Pápež František nie je žiadny etatista

V piatok predniesol pápež František jeden z tých príhovorov, ktorými svetová tlač veľmi rada okamžite prikladá na ideologickú hranicu.

V prejave pre „Radu výkonných riaditeľov zložiek OSN pre koordináciu“ – ak existuje niečo ako stuchnutá byrokratická hantýrka, tak je to práve toto – naliehal na globálnych „koordinátorov“ zhromaždených vo váženej rade, aby ešte viac koordinovali, v čom, ako vieme, sú veľmi dobrí, a pričinili sa o začlenenie vylúčených a marginalizovaných do svetového systému rešpektujúceho rovnosť.

Skrátka niečo, čo by človek čakal z pápežových úst a čo nie je práve správa na titulnú stranu.

František však použil výraz „legitímne prerozdelenie ekonomických benefitov zo strany štátu“, čo, ako sa nádejajú istí novinári, znamená, že určite nenávidí biznismenov a minimálne sympatizuje s ľavicou, ak už rovno nepatrí do určitej odrody socialistov či dokonca liberálnych teológov.

František o prerozdeľovaní - čo povedal naozaj?

"K rozvoju prispeje aj legitímne prerozdelenie ekonomických benefitov zo strany štátu, a tiež aj nevyhnutná spolupráca súkromných ekonomických aktivít a občianskej spoločnosti."
Pápež František

Zdieľať

Aj niektorí konzervatívni novinári sú akoby presvedčení, že už len samotná pápežova zmienka o úlohe štátu v ekonomike je obžalobou celého trhového systému a predohrou k stále väčšiemu etatizmu.

Správy sa dnes s pomocou internetu šíria veľmi rýchlo – rýchlejšie než skutočné myšlienky – preto navrhujem pozrieť si s chladnou hlavou anglickú ako aj španielsku a taliansku (slovenská je tuverziu tohto príhovoru (počuli sme už, že Františkovi urobil medvediu službu zlý preklad). Úprimne poviem, že osobne by som bol radšej, keby nepoužil slovo „prerozdelenie“, ktoré umožňuje rozličné nedorozumenia. Tento kontroverzný výraz sa však nachádza v nasledujúcom kontexte:

K tomuto rozvoju rešpektujúcemu rovnosť teda rovnako prispejú medzinárodná činnosť usilujúca sa dosiahnuť integrálny ľudský rozvoj v prospech všetkých obyvateľov planéty, ako aj legitímne prerozdelenie ekonomických benefitov zo strany štátu, a tiež aj nevyhnutná spolupráca súkromných ekonomických aktivít a občianskej spoločnosti.

Všimnime si, čo nasleduje bezprostredne po „legitímnom prerozdelení“: „nevyhnutná“ spolupráca súkromného sektora – čiže slobodných trhov pôsobiacich pod vládou zákona – a ešte viac „občianskej spoločnosti“, čiže subsidiárnych ľudských inštitúcií – ľudských osôb, rodín, spoločenstiev, v neposlednom rade cirkví, atď. – ktoré už zo svojej definície nie sú štátom.

Cirkev neponúka ekonomické modely

Na pochopenie tohto je potrebné trochu podrobnejšie vedieť, ako si pápež František predstavuje tieto tri prvky a ich vzájomné pôsobenie. Je však jasné, že nie je žiadny prívrženec etatizmu.

Vo svojej exhortácii Evangelii gaudium napríklad pripúšťa, že existuje legitímna úloha podnikov a neštátnych činiteľov (môžete si to nájsť). Možnože nemá úplne jasnú a presnú predstavu, aké tieto úlohy majú byť – ale kto ju má, žeby OSN? To ani nie je pápežova úloha. Sv. Ján Pavol II. podal v encyklike Centesimus annus (odst. 42 a nasl.) asi najpodrobnejší výklad, aký len pápež môže dať, o výhodách a rizikách trhov, väčšiny, obchodnej činnosti, občianskej spoločnosti, sociálnych systémov, etatizmu a o podobných otázkach. Ale aj on hovorí, že Cirkev neponúka žiadne „modely“. Z času na čas stojí za to opäť si prečítať tieto odstavce.

Každý, kto len trochu vie, ako „medzinárodná aktivita“ vlastne funguje, bude asi na pochybách, či je možné ju zlepšiť alebo vôbec zmeniť. Pravda, „koordinácia“ môže v niektorých prípadoch priniesť skromné výsledky (mimochodom oveľa skromnejšie v porovnaní s tým, ako trhy vyzdvihli chudobných). Nespôsobí žiadnu väčšiu škodu, keď k nej bude pápež vyzývať, ak len budeme mať na pamäti jej hranice a súčasnú tendenciu medzinárodných orgánov pretláčať ideologickú agendu, ako mal Vatikán nedávno možnosť zakúsiť na vlastnej koži už dvakrát. (Pamätajme, že tento pápež pozerá na veci z pohľadu Bensonovho dystopického románu Pán sveta.)

František na stretnutí s generálnym tajomníkom OSN Ban Ki-Moonom

Mali by sme sa od štátu viac osamostatniť

Je tu však aj nápad na alternatívu: mohla by sa Cirkev znovu presadiť práve ako inštitúcia občianskej spoločnosti, a nespoliehať sa toľko na štát, že bude vykonávať činnosti, ktoré kedysi vykonávala Cirkev v oblasti vzdelávania, zdravotnej starostlivosti, sociálnych služieb a v mnohých ďalších? Napríklad už len v samotnom vzdelávaní priniesol praktický štátny monopol od materskej až po vysokú školu nielen povrchné zameranie sa na prax a ekonomiku, ale aj stratu neštátneho pohľadu na svet, bez ktorého sa väčšine detí len vštepuje niektorá z neúčinných náplastí na dnešné bolesti sveta.

Pri týchto a iných dôležitých úlohách by Cirkev nemohla byť „chudobnou Cirkvou v službách chudobným“, ako hovorieval pápež František. Zaiste, bola by to Cirkev praktizujúca ducha chudoby. No s bohatším materiálom, intelektuálnymi a duchovnými zdrojmi na naplnenie potrieb.

Mnohí z nás, najmä tu v Amerike, si ešte pamätáme Cirkev, ktorá robila presne toto. Jedna z vecí, ktoré dnes katolíkov rozdeľujú, je vzťah Cirkvi a štátu. Liberáli majú sklon si myslieť, že v modernom svete môže určité funkcie vykonávať len štát. To je možné, chceme sa však veľmi pozorne pozrieť, aké sú to veci, kým ich odstránime zo sféry občianskej spoločnosti a neštátnej aktivity.

Treba sa zamerať na skutočnú sociálnu sieť

"Musíme sa pozrieť aj na rodiny, vzdelávanie a na morálne princípy, ktoré sú nevyhnutnou protiváhou štátu."

Zdieľať

Ľudské bytosti majú krehkú a komplexnú morálnu prirodzenosť. Pred 90-tymi rokmi bolo v Amerike jasné, dokonca aj za demokratického prezidenta, že chybné chápanie dokonca aj niečoho tak potrebného, ako je sociálna záchranná sieť, by v konečnom dôsledku mohlo poškodiť práve tých ľudí, ktorým to malo pomôcť. Ak naozaj chceme obnovenú diskusiu o tom, ako dostať chudobných a marginalizovaných do lepšej situácie, musíme sa pozrieť na politické, ekonomické a sociálne štruktúry. Štát v nich tak či onak určite hrá svoju úlohu, bez ohľadu na strachy konzervatívcov. Musíme sa však pozrieť aj na rodiny, vzdelávanie a na morálne princípy, ktoré sú nevyhnutnou protiváhou štátu.

Je možné, že hlas pápeža Františka pomôže stimulovať novú diskusiu. Určite by pomohlo, keby synoda o rodine, ktorá má byť na jeseň, neuviazla v rozvodoch a opätovných sobášoch, homosexuálnych zväzkoch, potratoch, antikoncepcii a ostatných sekulárnych zaklínadlách. Základnou bunkou spoločnosti je rodina, nie radikálny samostatný jedinec. Ekonomiky ju musia postaviť do stredu svojho záujmu. Neprekvapuje, že ako sa znížil počet rodín a ľudí, ktorých zdravé rodiny produkujú, narástla úloha štátu.

Možno nad tým by sa mohla zamyslieť Rada výkonných riaditeľov zložiek OSN pre koordináciu.

Robert Royal
Autor je šéfredaktor The Catholic Thing a prezident Faith & Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) vo Washingtone D. C. Jeho najnovšia kniha je
The God That Did Not Fail: How Religion Bult and Sustains the West (Boh, ktorý nezlyhal: Ako náboženstvo vybudovalo a udržiava západ).

Pôvodný text: A Rich Church for the Poor?, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo