Potrebujeme osobnosť, ktorá konečne niečo zvládne

Potrebujeme osobnosť, ktorá konečne niečo zvládne

Miroslav Cipár. Foto: Andrej Lojan

Rozhovor s výtvarníkom a ilustrátorom Miroslavom Cipárom o Bratislave, Prešporku a živloch mesta.

Postoj tu bude len s vašou pomocou!

Postoj je dnes jediným serióznym konzervatívnym hlasom v slovenskej mediálnej scéne. No nežije zo vzduchu. 

Články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú.  Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Redakcia Postoja

 

Týmto rozhovorom chceme pripomenúť jedno výročie, na ktoré sa zatiaľ nespomína – Bratislava má onedlho sto rokov, čo Vavro Šrobár presadil staršiu ideu Kollára a Štúra na premenovanie Prešporku na Bratislavu, čo sa stalo po vzniku Československa.

... všetko má sto rokov, aj my (smiech).

Ste autorom kresby Bratislavy z roku 1968, ktorá sa stala slávnou, hoci pôvodom Kysučan, s Bratislavou ste umelecky a tvorbou úzko spätý.

Musím vás poopraviť, bola to veduta, linoryt, ktorý bol dosť veľký a široký, pôvodne bol farebný. Bolo to obdobie konca 60. rokov, keď som rýpal do linolea, mal som ešte návyky zo štúdia grafiky. Moja žena Vilma odišla vtedy na dva týždne do Anglicka na kurz angličtiny, zostal som doma sám, tak som sa pustil do rýpania, aby som jej mohol po návrate niečo ukázať (úsmev).

Je pravda, že veduta sa dočkala dobrej odozvy, ľudia mi neskôr hovorili, že majú známych, ktorí ju majú v Amerike, v Nemecku a inde, iní ju zháňali. Bolo to spojené s rokom 1968 aj bratislavským lokálpatriotizmom, ktorý bol ešte stále rakúsko-uhorský, dovtedajšie rytiny Bratislavy boli všetky ešte staré. Hoci tá moja grafika je vlastne nepravdivá, nie je to skutočný pohľad, je to kompozícia dominánt na zhustenom priestore, kde sa prekrývajú jednotlivé pamiatky a ich slohy, podhradie sa už rúca, domy sú naklonené, na vežiach sú tie veterníčky či koruhvy, pretože tam vždy boli, zároveň ešte neboli nové dominanty.

Bratislave ste sa venovali aj neskôr, váš rukopis má logo Bratislavských hudobných slávností aj ďalšie veci.

Áno, prišiel aj druhý pokus, grafika Bratislavy s mostom SNP a niektorými novými budovami, neskôr – asi po desiatich rokoch – som to renovoval a dookola doplnil texty-citácie z dobovej tlače o bratislavskej hudbe, to zn. po maďarsky, nemecky, slovensky, píše sa v nich o Mozartovi, Haydnovi či Rubinsteinovi, kde v Bratislave koncertovali. Túto druhú grafiku som venoval na podporu renovácie Albrechtovho domu, jej motív je Bratislava – mesto hudby.

Urobil som aj niektoré menšie grafiky, navrhol som známku s hradom, dómom a pár vežami. Keďže motív hradu s tými zástavkami na vežiach bol aj na prvom zachovanom znaku Bratislavského hradu, kde má len tri vežičky, ponúkol som ho prekreslený aj do súťaže o znak Bratislavy, pričom zachovával ducha tereziánskej Bratislavy, tú som ale ako jednu z mála prehral (smiech). Skrátka, vidím Bratislavu ako romantickú, ktorá je pozostatkom starostlivosti Márie Terézie.

Miroslav Cipár. Foto: Andrej Lojan

Za posledné obdobie sa veľa zmenilo, do Bratislavy chodím vlakom a je to iný pohľad, už nielen hrad a dóm, ale veľa výškových budov, nové centrum mesta s novým divadlom, to je už iná silueta mesta. Dala by sa ešte pekne nakresliť?

Záleží, odkiaľ sa na Bratislavu pozeráme, kedysi bol častý pohľad z lesov Malých Karpát na hrad. Aj pomedzi tie naše mrakodrapy možno spraviť priehľad na Staré Mesto. Obávam sa však, že z toho cítiť neistotu, aká bude Bratislava v budúcnosti. Neistotu stelesňujú developeri, ktorí chcú stále stavať a stavať, zrejme vedia prečo, ale obávam sa, že pravda je taká, že vyrástlo mnoho budov, ale žiadna architektúra. Slovo žiadna je zveličením, chcem skôr povedať, že zažívame málo architektúry, málo pekných riešení. To je tá chyba, je to problém proporcie. Staré Mesto treba ako staré mesto aj ctiť, nevstupovať doň zásahmi, ktoré zrušia jeho pôvab. Ide napríklad o dopravu, keď sa urobí pešia zóna, je to zrazu úplne iné mesto. Práve nedávno sme s manželkou spomínali, ako sme spolu s jej rodičmi bývali na Michalskej ulici, ako sa vtedy v nedeľu podvečer chodilo na okoloba, na prechádzku po meste. Zobrali sme si kabát, klobúk, dáždnik, ak bolo treba, a prechádzali sme sa, pozerali do výkladov a stretali sa so známymi. To dnes už neexistuje, úplne to zmenilo duch mesta.

Zdá sa, že v skutočnosti máte na Bratislave rád Prešporok, po celý čas hovoríte a oceňujete krásy minulosti, od architektúry po zvyky...

Do Bratislavy som prišiel v roku 1953, poznal som ju teda už ako Bratislavu, bolo to vtedy zanedbané ošuntelé nevľúdne mesto, ale s pôvabom starých čias. Z pivníc páchli zemiaky, bolo cítiť vôňu uhlia, celý pach mesta bol úplne iný. Dlažobné kocky boli rozviklané, zle sa po nich chodilo, omietky boli opadané, domy boli prázdne a neobytné, v palácoch boli prítomní remeselníci a inštalatéri, keďže nikomu to vtedy nepatrilo, obsadili to oni.

Zachytil to Karol Kállay na fotkách Bratislavy po vojne.

A ešte lepšie to vystihujú staré pohľadnice. Všeličo sa stráca. Manželka Vilma bola nedávno účastná na rozhovore o zabudnutých remeslách, rozprávali sa o husliach, ktosi sa spýtal, čo je na tom remesle najdôležitejšie, ona to vedela – pohotovo povedala: predsa drevo! Vedela to preto, že na rohu dnešnej Ventúrskej ulice kedysi sídlil husliar Wilman, chodil tam na husle hrávať Ján Mudroch, jeho kamarát, tieto časy sú dávno preč. Mesto bolo strašne maličké, úzke. Z Tehelného poľa, z futbalu sa chodilo do mesta peši, električka nezvládala toľkých ľudí odviezť, postávali sme na rohoch, pretože na kaviarne sme nemali vždy peniaze.

Cipárova Bratislava z roku 1968. Foto: webumenia.sk

Po roku 1989 sa v Bratislave odohralo niekoľko pokusov, čo s mestom. Milovníci Prešporku chceli čo najviac obnoviť a pripomenúť krásu minulosti, vrátiť mestu po komunizme jeho starú identitu, začali sa robiť Korunovačné slávnosti a podobne, ale tento trend narazil na isté hranice, združenie, ktoré chcelo obnoviť veľkú sochu Márie Terézie na Štúrovom námestí, neuspelo, hoci malo za sebou oligarchiu.

Pokus s Máriou Teréziou nemohol byť úspešný, mramor tej sochy bol zničený, z jej zvyškov bol napríklad urobený portrét Andreja Hlinku, ktorý bol dlho zakopaný v piesku tu neďaleko od nás, kde sa rozprávame, jeden novinár mal obrovský kus so zvyškami erbov len ako kameň v záhrade. Nepovedal by som, že mesto niečo odmietlo, skôr by som to videl ako úvahu o tom, ako ctiť mesto, ktoré sa nejako vyvinulo, moderné mesto by sa malo vyvíjať niekde, kde je na to priestor, a toho je dosť. Pre mňa je úžasné na Bratislave to, že je stretnutím živlov – slovenského, chorvátskeho, maďarského, nemeckého...

... ale to je opäť Prešporok. Dnešná Bratislava už nemecký živel nemá, dokonca ani maďarský živel v podstate necítiť, žiaľ, ak je, tak je veľmi okrajový. Skôr cítiť mladých ľudí z rôznych krajín Západu, ktorí sem prichádzajú za prácou do nadnárodných firiem, s nimi však zatiaľ neprichádza žiadna kultúra, dokonca takmer ani gastronómia.

Pretože Bratislavu ovplyvňujú tí, ktorí ju riadia. Ale aj tak, Bratislava to sú aj jej dediny, Rusovce a Devínska sú úplne iné ako Rača alebo Karlova Ves, iná mentalita, iní ľudia. Ako to ktosi povedal, na Dunaji je iba jedna slovenská dedina, ostatné sú nemecké alebo maďarské. Akoby to vyjadrovalo náš skrytý problém, že sme toto územie len obsadili (smiech).

Budem opäť trochu oponovať, nielen preto, že Rača, Rusovce či Devínska sa už na seba podobajú, minimálne ľuďmi, ktorí tam prichádzajú, ale aj preto, že napríklad o maďarskú kultúru nemajú Bratislavčania záujem. Povedal mi to nedávno vysoký maďarský diplomat, ktorý u nás pôsobí, že aj keď príde významná speváčka alebo iné teleso, nie je o to záujem. Nejde o domácu maďarskú kultúru, tá v podstate už ani neexistuje, pár výnimiek potvrdzuje pravidlo, ale záujem už nie je ani o maďarskú kultúru z Budapešti. Mesto sa niekam posunulo.

Podobným spôsobom Bratislava nereaguje na poľskú alebo ukrajinskú kultúru, je otočená na západ. Kedysi, ešte za Mečiara, vyjadril tento sentiment Eugen Gindl, keď na protest proti vláde HZDS povedal, že odísť môže aj Bratislava, myslel tým odísť na západ, do Rakúska.

Bratislava sa veľmi dynamicky rozvinula, až tým trpí. Ľudia, čo tu žijú trvalo, to cítia akoby vidiečania stále prichádzali a odchádzali, ráno zaparkujú a večer odídu. Existuje niečo ako sobotná Bratislava, iné vyľudnené mesto. Zdá sa, že existuje problém, že mnoho ľudí sa tu nemôže usídliť a dochádza sem, čo vytvára úplne inú atmosféru, bez kompaktného obyvateľstva.

Miroslav Cipár. Foto: Andrej Lojan

To, že Bratislava už nemá židovský a nemecký a v podstate ani maďarský živel, asi nemožno zmeniť, problém je, že po roku 1989 sa Bratislava zachovala macošsky aj voči svojim umelcom druhej polovice 20. storočia. To, že sa Kompánek alebo Jankovič nepresadili za komunizmu, že Kompánek prehral súťaž o podobu Námestia SNP a Jankovič súťaž o umiestnenie a podobu slovenského parlamentu, možno vysvetliť komunizmom. Ale prečo neboli docenení potom, po páde komunizmu? Nie je hanba, že Bratislava nemá významnú Jankovičovu sochu?

Zato má bývalý komunistický exponent sochu na hlavnom námestí, ak za také považujeme SNP, pred hradom aj pred parlamentom. Čo to vypovedá o našej kultúre? Že o tom rozhodovali politici! Pre mňa je za tým množstvo zápasov, ktoré sme prehrali. Napríklad keď sa robila renovácia hradu, zaznel hlas architektov, ktorí žiadali využiť príležitosť a spraviť to raz poriadne, s tým, aby sme definovali hrad, aby sme zabezpečili jeho prístupnosť, poslanie. A ako to dopadlo? Vymaľovali ho a nič iné sa nevyriešilo. Petícia prehrala. Bratislavu na dlhé roky definuje nízka kultúrna úroveň vizuálneho pôsobenia. Na hlavnom námestí je lavička, o ktorú sa opiera figúra francúzskeho vojaka, neďaleko z podzemia trčí Čumil, ešte pred ním Schöne Náci. To sú sochy? Pripadá mi to ako suveníry, nemá to hodnotu tvorby, hodnotu sochy.

Zápas k Bratislave patrí, teraz, keď si budeme pripomínať sto rokov nového mena mesta, to meno je tiež výsledkom istého zápasu, ktorý zviedli kultúrni ľudia ako Kollár a Štúr, zavŕšený politickým rozhodnutím Vavra Šrobára, ktorí chceli dať mestu slovanské meno (aj keď aj Prešporok mal slovanský pôvod), ako by si mohlo mesto pripomenúť túto storočnicu, čo potrebuje, čo by sa mohlo zmeniť?

Mám k tomu takýto komentár: Keď sa stal prezidentom Francois Mitterrand, mnohí sa chytali za hlavu, čo to spraví s Parížom, ako ho zničí. Nestalo sa to. Naopak, dokázal urobiť novú vrstvu, dokázal pochopiť, že Paríž je príliš umelecký, že by mala pristúpiť iná vrstva, v jeho prípade ukázal na vedu – Park de la Villette, múzeum vedy a výstavisko, knižnica. Pamätám si, ako sme sa so ženou vo vedeckom parku pozerali na chorobu, na ktorú zomrela naša dvojročná vnučka, videli sme, čo sa jej vlastne stalo, čo zlyhalo. Predtým nič také nebolo.

Alebo Pompidou. Keď prišiel do Elyzejského paláca, dal odstrániť obrovské obrazy víťazných vojenských bitiek, ktoré tam rozmiestnil generál de Gaulle. Bol to priestor na tlačovky, má to pekné pokračovanie, de Gaullove tlačovky prebiehali tak, že prišiel, stál, novinári tiež stáli, prehovoril a potom odišiel. Pompidou tam dal umiestniť hlboké kreslá a ponúkal koňak, pre Paríž jeho obdobie prinieslo návrat k umeniu, to je to brucho Paríža, Centre Pompidou, mal zásluhy pre moderné umenie.

Čo teda chýba Bratislave?

Bol som pri Bienále ilustrácií, čo bola ešte za komunizmu vrchnosťou akceptovaná udalosť, vyzerala ideologicky neutrálne. Podujatie bolo zamerané na deti, prichádzali síce tvorcovia z cudziny, no ale čo už na tom môže byť, deti sú predsa naša budúcnosť. Ku každému Bienále boli vyrobené roztodivné pútače, všelijaké nápady, hovorilo sa o tom, že sú to majstrovstvá sveta v pútačoch. Boli veľké, rozľahlé, svietili, pohybovali sa. Aby nešli po Bienále do šrotu, navrhli sme, aby zostali v nejakom parčíku, aby boli k dispozícii pre deti. Cieľom bolo vytvoriť zábavný park, presnejšie vytvoriť park zábavy a poučenia.

Pamätám si, ako som niekde na východnom pobreží USA videl niečo také, pred budovou stála obrovská fľaša mlieka, vnútri boli na stene zoradené topánky od dieťaťa po starca, vyšmajdané, staré topánky. Bolo to nádherné. Fyzikálne a chemické exponáty, čo sa krúti a prečo, čo vybuchuje, čo robia s telom drogy, aké sú následky, oči tým prechádzali. Vo Francúzku a Taliansku sú výtvarné parky a záhrady. Spísal som a odovzdal primátorovi náš vlastný námet, dokonca ma za to ocenili, ale zostalo to v archíve. A tak je Bratislava mestom bez zábavného parku, dokonca bez kolotoča! Ide o niečo, kam chodia ľudia, veď prečo majú radi jarmoky, fašiangy, blšáky a podobne, pretože majú radi spoločenské a susedské vzťahy, stretanie sa. Mysleli sme, že by sme to mali urobiť my sami, naši výtvarníci by navrhli a spravili čarovný zámok a ďalšie exponáty.

Aby som to zhrnul, potrebujeme primátora, ktorý to vezme na seba a niečo za ním zostane. Ako Pompidou alebo Mitterrand. Nie že nezvládol Park kultúry, nezvládol Propeler, nezvládol most, nezvládol, nezvládol, nezvládol... samé nezrovnalosti (smiech). Na čele mesta potrebujeme osobnosť, niekoho, kto to zvládne.

Blížia sa voľby, kto má k tomu najbližšie?

Páči sa mi, že Matúš Vallo spravil knižku, predstavil tím a uvažuje o rôznych častiach Bratislavy, vykladá karty na stôl, je mi to sympatické. Napokon aj to, že v architektonickej súťaži Cezaar získal dve ocenenia vrátane ceny verejnosti. Cítim u neho minimálne ambíciu, aby sa Bratislava po tejto stránke zlepšila.

Nič to nemení na tom, že nám chýbajú dôveryhodné osoby, o ktorých možno povedať, že im dávame dôveru, nech urobia, čo treba.

Nová veduta Bratislavy od Miroslava Cipára. Foto: Albrecht Fórum/FB

Chcem sa vrátiť ešte k tomu, keď ste povedali, že Bratislava je otočená na západ. Tento rok si pripomíname sto rokov od vzniku Československa a Bratislava ani tu nenapĺňa očakávania. Bola jedna dobrá výstava Filla-Fulla, výstava na hrade už vyzerala viac ako povinná jazda, v meste nevidieť žiadne plagáty, žiadne vlajky, chýba tomu emócia, občas sa výročie spomenie, ale neprežívame to. Je to až nepochopiteľné, veď čím by bola Bratislava bez Československa?

Strašná predstava! Petr Hora, ktorý sa narodil ako Peter Hora, je autorom diela Toulky českou minulostí, pôvodne to vychádzalo ako príloha Mladého světa, neskôr vznikol aj rozhlasový cyklus. Petr bol synom Antonína Hořejša, na ktorého základoch tu všetci staviame. Chcem tým povedať, ako naše základné inštitúcie, napríklad vrátane Matice slovenskej, žili z príchodu českých vzdelancov, v prípade Matice išlo o Plicku a ďalších. Niektorí tak zdomácneli, že nechceli odísť, až kým ich nevyhodili. Vezmime si Jaroslava Vodrážku, grafika, ktorý vytvoril základ peknej knihy, ktorá je určená pre národ a zároveň ukážka nepochopenia česko-slovenského porozumenia. Spomínam si, keď sme ho navrhli na udelenie titulu zaslúžilý umelec. V Bratislave nám povedali, že veď on žije v Prahe, v Prahe zase, že jeho tvorba je na Slovensku, a tak sa nestal zaslúžilým umelcom. Alebo keď sme ešte s Vladom Kompánkom navrhli za národnú umelkyňu Ester Martinčekovú. Zase sa nám to nepodarilo. Tak sme vyrobili vlastný diplom a vyhlásili sme ju za národnú umelkyňu my sami.

V sobotu som rečnil na pohrebe a spomenul som tam slovo prajnosť, niečo, čo nám strašne chýba. Akoby prvotnou emóciou bola závisť, neochota dopriať niekomu inému. To je náš problém. Prečo to ocenenie nemohla dostať Ester Martinčeková? Pretože nebola v strane? A prečo máme tento problém dnes? Stále nám chýba pochopenie pre iných.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo