Pokusy o socialistické utópie zomierajú s veriacimi pomalšie

Pokusy o socialistické utópie zomierajú s veriacimi pomalšie

Jennie A. Brownscombe: „Prvý deň vďakyvzdania v Plymouthe“. Stedelijk Museum De Lakenhal. FOTO – Wikimedia Commons

Socialisticky spravované komunity sa zvyčajne časom rozpadajú. Aj keď tie, ktoré inšpirovalo náboženstvo, pretrvávajú dlhšie než tie sekulárne.

Postoj tu bude len s vašou pomocou!

Postoj je dnes jediným serióznym konzervatívnym hlasom v slovenskej mediálnej scéne. No nežije zo vzduchu. 

Články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú.  Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Redakcia Postoja

 

Výstižným zhrnutím socialistickej ideológie je slávne marxistické heslo „každému podľa jeho potrieb, každý podľa svojich schopností“. Asi nie je potrebná hlboká ekonomická úvaha, aby bolo nad slnko jasné, čo bude výsledkom. Ak začnete odmeňovať podľa potrieb, a nie podľa vykonanej práce, fakticky očakávate od ľudí, že budú pracovať zadarmo. A zadarmo sa ľudom príliš pracovať nechce.

Aj keď túto ideológiu si skôr spájame s východnou časťou sveta, svojmu experimentu so socializmom sa nevyhla ani Severná Amerika.

Americký experiment s komunizmom

Na začiatku 17. storočia anglickí puritáni preplávali Atlantický oceán a zakotvili v dnešnom Massachusetts. Kolonisti sa v Novom svete rozhodli vytvoriť „Nový Jeruzalem“, ktorý by bol postavený na princípoch komunity, zdieľania a altruizmu. Ich plánom bolo vybudovať spoločnosť, kde koordináciu nebude zabezpečovať trh a súkromné vlastníctvo, ale kde všetci budú žiť spolu ako jedna veľká rodina.

To, čo nasledovalo, zachytáva denník guvernéra kolónie Williama Bradforda. Kolonisti síce začali spolu pracovať na obhospodarovaní pôdy, ale spoločného hodovania sa už nedočkali. Úspech v podobe bohatej žatvy sa totiž nekonal.

Menej horliví členovia kolónie začali chodiť na polia trošku neskôr a začali sa stále viac flákať. Vedeli, že svoj podiel ich rodina dostane.

Tí usilovnejší tiež pomerne rýchlo pochopili, že pracujú na niekoho iného, a začali sa stále viac sťažovať. Netrvalo dlho a kolónia sa ocitla v rozvrate.

Nešlo len o rastúce konflikty, ale aj o hlad a smrť. Z pôvodných osadníkov prežila len časť. A tá si uvedomovala, že ak príde ešte jedna takáto sezóna, tak to neprežijú ani oni.

Vtedy sa starší členovia dohodli, že v kolónii zavedú súkromné vlastníctvo a každá rodina bude mať právo na plody svojej práce. Po zavedení týchto inštitucionálnych zmien sa po ďalšej žatve konečne podarilo nakŕmiť všetky hladné krky.

A ostalo dokonca aj niečo navyše, čo mohlo byť použité na ten skutočný altruizmus: podelenie sa o svoje. Tento príbeh dodnes v USA oslavujú ako Deň vďakyvzdania.

Sekulárne a náboženské pokusy o socializmus

Tento neúspech však neodradil stovky ďalších komunít, aby to so socializmom opakovane skúšali aj v nasledujúcich storočiach. Najucelenejšie dáta o takýchto komunitách máme z 19. storočia. A práve tie využil antropológ Richard Sosis vo svojej štúdii, kde porovnal ich životaschopnosť.

Konkrétne porovnával dva typy komunít: jeden typ, založený na sekulárnej ideológii a druhý typ, založený na náboženskej viere.

V obidvoch ľudia spoločne pracovali a spoločne spotrebovali, tým druhým sa však darilo výrazne lepšie. Do pätnástich rokov sa rozpadla drvivá väčšina sekulárnych komunít, ale tých náboženských ešte polovica fungovala.

Priemerná dĺžka dožitia sekulárnej komunity bola 6 rokov, pričom náboženské sa dožívali až 25 rokov. Počas prvých dvoch rokov mala sekulárna komunita štyrikrát väčšiu pravdepodobnosť, že zanikne, ako náboženská.

Jednoducho povedané, socializmus v komunite nefunguje, ale nefunguje menej, keď sú jeho obyvatelia silno veriaci. Ako je to možné?

Spomínaný Richard Sosis rozvíjal hypotézu, že náboženské komunity mali výhodu vo svojich špecifických rituáloch a požiadavkách na členov komunity. Na prvý pohľad zbytočné praktiky, ako celibát, vyžadovanie pravidelných modlitieb, rôzne pôsty a podobne, hrali rolu ťažko sfalšovateľných signálov, ktoré oddelili zrno od pliev. Teda tých, ktorí to myslia s pomocou komunite vážne, a tých, ktorí sa chcú len priživovať.

A skutočne, komunity, ktoré mali takýchto pravidiel a požiadaviek najviac, prežili aj najdlhšie.

Viera a spolupráca

Dnes už existuje rozsiahly výskum toho, ako môže náboženstvo prispievať ku kooperácii. Kultúrna evolúcia prišla v náboženskej viere s mnohými inováciami. Najväčšou bol prechod od indiferentných, slabých bohov k bohom, ktorí sa zaujímajú o ľudskú morálku a zároveň sú vševediaci a všemocní. Takíto „super-bohovia“ za prítomnosti konceptu neba a pekla predstavujú silnú motiváciu k tvrdej práci a odrádzajú od flákania sa.

Náboženstvá taktiež prišli s normami správania sa, ktoré sú z pohľadu spoločnosti veľmi prospešné, ako „nepokradneš, nezosmilníš, nezabiješ“.  Experimentálne potvrdené blahodarné účinky na kooperáciu majú aj rôzne rituály, ako spoločné spievanie, modlenie alebo koordinované pohyby.

Zdá sa tak, že náboženstvá sú súborom pravidiel, zvykov a rituálov, ktoré smerujú k lepšej spolupráci. To však neznamená vždy dobrú správu. Kooperácia môže byť totižto spoluprácou k rôznym cieľom. Členovia niektorých náboženstvom inšpirovaných komunít napríklad spolupracujú na plánovaní a realizovaní teroristických útokov. A to nie je typ kooperácie, ktorej plody by sme vítali.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo