Prvá vojna v dejinách, ktorú začali Slováci

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Prvá vojna v dejinách, ktorú začali Slováci

Slovenskí dobrovoľníci na obraze Petra M. Bohúňa. Zdroj: Wikimedia.org

V septembri 1848 povstali slovenskí dobrovoľníci, aby vyčlenili krajinu z Uhorska.

V rokoch 1948 až 1849 vystúpili tri slovenské dobrovoľnícke výpravy proti uhorskej moci. Cieľom bolo vyčleniť Slovensko spod Pešti a urobiť z neho po prvý raz v histórii samostatnú krajinu. Monarchia mala ostať zachovaná, no Slovensko by bolo podriadené Viedni ako ucelená jednotka s vlastnou správou, snemom, jazykom.

S týmto cieľom sa vtedajší aktivisti postavili za cisára a neváhali ísť s jeho vojskami do spoločných bojov. Nepriateľom bola uhorská vláda, ktorá sa okrem snahy dosiahnuť nezávislosť Uhorska hlásila k revolučnému programu blízkemu účastníkom ďalších povstaní v nepokojnej Európe. Proti Pešti vystúpili na juhu ešte razantnejšie Chorváti či Srbi.

Preto niesli povstania Slovanov v očiach európskych revolucionárov reakčný nádych. Najďalej v kritických výrokoch zašli otcovia neskorších komunistických režimov Karol Marx a Fridrich Engels. V nemeckých novinách zverejnili v roku 1848 príspevky, v ktorých vyhlásili celé slovanské národy v rakúskej monarchii a v Rusku za nepriateľov, pretože sa postavili proti revolúcii. Treba im vyhlásiť vojnu a zničiť ich.

Marxovi ležal v žalúdku už Slovanský zjazd v Prahe v júni 1848. Slovanov domáhajúcich sa národných práv považoval za prekážku v revolučnom pohybe v európskom priestore, kde dominovala nemčina.

Práve na Slovanskom zjazde zaznel rozhodujúci výrok Jozefa Miloslava Hurbana: „Ak nám dajú Maďari, čo sa patrí, nemožno nám ich vykoreňovať, meč proti ním tasiť. Ak dovolia Srbom, čo chcú, rovnako nevytiahnu meč, i keby mali potupu pred celým svetom. Ak nám to Maďari nedajú, potom, pravdaže, zvolíme boj.“

Hurban sa opieral o Žiadosti slovenského národa preložené uhorskej vláde v marci 1848. V nich sa so Slovenskom počítalo ako ešte so súčasťou Uhorska, no s jasným vymedzením a vlastnou správou a snemom.

Bolo tu i viacero spoločenských a sociálnych požiadaviek, napríklad uzákonenie všeobecného volebného práva, slobody tlače a zhromažďovania, vydanie pôdy roľníkom. Práve za tieto požiadavky potom bojovali v nasledujúcich desaťročiach v Uhorsku sociálni demokrati, materská strana neskorších komunistov. To však Marx a Engels asi prehliadli alebo sa im to jednoducho nehodilo do ich scenára európskej revolúcie, preto to ignorovali.

Hurban a Štúr komunistom nepasovali

Hurban vyhlásil budúci ozbrojený boj z pražského exilu. Uhorsko musel opustiť, pretože práve po vydaní slovenských Žiadostí vydala naňho a jeho najbližších spolupracovníkov Ľudovíta Velislava Štúra a Michala Miloslava Hodžu uhorská vláda zatykač. Tým jasne poslala do sveta odkaz, kto je priateľ a kto nepriateľ revolúcie. Bez ohľadu na to, aké spoločenské a sociálne otázky nastoľuje. Hlavným kritériom boli národnostné postoje.

Ľudovít Štúr na obraze Jozefa Božetecha Klemensa. Štúr bol politickým vodcom septembrového povstania a najdôležitejším predstaviteľom Slovenskej národnej rady.

S dilemou, kam zaradiť Hodžu, Hurbana a Štúra, zápasili v 20. storočí v Československu spoluvládnuci slovenskí komunisti. Na jednej strane nemohli zamlčiavať, že práve títo aktivisti z polovice 19. storočia prispeli k rozvoju Slovákov, na druhej strane museli zakamuflovať odmietavé Marxove a Engelsove postoje k oslobodeneckým slovanským hnutiam.

Zaujímavo sa vynašiel v 60. rokoch šéf slovenských a neskôr československých komunistov Alexander Dubček.

V prejave pri 150. výročí narodenia Štúra v októbri 1965 Dubček vyhlásil, že tento aktivista „nemilosrdne odhaľoval brutálny charakter feudálneho vykorisťovania, dokazoval, ako prekáža pokrokovému rozvoju spoločnosti a poukazoval na neprekonateľnú priepasť medzi feudálmi a ľudom“. Štúr síce nepoznal diela Marxa a Engelsa, no práce utopistov áno, a teda „postrehol antagonizmus triednej podstaty novej buržoázie spoločnosti“. Inými slovami, podľa Dubčeka chýbalo málo, aby sa zo Štúra stal bojovník za proletársku revolúciu.

Pri oslavách 150. Hurbanových narodenín v marci 1967 v Hlbokom o tomto človeku povedal, že to bol „typ revolučného agitátora a organizátora, ktorý svojou pracovnou energiou, odvahou, zásadovosťou je aj dnes príkladom a vzorom pri prebojúvaní všetkého nového a pokrokového“. Tým sa Hurban podľa Dubčeka priblížil k ideám socializmu.

Dubčekovi bola sympatická hlavne Hurbanova odvaha a bojovnosť. Rovnako pri Štúrovi chcel zdôvodniť jeho pozíciu v sieni národnej slávy, lebo tam patril, i keď ideologicky nebol úplne v poriadku. Hurbanisti sa v roku 1848 postavili na stranu viedenského cisára a spolu s jeho vojskami bojovali proti maďarskej národnej revolúcii. Pritom s najväčším hnusom vtedy marxisti hovorili práve o tomto panovníkovi a jeho partnerovi z Petrohradu.

Po desiatich dňoch neúspech

Štúrovci sprvoti nechceli bojovať, hľadali možnosti, ako sa dohodnúť s uhorskou vládou. Tá ich úplne ignorovala, ba dokonca sa ich snažila polapiť a potrestať. A tak prišlo na Hurbanov boj.

Ozbrojenú dobrovoľnícku výpravu zo septembra 1848 na Myjavsku označila Pešť ako vzburu. Načasovanie vojenského vystúpenia Slovákov nebolo náhodné. Koordinovali ho s bojovými akciami chorvátskeho bána Josipa Jelačiča v zadunajskom Maďarsku.

Dobrovoľníci prekročili slovensko-moravské hranice 18. septembra. O deň nato vyhlásili v Myjave nezávislosť Slovenska od Uhorska. Prvý boj absolvovali 22. septembra pri Brezovej pod Bradlom. Víťazne napriek tomu, že sa proti nim postavili nielen maďarskí gardisti, ale hlavne cisárska armáda. Vtedy ešte nebol vojnový stav medzi Viedňou a Pešťou. Cisárska armáda predstavovala legitímnu moc v Uhorsku.

Potom prišli ešte tri bojové strety v Senici, Starej Turej a pri Myjave. Víťazný bol iba starotruniansky. Po prehranej bitke pri Myjave 28. septembra sa dobrovoľníci rozutekali domov alebo prešli za moravské hranice, kde boli zbory rozpustené.

Jozef Miloslav Hurban mal na starosti vojenské velenie slovenských dobrovoľníkov.

Vojenské vystúpenie vedené Slovenskou národnou radou v zostave Hurban, Hodža, Štúr sa skončilo v septembri 1848 bez dosiahnutia cieľa. Ten bol nemalý – previesť vojská víťazne hore Považím, prejsť na stredné Slovensko, vyvolať ďalšie povstania a postupne obsadiť celú krajinu.

V priebehu nasledujúcich mesiacov sa uskutočnili ešte dve vojenské výpravy slovenských dobrovoľníkov, tentoraz už zaradených pod velenie cisárskej armády. Tam boli výsledky lepšie. Najdôležitejšie bolo to, že dobrovoľníci bojovali po boku neskoršieho víťaza. No ich sen o samospráve krajiny sa nenaplnil, lebo usporiadanie monarchie si nový mladý cisár František Jozef a jeho najbližší predstavovali inak.

Septembrová dobrovoľnícka výprava sa skončila neúspechom z viacerých dôvodov. Nepočítalo sa s tým, že proti dobrovoľníkom sa postaví cisárska armáda. Dobrovoľnícke vojsko bolo síce početné, napríklad pri Brezovej malo osemtisíc mužov, no zväčša to boli slabo ozbrojení a nevycvičení roľníci.

Vojna ukázala svoju odvrátenú tvár. Po víťazných bojoch v Starej Turej sa objavilo rabovanie, ničenie i vraždenie odporcov slovenskej revolúcie. Keď prišli porážky, dobrovoľníci utekali domov a schovávali sa pred vládnou mocou.

Hoci Štúr si napriek porážke pochvaľoval, že prebudili národ, podpora povstania bola iba lokálna a viazala sa na Podjavorinsko. Zďaleka nie všetci Slováci zmýšľali tak ako predstavitelia Slovenskej národnej rady. Ak vidíme vo vojsku tisíce dobrovoľníkov, viac ako národné uvedomenie ich do zbrane povzbudzovali prejavy Hurbana, ktorý sľuboval roľníkom vrátiť pôdu, o ktorú predtým nezákonne prišli.

Všeobecnú podporu nedokázala nájsť Slovenská národná rada ani v radoch úzkej slovenskej inteligencie.

Postoje Slovákov k povstaniu boli rozličné

Prístup predstaviteľov slovenskej inteligencie k povstaniu načrtáva na príbehoch pár ľudí maďarský historik József Demmel. Jeho záujem je cenný, pretože maďarská historiografia dlho hľadela na slovenské povstanie očami vodcov uhorskej revolúcie iba ako na lokálnu vzburu. Demmel ide hlbšie a snaží sa nestranne pochopiť, ako to vtedy v skutočnosti bolo.

Príklad Karola Holubyho ukazuje osud presvedčeného slovenského dobrovoľníka. Mladý 22-ročný Holuby, syn evanjelického kazateľa z Ľubiny pri Starej Turej, sa pridal k vojsku a ponúkol služby Slovenskej národnej rade. Padol do zajatia. Uhorské úrady ho neskôr odsúdili a obesili.

Samuel Ferienčík, evanjelický duchovný z Jelšavy, mal v čase vypuknutia povstania 55 rokov. Bol národne aktívny, odmietal však Štúrovu slovenčinu a podporoval slovakizovanú češtinu Jána Kollára. Napriek úspešnému príklonu štúrovcov k víťaznej armáde sa po porazení uhorskej revolúcie za odmenu stala používaným školským jazykom Kollárova verzia jazyka.

Ferienčík nevystupoval len proti Štúrovej slovenčine, ale aj proti politickým postojom štúrovcov. V máji 1848 vydala gemerská evanjelická cirkev proklamáciu odsudzujúcu Hurbanov manifest s názvom Bratia Slováci! a vyslovila sa za spoluprácu medzi národmi. Ferienčík proklamáciu podporil. Podpísal sa pod ňu i Samuel Tomášik, autor piesne Hej Slováci!

Ferienčík neváhal svoje postoje podprieť ešte väčšími činmi. Keď sa na jar 1849 blížili slovenskí dobrovoľníci ku Gemeru, postavil sa proti nim so zbraňou v ruke.

Ján Palárik bol počas povstania čerstvo vysväteným katolíckym kňazom a pôsobil v Starom Tekove pri Leviciach. Bol za politické spojenie Slovanov. Počas bojov v roku 1848 sa uňho ubytoval poľský generál slúžiaci v maďarskej revolučnej armáde. Ten ho odvrátil od pôvodného presvedčenia nakloneného štúrovcom a ich povstaniu.

Pre svoje pôvodné postoje sa predsa dostal pred maďarského generála, ktorý ho obvinil z panslavizmu. Jeho poľský nájomca sa ho zastal a prepustili ho. Palárik sa potom stal predstaviteľom Novej školy snažiacej sa o dohodu Maďarov a Slovákov, čo sa neskôr ukázalo ako slepá ulička. Stále však kritizoval pomaďarčovanie.

Ferienčík sa vzoprel svojmu národu a bojoval za uhorskú vlasť. Palárikove postoje viedli k jeho ústupu z verejného života. Holuby sa postavil proti vlasti, ale za svoj národ, za čo zaplatil životom, hodnotí historik Demmel. Ich osudy možno považovať za tragické. Bolo však možné konať inak?

Neukazuje konkrétny príklad, ale možnú spoluprácu Slovákov a Maďarov v revolučných rokoch načrtáva na osude Eugena Geromettu.

Gerometta bol katolícky kňaz a spolupracovník Hodžu, Hurbana a Štúra. Na rozdiel od nich sa rozhodol zapojiť v máji 1848 do volieb za mesto Bytča, kde pôsobil, čím sa prihlásil k prvým výdobytkom uhorskej revolúcie. Hoci prívržencov mal dostatok, poslancom sa nestal, lebo jeho zmaďarizovaný protikandidát ho prinútil po krivom obvinení utiecť.

Gerometta sa viac vo verejnom živote neaktivizoval. Ak by sa mu podarilo dostať do uhorského snemu, mohol podľa Demmela prezentovať postoj, ktorý bol taký potrebný – spoluprácu národov. Z maďarskej strany historik pripomína príklad poslanca snemu Józsefa Eötvösa, ktorý bol tejto spolupráci naklonený. Na tomto mieste však nepripomína, že Eötvös skončil medzi vlastnými ako vyvrheľ a vzdal sa politického života.

Výsledky povstania sa prejavili neskôr

Výlet historika Demmela do histórie spred 170 rokov je určite zaujímavý a ústretový, ale jeho dobrý úmysel by sa v tých časoch ťažko napĺňal. Na spoluprácu treba minimálne dvoch. U Slovákov podľa neho príklady nachádzame. Otázne je, či by vôbec bola ochota z maďarskej strany, až na pár osamotených odvážlivcov.

Uvediem príklad. Uhorská vláda až v závere revolúcie – v tejto etape nazývanej vojnou za nezávislosť – pripustila, že odmietavý postoj Maďarov k Slovanom a Rumunom vychádza z ich neoblomného postoja k národným jazykom.

V júli 1849, tesne pred porážkou, uhorský snem v Segedíne pod tlakom udalostí schválil čiastočné ústupky pre národnosti, ktoré boli mierené hlavne v prospech Rumunov, Srbov a Židov. Autonómiu však stále nepripúšťal a zachovával ako úradný jazyk maďarčinu. Rátal s možnosťou používania národných jazykov na nižších stupňoch. Slovenčina tam chýbala.

Štúrovci pripravovali povstanie v spolupráci s chorvátskym bánom Josipom Jelačićom, ktorý bojoval na juhu Uhorska.

Iný príklad. Vodca uhorskej revolúcie Lajos Kossuth po porážke utiekol do exilu. Tam snoval plány na osamostatnenie Uhorska a návrat domov. Podľa jeho predstáv mala vzniknúť dunajská konfederácia, do ktorej by okrem Uhorska patrilo Sedmohradsko, Chorvátsko, rumunské kniežactvá a Srbsko. O Slovensku ani slovo.

Z tohto pohľadu bolo povstanie v rokoch 1848 až 1849 pochopiteľnou cestou, ako dosiahnuť národné práva pre Slovákov. Ak sa to nepodarilo, alebo podarilo len z malej časti a na obmedzené obdobie, nie je to dokladom o naivnosti vodcov povstania. Svedčí to skôr o ich politickej nevyzretosti a slabom dosahu na spoločnosť.

O to viac si však zaslúžia uznanie. Nebyť povstania v rokoch 1848 až 1849, asi by nenasledovali vyzretejšie memorandové 60. roky. A možno by Slováci skončili tak, ako ich slovanskí príbuzní Lužickí Srbi v Nemecku. Asimilácii sa neubránili.

Foto: Wikimedia.org

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo