Tri ponaučenia z Mníchova pre súčasné Slovensko

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Tri ponaučenia z Mníchova pre súčasné Slovensko

Účastníci Mníchovskej konferencie 29. septembra 1938. FOTO – Allgemeiner Deutscher Nachrichtendienst/Deutsches Bundesarchiv.

Ako zabezpečiť, aby sa podobná trauma v našom prípade už viac neopakovala?

Postoj tu bude len s vašou pomocou!

Postoj je dnes jediným serióznym konzervatívnym hlasom v slovenskej mediálnej scéne. No nežije zo vzduchu. 

Články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú.  Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Redakcia Postoja

Je iróniou, že hoci na konci tohto mesiaca pristúpime k oslave 100. výročia vzniku prvej ČSR, o mesiac skôr sme si museli pripomenúť 80. výročie jej potupného zániku v dôsledku Mníchovskej dohody.  

V myslení Čechov a čiastočne aj Slovákov funguje „mníchovský diktát“ ako trvalá trauma. Jednak v dôsledku zrady západných spojencov. Jednak v dôsledku rezignácie na vlastnú (hoci v konečnom dôsledku možno márnu) obranu.

Aj toto 80. výročie sa nieslo v znamení nekonečných debát, či sme sa predsa len mali brániť alebo nie. A či by také gesto malo nejakú nádej na úspech.

No minulosť sa už nedá zmeniť. Z Mníchova 1938 sa však pre potreby súčasného Slovenska dajú vyvodiť minimálne tri ponaučenia:

Po prvé, spojenectvá sú dobré ako poistka, no v krajnom prípade sa vždy treba pripraviť, že možno budeme odkázaní sami na seba.

„Aké hrozné, fantastické, neuveriteľné je, že by sme tu mali kopať zákopy a skúšať plynové masky kvôli sporu vo vzdialenej krajine, medzi ľuďmi, o ktorých nič nevieme,“ povedal v rozhlase britský premiér Neville Chamberlain na margo sudetskej krízy 27. septembra 1938.

Zle sa to počúva, ale dobre tým vystihol vtedajšiu britskú perspektívu. Ostatne, aj Jan Masaryk, ktorý bol československým vyslancom v Spojenom kráľovstve od roku 1925 až do Mníchova, raz trefne skonštatoval, že Londýn má bližšie k Šanghaju než ku Košiciam. Z ich pohľadu sme boli ďalekou krajinou, o ktorej problémoch veľa nevedeli.

S Francúzskom to bolo len o málo lepšie. Francúzsky historik Antoine Marés vo svojom životopise Edvarda Beneša cituje článok, ktorý vyšiel 12. apríla 1938 v novinách Le Temps: „Má kvôli zachovaniu tejto formy československého štátu, politického zlepenca niekoľkých národností, vzplanúť celý svet? Majú kvôli udržaniu troch miliónov sudetských Nemcov pod pražskou správou padnúť tri milióny Francúzov, mojich či vašich synov a všetka tá mládež z univerzít, škôl, polí, obchodov a dielní?“

Ruku na srdce: Aj keď spojenecké záväzky treba plniť, keby sme boli v koži Francúzov a mali by sme vtedy len dvadsať rokov staré spomienky na prvú svetovú vojnu, so všetkými jej útrapami, hrnuli by sme sa do ďalšieho konfliktu?!

Edvard Beneš oprel medzinárodne bezpečnosť Československa o tri piliere: Spoločnosť národov, Malú dohodu a Francúzsko. Na posledný pilier bola naviazaná ešte nádej na pomoc Veľkej Británie a Sovietskeho zväzu. Počas mníchovskej krízy však tento systém zlyhal.

Na tomto mieste je dobré si uvedomiť, že žiadne dve krajiny nemajú úplne zhodné záujmy. Dve alebo viac krajín sa v niektorých svojich záujmoch môžu viac alebo menej prekrývať, no nikdy v nich nie sú úplne totožné.

Malé krajiny sú odkázané na dobré vzťahy a spojenectvá s veľmocami. No ak nastane okamih pravdy, skutočne spoliehať sa môže každá krajina len sama na seba.

Od toho treba odvíjať úvahy o obrane: Spojenectvá sú dobrá vec. No krajina by sa mala v prvom rade spoliehať na vlastné obranné kapacity, kým zahraničné spojenectvá by mali byť doplnkom národnej obrany.

Rozhodne by to nemalo byť tak, že obranná politika krajiny je v prvom rade založená na očakávaní pomoci zvonku a vlastná armáda je len sekundárnym doplnkom tejto nádeje. Obávam sa, že mnohí takto dnes uvažujú o našom členstve v NATO.

Aby nedošlo k omylu, členstvo v Severoatlantickej aliancii je užitočné. Zároveň ide o dôležité hodnotové spoločenstvo.

No zahraničné spojenectvá nie sú náhradou za rozvíjanie vlastných obranných kapacít. Ani nezbavujú vlády zodpovednosti od posilňovania vojenskej kondície svojho štátu.  

Slovensko by si malo všímať krajiny ako Izrael, Taiwan, Singapur alebo Južná Kórea, ktoré sa nachádzajú v exponovanej geopolitickej situácii, no napriek tomu si udržiavajú ekonomickú prosperitu i relatívne širokú voľnosť v politickom rozhodovaní. Aj keď ide o krajiny, ktoré sú spojencami USA, toto spojenectvo je doplnkom ich silných vlastných armád, nie základom ich obrany.

Inak povedané, prvoradými piliermi bezpečnosti krajiny sú vlastné ozbrojené sily, špičková spravodajská služba a vysoko profesionálna diplomacia. Až potom nasledujú papierové garancie medzinárodných organizácií či spojencov, ktoré ony v hodine krízy môžu ctiť, ale tiež nemusia.

Po druhé, ozbrojené sily musia byť rozvíjané sústavne, lebo keď sa medzinárodná situácia náhle zhorší, môže byť už neskoro.

Žiadne spomínanie na Mníchov 1938 sa nezaobíde bez vyzdvihnutia vtedajšej československej armády, jej výzbroje, výstroja, vysokej morálky či kvality pohraničných opevnení. Určite je pravda, že ČSR mala ozbrojené sily na slušnej úrovni a v prípade vojny by zrejme nacistickému Nemecku privodili citeľné straty, aj keby napokon podľahli presile.

Zaujímavé však je, že na túto slušnú úroveň sa československá armáda dokázala dostať len za pomerne krátky čas, odkedy si ju niekedy na prelome rokov 1932-33 začali politici viac všímať. Dovtedy bola zanedbávaná.

A to najmä rozpočtovo. „Hlinka, Tiso, Gottwald, Kopecký atď. až do konca roku 1935 svorne odopierali československým vládam prostriedky na obranu republiky,“ hromží prvorepublikový slovenský sociálnodemokratický politik Ivan Dérer vo svojej knihe Antifierlinger III, ktorá sa zaoberá práve Mníchovom 1938.

No neboli to len komunisti a slovenskí ľudáci, kto mal problém podporovať v pražskom parlamente nevyhnutné výdavky na obranu. Francúzsky historik Marés spomína aj nemecké politické strany, Dérerových sociálnych demokratov, ba občas aj agrárnikov, ktorí zvykli stavať medzivojnových ministrov obrany.

Tak ako dnes aj vtedy sa politicky omnoho viac vyplatilo hlasovať za zvyšovanie sociálnych než vojenských výdavkov. No pokiaľ sa československá armáda dokázala dostať zbrojením na poslednú chvíľu na pomerne slušnú úroveň, v akom stave mohla v roku 1938 byť, keby ju vlády starostlivejšie rozvíjali kontinuálne od vzniku republiky v roku 1918?

Dobrá otázka aj pre súčasné Slovensko, kde sme pred rokmi najskôr stlačili obranné výdavky pod hodnotu, ktorá by zabezpečila aspoň prirodzenú obmenu zastaraného a nefunkčného vybavenia, aby sme v poslednej čase prešli do opačného extrému nákladných nákupov...  

Vzťah medzi ekonomickou výkonnosťou krajiny, jej obrannými výdavkami a ich efektívnosťou dobre opísal známy priemyselník Jan Antonín Baťa v prejave, ktorý mal v Hradci Králové 16. marca 1938, teda len štyri dni po pripojení (anšluse) Rakúska k hitlerovskému Nemecku:

„Vysoké zdanenie nášho hospodárstva považujem za oprávnené len z jediného dôvodu – obrany. Tam, kde ide o obranu štátnej nezávislosti, niet kompromisu. Ako hospodár mám tu jedinú požiadavku: aby sa všetky obete i výdaje diali tak, že branná sila za ne obstaraná bude čo najväčšia a aby vysoké zdanenie nepodväzovalo výkonnosť, pretože to by sme si rezali konár, na ktorom visí všetko – i zaistenie obrany.“   

Napokon, nejde o to, aby sme mali armádu, ktorá každého mysliteľného protivníka spoľahlivo porazí. Stačí vyžarovať odhodlanie brániť sa a disponovať dostatočnou silou, ktorá dá potenciálnemu vyzývateľovi signál, že mu proste víťazstvo za tie straty nestojí.

Po tretie, spojenecké zväzky treba neustále posilňovať a pracovať na nich ako na partnerskom vzťahu.

Vráťme sa ešte k vzťahu Československa a jeho západných spojencov. Ako jeho problém je často citovaná asymetrickosť. Inými slovami, Praha potrebovala Paríž a Londýn viac, než tieto dve západoeurópske hlavné mestá potrebovali Prahu.

Opäť to potvrdzuje aj francúzsky životopisec druhého československého prezidenta: „Oproti tomu, čomu chce veriť Edvard Beneš, však Praha pre Francúzsko nie je žiadnou prioritou, tou sú pre francúzskych politikov Londýn a Berlín – a druhotne i Rím.“

Aj to vysvetľuje onen odstup z jesene 1938. „Najlepší východný spojenec Francúzska u neho z obchodného hľadiska zaujíma druhotné postavenie, z hospodárskeho o niečo vyššie, v kultúrnej rovine ho Francúzi väčšinou nepoznajú, takže ide o vzťah nevyhnutne asymetrický a jeho význam postupne klesá s tým, ako rastie nemecké nebezpečenstvo a hrozba vojny,“ uzatvára Antoine Marés.

Táto posledná poznámka poukazuje na dôležitú súvislosť medzinárodných vzťahov. Nejde len o vzťahy medzi vládami dvoch krajín. Medzinárodné vzťahy sú v celej svojej šírke skutočne „vzťahmi medzi národmi“. Zahŕňajú obchodné výmeny medzi firmami, kultúrne styky, poznateľnosť a pozitívny imidž krajiny v zahraničí až po profesionálne cezhraničné kontakty, ba priateľstvá a lásky na medziľudskej úrovni.

Vyššie som napísal, že zahraničné spojenectvá nie sú alibi ani náhradou za zanedbávanie vlastnej národnej obrany. A vždy platí, že v hodine pravdy sa ako krajina môžeme stopercentne spoľahnúť len sami na seba.

No to neznamená, že existujúce spojenectvá sa nedajú posilňovať na všetkých úrovniach, čo by malo zvýšiť pravdepodobnosť, že spojenec v krízovej situácii dostojí podstúpeným záväzkom a príde nám na pomoc.

Čo z toho vyplýva pre súčasné Slovensko? Že by sme sa mali cieľavedome snažiť rozvíjať vzťahy s našimi kľúčovými spojencami v NATO na všetkých úrovniach vrátane hospodárskej, kultúrnej či medziľudskej. Zvyšovať tiež svoju poznateľnosť v týchto krajinách, pripomínať spoločné styčné body v minulosti a vymýšľať produktívne spoločné iniciatívy do budúcnosti. Tak, aby čo najviac (pokiaľ možno vplyvných) ľudí v týchto krajinách bolo zainteresovaných na našom osude. Doslova, aby im Slovensko ležalo na srdci.

Jedným príkladom, ako to robiť, môže byť letná roadshow amerického veľvyslanectva po Slovensku, ktorá mala pri príležitosti 100. výročia vzniku ČSR pripomenúť podiel Američanov na tejto udalosti, našu spoločnú minulosť a zlepšiť meno USA v našej krajine. Čosi podobné by sa malo diať aj z našej strany. A nielen vo vzťahu k Spojeným štátom.

Všetci poznajú článok 5 severoatlantickej zmluvy, v ktorom je zakotvený prísľub pomoci od ostatných v prípade napadnutia niektorého člena NATO. Už menej známy je článok 2, ktorý predpokladá prehlbovanie všestrannej medzinárodnej spolupráce medzi členmi Aliancie vrátane tej ekonomickej.

Všetko toto by mohlo prispieť, aby sa už podobná vec ako Mníchov 1938 nikdy neopakovala.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo