Veľkonočná zmena a nádej

Hoci sa v našej kultúre toľko rozpráva, že ľudí treba prijať takých, akí sú (vrátane seba), asi neexistuje lepšie doložená ľudská črta, než túžba byť niekým iným. Dokonca aj stať sa niečím iným.

Veľký počet z nás sa každý deň púšťa do neprebádaných vôd programov, ako sú Weightwatchers, Life Coaching, cvičenie, psychoterapia, kozmetická plastická chirurgia (len v samotnej Amerike ročne viac ako 14 miliónov) – dokonca aj súčasné podivnosti ako „zmena pohlavia“. A ani zďaleka to nie je nový jav.

Na počiatku chceli byť Adam a Eva nie sami sebou, ale bohmi. Ak sa pozrieme do budúcnosti, veľa sa nemení. Vplyvný „futurológ“, akým je Ray Kurzweil, predpovedá, že asi od roku 2020 spojí ľudí a stroje „singularita“. Čo to bude znamenať, nevieme. Aspoň futurológovia sa zhodujú na tom, že budeme lepší, možno dokonca niečo ako bohovia. V každom prípade to už nebudeme tí starí chudáci my.

Snažíme sa byť inými

Zvláštne nie je to, že sa ľudia chcú zmeniť: Skôr že dnes vidíme taký veľký rozpor medzi mlátením demokratickej prázdnej slamy o prijatí každého a konkrétnymi dôkazmi, že všetci – my aj oni – sa neustále snažíme byť iní.

"Boh nás všetkých miluje takých, akí sme – čo je pravda a vďaka Bohu, veď kde by sme inak boli? To však vôbec nie je to isté, ako povedať, že Boh chce, aby sme zostali takí, akí sme. Má s nami oveľa väčšie plány."

Zdieľať

Tento zmätok mal dopad zvlášť na naše náboženské myslenie. Svetové náboženstvá sa medzi sebou dosť líšia, no ťažko by sme našli aspoň jedno, ktoré by nehlásalo potrebu zmeniť sa, prejsť z nášho súčasného stavu (takmer vždy je to stav nevedomosti a utrpenia) niekam inam.

Samozrejme s výnimkou určitých foriem moderného kresťanstva, ktoré nám hovoria, že Boh nás všetkých miluje takých, akí sme – čo je pravda a vďaka Bohu, veď kde by sme inak boli? To však vôbec nie je to isté, ako povedať, že Boh chce, aby sme zostali takí, akí sme. Má s nami oveľa väčšie plány.

Zdá sa, že pre všetku tú sladkosť a milotu sme na to zabudli. Tradične – a šokujúco – sa cieľ, ktorý kresťanstvo ukazuje, označuje pojmom theosis, že Boh sa preto stal človekom, trpel, zomrel a opäť vstal, ako si pripomíname tento týždeň, aby sa človek mohol stať Bohom (Theos).

Väčšina z nás bude pri futurologickej „singularite“, ak sa niekedy uskutoční, viac než len trochu podozrievavá, a to z dobrého dôvodu. Je na nej niečo, čo pripomína babylonskú vežu či mýtus o Prométeovi, presvedčenie, že dokážeme dosiahnuť nebesia vlastnými silami. Ako vidíme v mnohých apokalyptických knihách a filmoch, ktoré práve vznikajú, intuitívne cítime, že keď sa vydáme touto cestou, nedopadne to dobre.

V týchto scenároch sa však ozýva dlhá biblická tradícia: snaha podrobiť si zem a napraviť ľudskú situáciu po páde aj prostredníctvom vedy a techniky. Základný rozdiel spočíva v tom, či sa to stane podľa Božieho a prirodzeného poriadku – alebo podľa nášho vlastného iluzórneho, a tým aj katastrofálneho neporiadku.

Všetci mali civilizáciu aj technológie, Izrael priniesol nádej

Akokoľvek nemáte radi priemyselnú civilizáciu, je veľmi nápomocná. Ľudia, čo žijú blízko pri zemi, na rozdiel od určitého druhu ekológov vedia, že bojovať o živobytie uprostred titanských síl prírody nie je ako prechádzať sa po záhrade na anglickom vidieku.

Všetko toto je však vedľajšie v porovnaní s hlavnou vecou, ktorú si tento týždeň pripomíname. Starovekí Gréci a Rimania, Egypťania a aj ostatné národy Blízkeho i Ďalekého východu, všetky mali civilizáciu i technológie.

"Keby zo židovského koreňa nevykvitol globálny fenomén, ktorý nazývame kresťanstvo, celý svet by bol úplne iný."

Zdieľať

Dejiny Izraela a ich pokračovanie v Cirkvi sú však o inom druhu zmeny – a nádeje. Nie je len kresťanským triumfalizmom povedať, že keby zo židovského koreňa nevykvitol globálny fenomén, ktorý nazývame kresťanstvo, tak potom Európa, obe Ameriky, rozsiahle východné kresťanstvo naprieč Ruskom, Blízkym východom až po Afriku, Čínu a Indiu – celý svet by bol úplne iný.

Kresťanstvo prinieslo radikálnu zmenu a radikálnu nádej. Tým, že sa Boh stal človekom a podstúpil umučenie a krutú smrť, urobil pre nás niečo, čo väčšina z nás potrebovala: zachránil nás pred niečím v našom vnútri, čoho sa veda a technológia nedotýka. Pravda, ako sme videli celé predchádzajúce storočie, pokroky vo vede a technike zvyšujú ničivú silu ľudského zla, ak chýba rovnaký rast aj v múdrosti.

Aby sme videli, čím sa môžeme stať

Žiaľ, tento úžasný príbeh o zmene, ktorú spôsobil sám Boh, tento zdroj kresťanskej nádeje je dnes väčšinou zabudnutý, trivializovaný, prekrútený. Keďže skutočné kresťanstvo už nepoznáme – prieskumy ukazujú rozsiahlu neznalosť najjednoduchších biblických príbehov, vrátane základných bodov Ježišovho života – vymysleli sme si kresťanstvo, ktoré je väčšmi podľa nášho gusta, v ktorom nás Boh miluje dokonca aj v našich hriechoch, a preto, sa nemusíme „zmeniť“.

Veriaci ľudia bývali kedysi podozrievaví voči tomu, čo protinacistický mučeník Dietrich Bonhoeffer nazval „lacnou milosťou“: presvedčeniu, že byť učeníkom človeka nič nestojí. Ako povedal Herodes, ktorý tiež Krista nepochopil, v básni W.H. Audena For the Time Being, výsledkom bude: „Každý darebák bude tvrdiť: ‚mne sa páči zločiny páchať a Bohu ich odpúšťať. Svet je naozaj dokonale zariadený.“

"Tým, že sa Boh stal človekom a podstúpil umučenie a krutú smrť, urobil pre nás niečo, čo väčšina z nás potrebovala: zachránil nás pred niečím v našom vnútri, čoho sa veda a technológia nedotýka."

Zdieľať

Samozrejme, milosť si nemôžeme „zaslúžiť“, a Bonhoeffer ako protestantský teológ by to ani nikdy netvrdil. Snažil sa len povedať, akí mäkkí sme na seba (a to písal pred sebelichotivou dobou na konci dvadsiateho storočia) – a ako opovážlivo sa spoliehame na Božie odpustenie.

Kresťanstvo, ak vôbec ešte možno citovať Krista, musí obsahovať: „ak ma milujete, zachovávajte moje prikázania“ a „buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“. To nie je ľahká úloha. A predpokladá, že sa o to budeme chcieť pokúsiť.

Väčšina z nás je ako farizeji: „Námaha pri ovládnutí seba samého, ktorú treba vynaložiť, aby sme sa úplne oddali pravde a Bohu, je taká veľká, že mnohí radšej zadusia milosť a inšpiráciu, ktorá ich vedie tomu, aby to dokázali. A tak dávajú prednosť slepote pred zrakom.” (Bossuet)

Preto muselo prísť svetlo sveta a urobiť také nevídané a zázračné veci: o nič menej nevídané, než že zomrel na kríži, a o nič menej zázračné, než že opäť vstal: aby sme videli – videli, čo nie sme a čím by sme sa vďaka milosti mohli stať. A stále môžeme.

Robert Royal
Autor je šéfredaktor The Catholic Thing a prezident Faith & Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) vo Washingtone D. C. Jeho najnovšia kniha je
The God That Did Not Fail: How Religion Bult and Sustains the West (Boh, ktorý nezlyhal: Ako náboženstvo vybudovalo a udržiava západ), ktorú teraz možno dostať vo vreckovom formáte v Encounter Books.

Pôvodný text: Easter Change and Hope, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo