Indonézia: Ako vyzerá život po zemetrasení

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Indonézia: Ako vyzerá život po zemetrasení

Na snímke poškodené nákupné centrum v meste Palu na indonézskom ostrove Sulawesi, ktorý zasiahli v piatok (28. 9.) silné zemetrasenia a vlny cunami 1. októbra 2018. Foto: TASR/AP

Deťom hovoria, že pod ich krajinou žije Veľký drak.

Postoj tu bude len s vašou pomocou!

Postoj je dnes jediným serióznym konzervatívnym hlasom v slovenskej mediálnej scéne. No nežije zo vzduchu. 

Články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú.  Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Redakcia Postoja

 

V Indonézii sa odohrala séria ničivých augustových zemetrasení na ostrove Lombok, aj v našich médiách sa hovorilo o veľkom zemetrasení a následnom cunami v meste Palu a blízkom meste Donggala v strednej časti ostrova Sulawesi, ktoré sa udiali len pred pár dňami. Ale dodávam aj ďalšie čerstvé zemetrasenie na ostrove Sumba či sopečnú erupciu na hore Soputan znovu na Sulawesi, v severnej časti ostrova, a to práve teraz, len pár dní po cunami v Palu. Počas poslednej noci boli ďalšie dve zemetrasenia na Sulawesi, v Kendari a Poso.

Pre ničivosť následkov médiá informovali najmä o dianí v Palu a okolí. Ide o veľkú katastrofu s tragickými následkami. Kým predchádzajúce zemetrasenia na Lomboku pochovali približne štyristo ľudí, cunami v Palu má omnoho viac obetí. Sledoval som médiá denne a z prvých informácií o štyridsiatich obetiach toto číslo každý deň rapídne rástlo. Posledné údaje z týchto dní hovoria už o 1 400 obetiach, pričom číslo určite nie je konečné. Očakáva sa jeho nárast, najmä potom, ako sa odkryjú trosky veľkého množstva zničených domov.

Prírodné pohromy sprevádzajú môj pobyt v Indonézii od začiatku. Tento rok som sem prišiel v auguste, týždeň po udalostiach v Lomboku. Už vtedy sa mi mnohí doma divili, že cestu nezruším. A navyše, práve v týchto dňoch som a budem na Sulawesi. Z ostrova Jawa, kde mám hlavné pôsobisko, som sem na dva týždne prišiel len tri dni potom, ako cunami zničilo Palu.

Vôbec nikto na Jawe ma neprehováral, aby som sem nešiel, ani nikto z mojich sulawézskych kolegov sa nezmienil o tom, aby som zrušil cestu. A ani sám som o tom neuvažoval. Lebo je to jednoducho tak, že ktorúkoľvek moju cestu sem a ktorýkoľvek môj pobyt v Indonézii vždy dajako sprevádzali podobné udalosti, s väčšími alebo menšími dôsledkami pre krajinu. Rovnako, ako je týmto udalosťami sprevádzaný život všetkých Indonézanov.

Na snímke si muž fotografuje na mobil auto visiace vo vzduchu v meste Palu na indonézskom ostrove Sulawesi, ktorý zasiahli v piatok (28. 9.) silné zemetrasenia a vlny cunami 1. októbra 2018. Foto: TASR/AP

Drak v ohnivom kruhu

Taká je jednoducho Indonézia. Krajina, ktorá leží v takzvanom Ohnivom kruhu, v mieste dotyku a pohybu tektonických dosiek, ktoré spôsobujú zemetrasenia a sopečnú aktivitu, čo sa tu deje v menšom rozsahu neustále a čo vo väčšom rozsahu spôsobuje tragické následky. Pre dospelých je to geologická podstata Ohnivého kruhu, pre deti je to zase Veľký drak, ktorý žije pod Indonéziou a ktorý keď sa hýbe, tak sa nad ním trasie zem a vybuchujú sopky.

Malým Indonézanom príbeh o Veľkom drakovi často rozprávajú ich rodičia, aby sa stotožnili s prírodným dianím vo svojej krajine. Tak ako ho počula moja kolegyňa Pupung na Sulawesi od svojich rodičov, rovnako ho ona teraz rozpráva svojim trom malým deťom.

Veľký drak má pomerne plytký spánok. Hýbe a prevracia sa dosť často. Len v meste Gorontalo, kde sa teraz nachádzam, a v jeho blízkom okolí cítiť zemetrasenia pravidelne takmer každý mesiac. Tie väčšie v minulom storočí sa zopakovali minimálne šesťkrát. Preto sa napríklad v meste ani nenachádzajú žiadne výškové budovy. Tie sa jednoducho nestavajú, sprevádza ich vyššie riziko vážnejších dôsledkov.

A keď má Veľký drak ťažšiu poruchu spánku, nechce sa mu spať a hýbe sa príliš prudko, tak sa to na zemi odrazí veľmi silno. Ako napríklad v Aceh na konci Sumatry, kde pamätné zemetrasenie v roku 2004 ničilo nielen Indonéziu, ale následné cunami aj okolité krajiny (India, Sri Lanka, Maledivy, Thajsko) a pri ktorom zomrelo asi 225-tisíc ľudí. Tiež v roku 2006 na strednej Jawe, kde v lokalite okolo mesta Yogyakarta zomrelo v tom istom roku viac ako 5-tisíc ľudí. Alebo v okolí mesta Padang na Západnej Sumatre v roku 2009 s viac ako tisíc obeťami, podobne ako teraz v okolí mesta Palu.

Veľký drak je nevyspytateľný a nikto nikdy nevie, ako sa mu chce spať a ktorou časťou tela pohne. Treba len vedieť, že tu je, treba s ho brať na vedomie a naučiť sa s ním žiť.

Toto je obrázok, ktorý zdieľajú mnohí ľudia v Indonézii na svojich sociálnych sieťach, je na ňom napísané: Sulawesi musí byť silné. Autorkou je Winda Hadriani, dievča, ktorej príbuzní sú stále nezvestní. 

Katastrofy so zmiernením

Celá situácia sa zdá dokonca ešte tragickejšia, keď si všímame aj ďalšie udalosti, ktoré nezaznievajú v médiách. Živelné pohromy nie sú len zemetrasenia a cunami. Sú to aj rozsiahle požiare a povodne, ktorých má krajina tiež celkom dosť. A Indonézia má aj osobitnú Národnú agentúru pre riadenie katastrof (Badan Nasional Penanggulankan Bencana).

Okrem iných aktivít tento úrad vydáva pravidelné publikácie a štatistiky o živelných pohromách, publikácie, ktoré prekvapujú najmä svojím dizajnom a grafikou. Sú to nádherné knihy plné fotografií, ktoré skôr ako správu o prírodných katastrofách pripomínajú lákavú geografickú publikáciu reprezentujúcu prírodné zaujímavosti krajiny. Tie knižky, ktoré mám teraz pri sebe, hovoria o roku 2015 a pre vytvorenie predstavy vyberám jednu ilustračnú informáciu: len v Strednej Jawe sa od septembra do decembra v roku 2015 stalo 515 živelných katastrof. Tento údaj zahŕňa zemetrasenia, požiare a povodne.

Situáciu nemusíme vnímať až tak tragicky, keď zoberieme na vedomie niektoré geografické okolnosti. Indonézia rozhodne nie je žiadna malá krajina. Rozlieha sa na 17-tisíc ostrovoch, z ktorých je obývaných len jedna tretina. A zoberme si aj vzdialenosť medzi východnou a západnou časťou krajiny. Aceh na cípe ostrova Sumatra je od druhého konca Indonézie na hranici Papuy vzdialený asi tak, ako je Londýn vzdialený od New Yorku.

To je celkom masívna rozloha, v ktorej sa frekvencia katastrof trochu rozriedi a nevyznieva tak koncentrovane a bolestivo. Navyše, k dispozícii sú seizmologické mapy, ktoré ukazujú na potenciálne nebezpečnejšie miesta. A ukazujú, že veľmi bezpečnou časťou Indonézie je Kalimantan, indonézska časť ostrova Borneo. O tomto mieste sa dokonca uvažuje, že by sem malo byť premiestnené hlavné mesto krajiny, lebo je bezpečnejšie ako miesto, kde je Jakarta.

Modlitba za Palu

Vrátim sa však k súčasnej situácii, k tragédii v Palu. Ľudia vnímajú túto tragédiu veľmi citlivo a so smútkom v srdciach. Všade vidíte plagátiky a nápisy „modlite sa za Palu“. Keď sa pohybujem po uliciach mesta Gorontalo na Sulawesi, pozdĺž stredu všetkých ciest stoja so škatuľami v rukách doslova stovky mladých ľudí, študentov, ktorí robia finančné zbierky na pomoc ľuďom v postihnutých oblastiach. Nič také ako štátny smútok síce vláda ani prezident nevyhlásili, zrušené sú však napríklad festivaly, ktoré sa tu mali teraz diať.

Ľudia, s ktorými som sa na túto tému rozprával, nie sú veľmi nadšení z vlády a jej reakcie na katastrofu. Považujú ju za pomalú a málo akčnú. Akčná informovanosť je skôr v spontánnych rukách sociálnych sietí a neštátnych organizácií. Ľudia veria, že všetky finančné zbierky, ktoré sa na uliciach pre Palu robia, skončia v správnych rukách a naozaj budú presmerované na potrebnú pomoc. Keď som sa ich pýtal, či existuje možnosť zneužitia vyzbieraných prostriedkov, nechceli o tejto možnosti ani len zauvažovať.

Na snímke sa ľudia pozerajú na poškodenú mešitu v meste Palu na indonézskom ostrove Sulawesi, ktorý zasiahli v piatok (28. 9.) silné zemetrasenia a vlny cunami 1. októbra 2018. Foto: TASR/AP

V pedagogických kruhoch sa znovu a opakovane oživuje myšlienka, že indonézske deti by okrem poznania Veľkého draka mali získavať základné zručnosti o tom, ako sa správať a čo robiť pri živelných pohromách. Na konferencii v Gorontalo som mal možnosť vypočuť si návrh takéhoto programu už pre materské školy, spolu s kritikou smerom k vláde, že takéto snahy ignoruje. Nevdojak mi na myseľ prišla naša branná výchova.

Osud a odhodlanie

No to, čo zásadným spôsobom Indonézanom pomáha vyrovnávať sa s takýmito tragickými udalosťami a prijať ich ako súčasť života, je ich viera a aj patriotizmus. Tak ako mi opakovane hovoria: čo sa stalo a stane, je pre nich jednoducho vyššia vôľa a má to tak byť. Dokonca je to skúška a výzva, začiatok niečoho nového.

A čo tak odísť z Ohnivého kruhu na bezpečnejšie miesto, žiť v bezpečnom prostredí pre seba i svoje deti? Ani nápad, hovorí mi v dlhej diskusii na túto tému mladý otec rodiny, stredoškolský učiteľ. Indonézia je moja krajina, tu som sa narodil, tu chcem žiť a tu aj zomriem.   

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo