Cirkev aj svet by boli bez týchto veľkých pápežov úplne iné

Ján XXIII. a Ján Pavol II.: dvaja z najvýznamnejších nielen pápežov, ale aj mužov dvadsiateho storočia – ktorí ho dokonca prekračovali. Nie je ľahké si predstaviť, ako by asi katolícka Cirkev či svet vyzerali bez nich. Naopak, je celkom zrejmé, že Cirkev i svet by boli v mnohých smeroch úplne iné. Táto skutočnosť a nápadná svätosť týchto dvoch veľkých vedúcich postáv modernej doby sú dôvodom, že ich pápež František túto nedeľu svätorečí spoločne.

Ani zďaleka však nie sú sami. Odvtedy, čo veľký Lev XIII. uviedol moderné katolícke sociálne učenie a obnovil štúdium tomizmu, sedeli na Petrovom stolci a uplatňovali z neho mocný vplyv veľmi odlišní muži. Boli tam učenci, diplomati, filozofi, dokonca dvaja horolezci (Pius XI. a Ján Pavol II.). Zápasili s modernými ideológiami, ako bol fašizmus, nacizmus a komunizmus – a nakoniec zvíťazili. Pápež František čelí praktickému materializmu a ateizmu našej doby. Nemali by sme to však považovať za niečo nezvyčajné: všetci moderní pápeži čelili závažným výzvam.

Ján XXIII. nikdy nebol farským kňazom, no bol mužom ľudu 

"Ján XXIII. správne pochopil, že Cirkev potrebuje byť väčšmi 'pastoračná' a evanjelizujúca – bez najmenšieho sklonu meniť za týmto účelom katolícke učenie."

Zdieľať

Takmer každý však chápe, dokonca aj nekatolíci, že Ján XXIII. a Ján Pavol II. sú výnimoční. Napríklad Ján XXIII. bol po celý život vatikánskym diplomatom, ktorý nikdy neslúžil ako riadny kňaz vo farnosti, ale nepopierateľne bol mužom ľudu. Správne pochopil, že Cirkev potrebuje byť väčšmi „pastoračná“ a evanjelizujúca – bez najmenšieho sklonu meniť za týmto účelom katolícke učenie. Vieme však, čo prišlo po 2. vatikánskom koncile – veľká obnova a aj veľký zmätok. (Z príležitosti nedávneho päťdesiateho výročia otvorenia koncilu som sa tu pokúsil zhodnotiť rozličné výsledky koncilu.)

Stále sa diskutuje o tom, aké mal pápež Roncalli úmysly, keď zvolal koncil, a čo by si asi pomyslel o jeho výsledkoch. No každý, kto sa začíta do jeho života – dokonca aj do mnohých biografií, ktoré sa snažia propagovať „duch 2. vatikánskeho koncilu“ – len ťažko nájde dôkazy, že pápež zamýšľal následný masívny prepad v rehoľných povolaniach, účasti na omšiach a vyučovaní náuky Cirkvi. Toto všetko by považoval za katastrofu, keby sa toho dožil. Mal smolu, že koncil zvolal práve vo chvíli, keď sa zostatkovo kresťanská západná kultúra, čo bol svet, ktorý bolo podľa neho možné mocne katechizovať, mala zmeniť na rozhodne pokresťanskú a v nemalej miere aj protikresťanskú.

Je to kultúra, v ktorej dnes žijeme a ktorou sa dnes Cirkev musí boriť.

Ján Pavol II. ako pevný Shakespearov kráľ

Ján Pavol II. bol aktívny mladý biskup na 2. vatikánskom koncile a vo svojej vlastnej krakovskej diecéze ukázal, ako on a mnohí iní chápali význam koncilu. V Krakove organizoval synody, ktoré pokračujú dodnes a ktoré realizovali koncil vernejšie a dôslednejšie než kdekoľvek inde na svete. Nehľadiac na zjavne zásadnú prítomnosť Karola Wojtylu na svetovej scéne a na jeho úlohu pri porážke komunizmu – Czeslaw Milosz, iný poľský laureát Nobelovej ceny, povedal, že bol jediný svetový líder vo svojej dobe, ktorý by mohol byť jedným zo Shakespearových kráľov – jeho pevná ruka v Ríme počas poslednej štvrtiny dvadsiateho storočia stabilizovala celú Cirkev.

"V Krakove organizoval Ján Pavol II. synody, ktoré pokračujú dodnes a ktoré realizovali koncil vernejšie a dôslednejšie než kdekoľvek inde na svete."

Zdieľať

Zaregistrovali sme už aj to, ako sekulárne zdroje tvrdili, že jeho odkaz je „poškvrnený“ neschopnosťou riešiť krízu zneužívania zo strany kňazov (Jána Pavla II. v jeho posledných rokoch škaredo oklamal aj p. Marcial Maciel [zakladateľ spoločenstva Kristova légia, ktorý tajne viedol škandalózny život, pozn. prekl.]) Ale nikto nedokáže urobiť všetko. Porážka komunizmu či obnova učenia Cirkvi by bola pre väčšinu ľudí práca na plný úväzok. Ján Pavol II. urobil oboje a ešte oveľa viac. Jeho pontifikát priniesol obnovu rešpektu voči Cirkvi a uznanie jeho morálnej autority, v ktorej sa mu v jeho dobe nemohla rovnať žiadna iná postava na svete.

"Poznanie, ktoré zasahuje srdce"

Katolícka Cirkev pri svojej snahe vyrovnať sa so svetom, ktorý možno nazvať iba stále nepriateľskejším voči katolicizmu, veľmi potrebuje skutočnú integráciu toho najlepšieho z odkazu oboch týchto mužov. Pápež František vo chvíli geniality rozhodol nielen o tom, že ich bude oboch svätorečiť, ale že týchto dvoch tak veľmi odlišných mužov vyhlási za svätých v ten istý deň, nastávajúcu nedeľu.

Zdieľať

To najlepšie, v čo môžeme dúfať, že vzíde z tohto gesta, by bol návrat k plnosti katolicizmu, definovaného lojálnosťou k celému katolíckemu učeniu, a nie politickými či ideologickými agendami. Roncalli aj Wojtyla si boli dostatočne istí vo viere, a preto boli ochotní komunikovať s moderným svetom. Obaja tiež verili, že je možné robiť to bez akýchkoľvek ústupkov od katolíckeho učenia.

Príliš dlho sme tu mali spor o „pastoračnom“ prístupe proti „doktrinálnemu“ prístupu – a príliš stranícku tendenciu dávať tomu či onomu pápežovi jednu alebo druhú nálepku. Pápeži Ján Pavol I. a II. sa už samotnou voľbou svojho mena snažili premostiť priepasť medzi vnímanou otvorenosťou Jána XXIII. a úzkostlivou vernosťou Pavla VI. (ktorého pápež František nedávno označil za „hrdinu“ a „proroka“, pretože držal líniu o antikoncepcii). Voľba mena problém nevyriešila; zostáva ešte vykonať veľa práce.

Musíme si konečne uvedomiť, že pastoračný prístup jednoducho znamená doktrinálny prístup aplikovaný inteligentne a s láskou. Povedal som to už predtým, ale hádam je možné to zopakovať: pastoračný prístup, ktorý nie je vedený doktrínou, je ako lekár, ktorý sa dobre správa k pacientom, ale má len málo lekárskych vedomostí. Ak chceme robiť dobro iným, musíme najprv vedieť, čo je dobré pre nás všetkých. Nešikovná či rigidná „aplikácia“ doktríny nie je dobrá teoreticky ani prakticky. Katolíckym ideálom je „poznanie, ktoré zasahuje srdce,“ ako povedal kardinál Newman. A Ján Pavol II. i Ján XXIII. napriek všetkým odlišnostiam tento ideál stelesňovali. Dúfajme, že Cirkev i svet to jedného dňa pochopia.

Robert Royal
Autor je šéfredaktor The Catholic Thing a prezident Faith & Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) vo Washingtone D. C. Jeho najnovšia kniha je
The God That Did Not Fail: How Religion Bult and Sustains the West (Boh, ktorý nezlyhal: Ako náboženstvo vybudovalo a udržiava západ), ktorú teraz možno dostať vo vreckovom formáte v Encounter Books.

Pôvodný text: A Century of Great Popes, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo