Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
18. september 2018

Z akademického sveta Indonézie (výber z blogov)

O Indonézii sa hovorí ako o príkladne inkluzívnej spoločnosti, ale nikde v odborných časopisoch sa o tom nepíše, hovoria mi indonézski kolegovia. Veď práve, odpovedám.
Z akademického sveta Indonézie (výber z blogov)

Študenti Pedagogickej fakulty na univerzite, kde pôsobím. Foto: Branislav Pupala

Dôvod, prečo som v Indonézii, je pracovný. Pôsobím ako hosťujúci profesor  predškolskej pedagogiky na univerzite v Semarangu. Učím, robím výskum, chodím na konferencie, mávam semináre pre domácich akademikov. Prednášam ako pozvaný lektor aj na iných univerzitách, ako je tá moja domáca. A pozorujem. Učím sa chápať indonézsku kultúru, tú pestrú všade okolo mňa, no hlavne tú pracovnú, akademickú.

Živé kampusy

Asi mnohých by prekvapila fyzická podoba univerzít. Všetky, ktoré som doteraz navštívil (a všetky boli štátne) sú nesmierne dobre vybudované. Spravidla majú kampusový charakter, nové alebo inovované budovy, výbornú infraštruktúru a za sebou očividnú investičnú podporu. Tie slovenské stále viac chátrajúce univerzitné stavby, sú voči tým indonézskym len chudobným príbuzným márne čakajúcim na prebudenie.

Kampusy žijú od rána do večera. Ešte v neskorších večerných hodinách v nich nájdete skupinky študentov posedávajúce vo vonkajších priestoroch na rohožkách či nacvičujúce dajaké kultúrne kúsky. A tí študenti veľmi často nosia podobné oblečenie s logom svojej fakulty či katedry, ktoré im dáva univerzitnú identitu. Ako som sa dozvedel, dávajú si to šiť sami, z vlastnej iniciatívy a v súlade s už vybudovanou tradíciou.

O čosi zložitejšie či zdĺhavejšie je preniknúť do vnútra akademickej kultúry. Do hodnôt, na ktorých spočíva identita mojich indonézskych akademických kolegov, do rutín ich pracovných aktivít, do spôsobov, ako premýšľajú o svojej akademickej misii. Ako aj do kultúrnych, politických či iných všeobecných rámcov,  ktoré tvoria pozadie spôsobov tohto premýšľania. Za tých pár mesiacov, ktoré som tu v akademickom prostredí strávil, sa mi tento svet aspoň čiastočne otvoril.

Fakulta sociálnych vied Štátna univerzita Semarang, foto: autor .

Učiteľská identita

Akademická identita mojich kolegov a väčšiny tých, ktorých som mal možnosť tu spoznať a vnímať ich prácu, je predovšetkým „učiteľská“. Prvoradá je starostlivosť o študentov, o zabezpečenie študijných programov a čo najlepšie vyučovanie jednotlivých kurzov. V pedagogických odboroch, s ktorými prichádzam do kontaktu, je starostlivosť o dobré programy spojená s imperatívom, aby tieto programy napĺňali vládne politické výzvy pre rozvoj indonézskeho vzdelávania.

Univerzity a jej učitelia sú médiom tejto politiky. Politiky, ktorú zastrešuje indonézska výzva na výchovu takzvanej Zlatej generácie 2045, ktorá má byť zárukou ekonomicky prosperujúcej a progresívnej Indonézie. A to v súlade s typickým súčasnými západnými predstavami o vzdelávaní slúžiacemu príprave kvalitných „ľudských zdrojov“.

Našťastie je tento úzkoprsý západný vzdelávací model v Indonézii ešte stále vyvážený ustáleným pripomínaním „výchovy charakteru“, čo je téma zakorenená práve v islame a v moslimskej morálke. Je tiež vyvážená pripomínaním piatich princípov modernej Indonézie v národnej filozofii Pancasila, ktoré na základe tradície udržiavajú túto krajinu v hodnotách inkluzívnej diverzity a indonézskeho patriotizmu.

Vynútená veda

Do prevažujúcej „učiteľskej“ identity mojich indonézskych kolegov sa však už celkom nevmestí idea, že akademické vzdelávanie by malo byť tesne prepojené s výskumom, v ideálnom prípade s ich vlastným, ktorý zachytáva indonézske prostredie na pozadí medzinárodného poznania. Výskum vnímajú ako čosi, do čoho sú skôr tlačení a čo by mali robiť preto, že musia. V posledných rokoch sú navyše valcovaní západnou posadnutosťou publikovať za každú cenu v takzvaných indexovaných časopisoch, čo je pre nich teraz tá najdôležitejšia méta.

Chápem tento tlak vlády na univerzity ako starosť o zlepšenie univerzít a ich medzinárodného sieťovania. No na druhej strane je spojený s rezignáciou na budovanie vlastnej akademickej identity a integrity a so schopnosťou cítiť a vnímať lokálne problémy ako autentické výzvy pre výskum. To platí obzvlášť v spoločenských vedách.

A je zošnurovaný neuveriteľne schematickými procedúrami: Ešte pred mojim príchodom sem som na podporu časti svojich výskumných aktivít požiadal cez moju terajšiu indonézsku univerzitu o grant a bol mi schválený. A dva dni po mojom príchode v auguste som sa dozvedel, že mám do týždňa odovzdať záverečnú správu s výstupmi, lebo už sa vyhodnocuje účtovný rok. Nechápal som. Hoci projekt jasne dokladuje, že vyžaduje dlhodobú prácu, úradná predstava a schéma vedy nepustí. Výsledky sa očakávajú hneď a teraz, podľa byrokratických princípov vedy.  

Priestory umeleckých katedier na Štátnej univerzite Semarang, foto: autor.

Inzercia

Západné vzory

Vedecká identita indonézskych akademikov je určite limitovaná aj tým, že ani v akademickom prostredí nie je úplne bežné primerané ovládanie angličtiny. Zdroje poznania sú menej prístupné, menej prístupný je aj obraz o tom, ako sa dobrá veda robí a ako sa o nej v medzinárodných textoch referuje. Západná veda tu má však vysokú proklamatívnu hodnotu. Je vzorom nielen formy vedy, ale aj jej tém a obsahu. A to vnímam ako základný problém. Indonézski akademici doposiaľ nehľadajú svoje silné špecifické témy, ani necítia, že také čosi je legitímne a mohlo by byť dokonca extrémne produktívne.

Vzorom sú témy západné, tie čo prosto najviac kričia zo západných univerzít. Celkom ma napríklad dostala požiadavka jednej z mojich kolegýň na jednej z univerzít na Sumatre, aby som jej napísal a odporučil súbor tém, ktoré by dnes v predškolskej pedagogike mali predstavovať „top“ výskumné témy. Chceli by sa do nich pustiť. Nemyslím si, že ma dobre pochopila, keď som jej povedal, že jej to jednoducho urobiť nemôžem a ani nechcem.

Rovnako ma dostala aj otázka inej kolegyne, keď sa ma pýtala, čo má urobiť s výsledkami jedného svojho prieskumu, ktorého výsledky nie sú v súlade s vládnymi predpokladmi o realite predškolského vzdelávania. 

Prestalo ma prekvapovať, že top téma v pedagogike je „inklúzia“. Vnímaná a tematizovaná presne tak, ako na Západe. Čo na tom, že Indonézia má v súčasnosti množstvo iných problémov ako je inklúzia detí so špeciálnymi potrebami do bežných škôl. Čo na tom, že o Indonézii sa hovorí ako o príkladne inkluzívnej spoločnosti, a verím, že indonézsky výskum raz ukáže pozadie, ako takáto spoločnosť vlastne funguje. Ale veď o tom sa nikde v odborných časopisoch nepíše, hovoria mi indonézski kolegovia. Veď práve, odpovedám. 

Silnejšiu identitu vedcov majú tí indonézski akademici, ktorí svoje vzdelanie získali na západných univerzitách. Najčastejšie v Austrálii a na Novom Zélande, vo Veľkej Británii alebo v USA. Sú to práve oni, ktorí majú potenciál priniesť na univerzity autentickú indonézsku vedeckú kultúru. Ten potenciál je zatiaľ na pol ceste.

Nepochybne sú to práve oni, čo do svojho prostredia prinášajú lepší štandard akademickej kultúry. Sú to tiež oni, na ktorých spočíva bremeno odfiltrovať západné ideológie a schémy v produkcii výskumných tém a ich spracovania. Toto bremeno nesú zatiaľ s ťažkosťami a sú často tými, ktorí nekriticky a bez zakotvenia vo vlastnej kultúre prenášajú ideológie západných univerzít do svojho prostredia.

Gender po moslimsky

Aspoň jeden príklad. Pred pár dňami som dočítal jeden text od podľa môjho názoru v súčasnosti najtalentovanejšej a najlepšej indonézskej akademičky v mojom odbore. Absolventky doktorandského štúdia vo Veľkej Británii. Bol to text publikovaný v renomovanom medzinárodnom časopise a bol metodologicky a technicky spracovaný excelentne. A čo tematizoval? Gender ideológiu ako východisko pre vzdelávanie. Presne tú,  ktorá je typickou západnou akademickou mantrou a ktorá vraj v indonézskej spoločnosti zásadne chýba a mala by preniknúť už do raného vzdelávania.

Univerzitné biznis centrum, foto: autor.

Premisy sociálneho konštruktivizmu a feministických ideológií mi prídu v moslimskej kultúre úplne bizarné. Priam nemiestne. Áno, autorka textu priznáva, že mala vo svojom výskume akési identitné pnutia, keďže je moslimka a nosí hidžáb. Ale to je všetko, v čom ju gender téma osobne udivila. Západná akademická korektnosť jej však nedovolila, aby tému chytila takpovediac za pačesy cez svoju identitu a kultúru. Veď podľa západného vzoru a všetkých textov, ktoré západné časopisy vydávajú, všetko musí byť zaštítené autoritou kritických feministických postštrukturálnych teórií, ktoré sú vstupenkou do súčasného západného akademického sveta a jeho časopisov. A presne tak to aj v tejto štúdii bolo. Že sú priam v rozpore s princípmi moslimskej kultúry niet v štúdii ani zmienky.

Ešte bizarnejšie je, že západné vzory sú plné starosti o lokálne kultúry a ich autenticitu. V jej mene si popularitu vybudovali takzvané postkoloniálne teórie. Aj autorka vyššie spomínanej štúdie sa k týmto teóriám hrdo hlási. Cez svoje genderové nastavenie predpokladá autentickejšie porozumenie svojej vlastnej kultúry.

A ja sa stále trápim otázkou, ako jej prijateľne povedať, že práve jej štúdia je príkladom novej kolonizácie tejto kultúry. Prinajmenšom v akademickom prostredí. Nájdenie vlastnej identity je v súčasnom akademickom svete obmedzenom na západné monopolné teórie najväčšou výzvou nielen pre Indonéziu. 

Odporúčame