Prečo nevieme urobiť dobrý historický film?

Prečo nevieme urobiť dobrý historický film?

Ilustračné foto: Dubček, zdroj: FB k filmu

Skrýva sa za tým hlbšia kríza, je to zodpovednosť spoločenskej elity.

Postoj tu bude len s vašou pomocou!

Postoj je dnes jediným serióznym konzervatívnym hlasom v slovenskej mediálnej scéne. No nežije zo vzduchu. 

Články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú.  Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Redakcia Postoja

 

Osmičkový rok sa blíži do finále a niečo sa nám nepodarilo. Pozrite sa okolo, Česi onedlho uvedú na svojej verejnoprávnej televízii nový dvojdielny film Rašín, do kín príde film Hovory s TGM, nedávno bol Palach, Post Bellum otvorilo výstavu venovanú pamäti národa, televízia promuje drobnou grafikou a krátkymi klipmi tému osmičkových rokov po celý rok, výpočet by mohol pokračovať a netýkal by sa iba českých dejín, ale aj výročia tridsaťročnej vojny a ďalších tém.

Ešte väčšie miesto majú dejiny v Poľsku, kde sa blíži otvorenie veľkolepého Múzea poľských dejín, píšu sa pútavé knihy, TVP Kultura hravo oživuje charaktery poľskej kultúry v cykle Duely storočia – Pojedynki stulecia. A najmä tie filmy: to, čo kedysi plnili noviny a občianska výchova, už dlho plní film. Ak ste videli filmy Ružena (Róża) alebo Volyň, viete, o čom hovorím.

Náš príspevok sa volal Dubček, spomenúť možno podarenejšieho Tlmočníka, ale aj tak: kde sa stala chyba?

Je ich niekoľko, má to svoje podhubie.

K našim dejinám uplatňujeme pričasto dva nezdravé prístupy, démonizáciu a láskavosť.

K Dubčekovi nevieme inak, iba byť láskaví, veď je to najznámejší Slovák, všakže, aj 50 rokov od Augusta stále nechávame hovoriť najmä pamätníkov, akoby historiografia nedokázala povedať viac. Podobne láskaví sme aj k Válkovi, nedávny dokument neposunul jeho poznanie a interpretáciu ani o centimeter, zopakovali sa staré veci, profesora Hamadu obísť, chvalabohu, nemožno, ale profesora Mikulu už áno, veď Pavol Hammel zapadne do rámu lepšie. A komunistický historik a pamätník Plevza, zdá sa, stále nemá konkurenciu. Žánrovo to už nie je hagiografia raných 90. rokov, ale ešte stále prevláda pocit, že treba niekoho/niečo brániť. A najmä, slovenské dejiny prežívame stále po slovensky, Válka nekonfrontujeme s Herbertom ani s Miloszom, Dubčeka uchránime pred Imrem Nagyom aj Istvánom Bibóom.

Presne z opačného dôvodu je celá prvá polovica 20. storočia zakliata. Hlinka a Tiso boli kňazi, štát a režim sa stali synonymami a najmä – dotýkame sa tu fašizmu a ten predsa nemožno iné, len odsudzovať. Alebo nechať hniť.

Pritom ide o fascinujúcu tému, s nebohým Jánom Langošom alebo historikom múzea SNP Markom Syrným som zažil pútavé diskusie o tom, prečo alebo v čom nebol Tisov režim fašistický a už vôbec nie nacistický, nikto z nich, samozrejme, nespochybnil jeho totalitný charakter a už vôbec nerelativizoval obete a politickú zodpovednosť štátnej elity, naopak. Ktorý slovenský filmár by si ale dokázal položiť otázku tak ako Langoš? Ktorý filmár by dokázal pristúpiť k 14. marcu ako autori českého filmu Noc rozhodnutí? O tom, ako téme škodia nacionalisti, škoda reči.

Pritom práve o to ide, vystaviť naše dejiny porovnaniam, európskym zrkadlám, nie prebratím záverov, drámy ukázať v ich miestnej autentickosti a výsledky konfrontovať s okolím.

Iste, to, že nám chýbajú filmy, je tak trochu tieňom toho, ako nám chýbajú knihy. Každá filmársky sebavedomá krajina má aj rešpektovanú literatúru. Všetkým nedávnym debatám o SAV chýbala spoločenská rezonancia, ani opozícia sa neunúvala, čo len ukazuje, ako veľmi sa prepadol kredit vedca, spoločenského vedca zvlášť. Keď sa už vyskytne talent a je z cudziny, ako József Demmel, Maďar a autor prvej solídnej monografie o Štúrovi, český historik Macháček s podobným dielom o Husákovi, dokážeme ich pritiahnuť aj im napr. ponúknuť čiastkové úväzky, ale mali by sme urobiť viac, mali by sme ich doceniť a dať im priestor aj peniaze, aké doma nenájdu, postaviť ich do centra inštitúcií. A to už nejde.

Lenže my žijeme v krajine, kde história nemá váhu, historický argument v politickej diskusii buď nezaznie, alebo rinčí niekde na okraji. Zavrite oči a predstavte si pamätníky, ktoré sme za posledné dve dekády odhalili na našich námestiach. Včera som išiel okolo pamätníčka legionárom na Šafárikovom námestí, má parametre náhrobného kameňa bežného slovenského hrobu, žiadna emócia, žiadne meno. Masarykova socha je malá, pretože iniciátorom chýbala podpora štátu alebo väčší sponzor, a je to kópia českého vzoru, hoci Koniarek navrhol zaujímavejšiu sochu. Štefánik na nábreží je dôstojný, aj on je ale kópiou starého originálu. To, čo robí kultúru živou, sú noví tvorcovia, rozvíjanie tradície.

Viem, podarilo sa toho viac, niekoľko vecí v Košiciach, Audiovizuálny fond funguje nad očakávanie, Fond na podporu umenia tiež. Ale práve kvôli tomu, nemáme právo a povinnosť očakávať ešte viac? Nielen koprodukcie, domácu tvorbu.

To, prečo sa v 60. rokoch a neskôr nepresadil na centrálnych námestiach so svojimi sochami Kompánek alebo Jankovič, to možno vysvetliť komunistami, ale prečo sú naše námestia zakliate aj odvtedy? Videli ste pamätníček najdôležitejšej demonštrácie proti komunizmu na našom území, z marca 1988 na Hviezdoslavovom námestí? Keby nebolo nadšencov, nestálo by nič, ale s takýmto výsledkom sa predsa nemožno uspokojiť.

Myslím, že problém, ktorý tu rysujem, má svoje korene v normalizácii, vo faustovkej ilúzii, ktorú ponúkol umelcom práve Válek, že sa dá tvoriť aj prispôsobiť objednávke. Alebo vypustiť pár strán, aby dielo vyšlo. Tento prístup vyhrýzol v našej kultúre hlbokú dieru, Tatarka zomrel, režim padol – a zrazu sa nebolo o čo oprieť.

Je v tom kus symbolu, naše dejiny sa vždy presadzovali voči centru, nemali sme štát, a preto nám chýba štátna tradícia, naopak, vynikli individuality.

Možno je to návod, ako začať. Nie s tými, čo mali moc, ale s tými, ktorí mali pravdu. Netreba ich chlácholiť ani brániť, hladkať ani fackovať.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo