Tieto dni si Kostol Panny Márie Snežnej na bratislavskej Kalvárii pripomína 70 rokov od požehnania. V tom čase, v októbri 1948, bola súčasťou kostola aj 50-metrová veža. Nad Bratislavou sa tak týčil kríž. Pre výstavbu Slavína však komunisti zariadili zbúranie veže – aby nezatienila pomník sovietskym vojakom.

Vďaka rozprávaniu dominikánskeho kňaza Dominika Romana Letza sa dozvedáme aj to, ako rafinovane štátna moc k zbúraniu pristúpila, čo sa čítalo vtedy vo farských oznamoch a či sa môže kríž opäť stať súčasťou panorámy hlavného mesta. 

Medzi vinohradmi

Bolo to v čase, keď sa v okolí Hlbokej cesty a Kalvárskeho vrchu nachádzali ovocné sady a vinohrady, na mieste dnešných luxusných domov žili len pustovníci. 

V roku 1712 zasiahla Bratislavu morová epidémia. Mešťan Ján Lauermann z vďačnosti za to, že jeho rodina mor prežila, dal postaviť pri Hlbokej ceste mariánsku kaplnku. Do vnútra vložili kamennú sošku vyhotovenú podľa mariazellského vzoru. 

„Pôvod sochy je neznámy, podľa legendy ju našiel v blízkej studni pustovník a tu sa pri nej modlil,“ hovorí brat Dominik Roman Letz, člen komunity dominikánov na Kalvárii. 

Socha je dnes na hlavnom oltári v Kostole Panny Márie Snežnej. Lauermannova kaplnka tiež nezanikla, ale v súčasnosti tvorí presbytérium Kaplnky sv. Jozefa, ktorý stojí nad Lurdskou jaskynkou. 

Prečítajte si rozhovor s bratom Dominikom R. Letzom:
Zasvätený život dáva mojej práci botanika nový rozmer Zdieľať

Časom sa táto lokalita stala veľmi obľúbeným pútnickým miestom a vedľa Lauermannovej kaplnky postavili v roku 1824 mariánsky kostolík Panny Márie Snežnej. Barokový kostol stál na mieste dnešného chrámu. 

Neskôr, v roku 1892, vybudovali v kameňolome pod kostolom Lurdskú jaskyňu. 

Moderné dejiny tohto miesta sa začali písať za prvej republiky, keď sa západná časť Bratislavy veľmi rozrastala a vznikla potreba novej farnosti v tejto lokalite. 

„Rozhodlo sa, že barokový kostolík, ktorý tu stál, bude farský kostol a v roku 1933 ho zverili spolu so západným územím Bratislavy františkánom, aby tu zriadili novú farnosť,“ vysvetľuje brat Dominik. 

Vznikla tak nová farnosť s názvom Bratislava Westend – áno, presne tak, ako sa dnes volá biznis centrum na Patrónke. 

Františkáni sa ubytovali v dome, ktorý pravdepodobne kedysi obývali pustovníci, ktorí sa starali o Kalvársky vrch. Dnes je na tomto mieste škôlka. Ako hovorí brat Dominik, františkáni mali veľké plány, chceli napríklad ku kostolu pristaviť kláštor. „Musíme si uvedomiť, že aj v 30. rokoch tu bola minimálna zastavanosť, zato početné sady a vinice,“ dodáva dominikán. 

Farnosť sa však rozrastala a kostolík kapacitne nestačil. Začalo sa uvažovať o jeho rozšírení. Zlom nastal v roku 1939, keď sa do tejto štvrte nasťahoval podpredseda Slovenského snemu Karol Mederly. 

Podpredseda Hlinkovej slovenskej ľudovej strany sa stal pravidelným návštevníkom bohoslužieb na Kalvárii a oslovil františkánov, že najlepšie by bolo postaviť nový, moderný chrám. 

Lauermannova kaplnka pri Hlbokej ceste, nad kameňolomom stál od roku 1824 aj barokový kostolík Panny Márie Snežnej. 

Kostol Panny Márie Snežnej, pohľad od Horského parku, asi 1955. Foto: archív farnosti Bratislava – Kalvária.

Komunistom začal kríž a veža prekážať až pri plánovaní pamätníka sovietskym vojakom. Foto: archív farnosti Bratislava - Kalvária.

Traja anonymní architekti 

Takto vznikla myšlienka novostavby. „Navyše, v tom čase sa v neďalekom Horskom parku staval študentský domov Andreja Hlinku, ktorý financoval štát, a sám Mederly dbal o to, aby študenti mali blízko internátu kostol,“ hovorí brat Dominik a dodáva, že zrejme aj z tohto dôvodu bol nový kostol naprojektovaný dosť veľký, až bazilikálneho typu. 

Záujem o toto miesto totiž prekračoval farnosť a celé mesto. „Objavila sa dokonca iniciatíva postaviť na Kalvárii veľkú monumentálnu sochu Sedembolestnej Panny Márie,“ vraví náš sprievodca históriou.

V roku 1943 sa začalo s búraním starého kostola. Výstavbu nového sprevádzali ťažké roky, nie je ani úplne jasné autorstvo kostola z hľadiska architektúry. Spomínajú sa tri mená: architekti Vécsei a Quastler a staviteľ Fuchs, čo boli židia, ktorí skončili v koncentračných táboroch. 

Z ústnej tradície sa zachovalo svedectvo, že na kostole pracovala práve táto trojica (z priazne Mederlyho, ktorý pomohol mnohým židom), avšak v tom čase už nemohli mať vlastnú architektonickú kanceláriu, pracovali preto anonymne ako zamestnanci Ústrednej kancelárie Všeobecného stavebného družstva v Bratislave. 

Do konca vojny bola hrubá stavba hotová a zastrešená. Pri prechode frontu sa údajne stratili architektonické plány kostola a františkáni nevedeli, ako ďalej pokračovať. Takisto nebol dostatok peňazí, vyhlásili preto celoštátnu zbierku. 

Dodatočný projekt dokončenia kostola vypracoval architekt František Florians, vďaka ktorému má kostol súčasnú podobu. V roku 1947 sa začalo s dokončovaním a 3. októbra 1948, teda v predvečer sviatku svätého Františka, bol kostol požehnaný. 

„Zďaleka ale nebol dokončený. Podlaha bola len betónová, chýbal oltárny obraz, organ,“ vysvetľuje brat Dominik a zároveň pripomína, že veža v tom čase už stála ako prirodzená súčasť kostola. Zvony však osadiť nestihli, hoci mali pripravený zvon zo starého barokového kostolíka. 

Zvony z veže kostola na Kalvárii ani nikdy nezazneli, pretože 11 rokov po požehnaní chrámu musela byť veža zbúraná. 

Komunisti: Dostavíme vám kostol

Po zásahu komunistickej moci voči rehoľníkom museli františkáni Kalváriu opustiť a kostol prešiel do správy diecézy. „Paradoxne, až akt zbúrania veže otvoril nové možnosti na dokončenie chrámu,“ ozrejmuje brat Dominik. 

Keď komunisti začali v 50. rokoch plánovať pamätník sovietskych hrdinov Slavín a uvedomili si, že by nebol jedinou dominantou Bratislavy, rozhodli sa vežu na Kalvárii odstrániť. Avšak pod zámienkou, že kostol idú dokončiť a opraviť nedostatky. 

Pôvodne však Slavín vôbec nemal byť výšková dominanta. V roku 1954 sa uskutočnila architektonická súťaž, ktorú vyhral návrh profesora Emila Belluša, ktorý nepočítal so Slavínom ako dominantou do výšky. Profesor Belluš ladil pamätník tak, aby rešpektoval aktuálnu zástavbu a obzor Bratislavy. 

„Zaujímavé je, že tento Bellušov návrh bol odmietnutý. Vyčítali mu, že je príliš inšpirovaný antikou a neodráža to, že ide o sovietsky pamätník,“ uvádza brat Dominik. 

Celú vec riešila tzv. ideová rada na čele s predsedom Zboru poverníkov Rudolfom Strechajom, ktorý presadzoval, aby bol Slavín dominantný socialistický pomník. Tam sa prvý raz vyslovil názor, že veža sa dá znížiť, aby nebola hlavnou alebo rovnocennou dominantou. 

Následne Ústredný národný výbor s referátom pre veci cirkevné komunikoval s miestnym farárom Alexejom Országhom. „Bol to prorežimový kňaz. Komunisti sa s ním dohodli, že on bude ten, kto požiada o projekt adaptácie a dostavby kostola, ktorého súčasťou bude úprava veže,“ vysvetľuje stratégiu štátnej moci dominikán.  

„Išli na to premyslene, sľúbili veriacim, čo potrebovali,“ dodáva brat Dominik a číta nám zo zachovalej žiadosti farára Országha, ktorý písal na národný výbor: 

„Treba zaopatriť pre kostol organ, potrebujeme dlažbu, nakoľko máme iba obyčajný betón, vnútro kostola treba vymaľovať, zaopatriť hlavný oltárny obraz, veža je bez zvonov, máme síce pripravený jeden malý zvon, ale bolo by treba obstarať ešte dva väčšie a všetky potom umiestniť na veži. Som presvedčený, že by potom určite nezvonili na poplach, ale za mier.“ 

„Asi o polovicu“

O celej veci bol informovaný prorežimový generálny vikár trnavskej apoštolskej administratúry Leopold Adamčík, ale biskupovi Ambrózovi Lazíkovi sa plán zatajil.  

V apríli 1959 sa v kostole čítal veriacim nasledujúci oznam:

„Nakoľko sa budú v kostole v najbližšej dobe prevádzať určité opravy, dovoľte, aby som vás o nich v krátkosti informoval. Pri prehliadke kostola zistil národný výbor viaceré závady, následkom ktorých sa stavba z roka na rok stále viac znehodnocuje a ničí. Preto v záujme riadnej údržby kostola chce nám národný výbor pomôcť tieto závady odstrániť a bude všetky práce s tým spojené aj financovať. 

Už budúci týždeň začne sa v kostole robiť nová dlažba v hodnote asi 50-tisíc korún, potom sa majú utesniť okná, previesť oprava poškodenej omietky v kostole, zvonka odstrániť trhlinu na pravej strane kostola a na strope a celý kostol znova vymaľovať. (...) Najväčším problémom je odstránenie trhliny, ktorá – ako to sami môžete pozorovať – sa z roka na rok zväčšuje a časom by mohla ohroziť aj celú stavbu kostola. Preto je potrebné z bezpečnostných dôvodov túto trhlinu odstrániť. 

Podľa vyhlásenia odborníkov, ktorí vykonali obhliadku kostola, chyba sa stala už pri stavbe kostola, keď veža nebola postavená samostatne, ale ako súčiastka kostolného múra. Pretože je veža veľmi vysoká, vyvíja na základy omnoho väčší tlak ako ostatné múry kostola, preto omnoho rýchlejšie sadá, následkom čoho sa stavba na strane veže roztrhla. Odstránenie tejto závady vyžiada si viacej práce a zníženie veže asi o polovicu. 

Nám tak isto ako aj vám musí ísť v prvom rade o záchranu celého kostola, preto prosíme veriacich, aby v tomto zmysle chápali aj práce, ktoré sa budú v najbližšej dobe na kostole prevádzať.“

„Veriacim bol teda projekt predstavený ako niečo pozitívne na záchranu kostola a aj takticky sa nezačalo odstraňovaním veže, ale najprv podlahou, aby ľudia videli, akú krásnu dlažbu pre nich urobili,“ komentuje brat Dominik. 

Upozorňuje aj na ďalší zaujímavý fakt, a síce, že štát nalieval na účet farnosti peniaze, a farnosť potom preplácala faktúry za vykonané práce firme Stavokombinát Bratislava. 

Podľa brata Dominika bol miestny farár Országh takpovediac na koni. „Vedel, že proti zbúraniu veže nič nezmôže, tak sa snažil aspoň vyťažiť pre kostol čo najlepšie práce, naháňal robotníkov, sťažoval sa, dbal na kvalitu." 

Plán búrania veže sprevádzal aj určitý odpor, ak to tak možno nazvať, zo strany odboru výstavby ÚNV, kde sa niektorí inžinieri vyjadrili, že nie je vhodné vežu odstraňovať. „V zákulisí komunistických kruhov sa šírilo, že farár je ochotný a nejaká inteligencia je proti. A žiadali aj vyvodenie dôsledkov na kádrový odbor,“ pripomenul brat Dominik. 

Bežní ľudia však verejne proti búraniu neprotestovali. Hoci komunistická propaganda pôsobila premyslene, ľudia na jej lep nesadli. „Medzi ľuďmi sa vedelo, o čo v skutočnosti ide,“ hovorí brat Dominik. Odstránenie veže bol ideový zámer, pre ktorý sa hľadala zámienka a trhlina prišla vhod. 

Hoci trhlina bola reálna, či bola veža objektívne jej príčinou a teda pre stavbu problémom, nevieme podľa brata Dominika hodnoverne povedať. „Žiadne odborné posudky statikov sa nenašli,“ konštatuje. 

Brat Dominik Roman Letz číta z listu prorežimového farára Alexeja Országha, ktorým žiadal národný výbor o dokončenie kostola. 

Staré snímky zo začiatočnej fázy búrania kostolnej veže v lete 1959, kríž je už odstránený. 

Dnes môžete vidieť pri kostolnom múre nízku miestnosť štvorcového pôdorysu. Na tomto mieste stála veža. Nízka miestnosť je však novostavba, ktorá vznikla potom, čo sa upustilo od stavby novej veže koncom 90. rokov.

Pôvodný 4-metrový kovový kríž z veže nechali stavbári uložený na schodišti pod chórom kostola. Dominikáni veria, že sa raz bude opäť týčiť nad mestom. 

Dvojička sakristie 

I keď komunisti hovorili najprv o znížení veže o polovicu, neskôr plán prehodnotili na úplné zbúranie. Zrejme si uvedomili, že aj na nižšej veži by stále bol viditeľný kríž. 

Ústredný národný výbor 19. septembra 1959 preto rozhodol, že veža sa zníži na úroveň sakristie. Samozrejme, veža nižšia ako strecha kostola nie je vežou. 

Búrať sa začalo v júni 1959. „Zaujímavé tiež je, že s búraním sa začalo, keď bol biskup Lazík v kúpeľoch,“ spomína brat Dominik. 

Ako ďalej hovorí, štátny aparát sa nazdával, že demolácia pôjde veľmi ľahko, ale zistilo sa, že je to kvalitná stavba, preto možno pochybovať o narušenej statike. Veža obsahovala železobetónovú konštrukciu a množstvo tehál. „Išlo im to hrozne pomaly, podľa údajov zo stavebného denníka búranie trvalo päť mesiacov,“ vraví. 

Štvormetrový kríž na veži mal kovovú konštrukciu a podľa interných pokynov sa malo jeho odstránenie uskutočniť buď skoro ráno, alebo neskoro večer. Stavbári ho nechali v kostole na schodišti, kde je odložený dodnes. 

Keď ho vidíme zložený na schodoch, automaticky si kladieme otázku, či sa z tohto skladu niekedy opäť postaví nad Bratislavu. Dominikáni sú v tomto optimistickí. 

Prečítajte si:
Rozhovor s architektom Tomášom Bujnom, autorom návrhu rekonštrukcie kostola na Kalvárii Zdieľať

Ako spomína brat Dominik, už v roku 1997 bol vypracovaný projekt dostavby veže, ktorý schválila Trnavská arcidiecéza, dokonca bol pri kostole pristavený aj žeriav. Zrazu sa však zistilo, že nie sú peniaze. 

„Vtedy nebola na to priaznivá ekonomická situácia, na rozdiel od tej dnešnej, a stále sa ozývajú ľudia, aby sa veža dostavala,“ dodáva. 

Dominikáni, ktorí sú na bratislavskej Kalvárii od roku 1990, plánujú čoskoro začať s rekonštrukciou interiéru kostola, pričom v druhej fáze projektu sa uvažuje aj nad dostavbou veže.  

„Teraz je pre nás prioritou interiér, ktorý napriek projektu z roku 1959 zostal nedokončený,“ vysvetľuje nám dominikán. Jedným dychom však dodáva, že vežu kostol potrebuje. 

„Nie preto, aby sme demonštrovali moc, hoci by to bola iste dominanta na obzore Bratislavy. Skôr vidím prirodzený dôvod, veď každý normálny kostol má vežu aj so zvonom, a my máme pripravený jednak pôvodný zvon z barokového kostolíka a tiež nový, veľký zvon, ktorý sme dostali ako dar v 90. rokoch. Je zasvätený svätému Františkovi a svätému Dominikovi.“  

Či už budú zvony na novej veži zvoniť na poplach, či za mier, ako písal komunistom farár Országh, nie je podstatné. Ak sa raz nad naším hlavným mestom bude opäť týčiť kostolná veža s krížom, bude to predovšetkým na oslavu Boha. 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo