Sociálno-politická situácia vo Venezuele

Sme bratia, sme Venezuelčania. Môžeme mať jednotnú Venezuelu. Spolu pracujeme na tom, čo ovplyvňuje nás všetkých.

Chcel by som tento článok začať tým, že sa vzdám svojho práva zaujať objektívne stanovisko ku kríze vo Venezuele. Budem hovoriť ako občan, ktorý analyzuje, čo vidí, počuje a prežíva každý deň.

Ak by som mal nájsť začiatok pre tento príbeh, začal by som Caracazom alebo Sacudónom, vlnou protestov a nepokojov, ktoré sa odohrali počas vlády Carlosa Andrésa Péreza od 27. februára do 8. marca 1989. Protesty začali v Guarenase (mesto vzdialené 15 km východne od Caracasu) ráno 27. februára 1989. Rabovanie a násilnosti sa rozpútali aj v hlavnom meste Caracas. Chudobní ľudia z hlavného mesta a v chudobných oblastiach ako Catia, El Valle, Coche a Antímano prevzali kontrolu nad ulicami. Televízne stanice vysielali udalosti v priamom prenose. V chudobných oblastiach boli protesty spočiatku pokojné, ale kvôli chaosu a neschopnosti bezpečnostných síl vypukli ďalšie zrážky, nepokoje a protesty a násilie sa čím ďalej tým viac stupňovalo.

"Hovoriť s 'chavistom' a potom s niekým z opozície budí v človeku dojem, že hovorí s dvoma rôznymi krajinami."

Zdieľať

Oficiálne zdroje udávali počty obetí od 73 do 100 spolu s tisíckami zranených a obrovskými materiálnymi škodami. Neoficiálne zdroje hovorili o 400 obetiach. Represie boli obzvlášť tvrdé v chudobných štvrtiach hlavného mesta. Evidentným dôsledkom Caracaza bola politická nestabilita. Po týchto udalostiach bola ešte v tom istom roku upravená vládna politika. 7. marca bola nariadená liberalizácia cien. Proces decentralizácie bol urýchlený prvými priamymi voľbami guvernérov a starostov, ktoré sa konali v decembri 1989. V roku 1992 sa odohrali dva pokusy o štátny prevrat, vo februári a novembri. Rastúci nesúhlas s administratívou prezidenta Péreza, rozkol v strane Acción Democrática (Demokratická akcia) a chýbajúce nové vedenie mali za následok neprijatie balíka opatrení, ktoré sa mali aplikovať v zoštíhlenej podobe. V marci 1993 bol prezident Carlos Andrés Pérez obvinený z korupcie a zosadený z úradu. Rozhodnutím Národného kongresu (súčasná Národná rada) sa stal prezidentom Ramón J. Velásquez a po voľbách v roku 1994 ho vo funkcii vystriedal Rafael Caldera. Hugo Chavez, jeden z organizátorov prvého pokusu o štátny prevrat v roku 1992, uznaný vinným z riadenia vojenskej vzbury a uväznený, bol prezidentom Rafaelom Calderom prepustený a v roku 1998 vyhral prezidentské voľby.

V tomto momente začína nová kapitola v histórii Venezuely. Chávezova politika bola ľavicová a socialistická. Chávez nás primäl pozerať na zabudnutých, chudobných, opustených, tých, ktorí dlhé roky nemali žiaden hlas. Jeho plány veľká väčšina krajiny privítala. Moc pre bežných ľudí sa začala ukazovať v misiách (náboženský koncept aplikovaný na štruktúry v prospech núdznych) a v obecných radách. Pozvoľna všetka moc padla do rúk výkonnej moci, hlavne po prevrate v roku 2002, takým spôsobom, že prezident Chávez mal v rukách všetko, čo potreboval, aby krajina napredovala. Podobne v medzinárodnej politike, vďaka moci ropy a nezlomného Chávezovho slova, začala Venezuela vyvážať tento model do iných krajín: Bolívia, Nikaragua, Argentína, Ekvádor a Karibské ostrovy a ovplyvnila ekonomiky Brazílie, Uruguaja, Kuby a Paraguaja.

Určite nie každý bol zástancom vlády v tomto období. Jazyk používaný v posledných 15 rokoch bol tvrdý, extrémistický a výlučný, nebol tu priestor pre dialóg, pokiaľ nezodpovedal vládnym požiadavkám. Štátna politika viedla k opakovanej devalvácii meny, regulácii hodnoty doláru (čo malo za následok vznik rôznych konverzných tabuliek), vyvlastňovaniu, nedostatku, cenovým reguláciám, nezamestnanosti, nezákonnému obohacovaniu sa, neistote a inflácii. Neboli nové tváre, takže vládni predstavitelia ostávali tí istí a ministerské výmeny sa robili ako v šachovej hre. Pred poslednými prezidentskými voľbami sa niečo jasne ukázalo. Krajina sa ocitla rozdelená na dve takmer rovnaké časti, ale len jedna polovica má moc, druhá má len svoje predstavy. Z tohto dôvodu je dnes Venezuela v chaose, nie len preto, že v niektorých mestách zastavili dopravu, zorganizovali protestný pochod alebo konfrontovali úrady. Problémom je populárna nespokojnosť medzi rôznymi vrstvami spoločnosti. Protestuje sa v oblastiach strednej a vyššej triedy, zakiaľ čo v chudobnejších oblastiach je ticho. Hovoriť s „chavistom“ a potom s niekým z opozície budí v človeku dojem, že hovorí s dvoma rôznymi krajinami. Pokiaľ si ale odmyslíme fakt, že teraz sú to stredná a vyššia vrstva, ktoré najviac trpia následkami vládnych opatrení, nedalo by sa povedať, že podmienky na sociálnu revoltu sú rovnaké ako v časoch Caracaza?

Nie som povolaním politik a ospravedlňujem sa komukoľvek, kto nesúhlasí s mojou analýzou, ale som s veľkou hrdosťou redemptorista a som povolaný ohlasovať Kristovo hojné vykúpenie. Z tohto dôvodu prosím a modlím sa za národné zmierenie, ku ktorému dôjde, iba ak obe strany budú ochotné počúvať, viesť dialóg, odpustiť, dohodnúť sa, spolupracovať, stavať mosty, začleňovať každého a vytvárať priestor pre všetkých pri budovaní lepšej krajiny, lepšej Venezuely.

P. Eric Pérez, CSsR
Autor je vikár a tlačový riaditeľ vice-provincie Caracas vo Venezuele.

Prevzaté z redemtoristi.com, preložila P. Mašková.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo