Články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.
Ďakujeme!
Redakcia Postoja
Rok 1998 nám môže pripomínať rôzne veci. Napríklad že vždy sa dá vládnuť lepšie a vždy má zmysel sa o to usilovať, prinášať obete. Pre mladú generáciu je rok 1998 niečím opačným, čomu mnohí rýchlo uverili, že riešením predsa nie je odísť z krajiny, riešením je ju zlepšiť. Dá sa to a keď to čakanie trvá dlhšie, zmeny môžu byť hlbšie. Je tu ale ešte jeden rozmer dnes hodný zmienky. Týka sa Dzurindu a novinárskej ilúzie (s prvkami štokholmského syndrómu), či možno niečo vrátiť alebo aspoň napodobniť.
Je tomu dvadsať rokov, čo Vladimír Mečiar vyhral voľby, ale už nedokázal zostaviť vládu. Mečiar vo voľbách získal 27 percent a 907-tisíc hlasov, koalícia piatich strán so 150 členmi a Dzurindom na čele (formálne – kvôli volebnému zákonu zaregistrovaná ako strana) získala 884-tisíc hlasov a 26,33 percenta. Mikuláš Dzurinda sa na konci októbra stal premiérom štvorkoalície, v skutočnosti až koalície 8 strán, ktorá však mala ústavnú väčšinu a zmenila vývoj v našej krajine.
Povedomé?
Ak veríte, že pravica by mohla zopakovať podobný scenár a vrátiť sa k vláde aj za cenu veľkého počtu strán a že Dzurindov odkaz hovorí, že tak možno vládnuť a dokonca neskôr zažiť pravicové „zlaté časy“ (myslená druhá Dzurindova vláda), tento text chce upozorniť na pár kamienkov v topánke, ktoré po maratóncovi zostali.
Dzurindovi koaliční partneri boli rôzni: Migaš, Schuster, Bugár, fakticky aj Čarnogurský, Moravčík, Langoš, Volf. Nebolo to med lízať, ale jedna vec sa dnes líši. Dzurinda systematicky spochybňoval a oslaboval KDH či DS, stranu, odkiaľ prišiel on sám, a stranu, v ktorej predtým pôsobil Ivan Mikloš. Čarnogurský s Langošom bojovali o existenciu, ale zápas viedli inými prostriedkami ako premiér.
Dnes je situácia iná v tom, že máme pravicovú scénu plnú Dzurindov, prípadne Dzurindov na druhú, zabudnite na kordy a meče, nahradili ich skryté diktafóny.
Prvé neblahé dedičstvo Mikuláša Dzurindu je jeho vzťah k politickým partnerom. Béla Bugár, jediný, kto vládol s Dzurindom aj Ficom, svojho času upozornil, že Fico dodržuje dohody férovejšie ako Dzurinda. Nuž a dobré zmluvy a dobrí priatelia – viete, ako to chodí.
Po druhé, medzinárodné vzťahy. Najväčší úspech Dzurindových vlád je integrácia krajiny do politických štruktúr Západu. K tomuto kroku by bolo došlo rovnako, keby bol premiérom Moravčík, Schuster či Migaš, neoslabuje to Dzurindov úspech, len ho dáva do kontextu. Slovensko je súčasť Západu, na porážku Mečiara boli všetky predpoklady. Bez zápasu to ale možné – ako nikdy a nikde – nebolo, česť tým, ktorí tento zápas zviedli.
Po 20 rokoch je však mnohé inak. Príslušnosť k Západu sa po roku 1998 potvrdzovala napríklad aj tým, že sme pri privatizácii vytvorili priestor pre vstup veľkých nemeckých firiem, ale tiež amerických, rakúskych, talianskych. Privatizácia štátnych veľkopodnikov a bánk bola vďaka Mečiarovi nevyhnutná, ale rovnako treba povedať, že nepriniesla všetko, čo sme od nej čakali.
Kto z pravice, v čase NordStreamu a Trumpa, by sa dnes spoliehal na dobré motívy Nemcov alebo Američanov?
Pravidlá medzinárodného biznisu sa nezmenili, iba cena za súhlas s preletom lietadiel bombardujúcich Belehrad a Nový Sad alebo za súhlas s vojnou v Iraku sa zmenila – tu u nás, na Slovensku. Nespochybňujeme tým svoje miesto na mape, len ukazujeme, že máme aj my svoje záujmy a predstavy o svete.
Tým, že je svet zložitejší, že dva póly dorastajú ďalšie, že včerajšie aliancie sa menia a Čína sa stáva globálnou veľmocou číslo jeden, to všetko má v malej krajine v strede Európy svoje dôsledky.
Tak ako malo zásadné vnútropolitické dosahy to, že Mečiar viedol politickú vojnu so Západom a izoloval náš štát, tak má dnes dôsledky to, že Západ sa sporí so Západom, polovica republikánskych voličov v USA prestáva veriť v NATO a free-market diskurz nahradili obchodné spory a možno aj prvá obchodná vojna. Prihlásiť sa k Amerike, prihlásiť sa k Nemecku – to dnes už nefunguje tak ako pred dvadsiatimi rokmi.
Napokon, všimnite si uplynulú dekádu: Sulík sa v spore o grécky dlh postavil voči politike Berlína, Paríža a Bruselu (Radičovej SDKÚ sa musela pred voľbami dočasne prispôsobiť), po roku 2015 celá pravica kopírovala Ficovu politiku v migračnej kríze.
Po tretie, k Dzurindovmu dedičstvu patrí kauza Gorila. Bola to kauza, ktorá ukázala, že slovenská pravica nemá pred bývalými komunistami až takú morálnu prevahu. V skutočnosti bola ešte stále vyššie, ale bola to už vec miery, nie princípu. (Výnimky potvrdzujú pravidlo.)
Pravica sa odvtedy kompletne vymenila. To, ako táto obmena funguje, vidieť, keď opozičné strany zvolajú míting. Niekde sa stala chyba a chyby sa reťazia. Pravica už nemá pred dedičmi postkomunistického tábora prevahu, akú mali strany SDK v roku 1998. Nemá ani takú ponuku, kde bolo niekoľko kandidátov na ministra vnútra alebo zahraničných vecí. Nemá toho viac.
Aby som to zhrnul, rok 1998 je synonymom úspechu. Ale jeho podmienky boli natoľko iné, že dnes ich zopakovať nemožno. Jedným z dôvodov je aj osoba a politická stopa Mikuláša Dzurindu. Mimochodom, platí to doslovne. Mikuláš Dzurinda žije v politickom svete Johna McCaina, je to svet, ktorý svojich hrdinov a bojovníkov postupne pochováva. A kým bude v slovenskej politike človek ako Igor Matovič, Mikuláš Dzurinda sa jej ani nepriblíži. Dôvody sú objektívne a sú dva. O jednom by vedel presvedčivo hovoriť Dzurinda, o druhom zase Matovič. Pravdu by mali obidvaja.