Cieľom tejto publikácie je vyzdvihnutie manželstva a rodiny v spojitosti so sviatosťou kňazstva, analýza koreňov znevažovania manželstva v histórii Rímskokatolíckej cirkvi a pomenovanie zásadných negatívnych faktorov, ktoré prispeli k dnešnému stavu odstavenia ženatých od možnosti prijať presbyterát alebo episkopát. Žijúce manželky týchto mužov sú k prijatiu svätenia zásadnou prekážkou. Medzi apoštolmi a neskôr v klére boli ženatí a celibátni. Kňazská služba je kompatibilná s rodinným životom aj v Rímskokatolíckej cirkvi. Hlavný dôvod pre svätenie ženatých mužov je ontologický, nie praktický.
Tragédie celibátu – mrtvá manželka má ambíciu stimulovať diskusiu o svätení ženatých mužov vo vnútri Cirkvi a dosiahnuť rovnocennosť ženatých kňazov s celibátnymi. Začatý proces dekontaminácie sexuality bude zavŕšený, až keď sa aj ženatý kňaz bude môcť stať biskupom. Ženatí muži prijímali kňazstvo za života svojich manželiek a slúžili ako kňazi miestnej kresťanskej komunite. Od 12. storočia je ženatý rímskokatolík túžiaci po kňazstve „čakateľom“ na smrť svojej manželky, ktorá ho diskvalifikuje a robí ho nevhodným kandidátom. Ježiš volal do radov apoštolov aj ženatých mužov milujúcich svoje zákonité manželky. Kresťanstvo sa „narodilo“ do systému rozlišovania čistého – nečistého v rámci manželskej intímnej lásky. Negatívna teológia manželskej sexuality prenikala do kresťanstva z antických filozofií, dobových náboženstiev alebo zo starozákonných predpisov o kultovej čistote. Kresťanstvo negatívne ovplyvnil Platón, stoicizmus, novoplatonizmus, novopytagorejizmus, kynizmus, manicheizmus a gnosticizmus. Ak sa k problematike manželskej intímnej lásky negatívne nevyjadroval Starý zákon, tak sa prísne morálne normy preberali z antického prostredia a naopak. Platónsky dualizmus slávi v kresťanstve svoj úspech.
Kresťanstvo sa formovalo v nepriaznivej atmosfére voči manželskej láske. Absorbovalo predkresťanský odvrat od tela. V snahe byť akceptované sa prispôsobuje grécko-rímskemu svetu v rešpektovanej askéze, súperí o prestíž, ktorú samo podstatne spoluvytvára. Súťaženie medzi pohanstvom a kresťanstvom núti kresťanov k askéze, ktorá bola prioritou a identifikačným znakom. Olympiacum – preteky „kto z koho“ vyhrávajú celibátnici nad manželským stavom. Dejiny kresťanskej fascinácie askézou sú dejinami umierajúcej manželskej erotiky. Platonizujúcu líniu kresťanskej teológie predstavujú Tertulián, Origenes, kapadócki otcovia, Ambróz, Augustín, Hieronym, Gregor Veľký, Peter Damiani a ďalší. Platónova negatívna telológia projektovala kresťanskú teológiu manželstva. Kresťanský stredovek devalváciu tela a defraudáciu manželstva završuje zamedzením prístupu k sviatosti kňazstva. Sexualita kontaminuje. Rozkoš je hriech. Manželské sebadarovanie je morálnym poškvrnením. Kresťanský hérós začal byť mimo manželstva žijúci askéta. Poškvrnenie trpené v rámci manželstva je dobré akurát tak pre jednoduchých veriacich, ale nie pre vyššiu triedu klerikov. Kategória čistých klerikov vládla kategórii nečistých. Kastu čistých bolo treba stoj čo stoj zachovať. Proti manželstvu diakonov, kňazov a biskupov sa v ranom a začiatkom vrcholného stredoveku viedol boj, aby si celibátni klerici voči mocným veľmožským rodom udržali výsady, monopol a imunitu. Zamedzenie prijatia presbyterátu alebo episkopátu ženatým mužom počas života ich manželiek bolo súčasťou veľkého boja 11. a prvej polovice 12. storočia: Kto je viac − biskup alebo knieža? Znevažovanie manželstva a praktické odmietnutie spájania tejto sviatosti s kňazstvom bolo súčasťou veľkej psychickej revolúcie. Existuje lepšia bariéra, ktorá by mohla byť postavená medzi klérus a laikov, ako sexualita?
Židovský model otca a manžela vykonávajúceho kult sa v kresťanstve úplne stratil vplyvom antickej mentality vyvyšovania celibátnika. Pre stredovekých mníšskych reformátorov je najväčším hriechom telesná rozkoš. Popiera sa sakramentálna povaha manželstva. Staroveké a stredoveké cirkevné autority sa pozerali na manželskú sexualitu pohrdlivo. Genitálie a telo sú svätými a čistými len vtedy, keď sa manželsky nepoužívajú.
Antický svet by kresťanmi pohŕdal pre ich prvotné autority, keby boli apoštoli kontaminovaní slasťou v manželskom intímnom sebadarovaní, preto boli ideologicky potrebnejší čisto celibátni vodcovia kresťanských komunít. Ženatí apoštoli ako manželia a otcovia doteraz striktne nie sú vyzdvihovaní ako vzory v týchto rolách. Potláčanie manželskej kňazskej, biskupskej, či pápežskej lásky v umení alebo v prácach historikov jestvuje v Cirkvi dodnes. Ježiš však nemohol pokladať prípadné deti z manželstiev apoštolov za deti hriechu. Zablokovanie sa pre hĺbku krásy spojenia sviatostí manželstva a kňazstva je dôsledkom negatívnej teológie manželskej sexuality. Manželská intimita ako nečistota je hlboko zakorenená paradigma, ktorú definitívne prekoná až svätenie ženatých mužov. Princíp radikálneho rozporu medzi láskou Boha a láskou človeka, princíp negatívnej teológie tela dostáva definitívny smrteľný úder encyklikou Benedikta XVI. Deus caritas est. Praktickým naplnením bude až svätenie ženatých mužov za kňazov a biskupov Rímskokatolíckej cirkvi.
Kňazstvo je jediná sviatosť v dejinách, ktorej vysluhovanie sa pre istú skupinu veriacich zastavilo a odmietlo. Cirkev radšej nechá ľudí bez nedeľného slávenia Eucharistie, akoby mala vysvätiť ženatých mužov. Rímskokatolícka cirkev by sa mala učiť spiritualitu Gréckokatolíckej cirkvi, ktorá ostala otvorená pre ženatých mužov, teda otvorená Ježišovmu modelu konania pri výbere apoštolov. Muž prežívajúci manželskú lásku nevysluhuje inú Eucharistiu ako celibátnik. Ak je celibátnik kňazom vyššej kvality, ide o relikt stredovekej dualistickej mentality. Ježišovi bola monopolizácia celibátu cudzia, jeho klérus bol pestrý. Peter nebol pre Ježiša kvôli manželstvu špinavý, ani apoštolom druhej kategórie. Kristus celibátnika Jána miloval, ale Cirkev zveril ženatému Petrovi. Ak by mali ženatí apoštoli v deň Poslednej večere manželské splynutie, odmietol by im Ježiš dať seba samého v Eucharistii?
Rímskokatolíckych kňazov a biskupov čaká veľká úloha: v radosti sa identifikovať so svojím celibátom po boku ženatých kňazov a biskupov, ako dokladá tradícia Cirkvi. Ich ženatí kolegovia budú prežívať plnosť manželskej lásky, ktorá sa nebude brať ako mravné poškvrnenie. Podľa súčasného Kódexu kánonického práva Latinskej cirkvi (can. 1047) Boží projekt manželstva je iregularitou a manželka jednoduchou prekážkou (can. 1042). Pre Ježiša a Cirkev prvého tisícročia to bolo inak. Elitarizmus rímskokatolíckych duchovných niekedy znamená pohodlné užívanie si na celibátnom tróne, ktorý je mimoriadne, až nekristovsky ďaleko od obyčajných ľudí. Ženatý kňaz nebude alter Christus v menšej miere ako celibátny. Napodobní Učiteľa znížením sa k laikom.
Prvotné kresťanské spisy (biblické aj mimobiblické) neobsahujú polaritu medzi manželskou intímnou láskou a Eucharistiou. Polarita sa objavuje až v neskorších textoch, ktoré už boli poznačené stoicizmom, či návratom k starozákonnej kultovej nečistote. Najsvätejšia čistota a špina manželskej sexuality sú nekompatibilné. Z prijímania Eucharistie vylučovala aj menštruácia. Legitímne ženatý kňaz, ktorý má manželské intímne sebadarovanie, sa stáva nehodným svojho stavu. Manželská intímna láska nie je hodná Boha, nie je hodná Eucharistie, nie je hodná kňaza.
Stredovekej panovníckej moci a systému ríšskej cirkvi v Rímsko-nemeckej ríši špeciálne vyhovovala monopolizácia celibátneho stavu v klére na úkor ženatých. Panovník potreboval sakralizovať svoju pozíciu. Cez kňazstvo sa mohol ženatý muž dostať k slobodnému stavu. Mnohí kňazi – otcovia rodín sa snažili zabezpečiť slobodný stav aj pre svojich potomkov, čo narážalo na tvrdý odpor vtedajšej šľachtickej a celibátno-klerickej moci. Vylúčenie ženatých mužov z radov duchovenstva vyhovovalo aj svetskej spoločnosti, ktorá sa bála konkurencie klerikálnych dynastií. Člen katedrálnej kapituly nemohol splodiť legitímneho potomka, aby sa obmedzilo rozrastanie dynastických rodín. Boj šľachty a kléru sa končí víťazstvom kléru. Ženatí muži boli z kléru odstránení. Kandidáti na vyššie svätenia boli vyberaní výlučne takí, ktorí podporovali klerickú stranu proti šľachte. Systém veľmožských rodov bol nastavený tak, že dedil len jeden člen rodu, pre ostatných ostávala povinná neženatosť. Povinnosť svetského celibátu pre mladších členov rodov bola v čase zápasu o zamedzenie svätenia ženatých samozrejmosťou. Majetok rodu musí zostať celistvý, nesmie sa deliť. Odopieranie sobáša mladším členom rodov bolo vzorom pre Latinskú cirkev pri odopieraní svätenia ženatým.
Písmo pozýva ženatých mužov túžiť po biskupskej službe v Cirkvi, no my sme z informatívnej Ježišovej vety o celibátnom stave (Mt 19, 12) urobili diktatúru na bránenie spájania sviatostí manželstva a kňazstva a monopol na vykonávanie bohoslužobnej eucharistickej činnosti výlučne pre celibátnikov, čo zariadila ľudská túžba po moci, hmote a elitarizme.
Publikácia písaná z lásky k Cirkvi a z úcty k pravde ďalej analyzuje 3. kánon Nicejského koncilu, ordo cluniacensis, vovedené ženy do domácnosti klerika (subintroductae), manželku ako sestru vo viere (adelfén gynaika), postoje cirkevných otcov 2. – 5. storočia k teológii manželskej sexuality, rozmer rozdeleného a nerozdeleného srdca u klerikov, načrtáva nekompatibilitu súčasného stavu s prvými kapitolami Knihy Genezis, či pastoračné aplikácie pre súčasnú sekulárnu dobu genderizmu a odkresťančovania Európy, vyzdvihuje génius ženy a má ekumenickú perspektívu.
Ak platí mýtus o nerozdelenom srdci, potom sceľovanie a zjednocovanie srdca ženatého kandidáta na kňazstvo nastáva priamo úmerne s rozkladom srdca jeho manželky po jej pochovaní do hrobu.