Posledný boj pápežskej armády

Posledný boj pápežskej armády

Maľba zobrazujúca bitku pri Mentane.

V novembri 1867 pri mestečku Mentana pápežské vojsko vybojovalo svoju poslednú bitku.

Dnes predstavuje jedinú jednotku ozbrojených síl pápežského štátu 128 pestro odetých švajčiarskych gardistov. Bývali však časy, keď pápežská armáda bola oveľa početnejšia. V novembri 1867 pri mestečku Mentana pápežské vojsko vybojovalo svoju poslednú bitku.

Druhá polovica 19. storočia bola pre pápeža Pia IX. veľmi ťažkým obdobím. Apeninským polostrovom zmietalo Risorgimento – hnutie majúce za cieľ zjednotenie všetkých Talianov v jednom štáte. Po tzv. druhej vojne za zjednotenie v roku 1859 sever Apeninského polostrova s pomocou Francúzska získalo Piemontsko-Sardínske kráľovstvo, ktorému vládol Viktor Emanuel II. zo Savojskej dynastie. Juh polostrova bol iný prípad. Od regiónu Abruzzo až po ostrov Sicília sa rozkladal starobylý štát so vznešeným názvom Kráľovstvo obojakej Sicílie. Fakticky išlo o dve kráľovstvá, Neapolské a Sicílske, v ktorých vládla sicílska odnož španielskej vetvy bourbonského rodu.

Piemontské kráľovstvo od Neapolského oddeľoval nemenej starobylý Pápežský štát, ktorého územie sa tiahlo naprieč polostrovom. Zahrnoval štyri regióny – tzv. legácie: Romagna, Umbria, Marche a Lazio. V Turíne, hlavnom meste Piemontu, ambiciózny ministerský predseda Camillo Benso gróf Cavour hľadal zámienku, ako pokračovať vo svojom životnom projekte, ktorým nebolo nič menšie ako zjednotenie Talianska. S riešením prišiel revolucionár Giuseppe Garibaldi.

Pochod „tisícky“

Garibaldi s tichou podporou vlády zorganizoval tisícku svojich stúpencov, ktorých pre jednotné oblečenie pozostávajúce z červenej košele a šedých nohavíc prezývali „červenokošeliari“. S nimi sa nalodil na dve „zapožičané“ lode. Aby turínska vláda nebola kompromitovaná teroristickou (povedané dnešným jazykom) operáciou proti suverenite iného štátu, lode boli garibaldistami akože obsadené. Zdalo by sa, že tisícka nie veľmi dobre vyzbrojených a ani vycvičených bojovníkov nebude pre neapolskú armádu problémom. Lenže opak bol pravdou.

Základom neapolskej armády bývali nájomní švajčiarski žoldnieri. Pod tlakom európskych štátov ale Švajčiarsko prijalo zákon, ktorým zakazovalo svojim občanom slúžiť v ozbrojených silách iných štátov. Výnimka sa vzťahovala iba na Pápežský štát. Tento zákaz zbavil neapolskú armádu jej tvrdého disciplinovaného jadra. Miestni odvedenci totiž neboli zďaleka takí imúnni voči myšlienkam Risorgimenta ako cudzinci spoza Álp. A to nebolo všetko. Od Neapola sa odvrátil jeho tradičný spojenec Veľká Británia. Neapolský kráľ František II. sa zblížil s Ruskom a neuvážene začal podporovať ruské nároky v Stredomorí. To Británia nemohla tolerovať. Naopak, Viktor Emanuel robil všetko preto, aby si Londýn naklonil. Keď sa 11. mája 1860 garibaldisti vyloďovali pri západosicílskej Marsale, neapolské námorníctvo sa mohlo len bezmocne prizerať. Medzi ich flotilu a Garibaldiho lode demonštratívne vplávali fregaty Royal Navy.

Giuseppe Garibaldi.

Risorgimentom nahlodaným neapolským vojakom sa veľmi bojovať nechcelo. Aj preto garibaldisti prešli Sicíliou a južným Talianskom ako nôž maslom. Neapol čoskoro padol a kráľ František sa so svojimi vernými uchýlil do pevnosti Gaeta. V bitke na rieke Volturno Garibaldi ale zistil, že na dobre opevneného a odhodlaného protivníka jeho sily nestačia.

Na pomoc Garibaldimu sa zo severu pohla piemontská armáda. Cestou na juh ale musela prejsť územím Pápežského štátu. Po prekročení hraníc sa jej do cesty postavilo slabé pápežské vojsko pod velením francúzskeho exulanta v pápežských službách generála Christopha de Lamoriciére. Bitka pri Castefidarde bola jednostrannou záležitosťou a rozbité pápežské oddiely sa stiahli do Ancony, kde po krátkom obliehaní kapitulovali. Napoleon III. demonštratívne vyslal do Ríma niekoľkotisícový expedičný zbor. Viktor Emanuel neriskoval roztržku s kľúčovým spojencom. Piemontská armáda obsadila Romagnu, Umbriu aj Marche, ale Laziu sa oblúkom vyhla.

Pevnosť Gaeta kapitulovala na jar 1861 a neapolský kráľ sa uchýlil do Ríma pod pápežovu ochranu. 12. marca 1861 bolo vyhlásené Talianske kráľovstvo. Napriek pápežovým protestom bol za hlavné mesto vyhlásený Rím, hoci v tom čase súčasťou kráľovstva nebol. V Turíne ale verili, že je to len otázka času.

Garibaldi sa utiahol na ostrov Caprera a potichu spriadal plány na inváziu do Pápežského štátu. Pripojenie Ríma k Taliansku bral doslova osobne. Pokúsil sa o to už nasledujúci rok. Jeho pokus ale pri pohorí Aspromonte v zárodku udusilo talianske vojsko. Garibaldi bol pri štvrťhodinovej prestrelke dokonca zranený a krátky čas strávil aj vo väzení. Viktor Emanuel, hoci nerád, musel brať zreteľ na záujmy Napoleona III. Ten hrozil intervenciou, ak Garibaldi prekročí hranice Lazia. Taliansky kráľ sa opäť podriadil a proti Garibaldimu zakročil. Definitívne ale pochopil, že ak chce získať Rím, musí hľadať spojencov inde. Tak sa začalo postupné zbližovanie Talianska s Bismarckovým Pruskom, ktoré vyvrcholilo o dvadsať rokov neskôr vznikom Trojspolku.

Napoleon III. chcel zabezpečiť budúcnosť Pápežského štátu aj bez francúzskeho kontingentu na jeho území. Na jeseň 1864 prinútil Viktora Emanuela prijať tzv. septembrovú konvenciu, ktorou sa Talianske kráľovstvo zaväzovalo rešpektovať a brániť územnú integritu Pápežského štátu. Napoleon III. za to prisľúbil do dvoch rokov stiahnuť svoje vojsko. To aj skutočne pred Vianocami roku 1866 urobil. Francúzskym vojakom, ktorí chceli bojovať za pápeža, ale bolo povolené, aby vstúpili do jeho služieb. Tak vznikla Légia Antibes pomenovaná podľa juhofrancúzskeho mesta, v ktorom sa nachádzalo pápežské regrutačné stredisko.

Pápež volá do zbrane

Pápež Pius IX. si nerobil ilúzie o ochote talianskeho kráľa dodržať svoje sľuby. Preto svoje neveľké a doteraz zanedbávané vojsko začal modernizovať. Armáda Pápežského štátu (Esercito dello Stato Pontificio) pozostávala z dvoch plukov švajčiarskej pechoty, dvoch peších plukov regrutovaných na vlastnom území a z niekoľkých švadron (eskadrón) dragúnov. Delostrelectvo v nej bolo zastúpené len symbolicky. Celkový počet mužov v zbrani nepresahoval desaťtisíc. Nahnutý osud Pápežského štátu vyvolal vlnu solidarity a pod pápežské zástavy sa hlásili stovky katolíckych dobrovoľníkov z celého sveta. Bolo to veľmi potrebné, lebo obsadením troch legácií sa ľudské zdroje Pápežského štátu výrazne zredukovali a miestne talianske obyvateľstvo sa aj tak veľkou ochotou bojovať za pápeža nevyznačovalo. Početnosť armády v priebehu pár mesiacov vzrástla na 13 000 mužov. Pápežskí vojaci dostali modernejšie pušky a došlo aj na posilnenie delostrelectva.

Do čela armády bol po smrti generála de Lamoriciére v roku 1865 postavený veľmi schopný generál Hermann Kanzler. Kanzler pochádzal z nemeckého Badénska a služba pápežovi mala v jeho rode dlhú tradíciu. Ešte za Lamoriciérovho pôsobenia bol založený nový pluk Pápežských zuávov (Zuavi Pontifici). Tak trochu išlo o módny výstrelok tej doby. Príslušníci severoafrického kmeňa Zuávov pôvodne tvorili mužstvo jednej z koloniálnych jednotiek francúzskej armády, ktorá si získala renomé svojou až šialenou odvahou a nezdolnosťou. Od ostatných jednotiek sa odlišovali zvláštnymi uniformami, ktorých základom boli široké nohavice, bohato vyšívaná kazajka a fez. Po vzore francúzskej armády jednotky „zuávov“ začali vytvárať aj iné armády. Samozrejme, v nich nebojovali originálni Zuávovia z Afriky, ale domáci vojaci, len oblečení do typických uniforiem.

Pápež Pius IX.

Tak to bolo aj v pápežskej armáde. Akurát francúzsku modro-červenú uniformu nahradila šedá s červeným vyšívaním. Menšia jednotka Lamoriciérových zuávov sa osvedčila už pri Castefidarde a Ancone v roku 1860. Jednotka postupne narástla na pluk o štyroch práporoch v sile 2 200 mužov. Zuávovia sa od začiatku formovali ako elitná jednotka. Vysoká morálka a disciplína boli samozrejmosťou. Poľný kurát jedného z pápežských švajčiarskych plukov sa nechal počuť, že zuáva na vychádzke je možné nájsť skôr v kostole pri modlitbe ako v hostinci pri poháriku. Do pluku často vstupovali politicky aktívni katolíci, ktorí boli nútení opustiť svoje domoviny. Pod pápežskou vlajkou sa tak zišli francúzski legitimisti, španielski karlisti, prenasledovaní poľskí vlastenci a nakoniec aj americkí veteráni konfederačnej armády.

Zloženie pluku bolo skutočne medzinárodné, ale vplyv Francúzska sa prejavil aj tu. Najväčšiu jazykovú skupinu tvorili Francúzi a frankofónni Belgičania a Kanaďania. Najpočetnejšou národnosťou ale boli prekvapivo Holanďania. Početné skupiny tvorili dobrovoľníci z Írska, habsburskej monarchie a samotného Talianska. Ako vyslovenú raritu môžeme vnímať prítomnosť dvoch Rusov a dokonca jedného Čerkesa. Za osem rokov prešlo plukom asi 4,5-tisíc mužov. Veliacim jazykom bola, pochopiteľne, francúzština. Veliteľom pluku bol švajčiarsky plukovník Joseph Allet, jeho zástupcom Francúz Athanase de Charette. Stojí za zmienku, že Athanase bol najstarším zo štyroch bratov, ktorí v tom čase bojovali v pápežových službách.

Na prijatie do pluku nestačilo len byť katolíkom. Bolo potrebné sa preukázať aj odporučením od správcu farnosti, z ktorej uchádzač pochádzal. O tom, že sa teória s praxou občas nestretli, svedčí prípad Američana Johna Harrisona Surratta. Ten sa stal príčinou vážnej diplomatickej roztržky, ktorej dôsledky pretrvali hlboko do 20. storočia. John a jeho matka boli totiž zapletení do prípravy atentátu na prezidenta Abrahama Lincolna. Mary Surrattová bola zatknutá a vojenským tribunálom odsúdená na smrť už krátko po atentáte. Johnovi sa podarilo uniknúť do Európy a pod menom John Watson vstúpil práve do pluku Pápežských zuávov. Lenže na jeseň 1867 ho spoznal jeden jeho kanadský známy a promptne informoval o svojom zistení amerického veľvyslanca v Ríme. Na základe diplomatickej nóty bol Surratt zatknutý. No pri transporte do väzenia sa mu podarilo ujsť. Eskorta po ňom dokonca strieľala, ale minula. Okolnosti úteku navádzajú k úvahe, že zuávovia tvoriaci eskortu jednoducho svojmu spolubojovníkovi útek kolegiálne umožnili. Americkí detektívi boli ale Surrattovi v pätách. Dva týždne po úniku bol v Neapole, ešte stále oblečený v zuávskej uniforme, zatknutý pri pokuse nastúpiť na loď do Egypta.

Keďže od konca americkej občianskej vojny už uplynuli dva roky, Surratta nesúdil vojenský tribunál, ale civilný súd. A ten dospel k prekvapivému rozsudku: „Nevinný!“. Americká vláda ale hneď po jeho úteku obvinila Pápežský štát z pomáhania zločincovi. Tlač pohotovo pripomenula nedávne veľmi dobré vzťahy pápeža s prezidentom Konfederácie Jeffersonom Davisom. Pod vplyvom vybičovanej verejnej hystérie roztržka dospela až do prerušenia diplomatických vzťahov. Bez ohľadu na až nečakane intenzívnu spoluprácu pápeža Pia XII. a prezidenta F. D. Roosevelta počas 2. svetovej vojny a ich nasledovníkov počas vojny studenej plnohodnotné diplomatické vzťahy medzi Vatikánom a USA boli obnovené až v roku 1984.

Bitka pri Mentane

Garibaldi sa po prepustení z väzenia opäť utiahol na Capreru. A opäť spriadal plány na dobytie Ríma. Viktor Emanuel v zásade nebol proti, len všetko sa muselo udiať tak, aby do toho nebol on sám namočený a aby nestihol zasiahnuť francúzsky cisár. Septembrová konvencia prikazovala talianskemu kráľovi brániť integritu Pápežského štátu voči vonkajšej hrozbe. O tej vnútornej ale neprozreteľne nehovorila nič.

Garibaldi v októbri 1867 vyslal do Ríma niekoľko skupín diverzantov vedených bratmi Cairoliovcami, aby tam vyvolali nepokoje. Medzitým za mlčanlivého prizerania sa talianskej vlády sformoval desaťtisícovú armádu, ktorej jadro tvorili veteráni ťaženia proti Kráľovstvu obojakej Sicílie. Garibaldistov tiež posilnilo pár stoviek dôstojníkov a poddôstojníkov talianskej kráľovskej armády, ktorí sa s tichým súhlasom svojich nadriadených rozhodli stráviť dovolenku ozbrojeným výletom do cudzieho štátu. História sa skrátka z času na čas opakuje.

Signálom k invázii do Lazia malo byť vypuknutie nepokojov, ktoré by pápežská administratíva nedokázala zvládnuť. To by legitimizovalo aj neskorší zásah kráľovskej armády akože v role „mierotvorcu“. Lenže veci sa nevyvíjali podľa plánu. Ráno 22. októbra vybuchla pod kasárňami Serristori bomba a zabila 37 zuávov. Bratia Cairoliovci vzápätí obsadili časť Capitolina a Piazza Colonna. Lenže zuávovia sa spamätali až priveľmi rýchlo. Cairoliovcov a ich skupinu vzali útokom a rozhorčení stratou spolubojovníkov zajatcov veľmi nebrali. Podobne dopadli aj ostatné skupiny. Behom pár hodín bolo po povstaní. Garibaldi medzitým prekročil hranice a pomaly sa približoval k Rímu veriac, že Cairoliovcom treba len dať pár dní na rozdúchanie nepokojov.

Podráždený Napoleon III. požiadal talianskeho kráľa, aby Garibaldiho zastavil. Súčasne sa v Toulone začal naloďovať dvadsaťtisícový zbor generála de Faillyho. Viktor Emanuel pochopil, že hra na skrývačku nevyšla. Za Garibaldim mal vyraziť jazdecký zbor a kráľ nariadil, aby sa dôstojníci kráľovskej armády v Garibaldiho vojsku vrátili ku svojim jednotkám. Kráľ ale stále veril, že povstanie v Ríme môže vec rozhodnúť. Preto sa talianska armáda za Garibaldim až tak neponáhľala.

Keďže v uplynulých mesiacoch neustále dochádzalo k opakovaným pokusom skupiniek garibaldistov preniknúť na územie pápežského štátu, veľká časť Kanzlerovej armády sa nachádzala mimo Ríma a Lazio neustále križovali početné hliadky dragúnov a zuávov. Vďaka tomuto opatreniu bol ale tiež veľmi dobre informovaný o pohybe Garibaldiho armády. Vedel, že invázna armáda postupuje priamo na Rím. Aby dokázal včas sústrediť svoju armádu a aby stihli doraziť včas Francúzi, Kanzler potreboval získať pár dní. Tie mu dodala tristočlenná posádka mesta Monte Rotondo, ktorá za cenu vlastného zničenia dokázala po tri dni zadržovať Garibaldiho postup.

Po obsadení Monte Rotonda Garibaldi zistil, že povstanie v Ríme skrachovalo. Čo horšie, po tom, čo vstúpil do známosti kráľov rozkaz, jeho armáda čelila stovkám dezercií. Na druhej strane mu na pomoc doslova pricválal jeho syn Riciotti s jednou celou švadronou kavalérie. Garibaldi obsadil susedné mesto Mentana, ktoré sa dalo vďaka vyvýšenej polohe nad okolitým terénom a zvyšku mestských hradieb dobre brániť. Garibaldiho vojsko bolo členené do šiestich plukov. Za zmienku stojí, že jednému z nich velil maďarský revolucionár Gusztáv Frigyesi, ktorý s Garibaldim bojoval prakticky od začiatku. Svoje štyri delá Garibaldi umiestnil za dedinu na kopec Monte San Lorenzo. Jeden pluk vysunul na výšiny asi kilometer pred mesto a zaujal vyčkávaciu pozíciu.

29. októbra sa v prístave Civitavecchia vylodili Francúzi. Na Kanzlerovo sklamanie mu francúzsky generál oznámil, že jeho primárnou úlohou je ochrana pápeža a na operácie mimo Ríma mu môže poskytnúť iba jednu brigádu o sile 2 500 mužov.

Stav vycvičenosti a zásob výzbroje Kanzlerovi umožňoval do boja nasadiť len asi 8 000 bojaschopných mužov. Keďže nemal úplnú dôveru k jednotkám regrutovaným z talianskeho prostredia, na priamy stret s Garibaldim vyčlenil brigádu o sile 3 000 mužov zloženú hlavne z útvarov zahraničných dobrovoľníkov. Jej velenie zveril švajčiarskemu generálovi de Courten. Zostávajúcu časť armády si ponechal v zálohe pre prípad útoku talianskych kráľovských vojsk.

V daždivé ráno 3. novembra boli obyvatelia Ríma svedkami zriedkavej udalosti. Za zvuku kapiel rímskymi ulicami tiahla do boja pápežova malá armáda. V čele klusala švadrona dragúnov vo vysokých nablýskaných prilbách a zeleno-červených kábátcoch, za nimi pochodovali dva prápory šedo-červených zuávov, nasledoval prápor modro-zlatých Švajčiarov, dve batérie čierno-červených delostrelcov a rota sapérov v zelených uniformách so žltým obšitím. Kolónu uzatvárala Légia Antibes a francúzska brigáda pod velením generála de Polhés v charakteristických v modrých kabátoch a červených nohaviciach.

Krátko pred poludním sa pápežská armáda po ceste Via Nomentana priblížila k Mentane. Z hlásení prieskumu Kanzler vedel pomerne presne, aké je rozloženie Garibaldiho síl. Preto už niekoľko kilometrov pred mestom vyslal tri roty zuávov pod velením plukovníka Alleta, aby širokým oblúkom popri Tibere nepozorovane obišli protivníkovo pravé krídlo a napadli ho z tyla. Tesne po poludní čelo pápežskej armády dosiahlo Garibaldiho predsunutý pluk.

Dragúni vyrazili vpred a štyri zuávske roty sa stočili vpravo, aby vypudili garibaldistov z opevnenej pozície na vrchu Vigna Santucci. Zuávovia útočili do kopca na bodáky a ich útok v silnej paľbe zakolísal. Vtedy pred ich rady vycválal na svojom koni plukovník de Charette a mávajúc šabľou, na ktorej mal napichnuté zakrvavené képi garibaldistického dôstojníka, ktorého pred chvíľou zabil, hlasno povzbudzoval svojich mužov do útoku. Zuávovia sa zdvihli a s pokrikom „Vive Pie Neuf!“ opäť zaútočili. Charettov kôň sa vzápätí zrútil po zásahu guľkou, ale druhá steč bola úspešná. Pred útokom na starý kláštor Conventino mal de Charette počkať na posily z légie Antibes, ale bojom rozpálení zuávovia ho žiadali, aby mohli zaútočiť okamžite. Plukovníka nebolo treba prehovárať dvakrát. Obrancovia kláštora otrasení rýchlym pádom dobre opevnenej pozície na Vigna Santucci, nevydržali pohľad na zuávov ženúcich sa s bojovým pokrikom a nasadenými bajonetmi priamo na nich. Po pár výstreloch zahodili pušky a jednoducho zutekali.

Na druhej strane Via Nomentana medzitým de Courtenovi Švajčiari vytlačili garibaldistov z kopca Monte Guarnieri, na ktorom sa okamžite rozmiestili dve batérie (6 kanónov) pápežského delostrelectva. Švajčiari a légia Antibes postupovali ďalej na Mentanu, na pravom krídle krytí Charettovými zuávmi.

Garibaldiho vojaci sa medzitým otriasli a chystali protiútok. Ten dopadol na dve predsunuté švajčiarske roty. Švajčiari ale nestratili hlavu a za neustálej paľby sa usporiadane sťahovali. Garibaldisti si v zápale boja nevšimli, že de Courten medzitým prisunul posily. Tie presnou paľbou útok rozbili. V strede línie čelila náporu légia Antibes, ale s pomocou delostrelectva bol aj tu útok odrazený. Na Conventine sa medzitým zakopala batéria francúzskych kanónov. Francúzske delá boli iba štyri, ale boli modernej konštrukcie s drážkovanou hlavňou a mali prakticky dvojnásobný dostrel ako delá s hladkou hlavňou.

Francúzska pechota sa pripravovala na rozvinutie na pravom krídle pápežskej armády. Krytá terénom ale zostávala Garibaldimu skrytá. Ten si preto myslel, že pápežské ľavé krídlo je oslabené a ďalší masívny útok nasmeroval práve tam. Vo chvíli, keď sa štyri garibaldistické pluky vyvalili do útoku, Charettovi zuávovia sa preskupili vľavo, aby uvoľnili Francúzom palebné pole. V čele francúzskej línie stáli štyri prápory radovej pechoty vyzbrojené modernými zadovkami typu Chassepot. Bitka pri Mentane bola bojovou premiérou tejto výbornej zbrane. Po bojisku sa vzápätí rozľahol charakteristický ostrý tresk sálv francúzskych pušiek, na ktorých sa garibaldistický útok začal drobiť.

Na ceste Mentana – Monte Rotondo sa krátko nato zjavili Alletovi zuávovia. Promptne vzali útokom Monte San Lorenzo, čím garibaldistov zbavili delostreleckej podpory. Plukovník Allet s cigarou v ústach z terénnej výšiny sledoval útok svojich zuávov, keď sa pár desiatok metrov pred ním objavil garibaldista s puškou a vystrelil na neho. Našťastie ale netrafil. Allet zahodil cigaru a so slovami „Ó, Bože, aký babrák!“ si od najbližšieho zuáva vzal pušku a garibaldistu, ktorý sa zúfalo snažil svoju zbraň opäť nabiť, nekompromisne skolil.

Útok Alletových zuávov do tyla garibaldistov, vyvolal v ich radoch paniku. Nepomohlo ani to, že sám Garibaldi sa snažil obnoviť poriadok so zbraňou v ruke. Kanzlerova armáda prešla do útoku. De Polhésovi Francúzi obchvacovali protivníkovo ľavé krídlo a de Courten drvil to pravé. Krátko nato nastal súmrak a odpor Garibaldiho armády sa úplne zrútil. Mentana bola obkľúčená. Vnútri mestských hradieb zostalo asi tisíc garibaldistov. Kanzler sa rozhodol neplytvať životmi svojich vojakov v nočnom boji v tmavých neprehľadných uličkách. Vydal rozkaz, aby jeho vojsko prenocovalo na pozíciách, ktoré drží. Noc prešla za občasnej streľby, keď sa skupinky garibaldistov pokúšali pod rúškom tmy uniknúť z mesta. Ráno sa obkľúčení garibaldisti vzdali.

Výsledok bitky bol jednoznačný. Garibaldisti na bojisku zanechali okolo 700 mŕtvych a zranených a do zajatia ich padlo asi 1,5-tisíc. Straty pápežsko-francúzskej armády boli 32 mŕtvych a 144 zranených. Z desaťtisícového Garibaldiho vojska sa k hraniciam dostalo len asi 5 100 vyčerpaných mužov. Tých okamžite zadržala talianska armáda.

Pápežské vojsko sa vrátilo do Ríma za hlaholu zvonov a na Piazza Termina sa konal slávnostný nástup. Hrdinom víťaznej bitky sa udeľovali vyznamenania. Medzi vyznamenanými bola dokonca aj jedna žena. Zdravotníčka Katherine Stone obetavo a statočne ošetrovala ranených aj pod paľbou v prvej línii. Jej na viacerých miestach od guliek prederavený habit by mal byť dodnes uchovávaný vo vatikánskych depozitároch.

Porta Pia

Bitka pri Mentane predĺžila trvanie Papežského štátu o tri roky. V roku 1870, počas pre Francúzsko katastrofálnej vojny s Pruskom, bol Napoleon III. nútený z Ríma svoje vojsko stiahnuť. Taliansky kráľ už nemusel brať ohľad na nič a jeho päťdesiattisícová armáda vpadla do Lazia. Pius IX. vedel, že bez podpory zvonku sa neudrží, preto jeho trinásťtisícová armáda pred útočníkmi ustupovala k Rímu. Taliani opäť dúfali v povstanie proti pápežovi, ale to sa ani teraz nekonalo. Keď 20. septembra dosiahli Aureliánove hradby, Viktor Emanuel vyslal k pápežovi parlamentára s návrhom na kapituláciu. Prchký Pius IX. po vystrašenom grófovi Ponza di San Martino návrh kapitulácie div nehodil. Kanzlerovým jednotkám vydal rozkaz klásť odpor do prelomenia hradieb, aby celý svet videl, že Rím bol dobytý násilím.

Po trojhodinovej kanonáde sa hradby pri bráne nazvanej symbolicky Porta Pia skutočne zrútili a pápežská armáda zložila zbrane. Boj pri Porta Pia zaplatilo svojím životom 49 talianskych vojakov a 15 pápežských zuávov.

Po anexii Ríma bola pápežská armáda so cťou rozpustená. Na pápežovu ochranu boli zachované len malé jednotky Palatínskej, Jazdeckej (tzv. Šľachtickej) a Švajčiarskej gardy. O sto rokov neskôr pápež Pavol VI. tieto sily ešte zredukoval a jedinou vojenskou jednotkou Vatikánu zostali iba pápežovi Švajčiari.

Foto: Wikimedia.org
 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo