František Mikloško: Kauza arcibiskupa Bezáka a jej dôsledky pre Katolícku cirkev na Slovensku

Kauza arcibiskupa Bezáka zasiahla Katolícku cirkev na Slovensku zvnútra takou intenzitou, že niečo podobné sme v našich novodobých cirkevných dejinách nezažili. Prešla celou štruktúrou slovenskej cirkvi, od biskupov, cez kňazov, rehoľníkov a rehoľníčky, až po laikov. V súvislosti s ňou možno premýšlať a hovoriť o tejto cirkvi vo viacerých súvislostiach. Pokúsim sa stručne naznačiť, čo táto kauza v živote slovenskej cirkvi najviac odkryla a v čom ju poznačila.

V prvom rade, na Slovensku nebol nikdy zažitý nejaký diskurz medzi veriacimi a klérom. Veriaci dôverovali svojím kňazom, ktorí boli pre nich prirodzenou autoritou. Kňaz bol pre nich „pomazaný boží“, platilo preňho príslovie „o kňazovi len dobre“. Rovnako to platilo o biskupoch, s ktorými ale veriaci nemali nejaký bližší kontakt. S biskupmi sa stretávali najviac pri birmovkách a na púťach. V čase komunistického prenasledovania sa takýto vzťah a dôvera k cirkvi ešte prirodzene prehĺbili. Tento vzťah našich veriacich k cirkvi sa stal aj súčasťou „imidžu“ slovenskej cirkvi vo Vatikáne. Po kauze Bezák mi jeden človek, ktorý pracuje vo Vatikáne, povedal, že doteraz vo Vatikáne platilo, že Slováci sú bezvýhradne verní Svätej Stolici, ale teraz sa podľa neho tento obraz už naštrbil. Čo sa vlastne stalo?

"Slovenskí veriaci za 25 rokov slobody pokojne dospeli a žiadajú, aby sa s nimi takto zo strany biskupov i kňazov jednalo. Obávam sa, že táto skúsenosť zatiaľ nebola dostatočne na úrovni vyššieho kléru reflektovaná."

Zdieľať

V prvom rade, slovenskí veriaci zostali aj naďalej verní Sv. Stolici a Sv. Otcovi. Zaznelo to vo všetkých ich postojoch a vyhláseniach. To je významná skutočnosť, ktorá sa už stáva súčasťou našej kolektívnej skúsenosti a pamäti a môže slúžiť aj ako svedectvo pre iných. Ale slovenskí veriaci za 25 rokov slobody pokojne dospeli a žiadajú, aby sa s nimi takto zo strany biskupov i kňazov jednalo. Obávam sa, že táto skúsenosť zatiaľ nebola dostatočne na úrovni vyššieho kléru reflektovaná. Vzopätie sa veriacich na obranu odvolaného arcibiskupa Bezáka možno chápať aj ako sklamanú dôveru, alebo možno až lásku veriacich voči vyššiemu kléru, o ktorej som vyššie hovoril. A pokiaľ ide o pohľad z Vatikánu na našu vernosť, takýto pohľad môže vznikať len v atmosfére duchovnej izolácie, v ktorej sa práve prirodzený rast veriacich zabudol reflektovať, čo je záležitosť už informovanosti Svätej Stolice zo strany nunciov na Slovensku v období po januári 1993. Nehovoriac o tom, že v takomto pohľade z minulosti môže byť aj trochu podceňovania.

Ak pápež Ján Pavol II. v novembri 1996 na audiencii pre Slovákov povedal, že „Slovensko má osobitnú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia“, tak v tom isto bolo aj ocenenie prirodzenej zbožnosti, ktorá je akýmsi darom a ktorá sprevádza náš národ celými dejinami. Aj v období komunizmu slovenskí veriaci najviac bránili slobodu a boli najťažším súperom pre komunistov. Ale zároveň treba povedať, že rovnakou, až imanentnou súčasťou slovenského katolicizmu je istý primitivizmus. Bolo obrovskou zásluhou jednotlivcov, či malých skupín, ktorí s týmto primitivizmom vždy zápasili. V 20. storočí bol takýmto bojovníkom katolícky kňaz, intelektuál Ladislav Hanus. Stačí si prečítať jeho knihy Spomienky na Ferka Skyčáka, Jozef Kútnik -Šmálov alebo Pamäti svedka storočia, aby sme videli s čím všetkým museli ľudia ducha na Slovensku, na personálnom poli a tiež na poli katolíckej tlače a kultúry v cirkvi zápasiť. V kontexte Spolku svätého Vojtecha Hanus napr. píše o „bezideovosti, bezmyšlienkovosti, bezzásadovosti, bezprogramovosti... osudovej zaostalosti, dobovej nepripravenosti.“ (in: Odkaz Ladislava Hanusa dnes, Konferencia SLH k 20. výročiu smrti Ladislava Hanusa. Zborník. Juraj Šúst, Zápas o kultúrnosť, str.8)

"Primitivizmus a intrigy skoro vždy presadzujú ľudia, ktorým ide v prvom rade o moc, a tiež tí, ktorí vo svojej frustrácii milujú konšpiráčné teórie a závidia. Obávam sa, že spomínaný trend má na Slovensku inštitucionálne stále navrch."

Zdieľať

Rovnaký duch primitivizmu na nás všetkých dýchne, keď čítame 11 otázok, ktoré na základe udaní zo Slovenska položil prefekt Kongregácie pre biskupov Marc Quellet arcibiskupovi Bezákovi. Týchto 11 otázok malo tvoriť jadro problémov v Trnavskej arcidiecéze, ktoré niektorí veriaci alebo kňazi vnímali ako podstatné a ktoré mali nakoniec vytvoriť zdanie pre opodstatnenosť Bezákovho odvolania. Odpovede arcibiskupa Bezáka na tieto otázky budeme raz tiež vnímať ako zúfalý zápas s týmito nekultúrnymi intrigami.

A do tretice spomeniem úplne čerstvý, prehratý zápas rektora Katolíckej univerzity v Ružomberku Tadeusza Zasepu s akedemickým senátom tejto univerzity. Tento Poliak európskeho formátu, ktorý otváral dvere univerzite do sveta a ktorý za niečo viac ako dva roky postavil pre univerzitu novú budovu knižnice, na konci decembra 2013, necelé tri mesiace po jej otvorení, bol akademickým senátom pre absurdné dôvody odvolaný. Po zamietnutí tohto odvolania Veľkým kancelárom arcibiskupom Bernardom Boberom bol vo februári 2014 znovu odvolaný, až sa nakoniec 5. mája 2014 sám vzdal. Takýto primitivizmus a intrigy skoro vždy v cirkvi presadzujú ľudia, ktorým ide v prvom rade o moc, a tiež tí, ktorí vo svojej frustrácii milujú konšpiráčné teórie a závidia. Aj keď, najmä po kauze Bezák, nastala v takomto vnímaní istá diferenciácia, obávam sa, že spomínaný trend má na Slovensku inštitucionálne stále navrch.

Na Slovensku žije a pôsobí obrovské množstvo kňazov, rehoľníkov a rehoľníčok, ktorí sa úplne dávajú do služieb svojich veriacich. Osobitne to vidno pri práci s mládežou každého veku, so skautmi, na cirkevných školách a podobne. Biskupi majú z toho radosť a podporujú to. Apoštolský zápal teda neopúšťa našu krajinu. Ale nad všetkým tým visí istá opatrnosť a nerozhodnosť postaviť sa k niektorým, často ani nie podstatným problémom tejto doby. Ako príklad spomeniem, že Slovensko je asi jediná krajina na svete, kde podľa rozhodnutia biskupov veriaci nemajú príjmať sväté príjmanie na ruku, pričom napr. pápež Benedikt XVI. s tým nemal žiadny problém.

"Na Slovensku po novembri 1989 neprebieha žiadna verejná, alebo aspoň vnútorná diskusia medzi klérom a veriacimi o tom, aké sú nové problémy a výzvy tejto doby."

Zdieľať

Na Slovensku po novembri 1989 neprebieha žiadna verejná, alebo aspoň vnútorná diskusia medzi klérom a veriacimi o tom, aké sú nové problémy a výzvy tejto doby. Nehovorí sa o tom v katolíckych médiách a po kauze Bezák aj kňažské rekolekcie sa vyhýbajú akejkoľvek otvorenejšej diskusii o problémoch v cirkvi. Niektoré rehole sa začínajú zaoberať napr. problematikou rozvedených ľudí, ale tiež veľmi opatrne. Na Slovensku existovalo združenie kňazov tzv. Teofórum, ktoré si kládlo za cieľ reflektovať nové otázky a výzvy v cirkvi, žiaľ jedna jeho časť sa snažila príliš posúvať veci k rakúskemu hnutiu kňazov a veriacich „Wir sind Kirche“ a na tomto sa toto združenie rozštiepilo a utlmilo.

Redemptorista Róbert Bezák prišiel na arcibiskupský stolec z rehoľného prostredia. Bol 12 rokov predstaveným svojej rehole a 6 rokov predsedom Konferencie vyšších rehoľných predstavených mužských reholí. Po svojej biskupskej vysviacke začal presadzovať aj netradičné formy biskupského pôsobenia. Navštívil hudobný festival Pohoda, vystupoval v televíznej relácii Večer pod lampou, zriadil na arcibiskupskom úrade reštauráciu, výtvarnú galériu a podobne. Na mnohých týchto fórach sa vyjadroval možno netradične, berúc do úvahy publikum, ku ktorému sa prihováral. Môžeme diskutovať o tom, či vždy odhadol správnu mieru alebo zvolil ten najlepší výraz, ale to nemení nič na tom, že zostal pravoverný, mal odvahu otváraťa pomenúvať aj nové cesty a problémy v cirkvi a že to nebol dôvod, pre ktorý bol nakoniec odvolaný.

Myslím si, že dôvodom tejto opatrnosti v našej cirkvi je jednak nepripravenosť postaviť sa včas k týmto novým problémom, ale ešte viac strach z toho, kde sa dnes nachádzajú cirkvi na západe. V odkladaní týchto problémov akoby tkvela nádej, že sa ich podarí oddialiť, alebo že sa im nakoniec vyhneme. Samozrejme, cirkev nemôže podľahnúť tlaku verejnej mienky, ani módnym trednom, ale na druhej strane, rovnako je pre ňu škodlivé uzatvárať sa do seba. Toto všetko je v prvom rade otázka a výzva pre samotných kňazov a biskupov. Jedno je však isté. Dôsledkom sekularizácie sa ani Slovensko nevyhne. Obstáť v tejto dobe môžu len zrelí ľudia s osobnou vierou a zodpovednosťou, samozrejme v prostredí cirkvi. Nájsť vyváženosť medzi otvorenosťou a dialógom a na druhej strane trpezlivosťou a schopnosťou rozlišovať je veľká výzva pre cirkvi v postkomunistických krajinách a teda i pre našu cirkev.

Kauza odvolania arcibiskupa Bezáka prešla nielen celým Slovenskom, ale rovnako katolíckym svetom. Spôsob i okolnosti, pokiaľ ide o zvyklosti v Katolíckej cirkvi, boli bezprecedentné. Dva roky po tomto odvolaní, nikto nevie presnejšie povedať, čo bolo jeho dôvodom. Naopak, čím ďalej viac vychádza na povrch podozrenie, na ktoré sme od začiatku upozorňovali, totiž že sa jedná o finančné záležitosti, ktoré presahujú hranice Slovenska a môžu siahať až do Vatikánu. Róbert Bezák, bez toho, aby si možno uvedomil všetky dôsledky, vstúpil poctivo na šmyklavé pole, kde zostal nakoniec osamotený.

Som presvedčený, že väčšina slovenských biskupov dodnes nepozná dôvody jeho odvolania. Boli odrazu postavení do situácie, na ktorú nevedeli odpovedať. Opreli sa o základnú istotu, že nebudú pochybovať o rozhodnutí Sv. Stolice a Sv. Otca. V tomto im nemožno nič vytýkať. Je druhou vecou, že napriek celej nejasnosti, verejne sa s ním nikto nedokázal solidarizovať. To bolo nie inštitucionálne, ale ľudské zaváhanie a toto slovenských veriacich veľmi zarazilo. Tu treba hľadať aj jeden z dôvodov, prečo mnohí ľudia pri rôznych príležitostiach, aj v prítomnosti biskupov, vyjadrovali svoju solidaritu s arcibiskupom Bezákom. Rovnako vyhlásenie slovenských biskupov, že arcibiskup Bezák tým, že nepodal demisiu na svoj úrad, porušil prísahu Svätému Otcovi, je zavádzajúce a odporuje Kódexu kanonického práva, ktorý v takejto situácii dáva právo každému brániť svoju povesť.

"Slovenská pôda je pokropená krvou veľkých mučeníkov a vyznavačov za vieru. Nebránili Svätého Otca, cirkev a vieru len administratívne, ale v prvom rade svojím životom. V tejto veci nepotrebujú dohľad, majú ho vo svojom srdci."

Zdieľať

V celej tejto veci hrá dôležitú rolu postavenie a vystupovanie apoštolského nuncia na Slovensku. Všetko, čo sa vo chvíľach odvolávania i po ňom dialo, sa konalo nakoniec v jeho réžii. V tejto závažnej kauze bolo navyše veľa zmätočnej improvizácie. Ak v jeden deň bol arcibiskup Bezák prostredníctvom nuncia Svätým Otcom vyzvaný, aby rezignoval na svoj úrad, deň nato bol Svätým Otcom znovu tou istou cestou už odvolaný z postu trnavského arcibiskupa, tak celkom nemožno porozumieť, načo mu bolo o ďalšie štyri dni, už ako odvolanému, zo strany nunciatúry ponúknuté stretnutie s prefektom Kongregácie pre biskupov? Osobne celkom nerozumiem vzťahu slovenských biskupov k vatikánskemu nunciovi. Mám pocit, že v tejto kauze i po nej je až príliš submisívny. Slovenskí biskupi v tejto kauze bez diskusie príjmali jeho misiu, ale on raz odíde a oni zo svojimi vyhláseniami a postojmi tu zostanú. A zostane tu i nezahojená rana z tohto prípadu.

Každý nuncius, ktorý po novembri 1989 prichádza na Slovensko, by si mal byť vedomý, že vstupuje na pôdu, ktorá je pokropená krvou veľkých mučeníkov a vyznavačov za vieru. Naši biskupi, kňazi a veriaci, nebránili Svätého Otca, cirkev a vieru len administratívne, ale v prvom rade svojím životom a pripravenosťou znášať dlhoročné väzenie a šikanovanie zo strany komunistického režimu. V tejto veci slovenská cirkev nepotrebuje osobitné vedenie a dohľad, ona ho má sama vo svojom srdci.

V tejto kauze došlo aj k nepochopeniu z viacerých strán, kto je slovenský veriaci. Prichádza mi na um príbeh jednoduchého kostolníka z Detvy, ktorý bol v 60. rokoch vo väzení vo Valdiciach. Bol asi najčastejším návštevníkom väzenských korekcií, pretože cez nedele a sviatky odmietal vykonávať akúkoľvek prácu. Korekcia, to bolo zvyčajne 10 dní v podzemí na samotke, spalo sa na podlahe alebo na prični, s jednou dekou, teplá strava každý tretí deň, medzitým stále len meltová káva a krajec chleba. Keď vo sviatočný deň prišiel po tohto kostolníka niektorý dozorca, aby ho vzal pracovať, s dekou pod pazuchou sa hlásil, že ide dobrovoľne do korekcie.

Slovenský veriaci je verný, ale vie sa aj ľudsky postaviť. Takto sa v jednej chvíli postavil aj arcibiskup Róbert Bezák, lebo bol presvedčený, že sa mu ľudsky krivdí. Všetky diskusie o tom, či a ako mal potom vystupovať v médiách a podobne možno pripustiť, ale na začiatku všetkého stojí jeho odvolanie a to, že zostal v tom úplne sám. Nad celou touto kauzou, jej príčinách, priebehu a dôsledkoch by sme sa mali aj v budúcnosti my všetci, ale rovnako aj vysoko postavení ľudia v cirkvi ešte zamýšľať, až potom sa môže naplniť, že nás ona všetkých očistí.

"Arcibiskupovi Bezákovi by sa malo dostať formy zadosťučinenia. Bez toho v nás táto kauza zanechá trpkú jazvu. Pre budúci pokoj v našej cirkvi by malo veľký význam, keby sa o toto zadosťučinenie vo Vatikáne zasadzovali aj slovenskí biskupi."

Zdieľať

Katolícka cirkev na Slovensku po kauze arcibiskupa Bezáka je už iná, ale stále akoby váhavo postávala na rázcestí. Táto kauza silne zasiahla vedomie členov tejto cirkvi, ale dnes nie je ešte isté, či sa z nej poučí. V prvom rade, arcibiskupovi Bezákovi by sa malo dostať formy zadosťučinenia. Bez toho v nás táto kauza zanechá trpkú jazvu. Pre budúci pokoj v našej cirkvi by malo veľký význam, keby sa o toto zadosťučinenie vo Vatikáne zasadzovali aj slovenskí biskupi.

Ale ako som hovoril v tomto príspevku, táto kauza otvorila celú škálu problémov v našej cirkvi. Pri hľadaní východísk z nich je pre nás veľkou nádejou pápež František. Jeho príhovory, osobné gestá a osobitne jeho apoštolská exortácia Evangelii Gaudium, ktorú čítame u nás v peknom preklade, nám dáva veľkú nádej a povzbudenie do ďalších dní a časov. Na Slovensku máme vďaka Bohu stále neprehľadné množstvo duchovných všetkých stupňov, ktorí sa rozdávajú pre svojich veriacich. Vďaka Bohu máme stále veľa kresťanských rodín a veľa krásnych, mladých ľudí, ktorí si chcú budovať svoju osobnú vieru a angažovať sa v cirkvi a spoločnosti. V starosti i láske k tejto cirkvi som napísal a predniesol dnes aj ja tento svoj príspevok.

František Mikloško
Autor je bývalý kresťanský disident a dlhoročný poslanec NR SR. Napísal knihy Nebudete ju môcť rozvrátiť, Čas stretnutí, Desať spravodlivých a Znamenia čias, je jedným z editorov dvojzväzkového diela Zločiny komunizmu na Slovensku 1948-1989.

Odznelo na kolokviu: Na cestě k dialogu v církvi, Olomouc, 16.-17.5.2014. Ilustračné foto: barracudamovie.sk.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo