Postoj tu bude len s vašou pomocou!

Postoj je dnes jediným serióznym konzervatívnym hlasom v slovenskej mediálnej scéne. No nežije zo vzduchu. 

Články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú.  Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Redakcia Postoja

 

Práve si pripomíname desaťročie od veľkého prepadu finančných trhov a nástup tvrdého obdobia finančnej krízy. Čo sa vlastne stalo pred desiatimi rokmi?

Stručne povedané, išlo o veľký pád súkromného finančného sektora a efekty z toho sa preniesli aj do reálnej ekonomiky, napríklad do nezamestnanosti.

O súkromnom finančnom sektore, kde sú najdrahšie platené mozgy, sa rok predtým hovorilo, že také niečo sa tam nemôže stať. Hovorili to krátko predtým jeho lídri.

Ak sa na to pozriete späť, zistíte, že boli aj hlasy, ktoré o probléme hovorili, ale je pravda, že to neboli hlasy, ktoré by mali vplyv na dianie vo finančníctve či na politiku. Ale boli tu ľudia, ktorí si boli vedomí toho, že sú naakumulované výrazné riziká.

Keď dnes počúvame tieto vysvetlenia, tak neznejú ako jadrová fyzika. Keď sa detailnejšie pozrieme na správanie bánk v tom čase, napríklad ako dávali hypotéky, ktoré si brali evidentne rizikoví ľudia, vidíme, že to nebolo zdravé.

Súhlasím, že časť zodpovedných ľudí tomu nerozumela, ale takto sa to nedá zjednodušiť. Ten biznis model bol založený na predpokladoch, ktoré zo začiatku naozaj platili.

Napríklad?

Napríklad, že ak sa v problémoch ocitne napríklad Florida a ľudia nebudú schopní splácať záväzky, tak Texasu sa to nedotkne. Manažéri týchto produktov sa spoliehali na to, že ak pomiešajú tieto kontrakty, tak majú riziko rozložené. Ale toto rozloženie nepočítalo s tým, čomu ekonómovia hovoria agregátny šok, teda úder, ktorý naraz zasiahne celú ekonomiku. A keď to prišlo, zavládla veľká neistota v samotných základoch, napríklad v tom, že sa nevedelo, čo má akú cenu.

Teda akú cenu majú všetky tie cenné papiere, čo mali banky na účtoch, pretože sa ukázalo, že dovtedajšie oceňovanie nemalo výpovednú hodnotu. A teda sa ani nevedelo, ktoré banky krachujú a ktoré nie. A preto zamrzla veľká časť finančných tokov, nikto nechcel nič obchodovať, nikomu požičiavať a postupne to zamrznutie zasiahlo celú ekonomiku.

Ale bolo úlohou bánk strážiť si riziko, ratingové agentúry za to tiež brali veľké peniaze. Dnes je jasné, že motivácia tých ľudí bola viezť sa na vlne, ktorá produkovala zisky, a iné si nevšímať. Že veľká časť poberateľov úverov boli ľudia bez majetku, bez príjmu a bez práce, to nie je podnikateľské riziko, to je podvod.

Toto už bola záverečná fáza. Diabol je v tom, že na začiatku platilo, že modernými metódami sa riziko dá pekne rozložiť, a to cez matematické modely. Finančné deriváty, teda produkty, ktorým sa malo rozložiť riziko do oveľa viac košíkov, reálne pomohlo mnohým ľuďom k bývaniu. Ak by platili staré metódy, časť normálnych ľudí, ktorá by na to aj mala, by sa napríklad k bývaniu nedostala, pretože pre banky by bola stále riziková.

No postupne sa tieto praktiky rozšírili nad zdravú úroveň a z toho vzniklo riziko aj z národohospodárskeho pohľadu.

Banky veľmi tlačili na to, aby ich štát pri tom nebrzdil.

Je evidentné, že to bolo umožnené aj lobbingom za uvoľnenie regulácie zo strany finančného sektora. Určite rozumiete aj tomu, že vláde a politikom tiež vyhovovalo, keď sa ľudia dostávali k bývaniu. Bola by to politicky silná rana prísť s tým, že ideme škrtiť hypotéky vo veľkom. Preto pri hľadaní zodpovedného treba spomenúť aj úlohu, ktorú zohrali vládne inštitúcie. A nielen regulátori, veď v USA poskytovali peniaze na hypotéky vládne agentúry. Čiže nik nechcel do toho veľmi vŕtať, aj keď sa občas spomenulo, že tu je riziko.

Predsa na to si spotrebitelia platia inštitúcie, ktoré mali túto nepríjemnú pravdu hovoriť, napríklad centrálnu banku či ratingové agentúry, rôzne typy auditov a screeningov.

Áno, všetky tieto inštitúcie reagovali s oneskorením. Je možné povedať, že v posledných rokoch pred krízou panovala z ich strany istá ľahostajnosť či skôr túžba, že to napokon nejako bude fajn. Mysleli si, že to majú tie banky iste zrátané, koniec-koncov im ide o veľké peniaze. V konečnom štádiu pred krízou rezonovali aj obavy z vyvolania paniky.

Vláde a politikom tiež vyhovovalo, keď sa ľudia dostávali k bývaniu. Bola by to politicky silná rana prísť s tým, že ideme škrtiť hypotéky vo veľkom. Zdieľať

Potom sa zachraňovali banky.

Táto epizóda ukázala, že politici aj inštitúcie sa veľa naučili z veľkej hospodárskej krízy tridsiatych rokov. Možno to nebude znieť populárne, ale reakcia politikov, na ktorých tlačili ekonómovia, zabránila, aby to celé dopadlo ešte horšie.

A to je ako?

Vedel som si predstaviť scenáre, keby sa to skončilo jedným veľmi veľkým chaosom, a chvíľu to tam aj smerovalo. Čiže v porovnaní s tým to ešte dopadlo relatívne dobre, napriek mnohým chybám. Kto sledoval, aký zmätok nastal vo finančnom sektore po páde Lehman Brothers, musel byť vystrašený.

Jedným z kľúčových opatrení bola záchrana bánk, ktoré predtým na tom ryžovali. No keď sa zhmotnili riziká, tak ich už neniesli v plnej miere, zachraňovali ich daňoví poplatníci. No a osobnú zodpovednosť už neniesol vôbec nikto. Pár bankárov zatvorili akurát na Islande.

Doteraz sme hovorili o technickej časti, toto je už právna či morálna rovina. Finančný sektor v sebe nesie prvok, ktorý sa podobá kasínu. V podstate sa tam stávkuje a napokon profituje niekto z boháčov sediacich pri stole. Dôležité je oddeľovať tento typ bankovníctva od toho klasického bankovníctva, kde majú ľudia svoje úspory. Teda oddeľovať toto dobrodružné investičné bankovníctvo od toho klasického nudného, kde vám chodí výplata na účet či kde si beriete hypotéku. Aby sa nehazardovalo s peniazmi bežných majiteľov účtov.

To sa urobilo?

Po kríze bola veľká chuť znovu to v rámci možností moderného bankovníctva oddeliť. No teraz vnímam, že už snaha trochu opadla a celkom sa to nepodarilo. Regulácie sa nesprísnili tak, ako sa navrhovalo hneď po kríze. Toto vnímam ako oveľa väčší problém ako absenciu individuálnych trestov pre bankárov.

Nepomohlo by, keby okrem ozdravovania bánk išlo tak tisíc bankárov za mreže?

Nemám prehľad, koľko sa toho udialo oblasti právnej zodpovednosti, niekoľko bánk dostalo veľké pokuty, ktoré ich zaboleli...

ale ich manažmenty si zároveň vyplatili miliónové bonusy.

Áno, aj to sa stalo. A rozumiem, že to posilnilo negatívny postoj a určite by pomohlo, keby sa dalo demonštrovať, že aj vo finančnom svete treba niesť zodpovednosť. Podobne ako v iných sektoroch, keď stavebníkovi padne dom či vybuchne zle zavedený plyn. Ale na toto nie som expert. Treba si však dať aj pozor, aby sme sa nedostali z blata do kaluže, pretože silnejú aj hlasy, že sa to vyrieši potlačením kapitalizmu a prudkým posilnením úlohy štátu v systéme. Čo by nebolo veľmi šťastné.

Pokrízová reakcia zo strany vlád priniesla aj veľa užitočných opatrení. V debate napríklad zaniká, že v Európe sa podarilo dotlačiť krajiny do rovnakej bankovej regulácie, čo zvyšuje stabilitu systému. Ja sám som si nemyslel, že sa niečo ako spoločný dohľad môže podariť. V Európe máme banky, ktorých súvahy sú väčšie ako HDP krajiny, v ktorej sú registrované. Bolo chybou v minulosti regulovať ich na národnej úrovni a čakať ich záchranu na národnej úrovni.

Čo si majú ľudia myslieť o tom, že banky boli zachránené, zatiaľ čo oni stratili prácu?

Ich morálne rozrušenie chápem a nehovorím, že nie je na mieste. No technicky vzaté, ak by bola kríza v bankovníctve hlbšia či trvala dlhšie, o prácu by prišlo viac ľudí a na dlhšie obdobie. Takže sme nemohli nechať bankový sektor padnúť do priepasti. Tak funguje svet, v ktorom dnes žijeme.

Vtedy to bolo treba spraviť tak. Ako ekonóma ma vyrušujú aj veci, o ktorých sa menej hovorí, ale sú dôležité. Napríklad sa mohlo viac urobiť s fenoménom „too big to fail“ bánk, teda existenciou príliš veľkých bánk, ktoré sú problém pre systém. O tom sa tiež hovorilo, že sa s tým bude viac bojovať. No dnes sú tie banky ešte väčšie ako pred krízou.

Niečo sa s reguláciou aj urobilo, ale po nástupe Trumpa sa okruh bánk, na ktorých sa prísnejší dohľad vzťahuje, výrazne zúžil. Pričom on hovoril, že bude hájiť bežného človeka pred systémom. Hnev voči systému tak vlastne vyniesol do vlády ľudí, vďaka ktorým sa ten starý systém s veľkým vplyvom bankárov ešte posilnil.

Druhým veľkým opatrením bolo menové uvoľňovanie, teda tlačenie peňazí na podporu ekonomiky. Bol to dobrý nápad?

Vieme skonštatovať, že to pomohlo ekonomike, hoci nie všetky spôsoby, ktorými toto opatrenie teoreticky funguje, boli rovnako efektívne. Negatívom je, že to nafúklo ceny niektorých aktív, čo bol ale istým spôsobom tiež kanál, ktorým sa tie peniaze dostali do reálnej ekonomiky, keďže časť týchto výnosov spotrebovali investori v ekonomike.

Treba si však dať  pozor, aby sme sa nedostali z blata do kaluže, pretože silnejú aj hlasy, že sa to vyrieši potlačením kapitalizmu a prudkým posilnením úlohy štátu v systéme. Čo by nebolo veľmi šťastné. Zdieľať

Ale tiež platí, že z rastu ceny hodnoty týchto aktív vďaka vytlačeným peniazom, napríklad akcií či nehnuteľností, profitovali najmä bohatí, ktorí tam už mali nainvestované.

Hoci neviem presne kvantifikovať, aký veľký je počet tých, ktorí vďaka menovému uvoľneniu zbohatli, určite to nebudú zanedbateľné anekdotické prípady. Ale zároveň platí, že to pomohlo reálnej ekonomike, teda normálne povedané, zachránilo pracovné miesta veľkého počtu ľudí. Ak si porovnáme hĺbku tejto krízy a jej zotavenie napríklad s tou v tridsiatych rokoch, tak môžeme povedať, že sme vo väčšine krajín našťastie nemali stratenú generáciu, ktorá sa na trh práce nedostala napríklad pätnásť rokov.

No rozumiem vami položenej otázke. Hoci sa mi tiež nepáči, že na záchranných opatreniach zbohatli mnohí z tých, čo už boli bohatí aj predtým, ak nemáme žiadny iný funkčný plán, musíme si povedať, že je to akceptovateľný bočný efekt. Poviem to na konkrétnom príklade stavebníctva. Menové uvoľnenie sa prenieslo aj do realít, keďže banky mali veľa voľnej likvidity a po prvom šoku sa postupne opäť rozhodli poskytovať hypotéky štandardným spôsobom. Vzrástol tak dopyt po nehnuteľnostiach, na čom, samozrejme, zarobili tí, ktorí mali peniaze investované v realitách.

Ale zároveň sa tým oživilo stavebníctvo, vytvorili sa tam pracovné miesta pre remeselníkov, ktorí v kríze prišli o prácu. No celé to mohlo trvať oveľa dlhšie, ak by sa tomu nepomohlo.

Niektorí ekonómovia hovoria, že menové uvoľnenie je pre ekonomiku ako heroín, že bez neho nemôže už fungovať.

Povedal by som, že je to infúzia, ktorá vás má posilniť, aby ste sa potom mohli pevnejšie postaviť na vlastné nohy. Je to umelý zásah zvonka, ktorý vám má pomôcť dať sa dohromady, dovtedy fungujete na tejto umelej látke podanej zvonka a v umelom stave. Ale treba povedať, že už sme zrejme v stave, keď je toto umelé udržiavanie lacných peňazí kontraproduktívne.

Prečo?

Hospodárstvo sa vyvíja v cykloch a dnes sa odhaduje, že cyklus pre eurozónu je už vo fáze, keď by sme sa nemali spoliehať na doping zvonka. Zvlášť to platí pre vlády, ktoré si stále požičiavajú za dotované ceny, hoci dnes by mali byť schopné fungovať vo vyrovnanom alebo prebytkovom rozpočte. Pretože táto fáza prejde a príde pokles, a potom budú mať problém, budú si musieť požičiavať o to viac. Toto vidím ako výzvu na ďalšie obdobie, aby sa vlády naučili žiť v reálnych, prirodzených podmienkach. Zatiaľ to ale nevyzerá, že by všetci pochopili, že teraz sme v tej dobrej fáze a po nej skôr či neskôr znovu príde horšia.

Často sa ako o najväčšej hrozbe pre eurozónu hovorí o Taliansku. Táto krajina sa za dvadsať rokov prakticky neposunula v produktivite či zamestnanosti, alebo reálnych príjmoch obyvateľov, zato jej výrazne narástol dlh. Dnes je na úrovni, na akom bol v Grécku pred krízou. Zachraňovať túto krajinu podobne ako Grécko však nebude možné, pretože vyjadrené v eurách, jej dlh je násobný, je to obrovská krajina.

Taliansko je dnes jednoznačne chorým mužom Európy. Je tu jeden rozdiel a síce, že väčšina talianskeho dlhu je vlastnená lokálne, čo trochu uľahčuje situáciu, ale aj tak je to veľký problém, daný najmä štrukturálnym vývojom krajiny. Teda tým, že dlho nerobí nič preto, aby zlepšovala svoje fungovanie a reformovala sa, pretože inak nie je konkurencieschopná.

Majú talianski populistickí politici pravdu, keď hovoria, že bez eura by im bolo lepšie?

Je pravda, že Taliansko si svoju rigidnosť a neochotu reformovať v minulosti kompenzovalo na úkor kurzu, preto pred svojím vstupom do eurozóny platili za všetko v tisícoch a miliónoch lír. Keď mali problém s konkurencieschopnosťou, devalvovali.

Ale keď im to fungovalo, keď tak dokázali udržať pomer ceny a výkonu svojej ekonomiky, tak euro im v tom dnes naozaj bráni.

Ale to funguje len krátkodobo, v podstate to je postavené na tom, že ak máte príliš drahú pracovnú silu, tak znížite jej cenu cez devalváciu. Ale to dlhodobo nemôže fungovať, pretože to znamená, že sa schválne schudobňujete. Na príkladoch z Latinskej Ameriky vieme, že distribučné efekty takýchto devalvácií dopadajú najviac na nižšiu vrstvu.

Čo i len problémy so solventnosťou Talianska by otriasli európskou ekonomikou.  Zdieľať

Krajiny, ktoré prijali euro, vedeli, že stratu menovej politiky musia vykompenzovať vyšším tlakom na zlepšenie svojho fungovania, čo sú štrukturálne zmeny, napríklad na trhu práce. Taliani boli jedni z tých, čo to v praxi ignorovali. A druhá vec, dnes debatovať o eure v Taliansku je zbytočné, samotný odchod z eura by znamenal otras, z ktorého by sa krajina spamätávala dlho. Pre Taliansko je to horšia cesta, ako sa vydať na cestu reforiem. Ale je možné, že populisti ľudí presvedčia, že to je jednoduchá cesta ku šťastiu.

Čo by Italexit znamenal pre nás?

To by malo hrozivé dôsledky. Ale čo i len prípadné problémy so solventnosťou Talianska by otriasli európskou ekonomikou. Najlepšie je pripraviť sa na takéto situácie tak, aby rozhodnutia jednotlivých krajín mali čo najmenší dosah na ostatných. Podobne ako je to v USA, kde môže skrachovať jeden zo štátov, ale ostatné krajiny USA si žijú ďalej po svojom. Jedným z takých opatrení je banková únia, teda možnosť zasahovať do bankového systému centrálnymi inštitúciami, ktoré zabránia, aby sa krach jednej krajiny preniesol živelne do finančného systému.

Čo dnes považujete za najväčšie riziko, z ktorého by mohol vzniknúť väčší globálny otras?

Niečo som už spomenul, napríklad to, že finančné inštitúcie napríklad v USA sú oveľa väčšie a uvoľňuje sa ich regulácia. Nejaké reziduálne riziko zostalo aj v európskom finančnom systéme, hoci banky sú dnes aj vďaka tlaku na vyššie vlastné zdroje silnejšie, ako boli predtým. Aj spomínané Taliansko by pre eurozónu mohol byť problém, ak sa ukáže, že krajina nevie splácať svoje dlhy. Ťažko pre mňa odhadnúť, ako by to oslabilo náš finančný sektor a čo by to spravilo s ochotou trhov financovať dlhy ostatných krajín eurozóny.

No problém by mohol prísť aj z inej strany. Vrcholoví politici, na čele s Donaldom Trumpom, sa dnes zahrávajú s fungovaním medzinárodného obchodu cez rozličné sankcie a bariéry. Ak sa to stane módou vo väčšom, že krajiny začnú brániť medzinárodnému obchodu, tak to môže byť globálny šok, ktorý by sa rýchlo preniesol do reálnej ekonomiky. A Slovensko, ktoré je mimoriadne citlivé na medzinárodný tok tovarov, by to schytalo naplno.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo