Apoteóza rodiny

Podľa koncilovej definície je rodina sviatosťou, čiže malou Cirkvou; naviac je i nositeľkou veľkej a posvätnej úlohy na ceste k nebeskému Jeruzalemu.

Vo svete, plnom úskokov, zrady a ľahostajnosti predstavuje rodina miesto dôvery a životnej istoty, jej charizma pochádza zo sviatostného manželstva. V protivenstvách a počas núdze sa prejavuje ako požehnanie činnej lásky. Tá potom prerastá do solidarity a pôsobí mocnejšie, ako v ktoromkoľvek inom spoločenstve. V čase ohrozenia, chorôb, nečakaných navštívení a nešťastí sa rodina osvedčuje schopnosťou odolávať ťažkostiam viac, ako ktorékoľvek iné spoločenstvo.

"V čase ohrozenia, chorôb, nečakaných navštívení a nešťastí sa rodina osvedčuje schopnosťou odolávať ťažkostiam viac, ako ktorékoľvek iné spoločenstvo."

Zdieľať

Rodina je domovom pre ľudskú biedu, slabosť i zlyhanie a je celkom výnimočným aj jedinečným útočiskom v slzavom údolí svetských banalít. V rodine je priestor pre lásku, ktorá prikrýva množstvo hriechov. Tu je aj miesto pre márnotratných synov a dcéry; útulok pre pokánie a odpustenie. V rodine sa môže nazbierať toľko lásky, koľko sú jej členovia sem schopní priniesť a uložiť. Láska pôsobí ako obrovský akumulátor: za priaznivých okolností sa tu hromadí a vyžaruje na všetky strany. A v Bohom stanovenej miere nadobúda až nekonečný rozmer. Trvanie rodiny sa nedá ohraničiť, keďže je zakotvená vo večnosti: nezaniká odchodom, poblúdením, ani úmrtím niektorého z jej členov.

Poslanie a mandát ochraňovať slabých, mýliacich sa, poblúdených nečerpá rodina zo zákona, ale z vlastnej podstaty. Ide o živé svedectvo, o zjavenie Božej služby v človeku. Ale uskutočňovanou láskou sa oveľa presvedčivejšie ako akoukoľvek inou argumentáciou dajú spochybniť (aj mnohými kresťanmi) obecne prijímané ideály konzumnej spoločnosti.

Ekonomika rodiny neprebieha v rovine ber – daj; toto sa aj naprosto líši od primitívnych kupeckých počtov. Filozof - pragmatik K. R. Popper k tomu hovorí: Od detí a teórií dostanete vždy viac ako do nich vložíte... Energia a obete vložené do rodiny sú investíciou pre budúcnosť. Ide o ekonomiku, čo požičiava, rozdáva, platí a obdarúva bez povinnej záruky. Zlaté pravidlo znie: Božia milosť a ľudské úsilie, zapojené do kolobehu nezištnej lásky, nepodlieha opotrebovaniu, úbytku, ani zákonu entropie. Láska v rodine dokáže prekonať i zákon silnejšieho. A mravnosť, bez ktorej nijaké ľudské spoločenstvo nemôže fungovať, vyžaduje vedomý súhlas s Božím poriadkom iba s jednou podmienkou: nič sa tu nesmie predstierať.

Rodina obnovuje tvárnosť zeme a podmieňuje dynamiku, živosť a hybnosť stvorenia. Práve tu sa odohráva najväčší zápas o dobro človeka, o jeho formovanie, o prípravu na život časný i večný. Prioritu v boji o duše nadobúda rodina celkom prirodzene a tak má aj nezastupiteľné miesto v Božích plánoch: uvádza do sveta nové pokolenia a vychováva duše pre spoločenstvo svätých. Je na svete výkonnejšia misia, ako je šírenie a odovzdávanie viery v rodine?

Ženu s úlohou materstva však nemožno trvalo ponechať samu na seba - občas môže dôjsť k situácii, ktorá vyzerá akoby materské povolanie bolo nad jej sily. K tomu by v dobrom manželstve za normálnych okolností ani nemalo dôjsť. A preto fakt, že najhlbším putom manželov v kresťanskej rodine je viera a spolupráca s Božou milosťou, treba ustavične prízvukovať. To pomôže manželom preniknúť do hĺbky poznania, až na podstatu súcna, kde sa rozvíjajú vyššie schopnosti človeka: múdrosť, intelekt, vnímavosť, citlivosť pre nadprirodzené hodnoty. Významná rola muža sa musí prejaviť zodpovednosťou aj účasťou na práci pre dobro rodiny: ide o ten najintímnejší a najosobnejší vklad do Božieho kráľovstva: to je aj čistý zisk pre oblasť ducha; práve to dotvára skutočne kresťanské manželstvo.

"Deti už od chvíle počatia zaujímajú dominantné postavenie a vytvárajú spletitú sieť vzťahov, ktorá je predobrazom plurality veľkého sveta, ale aj zrkadlením nekonečného Boha."

Zdieľať

Podľa svojho postavenia v pozemskom organizme má každý z nás úlohu, akú má Boh – takto ju istým spôsobom zveruje Kristus aj nám. Túto úlohu, resp. starosť o ľudí, dostáva každý kresťan spolu s krstom. Nejde o vlastníctvo, ani o právo človeka nad ostatnými: ide o Bohom uložené bremeno, zverené ako zodpovednosť a povinnosť.“ (Y. J. Congar, Za církev sloužící a chudou, Kostelní Vydří 1995).

Rodina, zakladajúca sa na jednoduchom vzťahu muža a ženy, dostáva definitívnu podobu príchodom potomstva. Deti už od chvíle počatia tu zaujímajú dominantné postavenie a vytvárajú spletitú sieť vzťahov, ktorá je predobrazom plurality veľkého sveta, ale aj zrkadlením nekonečného Boha. Keby sme celý ten proces chceli znázorniť pomocou diagramu, neposlúžil by nám nijaký pravidelný útvar. Lebo rôzne výchovné systémy nemajú v rodine žiadne striktné vymedzenia. A vzorová šablóna sa mení príchodom každého nového člena; narodením detí (aj osvojením si cudzích), ich prirodzeným rastom, vývojom, rozdielnosťou pováh, vzťahmi medzi súrodencami, vzdelaním, odchodom starších detí, chorobami, úmrtím, atď.

Fakticky sa sa vôbec nedá uvažovať o manželstve bez zreteľa na potreby detí, na ich dôstojnosť a prirodzené práva. Oddanosť rodičovskému poslaniu a mravnú čistotu nemožno oddeľovať od manželskej vernosti. Bez toho sa nedajú pripravovať ani systémy nezávislej výchovy, budovať emancipačné programy, či zaoberať sa špecifickou váhou manželstva. Alebo predkladať ako prioritu, či naplnenie egoistických chúťok niektorého z rodičov príťažlivosť pohlaví, ubúdanie náklonnosti; či uspokojenie sexuálnych nárokov. Porušenie manželskej prísahy z hľadiska rodiny nikdy nie je banálnou epizódou: narúša sebavedomie detí, ich zdravý vývoj, životné istoty a ich budúcnosť. Ľahostajnosť a zanedbávanie zodpovednosti v tejto oblasti ohrozuje celé ľudstvo.

"Oddanosť rodičovskému poslaniu a mravnú čistotu nemožno oddeľovať od manželskej vernosti. Bez toho sa nedajú pripravovať ani systémy nezávislej výchovy, budovať emancipačné programy, či zaoberať sa špecifickou váhou manželstva."

Zdieľať

„Všetko stojí na skutočnosti, že v kresťanstve sa medziľudské vzťahy, ako aj vzťahy medzi veriacimi a vecami, t. j. vzťahy v horizontálnej rovine sveta, z ktorých je utkaná osnova nášho života, preberajú z vertikálneho vzťahu lásky smerujúcej od Boha k nám a - z vertikálneho vzťahu viery smerujúcej od nás k nemu, alebo sú od tohoto vzťahu závislé. - Jestvuje podriadenosť otroka slobodnému človeku a jestvuje podriadenosť ženy voči mužovi. Ak však sa tento ľudský vzťah prežíva v Pánovi, ak práve tu začína a ak mu verne zodpovedá, prestáva už byť vzťahom prirodzeným – aj podľa politického sociologického, ekonomického kritéria, či občianskeho zákonníka. Zmysel vzťahov treba presne nasmerovať: odteraz nebudú iba dva horizontálne protiľahlé póly; vznikne pól tretí - a všetky pôjdu vertikálne: Božia vôľa – prozreteľnosť - dar – všetko bude istým spôsobom prechádzať človekom zhora nadol, aby to mohol slobodne prijať.

Obraz človeka bez náboženskej podoby a Božieho poverenia nikdy nie je úplný. Pripomeniem príbeh Abraháma a Izáka, Božiu epifániu, ktorá z hľadiska religionistiky predstavuje jeden z najsvojráznejších fundamentálnych textov biblickej viery. Abrahám, ktorý dostal Izáka ako dar na základe Božieho prísľubu, nechápe dôvod, prečo by ho mal obetovať. Napriek tomu je ochotný poslúchnuť, pretože prikazuje Boh. Svojím protizmyselným pritakaním napokon Abrahám zakladá novú, historicky neslýchanú náboženskú skúsenosť – a síce - vieru. Od tej chvíle znamená život viac ako životnosť a reprodukciu. Abrahámova obeta predznamenáva ideu obety Kristovej; zároveň podáva zdôvodnenie, prečo smrť prišla na svet nie ako strašná vec, ale ako udalosť, ktorá umožňuje lásku. Lásku tým, že každú osobu, ktorá sa otvorí Bohu, robí jedinečnou, kýmkoľvek nenahraditeľnou a nezameniteľnou; k tomu pridáva lásku, poskytujúcu vedomie, umožňujúcu význam a povyšujúcu ľudský život. A práve o takúto lásku sa treba usilovať v rodine. Od chvíle, keď sme poznali vieru, ktorá hory prenáša, a istotu, že Boh môže všetko, že človek vedľa neho už nie je len bezmocnou hračkou osudu, slepých síl prírody, kontingencie atď.; sa tou istou vierou môžeme zaštítiť proti zlu a spoliehať na pomoc Boha. Dokonca mu môžeme dôverovať ako Otcovi, tak ako mu dôveroval Abrahám na Horebe a Kristus na hore Olivetskej.

Eva Trizuljaková
Autorka je významná slovenská akademická maliarka. Má 87 rokov, s manželom Alexandrom Trizuljakom (†1990) má 8 detí, 27 vnukov a vnučiek, 17 pravnúčat (ďalšie 3 v očakávaní).

Text je úryvkom z rukopisu jej knihy Znamenie ženy, doposiaľ nepublikovaný autorský text, 2001.

Ilustračné foto: flickr.com (licencia Creative Commons)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo