Beneš: Keby sme neprijali, národ by bol vyvraždený

Beneš: Keby sme neprijali, národ by bol vyvraždený

Príchod britského premiéra Chamberlaina do Mníchova. Foto:wikimedia

Dnes si pripomíname 80. výročie Mníchovskej dohody.

Postoj tu bude len s vašou pomocou!

Postoj je dnes jediným serióznym konzervatívnym hlasom v slovenskej mediálnej scéne. No nežije zo vzduchu. 

Články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú.  Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Redakcia Postoja

Po nástupe Adolfa Hitlera k moci v Nemecku v januári 1933 sa bezpečnostná situácia v Európe začala rýchlo zhoršovať. Expanzívna nacistická politika sa už čoskoro obrátila na východ, medzi prvými tak bolo bezprostredne ohrozené Československo.

Československá diplomacia na čele s Edvardom Benešom sa snažila upevniť medzinárodné postavenie republiky a vytvoriť akúsi hrádzu proti nemeckej expanzívnosti do strednej a východnej Európy. V roku 1934 Československo nadviazalo diplomatické styky so Sovietskym zväzom a v máji 1935 s ním podpísalo spojeneckú zmluvu. To ešte viac dráždilo vodcu nacistického Nemecka Adolfa Hitlera, ktorý voči ČSR viedol agresívnu politickú kampaň a snažil sa ju vykresliť ako exponenta sovietskej politiky v strednej Európe.

Obkľúčená krajina

Hitlerovou stratégiou bolo pôsobiť na západné mocnosti, najmä Veľkú Britániu, a zároveň vytvárať roztržky v československej vnútornej politike. To sa mu do istej miery aj darilo. V októbri 1934 vznikol nacionalistický politický subjekt Národné zjednotenie, ktorý vznikol spojením Československej národnej demokracie, Národnej ligy a Národného frontu, jeho predsedom sa stal Karel Kramář. Národné zjednotenie odmietalo spojenecký systém orientovaný na Francúzsko a ZSSR, naopak, usilovalo sa o orientáciu zahraničnej politiky na Mussoliniho Taliansko.

Signatári Mníchovskej dohody. Foto: wikimedia

V máji 1935 sa v Československu konali parlamentné voľby. Najviac hlasov získala Sudetonemecká strana (spolu s Karpatonemeckou stranou) na čele s Konradom Henleinom. Pred týmito voľbami existovala snaha o jej zrušenie, pričom sa argumentovalo jej protištátnou činnosťou, ale tento pokus narazil na odpor agrárnej strany. Predsedom vlády sa stal opäť agrárnik Jan Malypetr ako predseda druhej najsilnejšej strany, Sudetonemecká strana sa do vlády nedostala. Malypetra onedlho v novembri vystriedal Milan Hodža, ktorý viedol československú vládu až skoro do záveru krízových udalostí roka 1938. Henleinova strana sa postupne stala hlavným až jediným politickým reprezentantom československých Nemcov, pričom jej politika bola dôsledne riadená hitlerovským Nemeckom s jediným účelom, a to rozvratne pôsobiť na Československú republiku. Aj sám Hitler vystupoval voči ČSR čoraz agresívnejšie a ako argument používal údajne nelichotivé postavenie nemeckej menšiny.

Dňa 11. marca 1938 Nemecko obsadilo Rakúsko a pripojilo ho k svojmu štátnemu celku. Okrem iného sa tým značne skomplikovala prípadná vojenská obrana československého územia. Maďarsko a Poľsko vystupovali proti ČSR nepriateľsky, a tak jediný kúsok hranice, ktorý by nebolo treba brániť v prípade vojenského konfliktu, bol na samom východe s Rumunskom. Po anšluse Rakúska bolo Československo bezprostredne ohrozené ďalšími Hitlerovými plánmi, podľa ktorých nemalo mať perspektívu ďalšej existencie. Prezident Beneš si túto akútnu hrozbu uvedomoval, a preto sa obrátil na spojencov – Sovietsky zväz a Francúzsko – s otázkou, či sa naďalej cítia byť zaviazaní vo vzťahu k ČSR svojimi zmluvnými záväzkami. Z oboch krajín prišli kladné odpovede. Krátko nato však vo Francúzsku došlo k zmene vlády, jej staronovým predsedom sa stal Édouard Daladier a ministrom zahraničných vecí Georges Bonnet. Táto zmena, spolu s ďalšími faktormi, mala pre Československo fatálne dôsledky. Hneď od začiatku sa totiž nová francúzska vláda snažila zbaviť pre ňu veľmi ťažkého balvana v podobe spojeneckých záväzkov voči Československu, kvôli ktorým nebola ochotná ísť do vojny s Nemeckom.

Spojenecké záväzky prestávajú platiť

V apríli 1938 sa konala anglo-francúzska porada, na ktorej sa rokovalo aj o ČSR. Iniciatívu v politike voči Československu prebrala Veľká Británia, ktorú s ním nespájali zmluvné záväzky, a Francúzsko sa tejto iniciatíve ochotne podvoľovalo, pretože sa tým ponúkal priestor pre uvoľnenie jeho spojeneckých záväzkov. Výsledkom týchto rokovaní bol demarš, adresovaný československej vláde, v ktorom sa zdôrazňovalo, že Veľká Británia v prípade vojenského konfliktu medzi Nemeckom a ČSR nezasiahne a Československu nepomôže. Je teda nevyhnutné, aby sa ČSR takému konfliktu snažila vyhnúť, a preto musí okamžite prijať rozsiahle ústupky voči sudetským Nemcom, a teda začať rokovania s Henleinom.

Československá obrana, o ktorú sme pre Mníchovskú dohodu prišli. Foto: wikimedia

Československá vláda tento demarš odmietla a vo svojej odpovedi uviedla, že má povinnosť brániť integritu republiky. Odvolala sa pritom na svoje skoršie návrhy riešenia sudetonemeckej otázky. Československá tajná služba zároveň priniesla informácie, že počas nadchádzajúcich obecných volieb má byť vyhlásená pohotovosť vojenských oddielov SA a SS a že nemecké vojská sa koncentrujú na hraniciach. Vláda sa preto z iniciatívy prezidenta Beneša rozhodla 21. mája 1938 vyhlásiť čiastočnú mobilizáciu. Nemecko tento krok rozzúrilo, a rovnako dotknuté sa cítili byť aj Francúzsko a Veľká Británia, ktoré vyhlásili, že k žiadnej koncentrácii nemeckých vojsk nedošlo. Začali, naopak, poukazovať na Československo ako na šíriteľa vymyslených správ, ktorý chce vyvolať nový vojnový konflikt. Tieto okolnosti zblížili Britániu a Nemecko do tej miery, že sa začali radiť o postupe, ako vyriešiť problém s Československom. V júni 1938 britská a francúzska vláda poslali do Prahy ďalšie výzvy, v ktorých naliehali, aby ČSR prijala Henleinove požiadavky. Francúzsko zdôraznilo, že ak sa im československá vláda nepodvolí, bude musieť prehodnotiť svoj spojenecký záväzok.

Vinníkom je Československo, nie agresor

V auguste pricestoval do Prahy vyslanec britskej vlády Walter Runciman, ktorý mal oficiálne pôsobiť ako sprostredkovateľ medzi československou vládou a henleinovcami. V skutočnosti sa ale snažil vytvárať tlak na pražskú vládu, aby prijala nemecké požiadavky. Keď sa mu to nepodarilo, po mesiaci opustil Československo. Britský premiér Neville Chamberlain sa preto už v polovici septembra stretol s Adolfom Hitlerom v jeho sídle v Berchtesgadene. Chamberlain sa v rámci ním presadzovanej politiky appeasementu snažil za každú cenu vyhnúť vojne. Hitler pritom trval na jednoznačnom riešení „československej otázky“. Aj na základe tohto stretnutia bolo vypracované anglo-francúzske ultimátum, ktoré bolo 19. septembra predložené československej vláde.

Ultimátum požadovalo prijatie Hitlerových požiadaviek a odstúpenie pohraničných sudetských území Nemecku. Tvrdilo sa v ňom, že je to jediná možnosť, ako zabrániť vojenskému konfliktu. Anglo-francúzske požiadavky vychádzali z presvedčenia, že vinníkom celej situácie je Československo a zvlášť prezident Beneš. Na druhý deň, 20. septembra, československá vláda ultimatívne požiadavky odmietla. Text odpovede, vypracovaný prezidentom Benešom, odovzdal britskému a francúzskemu vyslancovi minister zahraničných vecí Kamil Krofta. V odpovedi sa okrem iného uvádzalo, že Československo nemôže dané požiadavky prijať, lebo by ostalo celkom ochromené a vydané na milosť a nemilosť Nemecku. Zároveň žiadalo britskú a francúzsku vládu o prehodnotenie postoja, pretože „v tejto rozhodujúcej chvíli nejde len o osud Československa, ale aj o osud iných krajín, zvlášť Francúzska“.

Príchod nemeckých vojsk na sudetské územia Československa. Foto: wikimedia

Vojna na spadnutie

V noci z 20. na 21. septembra o druhej hodine si britský aj francúzsky vyslanec vyžiadali audienciu u prezidenta Beneša a predniesli mu stanoviská svojich vlád. V nich stálo, že v prípade nemeckého útoku voči Československu Nemecko nebude vyhlásené za agresora, ČSR stratí právo dovolávať sa pomoci Spoločnosti národov, bude vinné za vojnový konflikt a Francúzsko mu nepríde na pomoc. V tejto situácii sa vláda rozhodla anglo-francúzske ultimátum prijať. Reakciou na to boli rozsiahle demonštrácie, ktoré požadovali neustupovať a, naopak, brániť republiku. Nasledujúci deň Hodžova vláda preto podala demisiu a prezident Beneš vymenoval novú vládu na čele s generálom Janom Syrovým. Jej prvým aktom bola všeobecná mobilizácia československej armády, vyhlásená rozhodnutím prezidenta republiky a obyvateľstvu oznámená rozhlasom 23. septembra o 22.30 h.

Medzitým Chamberlain v Godesbergu opäť navštívil Hitlera, ktorý mu predstavil svoje ďalšie, ešte tvrdšie požiadavky. V tej istej chvíli ale dostal správu, že Československo mobilizuje. Hitler sa rozzúril a vyhlásil, že tým je celá vec vybavená a nemá inú možnosť, než siahnuť k vojenským opatreniam. Chamberlain konštatoval, že za týchto okolností sú ďalšie rokovania bezpredmetné. Československá vláda na základe nových Hitlerových požiadaviek dospela k názoru, že nie je viazaná prijatím predchádzajúceho ultimáta a na nové Hitlerove požiadavky nepristúpi. Nato Hitler britskému vyslancovi v Berlíne oznámil, že ak ČSR neprijme jeho podmienky z Godesbergu do stredy 28. septembra do 14.00 h., začne proti Československu vojnu.

Západné mocnosti sa naďalej snažili zabrániť vojenskému konfliktu, britská vláda preto požiadala Mussoliniho o sprostredkovanie konferencie a Chamberlain oznámil Hitlerovi, že je ochotný ihneď pricestovať do Berlína a rokovať o odstúpení časti československého územia v prospech Nemecka. Dňa 28. septembra bolo ustanovené, že sa uskutoční stretnutie zástupcov Veľkej Británie, Francúzska, Nemecka a Talianska v Mníchove. Na základe toho Hitler odložil útok o 24 hodín, a tak konferencia bola zvolaná na 29. septembra. Chamberlain, Daladier, Hitler a Mussolini sa nej dohodli, že ČSR odstúpi svoje pohraničné územia Nemecku. V dohode sa zdôrazňovalo, že vstupuje do okamžitej platnosti podpisom zúčastnených veľmocí. Zástupcov československej vlády pritom na rokovania nikto nepozval. Mníchovskou dohodou sa tak ČSR ocitla v úplnej medzinárodnej izolácii. Na druhý deň sa zišla československá vláda a podrobila sa mníchovskému diktátu. Slovami prezidenta Beneša: „Keby sme neprijali, zviedli by sme čestnú vojnu... ale národ by bol vyvraždený.“

Vychádza v spolupráci s Historickou revue, kde text pôvodne vyšiel.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo