Postoj tu bude len s vašou pomocou!

Postoj je dnes jediným serióznym konzervatívnym hlasom na slovenskej mediálnej scéne. No nežije zo vzduchu. 

Články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Redakcia Postoja

„A potom jste si vymyslel ty vaše teorie. Nejčastěji o Slovanech. – Slováci jsou vlastně Češi. Já myslím, že nejsou. A myslím, že ani nevědí, že to o nich tvrdíte.“

– České století; britský premiér David Lloyd George, T. G. Masarykovi.

Otázka postavenia Slovenska v medzivojnovom (i tom neskoršom) Československu dokáže dodnes vyvolať vášne. A to aj napriek tomu, že už štvrťstoročie ubehlo od zániku spoločného štátu, čím sa tento politický problém definitívne vyriešil.

Zostatkový spor je hlavne o interpretácii minulosti a ožíva spravidla okolo okrúhlych výročí. Ako tento mesiac, keď si pripomíname 100. výročie vzniku ČSR, ale tiež 80. výročie vyhlásenia slovenskej autonómie.

Len pred pár dňami sa objavila správa o konaní konferencie s názvom „Prečo nemôže byť 28. október slovenským štátnym sviatkom“. V texte pozvánky sa okrem iného píše, že k Československu „boli Slováci pripojení ako objekt asimilácie a anexie a Slovensko sa stalo českou kolóniou“.

Je to vyhrotená rétorika, akoby zo zožltnutých stránok prvorepublikovej tlače. Avšak viac ako slovenských autonomistov pripomína takáto voľba slov skôr jazyk medzivojnovej maďarskej propagandy. Tá chcela presvedčiť Slovákov, že „pod Prahou“ trpia a mali by sa kajúcne vrátiť do náručia maďarského štátu.

V každom prípade, k dôležitým otázkam vtedajšej domácej československej politiky skutočne patril spor medzi zástancami slovenskej autonómie a tými, čo verili, že Česi a Slováci sú jeden národ – nie iba dva národy v jednom štáte.

Môžeme naďalej bojovať bitky dávno skončených vojen a nadväzovať na horkosť, s ktorou boli vedené. Alebo sa môžeme pokúsiť nahliadnuť na vtedajší spor s odstupom.

To zahŕňa skúmať pohnútky a motivácie dobových aktérov. Pretože oba postoje, čechoslovakizmus i slovenský autonomizmus, mali svoju politickú logiku. A vyvierali okrem iného z prekérnych podmienok, z ktorých v roku 1918 povstalo na troskách habsburskej monarchie Československo.

Najväčší slovenský čechoslovakista

Hoci už v 19. storočí Ján Kollár rojčil o „československom kmeni“ a kriticky sa staval k jazykovej odluke od Čechov, ktorú uskutočnil Ľudovít Štúr zavedením spisovnej slovenčiny (kolegovia Hanus a Majchrák o tom pred pár rokmi napísali pozoruhodný článok), v realite prvej ČSR si pod československou národnou jednotou predstavovali rôzni ľudia rôzne veci.

Na českej strane k najsilnejším zástancom čechoslovakizmu patrili paradoxne niektorí z najvášnivejších českých slovakofilov. Ľudia ako Karel Kálal, ktorý za Rakúsko-Uhorska cestoval po Slovensku a snažil sa knihami i článkami získať preň českú verejnú mienku.

Vo svojom spise Pohľad do slovenskej duše z roku 1922 naznačuje, že česko-slovenský pomer by sa postupne mohol vyvíjať podobným smerom ako kedysi pomer česko-moravský. V polovici 19. storočia totiž existovali aj na Morave, zasiahnutej germanizáciou, protičeské sentimenty, účelovo podporované z Viedne a bola tu určitá šanca, že Moravania sa vyvinú ako samostatná národnosť, odlišná od Čechov. „Pred rokom 1848 ozývali sa aj na Morave návrhy, založiť si reč samostatnú,“ píše Kálal.

Napokon zvíťazila myšlienka, že obyvatelia Čiech a Moravy tvoria jeden národ. Mohol by sa tento ešte úspešne rozšíriť o Slovákov? Tak ako o tom v 19. storočí uvažovali František Palacký, Karel Havlíček Borovský alebo už spomenutý Ján Kollár?       

Veď v roku 1908 pred bratislavským súdom aj Andrej Hlinka, neskorší vodca slovenských autonomistov, vyhlásil: „Ať sa to našim maďarským bratom ľúbi alebo neľúbi, predsa zostane večne pravdou, že my Slováci sme s Čechmi jedno plemä, jedna osveta, jeden národ. Až do najnovšej doby mali sme s Čechmi spoločný jazyk a naši evanjelici doposiaľ užívajú v kostole českého jazyka.“

Podobne zmýšľal v približne rovnakom čase aj Tomáš Garrigue Masaryk: „V Uhorsku sú dva milióny Slovákov, ktorí patria k Čechom, a národ osemmiliónový nesmie dva milióny svojich krajanov jednoducho prenechať maďarskému nacionálnemu šovinizmu. Je našou povinnosťou pri každej príležitosti prehlasovať pred celou verejnosťou, že to, čo Maďari robia s našimi Slovákmi, nie je ľudské.“

Dnes sa to už nepatrí priveľmi zdôrazňovať, no možno najväčším čechoslovakistom medzi Slovákmi nebol nikto menší ako Milan Rastislav Štefánik. Svoje listy Masarykovi písal po česky. Počas prvej svetovej vojny to bol on, kto nechcel komplikovať pozíciu zahraničného odboja otváraním slovenskej otázky ako oddelenej od tej českej. Bol za češtinu ako veliacu reč v československých légiách a pravdepodobne by mu nevadilo, keby sa nový štát Čechov a Slovákov volal „Veľká Morava“, „Česká republika“ alebo najlepšie „České kráľovstvo“. Že sa „Slovensko“ dostalo do názvu nového štátu bolo skôr zásluhou tlaku amerických Slovákov.

V každom prípade, kto jednostranne hromží na čechoslovakizmus bez zohľadnenia jeho dobových súvislostí, vylieva s vodou z vaničky aj Štefánika.   

T. G. Masaryk chápal československý národ ako politický, nie etnický. M. R. Štefánik nechcel cez prvú svetovú vojnu komplikovať postavenie zahraničného odboja otváraním slovenskej otázky ako oddelenej od tej českej. Pamätník TGM a MRŠ v Košiciach. FOTO TASR – František Iván

Politický národ

A čo ďalší z trojice zakladateľov Československa? Aj T. G. Masaryk býva označovaný ako čechoslovakista. Veď vo svojom memorande Nezávislé Čechy z roku 1915 pre britskú vládu napísal: „Slováci sú Česi, aj napriek tomu, že používajú svoj dialekt ako spisovný jazyk. Aj Slováci sa usilujú o nezávislosť a akceptujú program spojenia s Čechami.“

Zo svojich pobytov na Slovensku pred rokom 1918 Masaryk dobre chápal, že uvedomelí Slováci sú veľmi citliví na slovenčinu. Nechcel ju teda Slovákom brať a otvárať opäť spory o jazykovej odluke z polovice 19. storočia. „Pre mňa pomer Čechov a Slovákov nie je problémom jazykovým,“ zdôrazňoval Masaryk. „Prečo by Slováci nemohli mať radi svoju slovenčinu? Priblíži sa i Čechom, keď sa v nej vysloví veľký umelec, veľký spisovateľ.“

Pre Masaryka, ktorý vyrastal na moravsko-slovenskom pomedzí, by nebolo problémom nadchnúť sa hoci aj pre myšlienku, že Česi a Slováci sú jeden národ v etnickom zmysle. No jeho čechoslovakizmus nebol etnický, ale politický.   

„Ja názov československý používam v politickom zmysle,“ povedal v roku 1930 svojej slovenskej archivárke Anne Gašparíkovej-Horákovej. „Inak hovorím vždy o Čechoch a Slovákoch.“

Je to dôležité pre hlbšie pochopenie Masarykovho myslenia. „Národ mu predstavovali ľudia hovoriaci síce rôznymi jazykmi, ale prepojení spoločným štátnym programom,“ napísal o prvom prezidentovi ČSR publicista a historik Pavel Kosatík vo svojej knihe České snění. „Do jeho vojnovej predstavy československého národa sa postupne mali asimilovať (politicky, nie jazykovo ani kultúrne) i ,československí´ Nemci a Maďari.“

ČSR podľa Masaryka by sa teda v ideálnom prípade vyvinula v niečo ako Švajčiarsko stredovýchodnej Európy. Švajčiari sú jeden politický národ, aj keď ten sa skladá z nemeckého, francúzskeho či talianskeho etnika. S Čechoslovákmi sa to malo časom utriasť podobne.

Dvojjediný národ  

Po vzniku ČSR bol čechoslovakizmus zakotvený priamo v základnom zákone mladého štátu. Preambula ústavy z roku 1920 sa začínala slovami: „My, národ Československý, chtějíce upevniti dokonalou jednotu národa...“ To všetko v stave, keď sa v jednom štáte spojili také nesúrodé celky ako české krajiny, Slovensko a Podkarpatská Rus.

No bolo by chybou myslieť si, že pojem „československého národa“ úplne ignoroval rozdiely medzi Čechmi a Slovákmi. Pestovala sa síce predstava, že Československo je národným štátom „československého národa“, no s dodatkom, že tento národ má dve vetvy – českú a slovenskú.

Túto formuláciu používa aj Martinská deklarácia z 30. októbra 1918, ktorou slovenské politické elity vyjadrili svoju vôľu rozísť sa s Uhorskom a vytvoriť spoločný štát s Čechmi. Píše sa tu doslova o „slovenskej vetve jednotného československého národa“.

Z dnešného pohľadu je najkurióznejšia táto pasáž Martinskej deklarácie: „Slovenský národ je čiastka i rečovo, i kultúrno-historicky jednotného česko-slovenského národa. Na všetkých kultúrnych bojoch, ktoré viedol český národ a ktoré ho urobili známym na celom svete, mala účasť i slovenská vetva.“

Bola to skôr politická formulácia ako historická pravda. A viac než najvnútornejšie presvedčenie slovenských národovcov odzrkadľovala politickú nutnosť presvedčiť dohodové mocnosti, že Česi a Slováci patria odjakživa k sebe. Preto im treba umožniť vybudovať na troskách Rakúsko-Uhorska ich vlastný štát.

Nehádajme sa o slovenčinu

Predstava o československom národe s dvomi vetvami sa preliala aj do jazykovej oblasti. Ústava z roku 1920 umožnila občanom široké používanie jazykov národnostných menšín, no zároveň zaviedla právnu fikciu o „československom jazyku“.

Jazykový zákon, ktorý na ústavu bezprostredne nadväzoval, označil „československý jazyk“ za štátny jazyk, s tým, že úrady v českých krajinách „úradujú spravidla po česky, na Slovensku spravidla po slovensky“.

Keďže desaťročia národnostného útlaku Slovákov v Uhorsku a z toho vyplývajúci nedostatok domácich kádrov si vynútili, aby po vzniku ČSR prišlo na Slovensko množstvo českých úradníkov či učiteľov, pozícia češtiny bola v medzivojnovom období u nás silná. Veď len na desatine hornouhorských ľudových škôl sa v roku 1918 popri maďarčine učilo aj v slovenčine. Školstvo na Slovensku muselo po vzniku ČSR doslova znovu založiť asi 1 400 českých učiteľov. Ešte v roku 1936 na slovenských stredných školách vyučovalo 611 českých popri 357 slovenských profesoroch.

Tieto údaje sú z knihy V medzivojnovom Československu, ktorú pred šiestimi rokmi napísal kolektív historikov zo SAV pod vedením Milana Zemka a Bohumily Ferenčuhovej. Predstavuje jeden z informačne najhutnejších zdrojov o tomto období.

Historička Xénia Šuchová si na jej stránkach tiež všíma, že od polovice 20. rokov sa prevažná väčšina úradnej agendy na Slovensku viedla v slovenčine, a to aj v prípadoch, keď stál na čele úradu český prednosta. Navyše, vláda v Prahe opakovane, aj keď s rozporuplným efektom, počas medzivojnového obdobia prijímala uznesenia, v ktorých nariaďovala českým úradníkom na Slovensku, aby sa naučili po slovensky.  

„Slovenčina nie je žiadnym nešťastím, jazyk je len jedným znakom národnosti,“ napísal Masaryk v roku 1930. „Treba nám utvoriť novú náplň pojmu politického národa československého.“

Anna Gašparíková-Horáková si vtedy poznamenala: „Takto prezident zasahuje do slovenskej otázky. Zlikvidovať spory jazykové – a konsolidácia na Slovensku vykročí veľkým krokom. Ako to vyzeralo pred piatimi rokmi! A dnes už ani Rázus nebezpečenstvom počešťovania nemôže agitovať. Presedlal na hospodársku otázku...“

Mapa a štatistika

Krkolomné konštrukcie o jednom československom národe, ktorý sa skladá z dvoch vetiev, českej a slovenskej, boli pokusom o kvadratúru kruhu: Na jednej strane ukázať, že je tu zreteľne väčšinový štátotvorný národ, na druhej strane vytvoriť Slovákom v tomto rámci vlastný priestor pre sebarealizáciu, aby sa cítili jeho akceptovanou a rovnocennou súčasťou.

No prečo vôbec bolo nutné takúto komplikovanú konštrukciu vymýšľať? Nestačilo by uznať, že Česi a Slováci sú dva síce blízke, no samostatné národy, ktoré majú vôľu žiť spolu v jednom štáte?       

Čechoslovakizmus nebol len nejakým intelektuálnym vrtochom. Ani nešlo primárne o výraz akéhosi českého protislovenského kolonializmu. Jeho medzivojnové odôvodnenie bolo komplexnejšie.

Aby československý štát bol životaschopný, potreboval hranice, ktoré nebudú zohľadňovať len národnostné pomery, ale predovšetkým prírodné prekážky, trasy dopravných tepien či rozloženie priemyslu a surovinových zdrojov. Výsledkom bolo, že v novej republike s jej maximalistickými hranicami sa po prvej svetovej vojne ocitli mnohomiliónové menšiny, ktorých príslušníci k nej patriť nechceli.

Stačí jeden pohľad na národnostné zloženie ČSR a celý medzivojnový spor medzi Slovákmi a Čechmi ihneď dostane správne súvislosti:

Československo malo v roku 1930 približne 14,5 milióna obyvateľov. Z toho bolo 7,4 milióna Čechov, 3,2 milióna Nemcov, 2,2 milióna Slovákov, 691-tisíc Maďarov a 549-tisíc Rusínov.

Prerátané na percentá, Česi mali len tesnú väčšinu. Tvorili 51 percent obyvateľstva. Asi 22 percent občanov ČSR malo nemeckú národnosť. Slováci boli až na treťom mieste, tvorili len približne 16 percent obyvateľstva. A potom tu ešte bolo menej ako päť percent Maďarov a štyri percentá Rusínov.

To sú veľmi odlišné národnostné pomery ako dnes, keď sme navyknutí o počtoch Čechov a Slovákov premýšľať v pomere 2 : 1. Československo pri číslach vyššie vyzerá proste ako konglomerát národností.

No trošku inak tie čísla vyznejú, keď Čechov a Slovákov zrátame spolu. Zrazu máme štátotvorný „československý národ“, ktorý tvorí 67 percent obyvateľstva ČSR. To už existencii Československa dodáva určitú legitimitu. Niet divu, že aj sčítania v rokoch 1921 a 1930 rátali Čechov a Slovákov ako jednu „československú národnosť“.

Z týchto číselných pomerov vidieť, prečo zástancovia myšlienky československého národa na nej tak tvrdošijne trvali. Českí politici sa báli, že bez nej štát stratí vnútornú stabilitu, ak nie rovno legitimitu. K tomu sa pridávali aj zástancovia tejto myšlienky z radov Slovákov, ako Vavro Šrobár alebo Ivan Dérer, ktorí varovali, že jej opustenie spôsobí rozpad republiky a napokon opätovné pohltenie Slovenska Maďarskom.

Navyše, z tých čísiel vyplýva ešte jeden problém: Keďže Slováci boli samostatne až treťou najpočetnejšou národnosťou po Čechoch a Nemcoch, udeliť im autonómiu by bolo podnetom pre Nemcov, aby nastolili podobnú požiadavku.

Ak aj idea československého národa bola dedičstvom romantických básnikov 19. storočia, v medzivojnovej ČSR sa z nej stala politická nevyhnutnosť, diktovaná mapou a národnostnou štatistikou. Bez nej by sa celý štát rozsypal ako domček z karát.

Národnostná mapa Československa podľa sčítania z roku 1930. Česi a Slováci sú zaznačení jednou farbou ako „československá národnosť“. FOTO – Wikimedia.org

(Ne)zohľadňovanie slovenských špecifík

Na druhej strane, svoju hlbokú logiku nemal len medzivojnový čechoslovakizmus, ale tiež jeho vyzývateľ, slovenský autonomizmus.

Aj jeho korene siahali do 19. storočia. Napríklad v Memorande národa slovenského z roku 1861 sa nachádzala požiadavka administratívne vyčleniť v Uhorsku takzvané Slovenské okolie, pričom zájsť by sa dalo ešte ďalej, do rokov 1848/49, keď zaznievali podobné úvahy.

Tak ako pri čechoslovakizme aj autonomizmus mohol pre rôznych ľudí znamenať rôzne veci. V čom tkvel však dôvod, že sa HSĽS s heslom autonómie stala v medzivojnovom období najsilnejšou stranou na Slovensku? 

Z predstavy o československom národe nevyplývala len právna fikcia o československom jazyku, ale tiež centralistické spravovanie štátu z Prahy. Lenže ČSR sa fakticky skladala zo štyroch celkov, ktoré boli po viacerých stránkach odlišné: z Čiech, Moravsko-sliezska, Slovenska a Podkarpatskej Rusi.

Navzdory ich odlišným nárokom na verejné statky a štátne politiky, ktoré vyplývali z ich odlišných národnostných, ekonomických, historických či kultúrnych pomerov, im mala vládnuť jedna vláda z Prahy. Mnohí ľudia na Slovensku mohli mať následne pocit, že republika ich šatí do pomysleného hávu, ktorý síce nie je väzenským mundúrom, ale ani ako sako nepadne úplne priliehavo.

Podiel Slovenska na obyvateľstve ČSR bol 22 percent (Slovákov 16 percent). Náš podiel na priemyselnom potenciáli republiky bol len 8 percent, na národnom dôchodku 15 percent. Medzivojnové Slovensko nepotrebovalo byť v rámci ČSR marginalizované – pravda je taká, že jeho populačný i ekonomický podiel na celej republike skutočne marginálny bol. Problém je, že sa robilo málo, aby sa to zmenilo.

Pri tvorbe celoštátnych politík boli záujmy Slovenska nie vždy pokladané za prioritné. Slovenský ekonóm a regionalista Peter Zaťko na Zjazde mladej slovenskej generácie v roku 1932 pomenoval chyby, ktoré sa udiali od roku 1918.

Zo skutočnosti, že väčšina ľudí na Slovensku sa živila poľnohospodárstvom, zodpovední podľa Zaťka nesprávne vyvodili, že by malo zostať poľnohospodárskou časťou republiky, kde budovanie priemyslu aktívne podporovať netreba. No ekonóm argumentoval, že vlastnícky rozdrobená slovenská pôda neuživí vtedajšie ohromné každoročné slovenské populačné prírastky. Prácu týmto masám ľudí mohol dať jedine priemysel.  

Avšak po vzniku ČSR sa na Slovensku skoro zastavila sľubne rozbehnutá industrializácia, ktorú podporovali vlády Uhorska v posledných desaťročiach jeho existencie. Nadviazalo sa na ňu až v druhej polovici 30. rokov, v súvislosti s rastúcou hrozbou vojny.

Dôsledky boli zrejmé. Podľa historika Ľudovíta Hallona, ak sa berie do úvahy celé územie ČSR, v rokoch 1913 až 1929 zaznamenalo nárast priemyselnej výroby o 41 percent. Avšak na Slovensku v roku 1929 objem priemyselnej výroby iba dosiahol alebo mierne prekročil predvojnovú úroveň.

Možno aj to je dôvod, prečo si Česi s prvou ČSR spájajú vyspelý priemysel, kým Slováci ju vnímajú cez spomienky na hladové doliny a nezamestnanosť. V roku 1924 bolo bez práce na Slovensku 10 – 14 percent ľudí. V prvej polovici 30. rokov dosahovala nezamestnanosť 22 až 25 percent.

Slovenská ekonomika išla z jednej krízy do druhej. Hneď po roku 1918 sa musela vyrovnávať s rozpadom tisíc rokov organicky sa vyvíjajúceho ekonomického priestoru Uhorska a reštrukturalizovať svoj odbyt. Nástupnícke štáty habsburskej monarchie voči sebe praktizovali protekcionistickú politiku, čím krátkozrako brzdili vzájomný obchod i svoje ekonomické napredovanie.

Začiatkom 20. rokov prišla kríza po prvej svetovej vojne, o desať rokov Veľká hospodárska kríza...

Jeden bol katolícky, druhý evanjelický kňaz. Predseda HSĽS Andrej Hlinka a predseda SNS Martin Rázus vystupovali v medzivojnovom období s požiadavkou autonómie Slovenska. Pamätník Zvolenského manifestu vo Zvolene s podobizňami Andreja Hlinku a Martina Rázusa. FOTO TASR – Dušan Hein

Kŕmenie autonomizmu

Pritom nie je pravda, že by Praha do Slovenska neinvestovala. Na príjmoch štátneho rozpočtu sa Slovensko podieľalo 11 – 14 percentami (podľa najoptimistickejšieho odhadu Imricha Karvaša až 18 percentami), no putovalo sem 22 percent verejných výdavkov. Debata, kto na koho dopláca, bola už v medzivojnovom období ďalšou komplikáciou česko-slovenských vzťahov.

Verejné investície na Slovensko smerovali do školstva, rozvoja štátnej správy, čiastočne aj do infraštruktúry. ČSR tiež zaviedla niektoré sociálne výdobytky. No ľudia, ktorí sa živili v rámci bežných trhových vzťahov, trpeli sústavnou neistotou. Slovensko bolo podkapitalizované, čo Peter Zaťko navrhoval riešiť tiež pritiahnutím investícií zo zahraničia.

Nespokojnosť posilňovalo aj vlečúce sa riešenie problému pre Slovensko nevýhodných tarifných rozdielov pri doprave tovarov na železnici. Či nízky podiel slovenských subjektov na štátnych zákazkách.

Historička Alena Bartlová uvádza dobový odhad, podľa ktorého tento podiel činil 5-6 percent. Zároveň v knihe V medzivojnovom Československu pripomína, že nielen pre Slovákov predstavoval centralistický charakter štátu problém: „Slovenskí, ale aj moravsko-sliezski podnikatelia si uvedomovali, že zápas musia viesť proti pražskému centralizmu, ktorý ochudobňuje rovnako Moravsko-sliezsku ako Slovenskú krajinu, čo sa negatívne prejavuje na životnej úrovni obyvateľstva týchto častí republiky.“

Za podobných okolností mohlo mať skutočne veľa ľudí pocit, že existujúci politický rámec unitárneho štátu im nedáva dostatočné možnosti na politické ovplyvnenie podoby svojho prostredia. 

Aj Antoine Marés, francúzsky historik a životopisec Edvarda Beneša, konštatuje, že hospodársky rozvoj v medzivojnovom období nesplnil očakávania Slovákov: „Pretože českí rozhodujúci činitelia východnú časť krajiny zachovávali skôr pre odbyt než pre produkciu.“  

Ekonomicko-sociálne problémy Slovenska tak kŕmili autonomistické hnutie. Možno viac než Slovákmi citlivo vnímané prípady arogancie českých úradníkov či nedostatočný rešpekt „husitských“ Čechov voči katolíckej viere väčšiny slovenskej populácie.

Edvard Beneš i Milan Hodža videli riešenie v tom, aby boli Slováci silnejšie zastúpení v štátnej správe. No to postupovalo pomaly.

„Na najvyšších úradoch a ministerstvách v roku 1938 tvorili Slováci 1,6 percenta pracovníkov,“ píše Valerián Bystrický v knihe V medzivojnovom Československu. Uspokojivé to nebolo ani v armáde, kde medzi dôstojníkmi vysoko dominovali Česi, či v diplomacii – aj keď slovenskí diplomati boli na niektorých dôležitých postoch. Najviditeľnejším príkladom bol vyslanec vo Francúzsku Štefan Osuský a vyslanec v USA Vladimír Hurban (syn Svetozára Hurbana Vajanského). Antoine Marés píše o Slovákoch v diplomatických službách medzivojnovej ČSR ako o „nepočetných, ale zato brilantných“.

Príznačné tiež je, že z približne 4 300 četníkov na Slovensku bolo len okolo 1 500 Slovákov. Časť nastupujúcej slovenskej inteligencie na konci 30. rokov mala dojem, že Česi v štátnej správe Slovenska zaberajú miesta, ktoré mala ambíciu obsadiť sama. Na druhej strane, bolo slušné poslať domov ľudí, ktorí sa po roku 1918 presťahovali na Slovensko, aby ho pomohli budovať, len preto, že už „splnili svoju úlohu“ a nie sú ďalej potrební? 

Politický zápas pripomínal začarovaný kruh: Autonomisti argumentovali Pittsburskou dohodu z roku 1918, kde sa píše, že „Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy“. Čechoslovakisti kontrovali, že dokument bol uzatvorený so zástupcami amerických krajanských spolkov a argumentovali ustanovením dohody, podľa ktorého sa podrobnosti o štátnom zriadení ponechávajú na Čechov a Slovákov vo vlasti a na ich volených predstaviteľov. A predsa aj slovenskí poslanci v roku 1920 hlasovali za ústavu...   

Hoci volanie po autonómii si spájame najmä s HSĽS a SNS, s pražským centralizmom bol na Slovensku spokojný málokto. V skutočnosti aj slovenské krídla celoštátnych strán vrátane lidovcov či agrárnikov predkladali vlastné návrhy na širšiu alebo užšiu decentralizáciu štátu. Všetci vrátane HSĽS zostávali však na platforme zachovania ČSR.

V roku 1928 bolo zavedené krajinské zriadenie. Vznikli štyri krajiny: Česká, Moravsko-sliezska, Slovenská a Podkarpatoruská. No ich kompetencie ľudákov neuspokojili.

Až o desať rokov, 6. októbra 1938, týždeň po mníchovskom diktáte a deň po abdikácii Edvarda Beneša, ľudáci v Žiline vyhlásili slovenskú autonómiu. Pomníchovská ČSR, tento raz s pomlčkou, mala vydržať len ďalší polrok. Na naliehanie Hitlera vyhlásili ľudáci 14. marca 1939 samostatnosť Slovenska, čo Nemci využili ako zámienku, aby na druhý deň obsadili Čechy a Moravu.

Tragédiou autonómie v réžii ľudákov bolo, že ju využili na uchvátenie vlastnej moci, potlačenie či pohltenie politických súperov (i spojencov zo SNS) a na zmenu parlamentnej demokracie na autoritatívny režim s totalitnými prvkami. Navyše, už mesiac po vyhlásení autonómie sa začali prvé represie voči židovskému obyvateľstvu.

Namiesto skutočnej decentralizácie sa po víťazstve slovenských autonomistov akurát centrum moci presunulo z Prahy do ústredia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorá sa stala na Slovensku „štátostranou“.

Agrárnik Milan Hodža sa v roku 1935 stal ako prvý Slovák premiérom ČSR. Od myšlienky československého národa sa postupne odvrátil, no jeho snahy o ústretové riešenie národnostných problémov nezachránili republiku pred mníchovskou katastrofou. Busta Milana Hodžu v Sučanoch. FOTO TASR – Jozef Ďurník

Veľkosť štátov, veľkosť národov

Alberto Alesina a Enrico Spolaore, dvaja moderní ekonómovia, ktorí skúmajú rozlohu štátov a charakter štátnych hraníc z ekonomického pohľadu, tvrdia, že veľkosť štátov je výsledkom porovnania jednak ziskov z veľkosti (väčšie štáty sa ľahšie bránia, majú tiež väčší vnútorný trh) a jednak nákladov rôznorodosti zloženia obyvateľstva, ktorá sa premieta do rôznosti ním preferovaných politík (čím je obyvateľstvo heterogénnejšie, tým odlišnejšie politiky jeho jednotlivé skupiny požadujú a ťažšie sa dohadujú na štátnej politike).  

„Československo je prípad, kde rozdiely v úrovni rozvoja a rozdielne dejiny viedli k rozpadu,“ píšu Alesina a Spolaore vo svojej knihe Size of Nations. Aj keď je spor medzi autonomizmom a čechoslovakizmom dávno prekonaný, z oboch týchto myšlienok sa dá niečo naučiť.

Čechoslovakizmus bol užitočný politický koncept, ktorý vo svojej dobe pomohol posunúť emancipáciu Slovákov. No svoj účel rýchlo splnil a po čase sa stal korzetom, ktorého sa bolo lepšie zbaviť. Veľa problémov by sa zrejme prirodzene utriaslo, keby československá demokracia trvala dlhšie ako len dvadsať rokov. Pre porovnanie, súčasná SR existuje už 25 rokov a stále nevyriešila niektoré vlečúce sa problémy (napríklad diaľnica z Bratislavy do Košíc). Prvú ČSR aj z tohto pohľadu treba hodnotiť realisticky.  

Hodnotné bolo, že čechoslovakisticky orientovaní slovenskí politici vyzývali svojich krajanov, aby mysleli vo veľkom a ako svoje ihrisko nevnímali len Slovensko, ale celú ČSR. Alebo inak povedané, aby sa Slováci snažili presadzovať v Prahe kultúrne, ekonomicky i v celoštátnych úradoch.    

Na druhej strane, ľudákom možno vyčítať, že napokon národu dodali niečo iné, než sľubovali: Namiesto autonómie Slovenska v demokratickej ČSR nastolili vládu vlastnej štátostrany v rámci formálne nezávislého slovenského štátu, ktorý bol však zahraničnopoliticky vo vleku nacistického Nemecka.

No aj napriek tomu bolo medzivojnové autonomistické hnutie prejavom v tom čase už vykryštalizovanej skutočnosti, že Slováci sú samostatný národ. A bolo tiež výrazom toho, že Slovensko, teda geografický priestor, ktorý Slováci obývajú, má svoje špecifické potreby i problémy, preto by jeho záležitosti mali byť spravované zo Slovenska. Aj toto hnutie malo svoj dobový zmysel.

V konečnom dôsledku bol medzivojnový spor čechoslovakizmu a slovenského autonomizmu silným mementom, aké dôležité je rešpektovanie princípu subsidiarity pri výstavbe i spravovaní štátu. Je to veľká lekcia pre súčasnú Slovenskú republiku – aj v kontexte európskej integrácie. 

Minister zahraničia a neskorší druhý prezident ČSR Edvard Beneš je dodnes symbolom čechoslovakizmu. Katolícky kňaz a predseda HSĽS Andrej Hlinka je, naopak, symbolom slovenských snáh o získanie autonómie. Výstava v Slovenskom národnom archíve, 28. októbra 2008. FOTO – Profimedia.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo