Keby som nevidel, ako viera mení životy Rómov, sám pochybujem

Keby som nevidel, ako viera mení životy Rómov, sám pochybujem

Igor André. FOTO - Pavol Rábara

O šanciach i úskaliach zámeru vlády podporiť peniazmi prácu cirkví s Rómami sme sa zhovárali s Igorom Andrém.

Postoj tu bude len s vašou pomocou!

Postoj je dnes jediným serióznym konzervatívnym hlasom v slovenskej mediálnej scéne. No nežije zo vzduchu. 

Články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú.  Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Redakcia Postoja

Premiér Peter Pellegrini sa minulý týždeň po výjazdovom zasadaní vlády vyjadril, že vláda chce podporiť pastoráciu Rómov.

Dali sme cirkvám ponuku, že ak vláde predložia program nejakej intenzívnejšej pastoračnej činnosti v našich osadách – to znamená, že ak naše cirkvi ponúknu vláde možnosť zvýšiť počet kňazov a iných ľudí, ktorí by mohli s touto komunitou pracovať, vláda je ochotná na ich zvýšenú aktivitu v jednotlivých rómskych osadách prispieť,“ povedal predseda vlády podľa TASR.

Na sociálnych sieťach to viedlo v nasledujúcich dňoch k polemikám. Nesúhlasne sa vyjadrilo niekoľko ľudí, ktorí sa v rómskej téme angažujú.  

Na názor sme sa preto spýtali Igora Andrého (35), ktorý vedie neziskovú organizáciu Kežmarská platforma pre sociálne začlenenie. Aj on sa dlhodobo venuje rómskej téme, oblasti bývania, zamestnanosti a neformálneho vzdelávania sociálnych a komunitných pracovníkov.

Premiér Peter Pellegrini vyhlásil, že je pripravený vyčleniť peniaze pre aktivity, ktoré cirkvi robia s Rómami, žijúcimi v osadách. No jeho úmysel sa nestretol len so súhlasnými reakciami. Mala by podľa vás vláda podporovať cirkevné projekty v osadách z verejných zdrojov?

Na prvý pohľad to vyzerá dobre, takže iniciatívu premiéra vítam. No ako pri iných podobných návrhoch, aj tu platí, že diabol sa môže ukrývať v detailoch. Bude záležať, aký kľúč sa na rozdeľovanie týchto peňazí vytvorí. Otázka napríklad je, či budú k dispozícii len pre registrované cirkvi. Na Slovensku máme aj cirkvi a náboženské spoločnosti, ktoré nie sú registrované, no s Rómami pracujú a majú pozitívne výsledky. Komisiu, ktorá by prostriedky rozdeľovala, by museli tvoriť ľudia, ktorí práci cirkví v teréne rozumejú a súčasne nebudú v konflikte záujmov, aby nevznikali projekty pre projekty. Peniaze by mali dostať len tie subjekty, ktoré už môžu vykázať, že v rómskej téme niečo majú za sebou.

Dobré je, ak veriaci, nech je ich etnicita akákoľvek, sami prinajmenšom symbolicky prispievajú na fungovanie svojho zboru. Dáva im to zaň väčší pocit zodpovednosti. Inokedy je cenné pre posilňovanie prirodzenej solidarity a vzájomnosti, ak napríklad nerómsky zbor financuje z dobrovoľných zbierok aspoň na začiatku rozbehnutie zboru v rómskej osade. No nehrozí, že ak vláda začne zasypávať peniazmi cirkvi, ktoré sú aktívne medzi Rómami, že zničí tieto spontánne motivácie?

Očakávania na výšku finančného príspevku nebudú môcť byť vysoké. Miestnym cirkevným štruktúram často stačia aj menšie dodatočné sumy, aby efektívne napredovali. Ak si napríklad niektorý zbor či farnosť zaplatí cez tento grantový mechanizmus nejakého ďalšieho pracovníka na polovičný úväzok, neznamená to, že rómski veriaci stratia pocit zodpovednosti za svoje cirkevné spoločenstvo. Najmä menšie protestantské cirkvi nemajú dosť prostriedkov, aby si takýchto ľudí platili výlučne zo svojich zdrojov. No ak očakávame dlhodobú systematickú prácu s Rómami, tá si vyžaduje aj určitú mieru profesionalizácie a s tým súvisí nutnosť človeka finančne ohodnotiť.

Širšia slovenská verejnosť nie je príliš oboznámená s pôsobením cirkví medzi Rómami. Stáva sa, že niekde vyjde rozhovor so slovenským misionárom, ktorý ide do Afriky, a ľudia pod článkom sa pýtajú, prečo radšej nejde šíriť evanjelium do osady na východnom Slovensku. Ako vyzerá u nás práca cirkví s Rómami?

Nechcem robiť dojem, že som výskumník, ktorý podrobne prebádal každú lokalitu, kde cirkvi pracujú medzi Rómami. Túto prácu v skutočnosti odviedli Tatiana Podolinská a Tomáš Hruštič z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV, ktorí v roku 2010 zverejnili cenný výskum s názvom Sociálna inklúzia Rómov náboženskou cestou. Dospeli k záveru, že náboženská zmena u Rómov, ktorí prežili obrátenie, vedie k širokej zmene sociálnych návykov a postojov. Klesá správanie, ktoré je vnímané majoritou ako problematické. Naopak, konvertiti si osvojujú nové kompetencie, sociálne zručnosti či konštruktívne stratégie zdolávania problémov. Náboženská konverzia zvyšuje ich šancu na začlenenie sa do spoločnosti a osobné uplatnenie.

Potvrdzuje vaša skúsenosť ich zistenia?

V princípe áno. Popri tom, čo som si o tejto téme osvojil štúdiom, mám určitú osobnú skúsenosť s približne desiatkou rómskych komunít. Ide jednak o komunity, v ktorých pôsobí etablovaná cirkev (či už grécko- alebo rímskokatolícka), jednak o komunity, kde pôsobia protestantské cirkvi. A to registrované i neregistrované.

Hruštič a Podolinská odhadli, že náboženské prebudenie zasiahlo asi 10-tisíc Rómov v 130 lokalitách. Z toho vyše polovica sa týkala katolíckych spoločenstiev. Líšia sa jednotlivé denominácie v prístupe k Rómom?

Všetky cirkvi a náboženské spoločnosti, ktorým sa darí oslovovať Rómov, majú tú najdôležitejšiu vec spoločnú: Vychádzajú za nimi, budujú si s nimi vzťahy a vytvárajú miesto spoločného stretávania. Nie je zriedkavosťou, že v obci sú Rómovia akoby vyčlenení. Pokiaľ sa cirkvi podarí vtiahnuť ich do dediny, sprístupniť im priestory svojho kostola či fary, je to ideálne. Ľudia z okraja tam začínajú chodiť a postupne sa premieňajú. Aj príslušníci majority, ktorí misiu medzi Rómami mohli spočiatku vnímať s nedôverou, začínajú časom na nich hľadieť inak. Zrazu sú ochotní dávať Rómom šancu.

Na tomto mieste by niekto mohol namietnuť, že je to trochu paternalistické. Prečo by šance pre Rómov mali vyplývať z akejsi blahosklonnosti nás bielych?

Som si vedomý, že to tak môže pôsobiť. Ja len opisujem, ako sa to deje a ako ľudia uvažujú. Neviem zo dňa na deň zázračne zmeniť ich myslenie. Dôležité je, že pod vplyvom cirkevnej aktivity zrazu vznikajú vzťahy medzi príslušníkmi minority a majority. Na začiatku však cirkev musí vykročiť medzi Rómov a vystrieť k nim ruku. Nikdy nefunguje model, že cirkev je tu, uzavretá vo svojich priestoroch, vy o nás viete a keď niečo chcete, príďte za nami. Potom sa náboženský život chudobných Rómov obmedzuje na základné úkony ako krst, birmovka, cirkevná svadba či pohreb. No nikdy nezájde do bodu obrátenia, ktorý prináša najhlbšiu zmenu.

Sú tie obrátenia autentické? Skeptik by mohol namietnuť, že Rómovia zvyknú ľahko vzplanúť, ale aj rýchlo vyhorieť. Dá sa skutočne povedať, že náboženské obrátenia menia celý život človeka?

Áno, menia. Keby som to nevidel na vlastné oči, aj ja o tom pochybujem. Veci sa vždy po nejakom čase ukážu. Napríklad idem do komunity, kde mi povedia, že pred tromi rokmi došlo po evanjelizačnej akcii k veľkému prebudeniu medzi Rómami a naraz sa obrátilo dvesto ľudí. Po určitom čase emocionálna vlna opadne a zostanú len tí, ktorých sa kresťanské posolstvo naozaj dotklo. Z dvesto ľudí zrazu zostane dvadsať. No týchto dvadsať jednotlivcov je stále akýmsi majákom, ktorý svojím príkladom vplýva aj na ostatných. Ak sú vo svojej komunite v prílišnej menšine, môže byť ťažké uchovať si svoj novonadobudnutý spôsob života. Dobré preto je, ak majú svoj zbor, v ktorom si môžu byť oporou navzájom a žiť medzi sebou svoje hodnoty.

Čo riziká?   

Učenie cirkvi by nemalo skĺznuť do príliš exkluzívneho prístupu v zmysle „my obrátení vlastníme pravdu, sme tí čistí, ostatní žijú v tmárstve a mali by sme sa od nich oddeliť“. Súhlasím s tými, ktorí tvrdia, že v prípade Rómov to môže ešte viac prehĺbiť ich segregáciu.

Človek popri nálepke „cigáň“ ešte získa nálepku „sektár“.  

Presne to hrozí. No aj tu by som dodal na dokreslenie obrazu ešte jeden rozmer. Napríklad Svedkovia Jehovovi sú verejnosťou často vnímaní ako sekta, lebo sa sami niektorými prvkami svojej viery vylučujú zo sekulárneho sveta. No nedá sa povedať, že tam, kde Svedkovia Jehovovi získali konvertitov z radov Rómov, by týchto kvôli viere nechceli zamestnať alebo by niekto kvôli tomu strpčoval školu ich deťom.

Ako ich teda berú?

Majoritné okolie ich skôr vníma ako čistých, upravených ľudí, ktorí majú veľmi dobrý rečový prejav. Stále totiž čítajú Bibliu a konverzujú o tom medzi sebou. Ich deti sa relatívne dobre učia. Je tam dôraz na abstinenciu vo vzťahu k alkoholu či iným omamným látkam. Keď ľudia z majority vidia, že pod vplyvom cirkví a svojho obrátenia sa Rómovia oslobodzujú od závislostí, automatov či spod vplyvu úžerníkov, povedia si, že fajn, síce sú v nejakej divnej viere, ktorú ani nepoznáme, no oceňujeme, že sa správajú v súlade so spoločenskými normami.

Spomenuli ste riziko, ktoré zrejme hrozí najmä malým prebudeneckým cirkvám, že prepadnú predstave o vyvolení vlastných členov a začnú sa oddeľovať od sveta. No existuje tu aj iný jav, ktorému zvyknú prepadať tradičné veľké cirkvi. Stáva sa, že miestna etablovaná cirkev dlhé roky nijako s tamojšími Rómami nepracuje. Zrazu sa v revíre objaví malá prebudenecká cirkev, ktorú tá tradičná vníma ako ohrozenie. A náboženské škriepky sú hneď na streche.

Zažil som podobný príbeh. Riešením je, aby sa aj tá tradičná etablovaná cirkev správala ako „prebudenecká“. Inými slovami, aby sa neuspokojila s matrikovými stavmi svojich veriacich, ale išla medzi ľudí. Aby sa, obrazne povedané, vrátila k svojej úlohe byť rybárom ľudí. Mnohí ľudia prežívajú existenčnú prázdnotu a unikajú z nej do rôznych závislostí. Zrazu príde niekto so zvesťou, že majú nádej začať úplne nový život a dotýkajú sa ich na najhlbšej úrovni. Toto nenahradí plnohodnotne ani sociálna práca.

Ako to?

Sociálna práca prichádza až ako druhý krok, keď človek prejde základnou zmenou zmýšľania a uvedomí si, že aj jeho život môže mať vyšší zmysel, hoci dovtedy v ňom zmysel vôbec vidieť nemusel. Zrazu je súčasťou nejakého veľkého príbehu, ktorý smeruje odniekiaľ niekam. Takýto lineárny spôsob uvažovania je jedným z prejavov celej židovsko-kresťanskej náboženskej tradície. Ľudia, ktorí potrebujú pomoc, sú často zacyklení v nejakom spôsobe myslenia, z ktorého nemôžu uniknúť. Náboženská konverzia je jeden zo spôsobov, ako sa dostať zo začarovaného kruhu. Následne môže aj sociálna práca človeku efektívnejšie pomôcť.

Dá sa to podoprieť výskumom?

Novší výskum sociálneho pracovníka Róberta Neupauera odhalil, že existuje veľká diskrepancia medzi tým, čo za svoje najväčšie problémy považujú klienti sociálnej práce a čo terénni sociálni pracovníci v súvislosti so svojimi klientmi. Pre vylúčených Rómov sú to predovšetkým problémy v najbližších rodinných vzťahoch, kým sociálni pracovníci za ne považujú nízke vzdelanie, úroveň bývania a nezamestnanosť svojich klientov. Narušené vzťahy sa v drvivej väčšine prípadov začínajú uzdravovať až po tom, ako boli títo Rómovia vystavení pôsobeniu evanjeliovej zvesti. A ako hovorí jedna moja veriaca spolupracovníčka (zdravotná osvetárka), „až následne môžu prísť na scénu tereňáci“.

Keď Pellegrini zverejnil úmysel vlády podporiť prácu cirkví v osadách, na sociálnych sieťach sa objavil názor, že cirkvi nemajú Rómom čo ponúknuť, lebo ľudí len učia odovzdane trpieť a pasívne čakať na neistú odmenu v podobe posmrtného života.

Odporúčal by som ísť do chudobných rómskych komunít, v ktorých pôsobí nejaká cirkev, a porozprávať sa jednak s tamojšími sociálnymi pracovníkmi, jednak s misijnými pracovníkmi a napokon s ľuďmi, ktorí sami seba vnímajú ako obrátených. Ľudia, ktorí si myslia, že náboženstvo udržiava veriacich v pasivite, by si následne museli položiť otázku, prečo si obrátení jednotlivci zrazu začínajú zlepšovať svoje bývanie, dorábať vzdelanie, hľadajú si prácu a podobne. Cirkvi do osád prichádzajú so zvesťou, že nech si doteraz žil akokoľvek, môžeš s Božou pomocou postupne dať svojmu životu úplne iný smer. Poznám dokonca štyridsiatnikov, ktorí sa dokázali zmeniť. V Biblii sa nachádza veľmi známe podobenstvo o talentoch. Vytrestaný bol napokon ten, kto svoj talent zakopal a len pasívne čakal. Odmenení boli, naopak, tí, čo so svojimi talentmi obchodovali.     

Vážnejšia je výčitka, že v niektorých lokalitách sú bohoslužby alebo celé zbory segregované. Cirkev tak vraj nenapomáha inklúziu, ale udržiava ľudí oddelených. Do akej miery sú segregované zbory a bohoslužby realitou a do akej miery kresťanstvo, naopak, slúži ako prostriedok prekonávania rozdielov medzi minoritou a majoritou v duchu Kristovho odkazu lásky k blížnemu?

Určite sú prípady, kde príslušníci majority Rómov v kostole vyslovene neznesú a je za tým proste rasizmus. No odpoveď na vašu otázku je komplexná. Často sa stane, že zbor vznikne priamo v osade, ktorá je segregovaná. Je preto prirodzené, že je takmer výhradne tvorený Rómami. Tí si potom budujú vlastný zbor, lebo trebárs ani nemusia mať peniaze, aby každú nedeľu dochádzali do materského zboru v 20 kilometrov vzdialenom meste. Iná rovina je, že rôzne skupiny ľudí môžu mať od zboru rozličné očakávania. Od jazyka kázní cez vystupovanie pastora až po hudobný štýl chvál. Na rómskych bohoslužbách je veľa spontánnosti, ľudia sa do spevu zapájajú celým telom, musí to mať trochu charizmatický nádych. Prejavy uctievania na nerómskych bohoslužbách pôsobia v tomto smere konzervatívnejšie...

Kam mierite?

Ak by ste náhle spojili v jednom zbore dvadsať nerómskych veriacich zo strednej vrstvy s dvadsiatimi rómskymi veriacimi z chudobnej vrstvy, namiesto inklúzie by sa na podobných odlišných očakávaniach mohli rozhádať a napokon by to opäť skončilo dvomi zbormi. To ani nie je o etnicite ako skôr o rozdielnej socioekonomickej vrstve. Tieto veci si vyžadujú citlivý prístup, posudzovanie od prípadu k prípadu a čas, aby sa postupne utriasli. Obe skupiny sa najskôr musia navzájom aj socioekonomicky priblížiť, aby sa časom mohli integrovať. 

Môže živé svedectvo obrátených Rómov ovplyvniť aj väčšinovú populáciu?

Určite áno. Ľudia z majority si všímajú zmenené životy svojich rómskych susedov. Obrátení Rómovia sa zase so svojimi svedectvami ochotne delia. Napokon podobne, ako mnohí Nerómovia, korí si prešli podobnou skúsenosťou. Predstavte si staršiu paniu, s ktorou sa dá do reči na vlakovej stanici rómsky kresťan. Hovorí jej nadšene o svojom obrátení, ona na neho nedôverčivo pozerá. No možno sa jej to dotkne a staršia pani začne sama premýšľať, že by mohla v rámci svojej vlastnej praktizovanej viery hľadať bližší, osobnejší vzťah s Bohom.    

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo