Hudba sa neháda, hudba hlása

Nie každé dieťa je možné naučiť, ako som raz naučil svoju učiteľku klavíra. Istá slečna Pomelová sa chválila, že dokáže naučiť hrať každé dieťa. Vo svojich šiestich rokoch som samozrejme nemal v úmysle jej tvrdenie vyvrátiť.

Pravdou je, že to bola šarmantná dáma a ja som sa jej snažil vyhovieť. No vždy som mal problém riadiť sa pokynmi. Idem si vlastnou cestou.

Nuž viete, predtým som už mal možnosť byť osamote s klavírom a myslel som si, že viem, ako na to. Vedel som zahrať, aj keď trochu ťažkopádne, „Spinkaj, spinkaj, hviezdička“ a chcel som si rozšíriť repertoár. Často sa mi kvinty a oktávy páčili samy osebe a samozrejme nedokázal som zároveň počúvať ich a aj pokyny.

Rob, čo ti hovorím alebo rob, čo robím ja

Nespomínam si už, o aké „problémy“ konkrétne šlo, no pamätám si chvíľu, keď to slečna Pomelová v zúfalstve vzdala. Od tej doby musela priznať, že jej metóda nefunguje na každé dieťa.

"Deti učíme najprv poslúchať, potom čo majú poslúchať. Keď prvá lekcia zlyhá, na ostatné už nedôjde. Hneď začneme hovoriť o problémoch s disciplínou a siahame po tabletkách na hyperaktivitu."

Zdieľať

Preskočím pár rokov do dôb školského zboru, aby som predstavil veľmi trpezlivého človeka, istého pána Harrisona, ktorý viedol naše skúšky. Môj sklon ísť si svojou vlastnou cestou sa opäť často krížil s dobrým poriadkom. Až nadišla chvíľa, keď ma tento milý pán požiadal len o to, aby som sa posunul o jedno miesto doľava. Nevedel som sa dovtípiť, či myslí doľava z jeho pohľadu alebo z môjho, a v následnom zmätku i on, ťažko skúšaný mojimi predchádzajúcimi neporozumeniami, podľahol podráždeniu.

Prirodzene, vytvoril som si pedagogickú teóriu. Spočíva v tom, že to, čo funguje, je mimésis (napodobňovanie). Nevyhnutne je to tak, lebo to fungovalo dokonca aj u mňa: keď mi povedali, aby som opakoval, „rob, čo robím ja“, obvykle mi to šlo. Ale pokyny, „rob, čo ti hovorím“, boli takmer úplne zbytočné. Minimálne v mojom prípade sa myseľ odvrátila od samotnej veci k úvahám o pokyne a výsledkom bolo ponižujúce nedorozumenie.

Pozorujem, že pokyny zostávajú štandardným pedagogickým modelom až do dnešného dňa. Deti učíme ako psy: najprv poslúchať, potom čo majú poslúchať. Keď prvá lekcia zlyhá, na ostatné už nedôjde. Hneď začneme hovoriť o problémoch s disciplínou a siahame po tabletkách na hyperaktivitu.

Len neporušená hudba je čistý dar od Boha

Napriek svojím bolestným skúsenostiam s hudobnou výchovou mám hudbu veľmi rád. Hoci do dnešného dňa neviem obstojne hrať na klavíri ani spievať, predsa len počujem.

Prvé silné puto som si v detstve vytvoril k jazzu a k barokovej hudbe a prvý inštinktívny odpor k „romantickej ére“, v ktorej sa, ako som sa neskôr presvedčil, západná hudba oddelila od posvätného jadra vecí. Lebo neporušená hudba je čistý dar od Boha. Namiesto toho však nastúpilo sebavyvyšovanie človeka.

"Verím, že ľudský organizmus je stvorený pre hudbu – hrdlo na spev a ruky na triafanie tónov. Myslím, že to možno vidieť dokonca aj v žiarivých očiach malých detí, ktoré vnímajú hudbu, už keď sú v lone."

Zdieľať

Témou môjho života ako poslucháča hudby je „podpora baroka“, znovuobjavenie toho, čo je v mojich očiach cudnou krásou staršej polyfónie a gregoriánskeho chorálu. Keď ju raz človek naozaj začuje, začína si uvedomovať, že kto vyvyšuje seba samého, je vulgárny a uväznený vo vulgárnosti, z ktorej nedokáže povstať. Dnes nás obklopujú ohlušujúce zvukové bariéry odpornej populárnej hudby; hudby, ktorá vlastne vyhlasuje vojnu melódii a harmónii.

Ako sa tak dívam späť ponad priepasť šiestich desaťročí, hlboko ľutujem, že sa mi nepodarilo nájsť s mojimi učiteľmi hudby spoločnú reč. Myslím, že som mal vrodenú schopnosť počuť a opakovať, čo slečna Promelová aj predpokladala. Verím, že ľudský organizmus je stvorený pre hudbu – hrdlo na spev a ruky na triafanie tónov. Myslím, že to možno vidieť dokonca aj v žiarivých očiach malých detí, ktoré, ako sme objavili, vnímajú hudbu, už keď sú v lone.

Vlastný rukopis J. S. Bacha, skladateľa barokovej hudby, z jeho chorálu Wie schön leuchtet der Morgenstern (r. 1705)

Svet bol zle vyučovaný

Témou tejto laickej kázne je mimochodom nová nová nová evanjelizácia. Prekážky v našej „kultúre“ poznáme všetci. Svet okolo nás nie je veľmi naladený na Boha, dosť ho rozptyľuje trieskanie a mechanický hluk v pozadí, špinavá žiadostivosť a škaredosť vo všetkých ostatných dimenziách.

Je to svet, ktorý bol zle vyučovaný. Svoje hanebné zlozvyky získal napodobňovaním, mimésis, a nikdy nemalo veľký zmysel ísť naň argumentmi. Svet je plný argumentov s „rob, čo ti hovorím“, ktoré nik nepočúva. Stále viac si privyká len na hlasitosť, na prinútenie hlukom.

Preto máme nutkanie podávať svoje drvivé argumenty stále hlasnejšie, a tak sa plnšie zúčastňovať na tomto dialógu medzi hluchými. Ako však v zúfalstve povedal John Berryman, „ideme s kožou na trh, ale zvíťaziť nemôžeme“. (Opakoval slová Gottfrieda Benna, ktorý opakoval slová Thomasa Manna a ten slová dlhého zástupu básnikov a umelcov.)

Cirkev vždy komunikovala aj hudbou

"Som presvedčený, že keď svätá Cirkev znovu objaví svoje hudobné tradície, zmôže pri evanjelizácii oveľa viac, než všetky naše hádky so svetom. "

Zdieľať

Pravda, dobro a krása sa beztak nedajú zdôvodniť, lebo presahujú ľudský rozum a spájajú sa v jednoduchej a nerozlučnej jednote, v Bohu. Možno ich len ukázať. Vyučovať sa dajú len príkladom. Hádam si od nás vyžadujú určitú námahu: počúvať a pozerať sa. Len občas hovoria z hromu, ktorý sa podobne ako všetky zvuky vynára z ticha, podobne ako každý pohyb z pokoja, a prinavracia sa do ticha a pokoja v Bohu.

Naprieč storočiami, dokonca až do dnešných dní, Cirkev komunikovala vieru nielen slovami, ale aj hudbou; skrze Cirkev sa Slovo odelo do tela hudby. Výchova spevokolov, organistov, harfistov a majstrov akéhokoľvek hudobného umenia bola jej ustavičnou úlohou.

Funkcia hudby je podstatná, nikdy nebola čisto dekoratívna. Omša je vo svojej podstate spievaná a jej nespočetné hudobné spracovania vyjadrujú vnútornú podstatu jej zmyslu, jej univerzálnosti a mnohorozmernosti: nie sú to „len slová“. Sú to έπεα πτερόεντα – „okrídlené slová“ – a hudba ich dvíha do výšav.

Som presvedčený, že keď svätá Cirkev znovu objaví svoje hudobné tradície, zmôže pri evanjelizácii oveľa viac, než všetky naše hádky so svetom. Našou povinnosťou nie je hádať sa, ale hlásať. A v samotnej svojej podstate sa hudba neháda. Hudba hlása.

David Warren 
Autor
je bývalý redaktor časopisu Idler a stĺpčekár v Ottawa Citizen. Má bohaté skúsenosti na blízkom aj ďalekom východe. Jeho blog, Essays in Idleness (Eseje vo chvíľach ničnerobenia) možno aktuálne nájsť na http://davidwarrenonline.com/.

Pôvodný text: Oh Had I Jubal’s Lyre, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo