Sedemkrát o nerozbitných deťoch

Sedemkrát o nerozbitných deťoch

Výber z rozhovorov s inšpiratívnymi slovenskými odborníkmi. O tom, prečo deti potrebujú pohyb a hru, hudbu, hranice, vzťahy, knihy, charakter a pokoj od technológií.

Súčasťou našej knihy Klub nerozbitných detí je aj sedem rozhovorov s inšpiratívnymi odborníkmi zo Slovenska, ktorí s mladou generáciou pracujú každý deň. Hovoria o vzácnych darov, ktoré ich spravia nerozbitnými, aby ich nástrahy modernej doby nepoložili. Vďaka nim z nich vyrastú vyrovnaní a tvoriví ľudia, dobrí manželia a rodičia, verní priatelia a spoľahliví kolegovia.

Prinášame vám výber myšlienok, ktoré odzneli v rozhovoroch.

 

Lucia Smičeková: Počítače? Úžasné. Pokiaľ sa na nich nezabávate

Máme často pocit, ako super sa dieťa pri hre na tablete učí. Ale nie je to tak. Dnes je neurologicky dokázané, že dieťa sa učí tým, že manipuluje so svetom. To znamená, že chytá veci do rúk, prehodnocuje, vidí dôsledky svojho konania. Keď beháme prstom po obrazovke, tak sa nám vytvárajú iné druhy spojov v mozgu, ako keď naozaj manipulujeme s vecami, stopa je oveľa plytšia.

Keď sa dieťa učí cez manipuláciu s predmetmi, tak sa mu vytvorí časť štruktúry mozgu. Prvých šesť rokov života mozog spracováva informácie zo zmyslových zážitkov (tretinu), ďalšiu tretinu tvoria skúsenosti spojené s pohybom a až potom s kognitívnymi funkciami. Ani pohyb, ani senzorické vnímanie technológie neponúkajú.

Aby sme veci pochopili, potrebujeme sa ich dotýkať. A potrebujeme interakciu. Na toto bola perfektná štúdia, ktorú robili v Amerike s desaťmesačnými bábätkami. Cieľom bolo naučiť deti rozoznávať čínske zvuky. V jednej skupine chodil k deťom človek, ktorý s nimi hovoril po čínsky. V druhej to isté púšťali deťom z videa a tretia skupina bola kontrolná. A medzi kontrolnou skupinou a tou, ktorej púšťali len videá, nebol vo výsledku žiaden rozdiel. To dokazuje, že takéto učenie sa je naozaj veľmi povrchné.

 

Viktor Bielik: Najtalentovanejšie dieťa je to, ktoré donesie domov najviac roztrhaných teplákov

Ak chceme dieťa nejakým spôsobom posunúť, tak ho môžeme učiť bicyklovať či lyžovať. Je to fajn, najmä vtedy, ak je to o vzťahu, o tom, že je to spoločná aktivita a rodič je hrdý, že naučil dieťa bicyklovať. Ale nie je to nevyhnutné. Nie som zástanca toho, že dieťa má v troch-štyroch rokoch bezpodmienečne stáť na lyžiach. Pokojne sa dá začať v šiestich, siedmich rokoch, ono to dobehne. My máme študentov na FTVŠ (Fakulta telesnej výchovy a športu), ktorí prvýkrát stáli na lyžiach, keď mali dvadsať rokov, a neskôr sa z nich stali inštruktori lyžovania. Na začiatku skôr treba nechať tomu dieťaťu, aby si rozvíjalo prirodzené lokomócie.

To znamená, aby deti chodili, behali. Aby skákali, aby šplhali. Toto je oveľa dôležitejšie ako to, že ich rodič prihlási trikrát do týždňa na nejaký krúžok. Teraz je taký trend, že deti síce chodia na krúžky, ale okrem tých krúžkov nerobia nič. To vedie k tomu, že pokiaľ im nejaký cvičiteľ alebo pedagóg nepredpíše, čo majú robiť, a nezorganizuje hodinu, tak ony nevedia tráviť voľný čas pohybovými aktivitami.

Namotivovať dieťa na šport neznamená to, že otec vezme dieťa na bežecké preteky a to dieťa tam stojí, tlieska a pozerá sa naňho. To je dobré raz, dvakrát, ale potom ten rodič musí obetovať svoj čas a venovať sa dieťaťu a to veľakrát bolí. To však deti namotivuje oveľa viac.

 

 

Viktória Marcinová: Najdôležitejšie je čítať deťom vtedy, keď už vedia čítať samy

Moja skúsenosť tiež je, že mamy začali čítať kvôli tomu, že chceli dieťa správne rozvíjať. A po dvoch, troch, štyroch týždňoch odrazu zisťujú, že sa to preklápa do úplne iných častí života s deťmi – že deti sú odrazu kooperatívnejšie, trpezlivejšie a spokojnejšie. A toto keď zakúsia na vlastnej koži, kto by s týmto prestával?

My neoddeľujeme čítanie od bežného života. Knihy sú všade, nevyhradzujeme im špeciálne miesto ani špeciálny čas. Čítame si, keď sa deti kúpu, keď sedí dcérka na nočníku, niekedy máme knihy aj pri večeri. Také sústredenejšie čítanie u nás prebieha, keď príde syn zo školy. Vtedy si väčšinou sadnem s deťmi, spravím si čaj a niečo si prečítame. Je to pre nás všetkých príjemný relax.

Ukazuje sa, že v najchudobnejších rodinách už aj 25 kníh znamená šancu študovať v priemere o dva roky dlhšie ako v domácnosti bez kníh. A lepšie vzdelanie znamená lepšiu zamestnateľnosť, aspoň o trochu vyššiu kvalitu života v porovnaní s rodičmi. To je obrovský benefit takej jednoduchej veci ako čítanie. Podobné závery potvrdzuje aj kľúčová štúdia o 30 miliónoch slov. Tá hovorí, že keď sa dieťa nevystavuje knihám a časopisom už od malička, tak mu v prvých troch najdôležitejších rokoch života ujde 30 miliónov slov. To je strašne veľké číslo.

 

Ivan Vyskočil: Dokonalí rodičia sú tí s chybami

Stretávam sa s tým. Ľudia sa niekedy až príliš snažia o ten vzťah a o to, aby boli dokonalým rodičom. Zdá sa im, že je dôležité, aby bolo dieťa len pri nich, úplne „nacucnuté“, koža na kožu, stále a za každých okolností. A uniká im, že to nie je cieľom samým osebe, ale len prostriedkom. Cieľom je, aby sa raz v dospelosti od nás ten človiečik odseparoval a žil dobrý život, bol dobrým partnerom, dobrým rodičom.

Funguje to tak, že rodič je bezpečná vzťahová základňa, na ktorej sa vybuduje dôvera v ľudí a dôvera v svet. Keď má dieťa opakovane skúsenosť, že je to tu celkom v pohode – keďže je tam ten dospelý, ktorý to zabezpečí –, tak si toto presvedčenie zvnútorní. Ale to všetko ostatné sa deje vo svete. To znamená, že ja ako rodič musím to dieťa do sveta púšťať. A aj keď mám chuť sa pomojkať, nemôžem za ním ísť, zobrať ho zo zeme, pritúliť a tváriť sa, že je to jeho potreba.

S deťmi možno strávime veľa času, ale je to o tom, že ich naháňame cez tie povinnosti. Ale voľné dennodenné rozprávanie sa je veľmi dôležité. Už len preto, aby rodič vedel, čo dieťa trápi, a aby mohol pri tej výchove vlastne byť. Pretože dieťa zažíva rôzne situácie, keď pri ňom rodič nie je, napríklad v škole. A dieťa mu o tom, ani nemá kedy povedať, lebo väčšinu času rodič trávi tým, že ho naháňa.

 

Marianna Rajecová: Deti bez hraníc sú deti bez istoty

Hranice napĺňajú hlbokú potrebu bezpečia. Vďaka nim je svet predvídateľné miesto a dieťa sa v ňom cíti bezpečne. Ak sa dieťa cíti bezpečne, môže sa dobre rozvíjať.  Hranice sú akýmisi pevnými, opornými bodmi vo svete. Deti vďaka nim vedia, čo môžu v danej situácii očakávať. Ak sa raz niečo môže a inokedy nemôže, cítia sa neisto, je pre ne ťažké predvídať, čo bude, a to ich preťažuje. V konečnom dôsledku dieťa bez hraníc trpí.

Pre deti je úplne najlepšie, keď sú naše pravidlá také konzistentné ako fyzikálne zákony. Deti sa veľmi rýchlo naučia, ako fungujú fyzikálne zákony, lebo tie nepustia nikdy. A keby aj tieto pravidlá boli také jasné a predvídateľné, pre deti by bolo ľahšie sa vo svete zorientovať. 

Je dobré mať na pamäti, že dieťa sa stále niečo učí. Čo sa učí, keď prekračuje hranice a rodič si to nevšíma? Takže nenecháme to tak, dôsledne trváme na hranici. Napríklad dieťa prišlo domov a oblečenie z neho spadlo na zem ako listy na jeseň. Čo s tým urobíme? Ak to uložíme namiesto neho, čo sa práve naučilo?

Dieťa vždy potrebuje jasnú informáciu o tom, ako sa správať v danej situácii. Často sa dozvie, čo nemá robiť, ale jemu viac pomôže vedieť, čo robiť môže. Čiže namiesto „nekrič“ je lepšie povedať, že „hovoríme ticho“.

 

Natália Dadíková: Hudbu by som dala deťom na predpis

Je len veľmi málo ľudských činností, ktoré dokážu dieťa tak komplexne rozvíjať. Keď niekto robí hudbu, tak tým nielen cvičí telesnú stránku, jemnú motoriku, ale zapojiť musí aj rozum, hudbu musí aj pozorne vnímať, pretaviť do nej emócie, zároveň si pri tom počítať doby. V niektorých veciach tak zapája ľavú hemisféru, hoci v hudbe sa častejšie zvykne zapájať tá neverbálna – pravá. Dieťa si pri hraní buduje disciplínu, návyky, trpezlivosť.

V neposlednom a možno v prvom rade – hudba prináša radosť. Je to veľmi komplexná činnosť, ktorá dokáže dieťa stimulovať na toľkých frontoch, že ja by som sa ani nezamýšľala nad tým, či je to pre dieťa prospešné, ja by som hudbu dávala na predpis.

Tak ako sa dieťa dokáže naučiť materinský jazyk, tak sa dokáže naučiť vnímať a robiť hudbu. Proces je prakticky identický. Dieťa po narodení svoju matku najprv veľmi dlhé obdobie len počúva a popri tom vníma výšku a farebnosť jej hlasu. Či mama rozpráva rýchlo alebo pomaly a s akou emóciou. Dieťa teda najprv veľmi dlho len počúva, v druhom štádiu počutému rozumie a v treťom začne samo vykonávať to, čo odpozorovalo od mamy. Tento postup učenia sa materinského alebo aj cudzieho jazyka, teda princíp „počúvam, rozumiem, hovorím“ funguje aj v hudbe.

 

Andrej Burianek: Ak chcete mať charakterné deti, jedzte s nimi večeru

Je veľmi dôležité, aby si rodičia našli čas na nerušenú komunikáciu, možno hodinku týždenne, kde riešia veci, čo sa týkajú rodiny. Ale nemajú sa rozprávať len o tých prevádzkových záležitostiach, ale aj o plánoch a snoch a spoločnej vízii. To je nevyhnutným základom úspechu. Je to ťažké, viem, my sa s manželkou tiež snažíme si ten nerušený čas nájsť, aby sme si povedali skutočnosti, ktoré sa týkajú výchovy, ale aj skutočnosti, ktoré sa týkajú nášho vzťahu. Veľký problém súčasnej rodiny je to, že manželia okrem bežných operatívnych vecí nerozprávajú o sebe, čím sa vzájomne odcudzujú.

Budovanie charakteru sa začína príkladom, že mám rád svoju manželku, ona má rada mňa a prejavujeme si to drobnými pozornosťami. Dieťa to vidí. A tu sa dostávame k druhému bodu, a to je osobný príklad. Potrebujeme pracovať sami na sebe, bez toho to nie je možné. Je jedno, koľko rozprávame deťom o tom, že sa neklame, ak dieťa vidí, že hneď pri prvej príležitosti zaklameme.

Existujú štyri hlavné oblasti, v ktorých treba nastaviť pravidlá pre dieťa – spánok, hygiena, stravovanie a poriadok. Keď sa správne a s rozumnou mierou nastavia aj vyžadujú od skorého detstva, tak či už rodičom, alebo aj dieťaťu to uľahčí fungovanie v neskorších rokoch.

 

Autorkou knihy je Slávka Kubíková, niekdajšia ekonomická novinárka, neskôr úspešná finančná manažérka v nadnárodnej spoločnosti. Mimoriadnym bonusom knihy je jej prepracované grafické stvárnenie a zrozumiteľné, pútavé podanie. Nájdete ju v našom eshope.

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo