Obraz ženy u filozofov Osvietenstva – ako korisť a legitímny objekt znásilnenia (2)

Po pripodobení človeka zvieraťu a naopak a ponížení ženy na druh odlišný od muža (viď prvú časť), nemohli filozofi Osvietenstva zákonite vidieť vzťah ženy a muža nijako inak, ako neustály boj medzi pohlaviami. Ako však profesor Xavier Martin v dokončení tejto štúdie ukazuje, títo sa vo svojich názoroch nebáli a neštítili ísť ešte ďalej až k ospravedlňovaniu násilia na ženách a zľahčovaniu znásilnenia. Rozpor medzi tým, čo hlásajú oni, a tým čo ponúka kresťanské učenie, je nielen úplne zjavný, ale aj nezmieriteľný (pozn. prekl.).

Vo všeobecnosti je vzťah muža voči žene postavený na sile, čo je občas trochu korigované, alebo povedzme skôr diabolsky falzifikované ženskou ľsťou. V tomto momente sa obmedzíme na poznámku, že okrem iného pokroku je to práve v 18. storočí, keď George L. Mosse vidí ženu, ako sa stáva z pohľadu sexu „jasným objektom (...) dominancie pre muža“ (1). Všimnime si fakt, že vzťah medzi nimi v literatúre, vo filozofii (odobrenej lekárskymi názormi), a potom v legislatívnej rétorike sa systematicky vyjadruje v termínoch „útok“ a „obrana“. Ináč povedané, postavenie mužov voči ženám je z podstaty konfliktné. Počuli sme to: sú „šarmantné“, ale „nepriatelia“, ktorých treba potlačiť. Z toho jasne vyplýva to, čo Laclos popisuje ako „stav neustálej vojny, ktorý trvá medzi nimi a mužmi“ (2).

A táto „polemologická“ dialektika medzi dvomi pohlaviami zahŕňa skryté právo silnejšieho, ktoré Sade jednoducho vystupňuje (3). Ale bol to Diderot a nie Sade, kto povedal toto: „Sila, ktorá môže dobývať, nepotrebuje zvádzať“ (4). Bez preháňania konkrétneho dopadu toho všetkého musíme vziať do úvahy, že mužská sila v hĺbke tohto problému funguje potichu, akoby schvaľujúco. Táto sila napokon nie je len fyzická, je to tiež nátlak a zastrašovanie, morálne a sociálne. Keď Valmont v Nebezpečných známostiach hovorí o svojich násilných spôsoboch voči Cécile de Volange, hovorí o „navrátení mužovi jeho nepremlčané právo“ (právo silnejšieho), on si „podmaňuje autoritou“ (5), čím presne potvrdzuje túto psychologickú nadvládu.

Žena - jednoduchá 'korisť'

Zdieľať

Rovnako aj Helvétius, ktorý nám už vysvetlil, ako naháňať ženskú korisť. Táto má v princípe nejakú šancu, keď upresňuje: „Šikovná žena sa lenivcom dlho naháňa“. Avšak v takom prípade ide o korisť stavovsky nad ostatnými. S bezvýznamným personálom je to iné. To isté sám pripomína, nie bez emócií: „Viem dobre, že keď som bol mladý, tak som mal zábrany“ (tu si odpustíme pôvodné sloveso) dosiahnúť svoje so „ženou, keď som sa s ňou ocitol sám, a keď jej postavenie alebo osobnosť mi neimponovali“ (6). Tu je to jasne povedané: bezpochyby postavenie a rovnako aj „povaha“ osoby menia pomer síl. Je dobré to vedieť vopred: v prípade nedostatočného postavenia alebo osobnosti sa zmyselný fiozofický dvojnožec bez meškania a so “zábranami” postaví na svoju korisť použijúc právo, o ktorom nám povedali, že je „nepremlčané“.

Každopádne tento určujúci rozmer partizánskej vojny v základnom vzťahu medzi pohlaviami zvláštne upravuje tému znásilnenia, ktorého samotný pojem v konečnom dôsledku zákerne oslabuje. Skúsme uvažovať. Povolí nejaká žena? Bežne vtedy hovoríme o jej porážke. Dopady takéhoto použitia je možné si domyslieť. Na tomto pozadí „jasná“ brutalita znásilnenia z neho nerobí špecifický čin, alebo prinajmenšom na to nestačí. Pre intímne vzťahy medzi pohlaviami má akt znásilnenia tendenciu predstavovať len zvláštny prípad, ktorého surovosť ovplyvňuje stupeň intenzity „boja“, ale nie jeho povahu.

Medzi akým-takým odporom, čo by bolo minimom, ktoré možno očakávať od účastníčky “hry“, a hypotetickou bezmocnosťou jej čistého a jednoduchého odporu, je celý rad odtieňov, pri ktorých je takmer nemožné dôsledne určiť absenciu súhlasu. Súhlas alebo nie, je tu „porážka“, ktorú zvýrazňujú alebo zmierňujú okolnosti sporu, úroveň intenzity, jeho podmienky. Ak si vezmeme stupnicu „zvádzania“ s rastúcou intenzitou, na ktorom mieste začína trestný čin? Má samotný pojem ešte v takom prípade zmysel?

Ženská lesť

To však nie je všetko. Vystupuje tu jeden paradox príliš naklonený agresii. Zasahuje tu totiž vtieravá teória ženskej ľsti, o ktorej povedať, že mení situáciu, by bolo veľmi málo. Zásadne prináša nový pohľad na vec, otvárajúc až nečakané horizonty. Vo vzťahu s mužmi minimálne vyrovnáva pomer síl, ktorý by sa dokonca mohol plazivým spôsobom zmeniť. Všetci zúčastnení majú tendenciu to predpokladať. „To, čo si muž trúfa silou,“ hovorí Diderot, o to sa žena „pokúsi a dosiahne ľsťou“ (7). Ženy sa rýchlo naučili, ako tomu verí Laclos, „namáhavé umenie odmietnuť, keď ony dokonca túžia súhlasiť“ (8). Diabolské predstieranie s viacerými úrovňami. Tu je ľahké vidieť vplyv týchto princípov ženskej "etológie" na posúdenie znásilnenia. Nielen že agresor má, ako sme už uviedli, tiché právo silnejšieho, ale môže ho v skutočnosti použiť s menšími zábranami z dôvodu ľsti, ktorej je ako muž (a zraniteľný) potenciálnym cieľom. Zároveň je viac alebo menej považovaný za slabšieho. To je ako byť „víťazom“ na oboch stranách.

"Znásilnenie jedným mužom je podľa Osvietencov nemysliteľné bez akéhosi súhlasu viac alebo menej maskovaného na strane ženy."

Zdieľať

Rousseau, nepopierateľný virtuóz prekrútenej rétoriky, predstavuje svoje opatrenia v Émile ou de l’Éducation. Jeho dialektický kúsok si zaslúži pozornosť: „Či sa už teda samica muža o svoje túžby podelí alebo nie, a dbá alebo nie ich uspokojiť, ona stále odmieta a bráni sa, ale nie vždy s rovnakou silou a teda nie s rovnakým úspechom. Aby útočiaci dosiahol víťazstvo, napadnutý to musí povoliť alebo prikázať; lebo má len chytrosť na to, aby prinútil (rozumej prinútila) agresora použiť silu“ (9). Sexuálny agresor, ktorý zvádzaním a čarom samotnej „samice“ je prinútený použiť silu; to je od veľkého Rousseaua. Zamotanie zodpovednosti je tak vypracované, až je definitívne nerozlíšiteľné. Hoci Jean-Jacques takmer ihneď pripúšťa, aj keď len nedokonalo, nepotlačiteľnú možnosť „reálneho znásilnenia“, je dosť zrejmé, že z jeho dialektiky alebo mudrovania má „neúprosná logika“ jasnú a konkrétnu náklonnosť „ospravedlniť znásilnenie“ (10). Je to len náklonnosť. A hoci jej záver dobrý Jean-Jacques nepriznáva otvorene, sklon k implicitne legitímnemu znásilneniu sa nedá poprieť.

Legitímne znásilnenie

Z toho sa dá celkom dobre poskladať, že znásilnenie jedným mužom je nemysliteľné bez akéhosi súhlasu viac alebo menej maskovaného na strane druhej. Takéto znásilnenie, viac ako nemožné, je nemysliteľné: „Príroda obdarila najslabšieho takou silou, akú potrebuje, aby oddolal, keď sa mu to páči,“ hovorí Rousseau (11). Rousseau a Voltaire, tí dvaja odporujúci si v toľkých otázkach, sa tu stretávajú v súzvuku. Lebo Voltaire je tiež veľmi jednoznačný: žena „znásilnená“ jediným mužom len ťažko môže, nemôže, nedať súhlas. Argumentácia, ktorú tu načrtáva, je obrazná, zjednodušená a zjavne sa považuje za zábavnú. Následkom je jasné, že podporuje dekriminalizáciu znásilnenia, pretože dôkazy, rovnako ako spravodlivosť, sú príliš neisté. Toto je vyjadrené v jeho poslednej práci o trestnom práve (12), kde, ako potvrdzuje znalec, sa ukázal „priekopníkom“, ktorý vo všeobecnosti uzatvára: „Spravodlivosť, ktorú požaduje obhajca, je hodná optimizmu a dôvery v človeka, ku ktorej sa hlásia Osvietenci“ (13). Takže zjavne opäť dôvera v muža viac ako v ženu. Keďže napriek všetkému je dosť problematické v tejto otázke úplne zavrhnúť hypotézu jasného znásilnenia, to, čo tu ostáva z nestráviteľného, je takto, dá sa povedať, filozofmi zľahčované.

U primitívnych ľudí, ktorí ostali v spojení s prírodou, prinútiť samicu môže podľa názoru Diderota predstavovať „len ľahkú krivdu“. Táto črta sa dostala do centra jeho diela práve pod názvom: „O ťažkosti priradiť morálne názory k istým fyzickým činnostiam, ktoré ich neobsahujú“, čo prinajmenšom je rýdzi materializmus bez jedinej vady (14).

Obeť neexistuje

Natíska sa záver: je to presne sociálny stav, kedy sa predmetný čin, možno povedať, morálne a zákonne zahladzuje. Faktom zostáva, že keď Diderot túto tému preberá, robí to s radosťou, jasavým spôsobom, fyzické vyšetrenia obracia na smiech, slová „obete“ zhadzuje ako hyperbolické ohováranie „niekoľkých starých hanbliviek, ktoré sa nikdy nemali prečo báť znásilnenia“, a tak to celé zľahčuje. Lebo prípad tak, ako ho vidí on, je zostrihaný podľa jeho predstáv, dáva do popredia najmä simulantku, čím umožňuje usvedčenie (15).

To, že skutočný život obsahuje aj iné prípady ako simulantské, našich autorov nevzrušuje. Z ich obyčajného pohľadu je znásilnenie pre ženy prinajhoršom akási životná náhoda, jedna z tých ťažkostí, ktoré sú pre ne špecifické, riziko vlastné ich postaveniu. Keď Laclos, odrazu básnik, vloží do ľúbostnej piesne násilnú scénu, následné tehotenstvo je treba chápať ako skutočné „neštastie“ pre dievča zbavené panenstva, ale samotný skutok „pastiera Silvandra“ sa javí neutrálne (rovnako aj pre samotné dievča, takmer by sme povedali: „ľahká krivda“ ako Diderot, neočakávaný zvrat, ktorý ju nanajvýš privedie do rozpakov). A faktom je, že v nasledujúcich veršoch skutok naozaj nevyvoláva ani to najmenšie odmietnutie (16).

Podobne neskôr dvaja chumaji republikánskej armády, ktorí medzi dvomi jatkami na poslednej výprave znásilnia „dve brigandínky“ z Vendée, považujú za prirodzené zaradiť tento výkon medzi dôležité fakty hlásené ich matke, aby ju upokojili. Zjavne išlo o represálie, ich vlastná sestra mala zažiť toto nešťastie. Odtiaľ potom preventívna výčitka našich dvoch velikánov: „Naozaj, dobrá matka sťažnosť nepodá, zvyknú si na to rýchlo, tak ľahko na to rezignovali hneď, ako sme im vysvetlili dôvod“. Tie dve mučeníčky, takmer by sme tomu uverili, sa tak nejako zapožičali zvykovej formalite. Takže sa núka extrapolácia: ak sú všetky také, potom „dievčatá tých katolíckych bánd“ sú poddajné (17).

"Našich filozofov téma znásilnenia nevyvádza z rovnováhy, a to je ešte povedané mierne. Obvykle im vytvára a udržuje dobrú náladu."

Zdieľať

Z toho sa dá vyvodiť, že ony čakali len na to… Faktom ostáva, že na to všetko sa nabaľuje nenápadná tématika sexuálneho útoku v konečnom dôsledku ako zdroja uspokojenia obete: na začiatku nesúhlas, potom privolenie a nakoniec uspokojenie, to je úplne normálne. Už vidieť vyjadrenú vďačnosť užívateľky. Vo svete vyberaných salónov máme v každom prípade tému na pobavenie. Voltaire to zaznamenáva aj s menami dám ako anekdoty, údajne na ilustráciu javu. Proudhon neskôr jednoznačne potvrdí, že “žena je rada, keď je prinútená, rozumej až znásilnená”. A ten potom píše na tému muža: “Ak on dostal nadradenosť sily, je to tiež preto, aby ňou využil svoje práva. Sila má právo, sila zaväzuje” (18).

Na tému agresie, euforickej pre “obeť”, môžeme ísť ešte ďalej. Pochopme: znásilnenie sa v skutočnosti ukazuje vnútorne dokonca tak dobročinne, že môže niekedy priniesť terapeutický účinok. Táto neoceniteľná výhoda je potvrdená najmä pri istých druhoch depresie. Je ťažké tomu uveriť? Je to však materialistický lekár La Mettrie, známy autor L’Homme Machine, ktorý to garantuje za Fakultu. Vysvetlenie, ktoré dáva, zodpovedá logike jeho kategórií: úbohé „zúfalé“ dievča, ktoré zrazu opustil milenec, a o ktorom si kladie otázku, „čo iné to môže byť, ak nie husle, ktorých struny sú uvoľnené“? Predátor využije situáciu, aby ju prinútil a aj skeptici na to skočia na svoje náklady: v momente sa všetko upraví, liečba vykazuje účinok, nádej sa vracia, život je krásny, „nervy sa s pôžitkom kŕčovite napnú, nástroj je konečne nastavený!“ (19). Tu vidno neporovnateľnú výhodu mechanistickej medicíny.

Je treba si uvedomiť: našich filozofov téma znásilnenia nevyvádza z rovnováhy. A to je ešte povedané mierne. Obvykle im vytvára a udržuje dobrú náladu. Medzi kamošmi je to na smiech. Ak ich v tejto oblasti, ako sme si všimli, skutok jedného muža nedokáže presvedčiť, prípad kolektívneho znásilnenia ich nevzrušuje o nič viac. Práve naopak: určité spôsoby hromadného znásilnenia pruských žien, ktoré mali mať na svedomí ruskí a rakúski vojaci, boli podľa Voltairea tak rozveseľujúce, že ich v rýchlom slede podrobne, ako ten dobrý vtip, opísal trom dopisujúcim (20).

Dobročinné znásilnenie

"Benevolencia voči znásilneniu bola už pred Osvietencami, avšak ich 'humanizmus' je takého druhu, že ich nenúti ju odmietnuť. Práve naopak, povzbudzuje ich, aby si ju obľúbili, kultivovali."

Zdieľať

Čo na záver? Niekto by pochopiteľne mohol relativizovať. Rozšírenú benevolenciu (nevyhnutne mužskú) voči znásilneniu nezačali predstavitelia Osvietenstva. Bola už pred nimi. Použijúc reč súčasnosti dalo by sa dokonca povedať, že bola súčasťou „kultúry“. Avšak je úplne jasné, že ich „humanizmus“ je takého druhu, že ich nenúti ju odmietnuť. Práve naopak, povzbudzuje ich, aby si ju obľúbili, kultivovali. Neodradí ich od toho, aby jej dali príliš ľahko cynické a nemravné chápanie obhajujúce antropologické postuláty, ktorých jednoznačne presným odrazom je tento spôsob myslenia. Tieto postuláty, radikálne protikresťanské a aj na to hrdé, idú priamo proti knihe Genesis, ktorá vo svojom základnom princípe hlása harmóniu medzi pohlaviami. Je to treba zopakovať? Opovrhovanie ženami u týchto filozofov má ontologický pôvod a dosah.

Vo všeobecnosti je v ich rétorike hmatateľné prepojenie medzi protináboženským fanatizmom a minimálne sporadickým grobianstvom voči ženám. Tak zjavné hlavne u Voltaira, toto priblíženie znova potvrdil Stendhal, ak ešte chceme posledný príklad, u ktorého hypotéza vojnových znásilnení tiež vyvolávala radostný humor. V roku 1801 (mal 18 rokov) sa pustil do podrobného opisu techniky znásilnenia na zdolanie „jednej čestnej ženy“, ktorú mu dôverne posunul jeden spoľahlivý priateľ „expert“. Uvedený recept predstavuje súčinnosť medzi minimálnym balamutením, predstieraním nežnosti a akýmsi zvieraním jiu-tsu na začiatku škrtenia. Zdá sa, že dobýjanie nebude márne: „Len keď sa do toho ide s chladnou hlavou, je to nutné“ (21).

Xavier Martin
Autor (nar. 1945) je čestným profesorom na právnickej fakulte štátnej Univerzity v Angers a historikom v oblasti politických vied. Vyučoval politickú históriu a históriu práva a je autorom asi desiatky kníh o Francúzskej revolúcii. Jeho príbeh začal detailným rozpitvaním 15 zväzkov diskusií a prednášok týkajúcich sa vzniku Občianskeho zákonníka v roku 1804. Tam s veľkým zdesením spoznal predstavy, ktoré mali veľkí myslitelia revolúcie, Osvietenci, o človeku. Jeho esej o zmýšľaní revolucionárov bola v roku 2011 odmenená cenou Prix Renaissance.

Zdroj: L’HommeNouveau, č. 1516, Apríl 2012. Preložil Štefan Danišovský. Publikované s povolením autora.

Poznámky:
(1) G. L. Mosse, L’Image de l’Homme. L’invention de la virilité moderne (version anglaise, 1996), Paris, Éditions Abbeville, 1997, p. 33.
(2) Choderlos de Laclos, De l’Éducation des Femmes (1783), dans ses O. C., Paris, Gallimard, 1951, p. 436.
(3) Voir le paragraphe « Sade comme levain de modernité » dans notre Homme des Droits de l’Homme et sa compagne…, op. cit., p. 118-133.
(4) Diderot, « Les sexes », fragment inédit, dans H. Dieckmann, Inventaire du fonds Vandeul, Genève et Lille, Droz et Giard, 1951, p. 196.
(5) Choderlos de Laclos, Les Liaisons dangereuses (1782), Paris, Pocket, 1998, p. 257.
(6) Lettre de 1765 (?) : dans sa Correspondance générale, t. 3, Toronto, Buffalo, London, 1991, p. 152.
(7) Diderot, Sur les Femmes (1772), dans ses OEuvres, publ. L. Versini, Paris, Laffont, t. 1, 1994, p. 959.
(8) Référence de la note 2.
(9) Rousseau, Émile ou de l’Éducation (1762), Livre V, Paris, GF, 1966, p. 468.
(10) Selon G. Vigarello, Histoire du Viol. XVIe-XXe siècle, Paris, Seuil, 1998, p. 55. 35. Émile, p. 468.
(11) Émile, p. 468.
(12) Voltaire, Prix de la Justice et de l’Humanité (1777), dans ses OEuvres complètes, Paris, Lefèvre et Deterville, t. 18, 1818, p. 248. L’édition de Kehl (1784) ajoute ici, énergiquement protestataire, une note fournie, possiblement de Condorcet : Les constituants substitueront à la peine de mort, jusqu’ici en vigueur, celle de six ans de fers.
(13) J. Goulemot, rubrique « Prix de la Justice et de l’Humanité (Le) », dans J. Goulemot, A. Magnan, D. Masseau, dir., Inventaire Voltaire, Paris, Gallimard, 1995, p. 1106.
(14) Diderot, Supplément au Voyage de Bougainville… (écr. 1772-1773), dans ses OEuvres, publ. L. Versini, t. 2, Contes, Paris, Laffont, 1994, p. 573.
(15) Diderot, Supplément au Voyage de Bougainville… (écr. 1772-1773), dans ses OEuvres, publ. L. Versini, t. 2, Contes, Paris, Laffont, 1994, p. 573.
(16) Choderlos de Laclos, « Pièces fugitives », dans ses OEuvres complètes, op. cit., p. 552-553.
(17) Lettre du Mans, 17 décembre 1793, citée d’après R. Secher, Vendée. Du génocide au mémoricide …, Paris, Cerf, 2011, p. 134.
(18) Proudhon, Notes et Pensées, op. cit., p. 468 et 438.
(19) La Mettrie, Réflexions philosophiques sur l’origine des animaux (Londres, 1750), extrait donné en appendice de son Discours sur le Bonheur (vers 1750), Banbury, 1975, p. 234.
(20) Fin octobre 1760 : voir Voltaire méconnu…, op. cit., p. 94-95.
(21) Stendhal, Journal, dans ses Œuvres intimes, Paris, Gallimard, 1955, p. 451, 1er août 1801.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo