Obraz ženy u filozofov Osvietenstva – ponížená na reprodukčný materiál (1)

Násilie na ženách, obchodovanie s nimi, degradácia ženy na úroveň veci cez módu alebo reklamu, atď… obraz mužskej partnerky na začiatku tohto storočia je tak trochu pošpinený. Žiaľ, nie je to nič nového. V časoch slávnych Osvietencov bola žena vyradená z ľudského rodu a vnímaná len ako spotrebný majetok, podriadená fyzickej a nakoniec blahodarnej sile muža. Antropológia, z ktorej idú zimomriavky, a ktorú sme nanešťastie zdedili. Profesor Xavier Martin je autorom tejto pútavej a zároveň smutnej štúdie. Ak sa niekto pýta, odkiaľ sa vzala vojna medzi pohlaviami, rodové stereotypy a feminizmus, tu môže nájsť niektoré odpovede.

Správy o násilí a ponížení žien v západnom svete, ktoré rezonujú v médiách a potom vyvolávajú urážlivé slovné reakcie zo strany mužskej vyvolenej elity vrátane humanitných vzdelancov, pripomínajú autorovi týchto riadkov isté sklony ducha Osvietenstva ospravedlniť znásilnenie a zvyknúť si naň.

"Ak sa niekto pýta, odkiaľ sa vzala vojna medzi pohlaviami, rodové stereotypy a feminizmus, niektoré odpovede môže nájsť práve v Osvietenstve."

Zdieľať

Je toto prirovnanie odôvodnené? Čitateľ nech posúdi sám. Pôvod problému sa zdá byť filozofický. Ako hocikto iný, Osvietenci nám rozprávajú o človeku, ľudstve, ľudskom druhu alebo ľudskom rode, lebo im to káže hovorový jazyk. Avšak ovplyvnení nominalizmom nedokážu pochopiť podstatu. Dôsledkom je, že pre nich je človek a ľudský druh, alebo správne povedané ľudská prirodzenosť, bez reality. To, čo existuje, to sú všetky „druhy“ pomiešané, hmýrenie sa zvierat rozlíšených z pohodlnosti len podľa vzájomnej podobnosti; rozum triedi a pomenúva podľa podkategórií ako opice, vtáci, myši, „muži“ alebo jednoducho „ženy“.

Ľudstvo neexistuje!

Dôsledky toho vôbec nie sú banálne. Po prvé: ľudstvo, striktne povedané, neexistuje. Existujú len „dvojnožci nazývaní ľudia“, výraz Diderota a často aj Voltaira. Po druhé: neexistuje rozhodujúca hranica medzi “ľudskosťou“ a živočíšnošťou. Diderot to vyjadruje oslnivo až trochu zvrhlo: “Každé zviera (rozumej každý živý jednotlivec) je viac alebo menej človekom“ (1).

Oprávnene možno vyvodiť: každý dvojnožec nazývaný človek …je v skutočnosti človekom len viac alebo menej. Záver je dôležitý: medzi tými, čo sú „nazývaní ľudia“, sú niektorí menej ľuďmi ako ostatní, a tí, čo sú „viac ľuďmi“, o tom budú rozhodovať. Faktom zostáva, že „jednou z hlavných starostí Osvietencov bolo určiť kritériá ľudstva, stanoviť, kde začína a kde končí“ (2). Je to závažný fakt, ktorého závery sa týkajú nás všetkých, a hlavne tých „nazývaných ženami“, ktorým v konečnom dôsledku hrozí, že budú brané za menej ľudské ako dvojnožci nazývaní „muži“.

"Nad obyčajnými ľudmi vyčnieva úzka elita, ktorú Voltaire nazýva 'mysliace bytosti', a ktorá vydáva svojmu okoliu doklad o plnej alebo čiastočnej ľudskosti podľa programu alebo nálady."

Zdieľať

Pridajme ešte, pretože je to zásadné, že hranica medzi „človekom“ a ostatnými je plávajúca, neistá, a necháva široké pole na degradáciu každého. „Prechod zo zvieraťa na človeka nie je náhly; skutoční filozofi sa na tom zhodnú,“ píše La Mettrie. Diderot, ktorý je bez pochýb jedným z tých „viac ľudí“, nemá zábrany ísť ďalej: „V prírode nie je nič presného“. A to tým menej, že vedci v tej dobe ohlasujú neexistenciu genetických bariér medzi „druhmi“; logická negácia odvtedy, čo neexistujú.

Nakoniec je teda vec jasná: nad obyčajnými ľudmi ako vy a ja vyčnieva úzka elita, ktorú Voltaire nazýva „mysliace bytosti“, v pomere jedna ku stotisíc (jeho konečný odhad), a ktorá vydáva svojmu okoliu doklad o plnej alebo čiastočnej ľudskosti podľa programu alebo podľa nálady. Okrem drastického vyjadrovania to následne prinesie niekoľko vedľajších škôd. Cudzincom inej farby sa ujde svoje. Znížení na úroveň zvierat, nerozlíšení od našich opičích bratov, sú predmetom pohŕdania, posmechu a odstrčenia. Práve tu sú korene doktrinálneho rasizmu a nikde inde, aj keď vo Francúzsku je táto skutočnosť napriek všetkému málo známa. Poliakovov výrok, ktorý výstižne popisuje ten krásny paradox, nie je totiž veľmi rozšírený: „Budeme teda pokračovať v boji proti rasizmu; a to dokonca v mene apoštolov Osvietenstva, ktorí ho fakticky vynašli“ (3).

Medzi človekom a zvieraťom

Ľud, najmä ten na vidieku, je takisto bez váhania pripodobnený zvieratám. „Ľud je medzi človekom a zvieraťom,“ zhrnul Voltaire, ktorý z celej sily vidiečanov znižuje na úroveň zvierat tváriac sa, že mu ide o ich dobro. Robotníci? Tí „nevzdelaní muži“, možno bez rozpakov čítať v Encyklopédii, sú „v stave tuposti rovnajúcej sa takmer tej zvieracej“. Zatiaľ čo Buffon, veľký znalec zvierat, aj keď trochu viac zdržanlivý ako ostatní, vidí zo svojho kaštieľa vidiečanov „hrubých, neohrabaných, hlúpych“ a ich manželky „takmer všetky škaredé“ (4). V tejto atmosfére žene takisto hrozí – a už sme pri tom – z istých dôvodov retrogradácia na zvieracej stupnici. Keďže “druh” je koncepčne rozdelený, žiadnu snahu o harmóniu medzi pohlaviami pochopiteľne nie je vidno.

"Voltaire z celej sily vidiečanov znižuje na úroveň zvierat tváriac sa, že mu ide o ich dobro."

Zdieľať

Záležitosť je jasná (či mala by byť): „Vedci 18. storočia, najmä lekári - filozofi Osvietenstva, vynašli akúsi ‘ženskú povahu’ neporovnateľnú s tou ‘mužskou’,“ vďaka čomu sa objavuje nie celkom banálne „tvrdenie, že žena a muž sú vo vzťahu absolútnej cudzorodosti“ (5). Dôležitosť tohoto faktu je každému jasná. Jeho vyobrazenia by nás zaplavili. Voltaire úplne otvorene používa výraz „ženský druh“ (6), a niekedy dokonca hovorí o „samičom druhu“. V tejto atmosfére sa tiež používa „samičí autor“, „samičí kláštor“, „samičí klub“, atď. Toto rozdelenie fanaticky postavené proti prírodzenému vzťahu medzi mužom a ženou bezpochyby najlepšie vystihol práve Diderot, keď až chorobne vymedzuje: „Muž je možno len netvorom ženy, alebo žena je netvorom muža“ (7). A pokiaľ ide o Olympe de Gouges, keď nás pozoruhodne presviedča, že „Národ... je len spojenie Ženy a Muža“ (8), jej rozhorčenie pateticky triafajúce do podstaty sa bez okolkov stavia proti tomuto intelektuálnemu prostrediu vyznačujúcemu sa prvotným rozdelením medzi pohlaviami, v ktorom sa ona pohybovala tak ako ostatní.

Toto základné rozdelenie sa neskôr nebojí priznať ani Proudhon. Znalecky stanovuje, že „jednota nemôže existovať v živej bytosti, len ak vo vzťahu k jednotlicovi svojho druhu“. A preto tvrdí, že „medzi človekom a zvieraťom nie je jednota, hoci tam može existovať náklonnosť“, aby hneď bez okolkov dodal, že „medzi ženou a mužom môže existovať (...) čokoľvek, skutočná jednota tam nie je“.

Vysvetlenie je tu rozhodujúce: „Rozdiel medzi pohlaviami vytvára medzi nimi rozdelenie rovnakého charakteru, ako sú rozdiely plemien medzi zvieratami“. Tento veľky humanista na tom trvá: „Myslím, že nazvať ženu spoločníčkou muža je postaviť ju príliš vysoko“. A príležitostne vidí „zvoliť si ženu“ ako jeden z „našich najtriviálnejších činov“, po pití, po jedle a pred „voľbou bydliska“. Všetky tieto výroky, ktoré nie sú veľmi známe, sú uvedené v jeho teoreticky najznámejšej práci, ktorá je navyše jedným z vrcholov doktrinálneho socializmu (9).

Proudhon a jeho vízia

Mimochodom je to v ľudových vrstvách, kde sa podľa neho „samica človeka“ ukazuje v plnej miere svojej podľudskosti: „Služobníctvo, robotnícka trieda vám dajú pochopiť to, čo je samica človeka“ (10). Veľký Proudhon, spomeňme to pre jeho vážnosť, sám pochádzal „z ľudu“ s „robotníckym“ pôvodom. Podľa mužskej optiky „filozofie" v storočí Osvietenstva má žena sklon byť považovaná tak, ako cudzinci a vidiečania, za niekoho s nedostatkom ľudskosti; možno až povedať: ontologickej šírky (11).

„Žena sama o sebe nie je ničím. Je tým, za čo ju považuje muž, ktorý sa o ňu stará.“
Nicolas Champfort, filozof Osvietenstva

Zdieľať

V rokoch 1830 toto odsúdil Tocqueville: všetko sa deje, ako keby sme ženám upierali „niektoré z veľkých vlastností ľudského rodu“ (12). „Žena sama o sebe nie je ničím,“ píše Chamfort o päťdesiat rokov skôr, „ona je tým, za čo ju považuje muž, ktorý sa o ňu stará“ (13). Myšlienka je jednoduchou frázou, možno povedať. Cabanis jej pridá lekársku vážnosť, keď vedecky potvrdzuje, že „šťastie žien bude stále zavisieť od dojmu, ktorý zanechajú na mužoch“ (14).

Z tohto ontologického nedostatku vyplýva významný dôsledok: v spoločenskej elite 18.storočia, ktorá si tak potrpela na česť a dané slovo, sa muži necítia byť viazaní ľúbostným záväzkom; je to tak. Nechýbajú mužské priznania a sťažnosti žien už vôbec nie. Reflexia jedného z nich, ktorý sa časom polepšil: „A prečo s nimi nakladať ináč? Nie sú hádam súčasťou ľudského rodu?“ (neobyčajne kladná formulácia). Ten istý pokračuje: „Ja som však na ne pozeral ako na šarmantných nepriateľov, proti ktorým treba bojovať a poraziť ich.“ (15). Šarmatné - to áno, ale „nepriatelia“… Benjamin Constant pri posudzovaní výhod získania rodičovských práv nad neplnoletou poznamenáva: „V šestnásťročnom dievčati … vidíte nepriateľa pri svojom zrode a tým lepšie dokážete urobiť potrebné opatrenia“ (16).

Intelektuálne ponížená

Tu sa núkajú tri dodatočné upresenenia, ktoré viac alebo menej zapadajú do výraznej tendencie znížiť „ženské” na „organické”, pochopiteľne podporovanej aj potieraním hranice medzi človekom a zvieraťom. Žena je v prvom rade nedostatočne vybavená intelektuálne. Jej vlákna sú také, že jej pocity sú príliš pominuteľné, nie sú vybavené tak, až na výnimky, aby mechanicky spustili proces, ktorý by ju vyniesol do sfér myslenia v tom pravom zmysle: jej myseľ poletuje a rozumové úsilie ju odmieta; v tom sa zhodnú všetci autori, veľkí aj menej veľkí (17). Ako účastník civilizovaného života na zámku u Holbacha Diderot priznáva: „Mali by sme dosť žien, ale nechceme ich, lebo len veľmi zriedka sú to ľudia“ (18). A o pani Châtelet, u ktorej si Voltaire ako milenec vážil inteligenčné vlastnosti, píše: “Stratil som priateľa po dvadsiatich piatich rokoch; veľký človek, ktorý mal len jednu chybu, že bol ženou“ (19) atď.

"Žena je v atmosfére silne pretláčaného utilitarizmu spontánne vnímaná ako reprodukčný materiál. Len ťažko to umožňuje vidieť v nej iný rozmer ako biologický."

Zdieľať

Žena je v tejto atmosfére silne pretláčaného utilitarizmu spontánne vnímaná ako reprodukčný materiál, čo len ťažko umožňuje vidieť v nej iný rozmer ako biologický. Prejavy tohoto sa množili. Vedecký filozof Maupertuis, jeden z najväčších naturalistov storočia, niekedy sníva o vzdelanom sultánovi, ktorý požičiava svoj hárem na vývoj nových druhov. Vojny odčerpávajú ľudský rod, konštatuje zase Voltaire, „ale nechávajú nažive” to, čo nazýva „samičí druh“, o ktorom nám hovorí, že „ho zotavuje“ (20).

Povinné znásilnenie…

Pokiaľ ide o vojnové straty práve Diderot vysvetľuje toto: „Nie je mi ľúto ľudí, tí sa znovu urobia“ (21). Ale pravdu povediac, načo čakať, aby „sa obnovili“? Nie je múdrejšie to predvídať? Z priehrštia svojich nápadov Voltaire jedného dňa jemne ponúka, aby sa bojujúcim panovníkom „prikázalo, ako aj všetkým ich vojakom, oplodniť tridsať alebo štyridsať tisíc dievčat predtým, ako sa vydajú na výpravu“ (22). To výnimočne implikuje tému znásilnenia, dosť neobvyklého znásilnenia, keďže je kolektívne a povinné. Tento inovačný nápad mudrca z Ferney a jeho formulácia dávajú celej téme pomerne jasný odtieň. Lebo žena nakoniec v takomto ideologickom prostredí ťažko môže byť niečo viac, ako konzumovateľný majetok. Tu je podstata: daná na úroveň zvieraťa je predmetom vlastníctva. A ako popisuje Rousseau bežný ideál prvotného človeka? To je nám známe: „Potrava, nejaká samica a odpočinok“; chápme to tak, že praotcovi nášho štátu stačilo tak málo.

Helvétius to vníma menej staticky alebo viac športovo: „Lov na ženy, rovnako ako na zver, musí byť rôzny, podľa toho, kedy prebieha.“ Cenné upozornenie, ktoré zdobí jeho dielo De l’Homme, hlavný koncentrát antropológie encyklopedistov. Lovecká zdvorilosť je koniec koncov umenie: „Nemôžme im dať len hodinu alebo dve? Ideme strieľať (…) Roztiahneme šík? Potrebujeme psov, aby nahnali korisť (23). Tak ako Benjamin Constant, smútiaci a namrzený ďaleko od mestských centier v jeden Vianočný večer, kedy by sme ho radšej počuli hmkať si nejakú koledu, medituje a túži po zdrojoch mäsa v „nejakom veľkom meste, kde by som mohol ľahko nájsť krásne fyzické tvary“ (24), ako by dnes povedali súčasníci „nejaký materiál“.

Xavier Martin
Autor (nar. 1945) je čestným profesorom na právnickej fakulte štátnej Univerzity v Angers a historikom v oblasti politických vied. Vyučoval politickú históriu a históriu práva a je autorom asi desiatky kníh o Francúzskej revolúcii. Jeho príbeh začal detailným rozpitvaním 15 zväzkov diskusií a prednášok týkajúcich sa vzniku Občianskeho zákonníka v roku 1804. Tam s veľkým zdesením spoznal predstavy, ktoré mali veľkí myslitelia revolúcie, Osvietenci, o človeku. Jeho esej o zmýšľaní revolucionárov bola v roku 2011 odmenená cenou Prix Renaissance.

Zdroj: L’HommeNouveau, č. 1516, apríl 2012. Preložil Štefan Danišovský. Publikované s povolením autora. Ilustračné foto: wikipedia.org.

Poznámky:
(1) Diderot, Le Rêve de d’Alembert (écr. 1769), Paris, GF, 1965, p. 93
(2) G. Gusdorf, Dieu, la Nature, l’Homme au Siècle des Lumières, Paris, Payot, 1972, p. 368
(3) L. Poliakov, Mémoires (1981), rééd.,Paris, Jacques Grancher, 1999, p. 255
(4) Citácia z J. de Viguerie, Itinéraire d’un historien. Études sur une crise de l’intelligence, XVIIe-XXe siècle, Bouère, DMM, 2000, p. 209
(5) Sylvie Steinberg, « L’inégalité entre les sexes et l’égalité entre les hommes. Le tournant des Lumières », dans Esprit, mars-avril 2001, (p. 23-39), p. 25, 26.
(6) Voltaire, Traité sur la Tolérance, pri príležitosti umrtia Jean Calas (1763), dans ses O. C., Paris, chez Lefèvre et Deterville, 1818, t. 18, p. 491
(7) Diderot, Le Rêve de d’Alembert (écr.1769), op. cit., p. 113.
(8) O. de Gouges, «Déclaration des droits de la femme et de la citoyenne » (1791), art. 3.
(9) Proudhon, Qu’est-ce que la propriété ? (1840), Paris, GF, 1966, p. 274 - 260.
(10) Proudhon, Notes et Pensées (écr. Vers 1860 ?), dans ses OEuvres complètes, Paris, 1923-1959, reprint Genève-Paris, t. 11 (1982), p. 460.
(11) Pozri kapitolu « Inconsistance ontologique de la compagne » v našej knihe livre L’Homme des Droits de l’Homme et sa compagne. Sur le quotient intellectuel et affectif du « bon sauvage », Bouère, DMM, 2001.
(12) Tocqueville, De la Démocratie en Amérique, Deuxième Partie (1840), Paris, Laffont, 1986, p. 573. Tu ukazuje vo všeobecnosti na Európu.
(13) Chamfort, Maximes, Pensées, Caractères et Anecdotes (écr. 1780-1794), Paris, GF, 1968, p. 184.
(14) Cabanis, Rapports du Physique et du Moral de l’Homme (1802), reprint de l’éd. de 1844, Paris-Genève, Slatkine, 1980, p. 244.
(15) Bonardi du Ménil, Mémoires (1760-1820), publ. C. Hohl, Paris, 2001, p. 224.
(16) B. Constant, Journaux intimes, Paris, Gallimard, 1952, réimpr. 1994, p. 111,16 juillet 1804.
(17) Qu’on nous permette de renvoyer à notre ouvrage Régénérer l’espèce humaine. Utopie médicale et Lumières, 1750-1850, Bouère, DMM, 2008, notamment p. 73-74.
(18) Lettre du 4 octobre 1767 : dans sa Correspondance, 16 vol., Paris, Éditions de Minuit, 1955-1970, t. 7 (1962), p. 159.
(19) Lettre du 15 octobre 1749 : dans Voltaire, Correspondence and related Documents, publ. T. Bestermann désormais: « Best. »), D 4039, t. 11, Genève, 1970,p. 179.
(20) Voltaire, article « Population », dans ses Questions sur l’Encyclopédie (8e partie, 1771), vo svojich OEuvres, publ. Beuchot, t. 31, Paris, 1829, p. 480.
(21) Diderot, Mémoires pour Catherine II (écr. 1773-1774), Paris, Garnier, 1966, p. 10.
(22) Lettre du 28 mars 1766 : Best., B 13224, t. 30, Banbury, 1973, p. 147.
(23) Helvétius, De l’Homme… (1773), 2 vol., Paris, Fayard, 1989, t. 2, p. 683
(24) B. Constant, op. cit., p. 180, 25 décembre 1804.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo