Prečo niekde nepracujem? Bolo by toho dosť, na čom by sa dalo pracovať. Navyše, mladí sú najčastejšie tí, ktorí plní energie a všemožných vízii chcú meniť celý svet, najlepšie hneď. Pravdu povediac, prvú noc v Kolégiu, premýšľajúc o tomto všetkom, som toho veľa nenaspal. Predsa len pochopiť význam a zmysel vecí, ktoré robíme, nie je zrovna jednoduché, a o to je to ťažšie, keď sa zdajú byť akosi zbytočné. Ako písal sv. Augustín vo svojich Vyznaniach, mnohé z toho, čo sa nám stáva, pochopíme až s odstupom času.
Na niečo som však predsa len prišiel už teraz. Konkrétne na tri veci. Boli by zapísané len na papier a vložené do mojich spisov, nebyť vnútorného hlasu, ktorý našepkával, že by azda podobnou skúsenosťou mohol prechádzať aj niekto ďalší. A možno sa jej či jemu pár mojich riadkov bude hodiť, aspoň na krátke zamyslenie.
Pripomenul mi to príhovor prorektora Petrohradskej štátnej univerzity pri príležitosti našich nedávnych promócii (študoval som spojený program 3 univerzít). Kvetnato rozprával o tom, ako dnes stále potrebujeme klasické vysoké vzdelávanie, aj napriek mnohým pochybovačným hlasom. Keď však prišiel k tomu, prečo by tomu tak malo byť, ostal som sklamaný. Podľa neho majú univerzity produkovať zamestnateľných ľudí s ohľadom na šialené tempo zmien, ktoré každým dňom prichádzajú. Majú pracovať na zdokonalení svojej schopnosti vedieť sa vždy briskne prispôsobiť týmto zmenám, ktoré "prichádzajú z vonku". Byť viac flexibilné a adaptabilné, vedieť tieto zmeny predvídať a potom dynamicky meniť kurikulum podľa najnovších požiadaviek trhu. Inými slovami: cieľom univerzít je adaptovať sa na zmeny, ktoré prichádzajú zo "sveta" - či už sa ním myslí Silicon Valley, Hollywood, centrály politických strán, lobbystické skupiny, aktivisitkcé hnutia, nové doktríny... Kde sa stratil koncept univerzít ako križovatiek údivu, pochybností, otázok, vedomostí, skúseností, názorov a múdrosti? Kde je cieľ úprimne hľadať pravdu? Kde je cieľ kultivovať srdce i rozum študenta a robiť z neho plnšieho človeka? Kde je cieľ spoluvytvárať ten "svet"?
Univerzity a vzdelávacie inštitúcie nemajú byť len miesta, kde sa človek naučí dokonale sa adaptovať na rýchle zmeny pracovného trhu. Klasickým klišé je, že univerzity nemajú učiť konkrétnym vedomostiam ako skôr umeniu myslieť, uvažovať a tvoriť. Univerzity by teda primárne mali produkovať ľudí schopných posudzovať zmysel, význam aj správnosť všetkých tých zmien naokolo, nie otrokov oných zmien, ktorých jedinou schopnosťou bude rýchla adaptabilita. Nie každá zmena je totiž dobrá – niektoré zmeny sú zbytočné a viaceré sú i nebezpečné. Nie všetko staré je zlé, nie všetko nové dobré (i naopak). Ak univerzity rezignujú na výchovu študentov v oblasti posudzovania zmien z morálneho a hodnotového hľadiska, ak ich nenaučia umeniu myslieť a argumentovať za či proti istým zmenám či ideám, skončíme možno s plejádou schopných manažérov, podnikateľov aj vedcov, ale len ťažko medzi nimi nájdeme aj lepších a plnších ľudí. Ostatne, čo je predpokladom dobrého manažéra, podnikateľa, politika či vedca, ak nie to, že je dobrým človekom? Univerzity, a tým pádom aj vzdelávanie, nie je možné oddeliť od hodnôt. Respektíve je, ale môže to mať katastrofálne následky. Nerobme tento experiment, vráťme vzdelávaniu morálnu kotvu. Neadaptujme sa, posudzujme, polemizujme a voľme. Práve o to sa snaží Kolégium Antona Neuwirtha.
Posledný rok som strávil skúmaním konceptu konzervatívnych princípov v politike a kultúre a následne tvorením diplomovej práce na túto tému. Nakoniec mala 120 strán. Čo by mi to však osožilo, keby som o niečom písal, ale nevedel to žiť? Nebolo by to obyčajným pokrytectvom? Neznačilo by to falošnosť? Slabosť? Strach? Jedným z konzervatívnych princípov je aj schopnosť (či skôr čnosť a umenie) sebadisciplíny a samosprávy, ktorá sa prejavuje najskôr pri sebe samom, potom v rodinách, potom v komunitách, a až potom v celej spoločnosti. Súvisí s osobnou zodpovednosťou, iniciatívou, obetou, anticko-scholastickým konceptom slobody ako oslobodzovania sa nie od „zlých inštitúcii, čo z nás robia zlých ľudí“, ale od nerestí a nezriadených vášní, ktoré nám zabraňujú byť plnohodnotným človekom a členom rodiny, komunity i spoločnosti. To, že o tomto viem písať, však nič neznamená – treba to aj prakticky vedieť žiť. A tak sa o to snažím, hoci kostrbato (každý sme iný), no predsa – v Kolégiu Antona Neuwirtha, kde sa kladie na umenie žiť v komunite a byť jej prospešný veľký dôraz. Prakticky to vedie k preberaniu osobnej zodpovednosti za svoje rozhodnutia a konania a nakoniec k väčšej usporiadanosti vlastného života.
Keď som spomínal blízkym a kamarátom, že idem študovať na rok do Kolégia morálnu a politickú filozofiu, teológiu, kresťanstvo a západnú kultúru, štandardná otázka znela: „a načo?“ Už samotné kurikulum teda vyvolávalo pochybnosti, ktoré vystrelili do stratosféry po odovzdaní informácie, že za to nie je žiaden titul, len diplom a absolventský prsteň. Kolégium sa snaží dať priestor na dialóg a rozvíjanie vzťahov – so sebou samým, s druhými, so svetom i Bohom. Nehrnie sa za cieľom vyprodukovať absolventa s titulom, ktorému však za roky jeho štúdia nebolo umožnené vstúpiť do žiadneho hlbšieho dialógu, ale mu boli podsúvané len „praktické“ znalosti a fakty. Na prvý pohľad nevýhoda indikujúca zbytočnosť vzdelávania, avšak tento prvotný postoj v nás vytvoril a zakorenil moderný systém – ak vraj nedostaneš titul a ak sa s tým titulom dobre nezamestnáš, potom načo si študoval? Nehľadiac na to, že pre drvivú väčšinu z nás je to v realite presne naopak - načo dostávame titul, keď sme sa nič podstatné nenaučili? – pointa vzdelávania predsa netkvie len v zamestnateľnosti a praktickosti. Vzdelávanie (resp. rozum, logos) je spôsob (a nástroj), ako poznávať prirodzený poriadok a štruktúru sveta. Majstrovstvo v tom dosahuje človek tak ako vo všetkom inom - tvrdou prácou, tréningom aj rutinou. Akademickou i duchovnou. Cieľom Kolégia nie je vyprodukovať niekoho, kto sa ihneď zamestná vďaka tomu, že dostal titul, keďže ho ani nedostáva. Búra túto modernú predstavu, neašpiruje na to produkovať otrokov, ale skutočne slobodných ľudí. Neašpiruje v tomto zmysle – a to je snáď vhodné pripomenúť pre kritikov, ktorí nikdy Kolégium nespoznali zvnútra – ani na produkciu niekoho, koho úlohou by malo byť mečom sekať hlavy všetkým liberálom a progresívcom do radu. Cieľom je vychovať niekoho, kto bude vedieť ako lepšie využívať ten tajuplný logos, svoj vlastný rozum. Kto bude následne vedieť autenticky žiť zažitú a spoznanú múdrosť. Či v politike, vo firme alebo za katedrou.
Rozumiem tomu. Doba je rýchla. Prečo by sme mali strácať čas skutočným štúdiom? Čo už nám len môžu povedať autori kníh, ktorí žili a umierali pred tisíckami rokov?
Mnohí z nás, aj tí na prvý pohľad hlboko morálni, nechcú strácať čas premýšľaním o niektorých základných tézach, ktoré spravujú život, hoci tieto tézy sa od časov Aristotela, Tomáša Akvinského či Edmunda Burkeho skoro vôbec nezmenili. Nechcú strácať čas budovaním si pevných základov, lebo to dlho trvá a vyžaduje to hlbokú sústredenosť. Úprimná snaha spoznať pravdu a usporiadať si život do istej hierarchie nesplatí hypotéku. Iste. Ide len o to, či nám stačí schopnosť platiť účty, alebo chceme od života niečo viac.
A tak budem rok študovať tisícky a stovky rokov mŕtvych velikánov dejín v Kolégiu Antona Neuwirtha. Pretože kto stavia na skale, tomu búrka dom nezborí. A že tá búrka prichádza...
obr. The Honorable Society of King's Inns