Boh je červený, človek je číslo. Čo pre nás znamená Čína?

Boh je červený, človek je číslo. Čo pre nás znamená Čína?

Ako vyzerá režim, s ktorým Vatikán urobil novú dohodu a kde vzniká digitálna diktatúra.

Postoj tu bude len s vašou pomocou!

Postoj je dnes jediným serióznym konzervatívnym hlasom v slovenskej mediálnej scéne. No nežije zo vzduchu. 

Články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú.  Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Redakcia Postoja

 

Liao I-wu je aj u nás známy čínsky spisovateľ, navštívil už aj Bratislavu, Absynt vydal jedno jeho dielo, v Česku mu vyšli dve knihy, v Poľsku tri. Jednou z nich je reportážna história s názvom Boh je červený. Príbeh o tom, ako kresťanstvo prežilo a rozkvitlo v komunistickej Číne.

Liao I-wu sedí v MacDonalde s Yuanom Fushengom, diktafón je prikrytý servítkou a rozprávajú sa o jeho otcovi Yuanovi Xiangchenovi, ktorý zomrel v roku 2005 vo veku 92 rokov a po celý život patril k oporám tamojšej podzemnej cirkvi. Sedel desaťročia vo väzení, prešiel čínskymi gulagmi, kde museli pracovať v mínus 30 stupňoch, samotkou, ktorú nazýval hrob, školeniami, kde musel každý deň počúvať ideologickú nalievareň a písať sebakritiky, jeho syn o ňom hovorí:

„Aj tak nie je pre kresťana najväčším nešťastím katastrofa, ktorá ho čaká na tomto svete, ale zrada Boha v mene svetských, pozemských vecí. Ak všetko podriadi ochrane príbuzných či ochrane majetku, jeho duša zostane navždy uzavretá v temnote, bez perspektívy spasenia. Otec si myslel, že práve to je najhoršie nešťastie.“

Vstúpi do toho Liao I-wu, ktorý s ním vedie rozhovor, a povie mu, že hoci sám dlho sedel vo väzení, nedokáže si predstaviť také odhodlanie, aké mal jeho otec. Keby vláda trápila jeho blízkych a priateľov, keby vedel, že vzdaním sa viery si pomôže, klamal by, vzdal sa viery, priznal sa k hocičomu, čo by od neho chceli. Na to mu Yuan povie: „Ale nikdy by ste si neodsekli pravú ruku a nesľúbili, že nikdy viac nebudete písať, je tak?“

„Nie, samozrejme, že nie,“ odpovie spisovateľ.

„To je tá istá zásada. Otec nemohol zradiť svoju vieru, lebo viera bola jeho životom. Ak niekto stratí život, nemôže sa predsa starať o svoju rodinu.“

Príbeh, ktorý opisuje rozhovor, sa podobá na tie najodvážnejšie z našich dejín. Neochota vstúpiť do prorežimnej cirkvi, dokonca neskôr neochota čo len uvažovať, že by prijal pozvanie od amerického prezidenta Clintona zúčastniť sa na modlitebných raňajkách vo Washingtone, dôvod: účasť prorežimných kňazov. Veď ako by sa s nimi mohol modliť?

Na jednom mieste, otec bol už vo väzení, opisuje Yuan, ako matka nemala doma už žiadne jedlo, nič. Mali šesť detí, narodených ešte pred tým, ako prišiel Mao do Pekingu, modlila sa: „Bože, nemáme ryžu, nemáme nič na jedenie, ak chceš, aby sme trpeli, budeme poslušne znášať tvoju vôľu, nakŕmim deti horúcou vodou.“ Na druhý deň prišla k nim domov neznáma žena, spýtala si, či je to dom brata Yuana a dala im 50 juanov, odišla tak rýchlo, ako prišla, nestačili jej ani poďakovať. Z tých peňazí žili nasledujúce dva mesiace.

Podobných svedectiev je v knihe viacero, čínske kresťanstvo je nielen prenasledované, ale najmä silné.

Teraz sa presuňme do súčasnosti.   

Podľa dohody medzi Vatikánom a Pekingom, ktorej text stále nie je verejne dostupný, pápež uzavrel dohodu s tamojším režimom, ktorej výsledkom zatiaľ je, že dvaja biskupi tajnej Cirkvi boli vyzvaní, aby sa vzdali biskupskej palice, siedmi prorežimní boli, naopak, akceptovaní pápežom, po novom bude biskupov navrhovať čínsky režim, pápež si z troch mien vyberie jedno. Kardinál Zen a s ním ďalší to nazvali nevídanou zradou.

Čo je horšie, v poslednom období vyšlo niekoľko pozoruhodných textov, ktoré opisujú, ako funguje čínsky režim dnes. Tak ako vatikánska politika voči Číne prekonala niekdajšiu neslávne známu ostpolitik, ani Čína nie je tým, čo by mnohí čakali. Partner, s ktorým štátny sekretár Parolin uzavrel dohodu, je momentálne najbohatší štát na svete, technologicky rozvinutý tak, že naša časť Európy pôsobí zaostalo.

Obraz druhý, dobrý občan má dobré skóre

Leave No Dark Corner, nezostane žiadny čierny roh, tak znie varovanie austrálskej analýzy, ktorú napísal Matthew Carney z Číny. Tá buduje digitálnu diktatúru, ktorou bude schopná kontrolovať viac ako 1,4 miliardy svojich obyvateľov, pre niektorých to prinesie privilégiá, pre iných tresty, píše.

Text sa začína sugestívnym obrazom z dnešnej Číny: namiesto fotografie je krátke video, na ktorom sa pohybujú rôzni ľudia, každého z nich zameriava digitálna technológia, k pohyblivému štvorčeku okamžite vyskočí pridelené identifikačné číslo. Keď čitateľ posunie text nižšie, vidí kráčajúcu 36-ročnú ženu, predstavenú ako Dandan Fan, priemernú čínsku občianku, ktorá je však vďaka 200 miliónom kamier sledovaná 24 hodín denne. Zachytené je všetko, každý jej krok, pohyb, nákup a platba, dokonca emócie a to, čo si myslí. „ A Dandan hovorí, že je to v poriadku.“ Komunistická strana tento program nazýva „spoločenský kredit“, plne funkčný má byť do roku 2020.

Program funguje ako osobnostná digitálna kreditka, v pilotných programoch, ktoré boli spustené, dostali niektorí obyvatelia 800 bodov, iní 900 bodov. Príkladní občania, ako Dandan, získavajú odmeny, píše autor, napríklad lacnejšie úvery, zľavy v hoteloch, lacnejšie letenky, lepšie ponuky práce či pre deti študijné miesta na lepších univerzitách. Alebo presne naopak, ak je niekto vyhodnotený ako zlý občan, nastupujú sankcie (žiadny úver, žiadne cestovanie, žiadna práca, žiadna univerzita).  

Individuálne skóre na karte bude výsledkom prepojenia informácií, ktoré má o občanovi štát, jeho banka aj jeho smartfón, dostupné budú všetky dáta z používaných aplikácií, body budú nabiehať v reálnom čase. Keď si napríklad kúpi priveľa alkoholu, skóre sa zníži, správa sa predsa nezodpovedne, keď si kúpi niečo, čo režim oceňuje – z ekologických alebo politických dôvodov –, body pribudnú.

Dandan je reálna postava, vidíme jej dieťa, muža (zamestnanec štátu v justícii), lojálni občania. Muž má dokonca momentálne vyššie skóre ako jeho žena (tá má v čase písania textu apke 773 bodov, čo je stále dobré), o prezidentovi hovorí len pekne, politiku Číny chváli, ide predsa o demokraciu, harmóniu a bezpečie.

Do kreditu je momentálne zapojených 10 miliónov Číňanov a 12 miest.

Úplne iný je príbeh investigatívneho novinára Liu Hu. Má vyše 40 a žije v čínskej verzii domáceho väzenia. Nemôže si kúpiť lístok na rýchlovlak, problémy má jeho rodina, médium, kde píše, bolo zrušené, jeho aplikácie v telefóne fungujú obmedzene. Príčina: pred časom napísal text o vydieraní, obvinil vyššieho štátneho úradníka, súd prehral, musel sa mu ospravedlniť a zaplatiť pokutu. Hu je izolovaný.

Robí ďalšiu aktivitu, ktorá mu zhorší skóre – chce varovať svet, aj ten čínsky, ako táto nová diktatúra funguje.

Obraz tretí, presuňme sa na Západ

Bloomberg Businessweek si všíma, že Trump nedávno uvalil sankcie na niektoré tovary vyrábané v Číne, ktoré už dlhšie znepokojujú americké bezpečnostné agentúry. V dôsledku týchto sankcií si americké firmy budú musieť nájsť iných subdodávateľov alebo časť výroby obnoviť doma. To sa spája s informáciami, ktoré získal Bloomberg o špeciálnych mikročipoch, ktoré objavili Američania v niektorých technológiách Amazonu, Apple-u a podobne (ide o desiatku top-technologických firiem). Firmy to komentujú buď veľmi neochotne, alebo zamietavo, ale text sa opiera o zdroje z bezpečnostných agentúr, na ktoré sa napokon obrátil aj Amazon.

Podľa textu je základným zmyslom týchto implantátov to, aby sa cez ne dokázali do systému dostať tí, ktorí chcú napadnúť systém zvonku. Zariadenie je pripravené komunikovať s anonymnými počítačmi spojenými cez internet, napojiť sa na super-čip, spolupracovať a meniť kódy. Bývalý šéf FBI ešte za predchádzajúceho prezidenta povedal známy výrok, že v USA sú len dva typy technologických spoločností: tie, ktoré boli hacknuté Číňanmi, a tie, ktoré ešte nevedia, že už boli hacknuté Číňanmi. Bloomberg pripomína, že absolútna väčšina smartfónov a počítačov je dnes vyrábaná v Číne.

Poďme do Európy.

Čína zvyšuje záujem o náš priestor. Investície sa v roku 2016 z roka na rok takmer zdvojnásobili, píše Economist, na 36 miliárd eur. Ide o obdobie, keď čínske priame investície do zahraničia klesajú, podiel, ktorý teda smeruje do Európy, rastie ešte výraznejšie. Britský časopis rád pripomenie, že obchod robí obidve strany bohatšie, ale sú tu aj riziká, nielen politické, aké opisuje Economist.

Do značnej miery ide o Nemecko, ale týka sa to aj našej časti Európy. Poliaci majú ambíciu byť „čínskym prístavom“, aj Maďari veria, že patria na novú hodvábnu cestu, o priazeň Číny sa usiluje aj lacná Ukrajina a, samozrejme, časť politickej reprezentácie v Prahe.

Henry Kissinger, keď komentoval závery summitu Trump-Putin v Helsinkách, ako jedno z rizík, ktoré si podľa neho Európania nie celkom uvedomujú, uviedol to, že EÚ sa môže stať apendixom Číny. Ktovie, či tento rozhovor z Financial Times čítali na štátnom sekretariáte v Ríme. Mali by.

Zdá sa, že sa začína veľká diskusia o tom, čo znamená Čína. A možno treba v niečom čínskych komunistov zobrať za slovo, napríklad keď hovoria svojim občanom, že ide o bezpečnosť.

Ilustračné foto: Alexander Muleller a Gauthier Delecroix/flickr.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo