Vasil Biľak – anatómia zrady

Vasil Biľak – anatómia zrady

Biľak a Brežnev. Foto: Archív TASR

Jeho meno je už päťdesiat rokov synonymom vlastizrady. Bol jedným z najmocnejších mužov normalizácie, ale aj tak bol viac vysmievaný než obávaný.

Pri štúdiu životopisov „úspešných“ hodnostárov a funkcionárov komunistickej éry sa nedá nevšimnúť si jeden spoločný menovateľ. Nutným predpokladom úspešnej kariéry bola bezvýhradná lojalita k politike komunistickej strany, presnejšie Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Od Stalinových čias sa u komunistov netolerovali ani len dobre mienené pripomienky k politike strany, nieto ešte nejaká kritika. Uplatňovaný systém riadenia sa dosť absurdne volal „demokratický centralizmus“. Nekompromisne vyžadoval striktné plnenie príkazov daných zhora. Aby to nebolo také jednoduché, pri ich plnení bolo ale treba preukazovať iniciatívu.

Problém bol v tom, že hoci aj užitočná, ale zhora neschválená iniciatíva sa obratom mohla otočiť proti svojmu pôvodcovi. A pri troche smoly mohla zlomiť kariéru aj jeho nadriadenému. V tejto atmosfére sa darilo predovšetkým tým, ktorí okrem bezchybného plnenia príkazov dokázali intuitívne vycítiť, kde je práve oná hranica aktivity, ktorú nesmú prekročiť. Biľak a jemu podobní presne toto umenie zvládli dokonale a Gottwaldovo heslo „Straně věřte, soudruzi!“ si osvojili absolútne.

Krajčír z Krajnej-Bystrej

Vasil Biľak prišiel na svet 11. augusta 1917 ako Vasil Gyula (uvádza sa tiež Gula) v malej rusínskej dedinke Krajná-Bystrá. V dedine bolo Gyulovcov viac a pre odlíšenie Vasilovho starého otca začali volať Gyula – Biľak podľa rodného priezviska jeho manželky, Vasilovej starej mamy. S prezývky sa v priebehu dvoch generácií stalo regulárne priezvisko. V uplynulých storočiach to bol na našich dedinách vcelku bežný jav.

Malý Vasil sa narodil do veľmi chudobných pomerov a aby nešťastia nebolo dosť, keď mal tri roky, umrel mu otec. Matka sa opäť vydala, ale pri výbere manžela tentoraz nemala šťastnú ruku. Z Vasilovho otčima sa vykľul surovec a alkoholik. Matka syna viedla k pravoslávnej zbožnosti a chcela mať z neho učiteľa. Malý Vasil dokonca pomáhal pri bohoslužbách v miestnom v chráme. Utrápená matka podľahla chorobe o osem rokov neskôr. Vasilovi zostal iba jediný príbuzný, brat Dimitrij, ktorý sa ako jediný z jeho siedmich súrodencov dožil dospelosti. Vasil matku zbožňoval a jej stratu niesol veľmi ťažko. Jej pravoslávna výchova ho aj napriek neskoršiemu odvráteniu sa od viery hlboko poznačila. Ešte o mnoho rokov neskôr, keď v rámci jedného z početných pobytov v Moskve bolo československej delegácii umožnené navštíviť aj jeden z inak bežne neprístupných kremeľských chrámov, Biľak udivoval svojich straníckych kolegov bezchybnou znalosťou pravoslávnych svätých zobrazených na chrámových ikonách.

Po smrti matky v rodnej dedine Biľaka už nič nedržalo. Šťastným riadením osudu sa mu s pomocou príbuzných podarilo získať miesto krajčírskeho učňa u majstra Františka Rouska v českom Hradci Králové. Tam mladý Vasil Biľak spoznal úplne iný svet. Liberálne a ateistické prostredie českého mesta bolo úplne niečím iným než lúky pri Krajnej-Bystrej. Tu sa začal prerod zbožného pravoslávneho veriaceho, ktorý spočiatku k údivu benevolentnej hostiteľskej rodiny každý večer kľakal k modlitbe, na presvedčeného vyznávača boľševickej ideológie. Pre dospelého Biľaka sa komunistická ideológia stala akýmsi náboženstvom bez boha.

Júl 1974. Vasil Biľak (vpravo) počas návštevy družstva v Trebaticiach. Foto: Archív TASR – A. Zagar.

Počas komunistickej normalizácie jedna z najrozšírenejších anekdot o Biľakovi hlásala, že na krajčírskom výučnom liste mal napísané „Na saka nepouštět“. V záujme spravodlivosti treba povedať, že Biľak zložil tovarišskú skúšku bez problémov a s veľmi dobrým hodnotením. Tomu ostatne nasvedčuje aj jeho ďalšia krajčírska kariéra. V nasledujúcich rokoch pracoval pre niekoľko bratislavských krajčírskych salónov, ktoré sa bez rozpakov dajú označiť ako renomované. Prečo si za miesto svojho pôsobenia po vyučení vybral práve Bratislavu, nie je celkom jasné.

Popri práci krajčíra však mladý Vasil prišiel na chuť aj politike a vstúpil do Červených odborov. K členstvu v Červených odboroch spriaznených s komunistickou stranou patrila aj ilegálna práca, ale sám Biľak sa k tomuto obdobiu vo svojich pamätiach stavia veľmi rezervovane. Ostatne, za prvej ČSR sa nedostal do vážnejšieho rozporu so zákonom a ani neskôr za slovenského štátu mu inak vždy bdelá ÚŠB nevenovala pozornosť.

Krátko po vzniku prvej Slovenskej republiky bol Biľak povolaný k výkonu základnej vojenskej služby. Dokonca sa zúčastnil na ťažení proti Poľsku, počas ktorého slúžil na cenzúrnom úrade armádnej poľnej pošty. Druhýkrát bol povolaný do armády v lete 1944, keď sa už k územiu Slovenska približoval front. Ako administratívna sila bol pridelený do posádky Trnava. Zhodou okolností sa tak ocitol v osudovej chvíli na správnom mieste. Keď vypuklo SNP, trnavská posádka bola jedinou posádkou zo západného Slovenska, ktorá sa celá pridala k Povstaniu. Keďže izolovaná posádka nemala šancu sama sa udržať, vojaci sa presunuli na povstalecké územie. Vďaka panujúcemu chaosu sa im to podarilo vcelku bez strát. Teda keď nepočítame dezertérov, ktorí pred bojom s Nemcami dali prednosť návratu domov. To však nebol Biľakov prípad.

Po príchode na povstalecké územie bol najskôr pridelený do Svätého (dnes Hronského) Beňadika. Jeho jednotka mala kontrolovať vlaky prichádzajúce na povstalecké územie od Maďarskom okupovaných Levíc. Vlakové spojenie ale bolo veľmi rýchlo prerušené a Biľakova jednotka bola prevelená na Hornú Nitru k 4. taktickej skupine, na ktorú zle dorážala nemecká SS-úderná skupina Schill. Krátko po príchode bol ale pri bombardovaní vážne zranený. Zvyšok Povstania strávil v lazaretoch a nemocniciach. Po obsadení Banskej Bystrice sa mu podarilo utiecť do hôr k partizánom. Jeho zranenie ale nebolo ešte celkom vyliečené, a preto sa s pomocou kolegov z odboja radšej utiahol do Bratislavy. Tam mal aspoň nejaké zázemie. V Bratislave ho zastihol aj 4. apríl 1945, keď Bratislavu oslobodila sovietska Červená armáda.

Keď bol Biľak na vrchole, istý príslušník straníckeho aparátu sa v prílišnej horlivosti posnažil vylepšiť Biľakove zásluhy v protifašistickom odboji. Vznikla historka o tom, ako Červená armáda pri oslobodzovaní východného Slovenska mala v lese nájsť polozmrznutého mladíka, ktorý rukami kŕčovito zvieral svoju pušku tak silno, že ho museli na ošetrovňu odniesť aj s ňou. Ten mladík mal byť práve Biľak. Historka sa dostala až k Brežnevovi, ktorý ju s rozprával, keď niekto v jeho okolí spochybňoval Biľakove zásluhy. Ku cti Biľaka samotného treba povedať, že na túto historku bol vyslovene alergický a k zásluhám tohto druhu sa nehlásil.

Keď strana zavolá

Po oslobodení Biľak krátky čas pracoval pre Červenú armádu ako tlmočník. Potom sa vrátil ku krajčírskemu remeslu. Ešte v roku 1945 ale vstúpil do komunistickej strany. O rok neskôr sa oženil a nič nenasvedčovalo tomu, že by sa v jeho živote chystala zásadná zmena.

Komunistická strana Československa (KSČ), spolu so svojím slovenským derivátom Komunistickou stranou Slovenska (KSS), sa po februárovom prevrate v roku 1948 zmocnila absolútnej vlády nad štátom a to vyvolalo obrovský záujem o členstvo v nej. Prudko rastúci stranícky aparát čoskoro začal pociťovať nedostatok vhodných kádrov pre vyššie stranícke funkcie. Tento nedostatok bol obzvlášť akútny na Slovensku, kde komunisti mali podstatne menšiu členskú základňu, než to bolo v Čechách. Stranícki personalisti si spomenuli aj na mladého Biľaka a ten dostal návrh, či lepšie povedané bol povolaný do straníckej služby. Spočiatku sa to nezdalo ako veľká výhra, lebo plat nízko postaveného aparátčika bol výrazne nižší ako to, čo si zarobil ako kvalifikovaný krajčír. O straníckych príkazoch sa ale nediskutovalo.

Biľak sa však straníckej práce chopil s elánom a jeho nasadenie nezostalo nepovšimnuté. Po pár mesiacoch bol vyslaný do straníckej školy v Sládkovičove. Po návrate z kurzu Biľak zasadol na stoličku vedúceho oddelenia priemyslu a obchodu krajského výboru KSS v Bratislave. Na Slovensku práve prebiehalo zatýkanie tzv. buržoáznych nacionalistov. Tak sa stará predvojnová komunistická garnitúra vyrovnala s mladšou konkurenciou, ktorá jej na Slovensku vyrástla počas vojny. Zistiť, ako vnímal tieto udalosti Biľak, je veľmi ťažké. Jeho neskoršia práca v rehabilitačných komisiách ale dokazuje, že nespravodlivosť represií vnímal. Jeho dôverou v komunistickú stranu to ale ani v najmenšom neotriaslo. Niekoľko zatknutí sa pritom odohralo v jeho bezprostrednej blízkosti. Represie zomleli jeho priameho nadriadeného Ervína Poláka a tiež Marie Švermovú, s ktorou sa Biľak osobne poznal. To už zaváňalo nešťastím, lebo spolu so zatknutým nadriadeným sa neraz „zviezli“ aj podriadení. Biľak mal však šťastie. Na jeseň 1951 bol vyslaný na štúdiá do Ústrednej politickej školy v Prahe.

Stranícke štúdium Biľaka nadchlo napriek tomu, že presun do Prahy mu výrazne skomplikoval osobný život. Jeho manželka bola druhýkrát tehotná, pričom prvé tehotenstvo sa neskončilo dobre. Teraz ale dva týždne po odchode do Prahy sa mu narodila zdravá dcérka. Nadšený Biľak mal ambície pokračovať v štúdiách v Sovietskom zväze, ale strana rozhodla inak. Dokonca nestihol v riadnom termíne dokončiť ani prebiehajúci kurz. Práve na pražskej straníckej škole si ho všimol vtedy najmocnejší muž Slovenska Karol Bacílek. Tento nevzdelaný stranícky dogmatik mal s Biľakom dosť veľkolepé plány. Politickými procesmi zdecimovaný stranícky aparát bolo treba doplniť mladou oddanou krvou. Biľak bol zo školy vyreklamovaný a poslaný späť do Bratislavy na post ideologického tajomníka ÚV KSS. Škrtom pera sa Biľak stal jedným z najvplyvnejších ľudí na Slovensku.

Biľakovým priamym nadriadeným sa stal agent NKVD a fanatický boľševik so sovietskym pasom Pavol David. Biľak si dokázal získať Davidove sympatie a získal tak ďalšieho podporovateľa. V tých časoch sa kariéra robila, ale aj lámala veľmi rýchlo. Pre Biľaka ale v tomto čase platilo len to prvé. Už po pár mesiacoch bol prevelený do rodného kraja na post tajomníka pre ideológiu krajského výboru KSS v Prešove. Na prvý pohľad išlo o nižšiu funkciu, ale v skutočnosti to bola príprava k vyšším métam. Takto mu to podal aj jeho mentor Bacílek, keď Biľak vyjadril túžbu radšej pokračovať v štúdiách. Ak sa stranícky funkcionár mal prepracovať do centra moci, musel prejsť funkciou vedúceho krajského tajomníka. Biľaka mal na to pripraviť uznávaný komunistický ekonóm Ignác Rendek, ktorý v tom čase zastával v Prešove post vedúceho tajomníka.

Vasil Biľak s prezidentom Ludvíkom Svobodom na jar 1968. Foto: Archív TASR – Štefan Petráš.

Politikou vtedy hýbala kolektivizácia a v prešovskom kraji bola v tomto ohľade situácia zúfalá. Roľníci sa nielenže do družstiev nehrnuli, ale vyslovene kládli odpor. A keď sa aj nejaké družstvo založiť podarilo, tak len živorilo, lebo tvrdohlaví gazdovia jeho činnosť sabotovali. Biľakovou úlohou bolo dotiahnuť kolektivizáciu do zdarného konca. Bol dosť inteligentný na to, aby vedel, že samotné represie k splneniu tejto úlohy nestačia. Pragmatickým prístupom založeným na uplatňovaní metódy cukru a biča Biľak v tejto neľahkej úlohe jednoznačne uspel. Keď bol v roku 1956 Rendek odvelený do Prahy, jeho pozíciu zaujal práve Biľak. A nielen to. Na X. zjazde KSČ bol zvolený do ústredného výboru. To už znamenalo členstvo v skutočne elitnom klube vybraných straníckych funkcionárov.

Na roky v Prešove Biľak spomínal vždy rád. Bolo to obdobie veľkých stavieb a búrlivej industrializácie. Mnohé z dodnes existujúcich priemyselných podnikov v Prešovskom kraji uzreli svetlo sveta práve za jeho éry. Ostatne, Biľak sa dodnes teší vo svojom rodnom kraji určitej popularite. Nič na tom nemení ani fakt, že z titulu svojej funkcie sa podieľal na represiách voči gréckokatolíckej cirkvi a s jeho zhovievavosťou nemohli počítať ani gazdovia, ktorí kládli odpor pri násilnej kolektivizácii. K dobru je mu tiež dávané, že okrem povinných odsudzujúcich prejavov sa nijako vážne neskompromitoval pri honbe na buržoáznych nacionalistov. Dokonca sám bol medzi iniciátormi rehabilitácií obetí východoslovenskej verzie tohto honu na čarodejnice – procesov s ukrajinskými buržoáznymi nacionalistami.

Na nebi jeho politickej kariéry sa však objavili prvé mraky. Slovensku v týchto časoch vládol triumvirát Karol Bacílek, Pavol David a Rudolf Strechaj. Nešlo však o žiadne harmonické spolužitie a súdruhovia sa vzájomne veľmi nemuseli. Otvorená averzia vládla najmä medzi Davidom a Strechajom. Pri jednej zo Strechajových návštev v Prešovskom kraji došlo medzi Biľakom a arogantným Strechajom ku konfliktu. Strechaj podobné prejavy neúcty netoleroval a Biľak začal mať problémy. Paradoxne, Strechaj na to využil práve prebiehajúci boj s kultom osobnosti, ktorý v Československu prebiehal podľa sovietskeho vzoru po XX. zjazde KSSZ. Biľak bol predvolaný na ÚV a musel sa obhajovať z niečoho, čo vlastne vôbec nespáchal. Napokon pomohla verejná sebakritika a zrejme aj Bacílkov zásah. Post vedúceho krajského tajomníka však aj tak neuhájil a v roku 1959 sa sťahoval opäť do Bratislavy.

Nový post ale skutočne znamenal jasný ústup zo slávy. Biľak bol vymenovaný za povereníka pre školstvo a kultúru. Zbor povereníkov bol vtedy orgánom bez reálnej moci a rok nato bol prijatím novej „socialistickej“ ústavy aj tak zrušený. Biľak prešiel do orgánov Slovenskej národnej rady, kde mal opäť na starosti školstvo a kultúru. Tu mal okrem iného dohľad nad slovenskou kultúrou a zodpovedal za to, že diela, ktoré slovenskí umelci vytvárali, boli v súlade s ideológiou strany. Zdalo by sa, že človek s totálnou absenciou vzdelania v kultúre a nemajúci najmenšej skúsenosti s umením a umelcami bude pre slovenskú kultúru pohromou. Paradoxne, Biľak si v umeleckých kruhoch pomerne rýchlo získal ak nie obľubu, tak určite aspoň akýsi rešpekt. Na rozdiel od väčšiny vtedajších funkcionárov Biľak vzdelanými ľuďmi nepohŕdal. Naopak, sám túžil po vzdelaní a v spoločnosti vzdelaných ľudí sa cítil dobre. Spisovateľ Ladislav Mňačko sa netajil tým, že jeho Oneskorené reportáže pustil do tlače práve Biľak osobným zásahom. Dá sa povedať, že Biľak si vzal k srdcu vlastnú sebakritiku a popri grobianskom Davidovi a neotesanom Bacílkovi pôsobil umiernene a rozumne. A konečne mal aj dosť času na pokračovanie v prerušených straníckych štúdiách.

Keď začiatkom 60. rokov prišlo uvoľnenie a začali sa rehabilitácie obetí procesov so Slánskym a slovenskými buržoáznymi nacionalistami, Biľak bol opäť v správnej chvíli na správnom mieste. Keď v roku 1962 výsledky vyšetrovania rehabilitačných komisií zmietli zo straníckych postov Bacílka a Davida, prišiel čas na Biľakov návrat do vysokej straníckej politiky. Bacílkovým nástupcom na poste 1. tajomníka ÚV KSS sa stal Alexander Dubček a jeho faktickým zástupcom staronový ideologický tajomník Vasil Biľak.

Ak si Novotného vedenie v Prahe myslelo, že Dubček bude pokračovať v servilnej politike svojho predchodcu, rýchlo zistili, že sa fatálne zmýlili. Dubček hnaný vpred vlastnými ambíciami a rehabilitovanou slovenskou komunistickou inteligenciou sa rýchlo dostal s Novotným do principiálneho sporu. V Bratislave sa postupne vytvorilo centrum odporu, ku ktorému inklinovali aj mnohí pražskí Novotného oponenti. Biľak stál v tomto boji neochvejne po boku Dubčeka. Súčasne ale udržiaval veľmi úzke kontakty so sovietskym generálnym konzulom sídliacim v Bratislave a s ním konzultoval svoje kroky. Konzul Ivan Kuznecov, samozrejme, informoval svojich nadriadených a v Moskve si vždy lojálneho Biľaka konečne všimli.

Biľakova hviezdna chvíľa prišla na jeseň 1967 počas Novotného návštevy Slovenska. Súčasťou návštevy mala byť aj účasť na oslavách založenia martinského slovenského gymnázia. Keďže sa vedelo, že Novotný Dubčeka nemôže vystáť, v snahe predísť škandálu bol do Martina vyslaný Biľak. Novotný, ktorý voči všetkému slovenskému cítil averziu, tento pokus o prímerie ignoroval. Hneď po príchode sa na Biľaka nevyberavo oboril. K všeobecnému prekvapeniu, Biľak sa nedal zastrašiť a dôrazne Novotného napomenul, aby sa správal, ako sa na prezidenta patrí. Podľa niektorých svedectiev Novotný s Biľakom na seba doslova narevali. Na Slovensku sa nič neutají a správa o tom, ako to Novotný schytal, obletela Slovensko. Z Biľaka bol takmer národný hrdina.

Zrada a kolaborácia

Keď krátko po Novom roku 1968 spojené sily slovenských a českých komunistov pod Dubčekovým vedením dokázali Novotného odvolať z postu 1. tajomníka ÚV KSČ, starý Dubčekov post v Bratislave zaujal práve Biľak. O tom, ako rozdielne hľadeli na svet, vypovedá príhoda, ktorá sa stala v Bratislave krátko po oslave Dubčekovho zvolenia do čela KSČ. Biľak odporučil, aby v čom najkratšom čase odleteli do Moskvy a nechali si od sovietskych súdruhov odobriť ďalšie kroky. Dubček nato odtušil, že on sa do Moskvy nemieni chodiť radiť. Biľak ostal na chvíľu ako obarený.

V každom prípade, bez ohľadu na rastúce rozpory Biľak stále patril k Dubčekovým ľuďom. Keď podráždený Brežnev žiadal po Dubčekovi, aby prepracoval svoj prejav k výročiu Víťazného februára, ako sa dobovo volal komunistický puč v roku 1948, bol to skúsený ideológ Biľak, kto Dubčekovi pomohol nájsť tie správne formulácie. Ešte v marci 1968 sovietsky veľvyslanec Červonenko vo svojej správe Biľaka neradí medzi „zdravé sily“ – ako sa v Moskve začalo hovoriť dogmatickým odporcom reformného programu.

Búrlivý spoločenský vývoj, ktorý vyvolal tzv. Akčný program prijatý v apríli 1968, už Biľaka ale vyslovene desil. Krok za krokom sa postupne ocital v jednej línii s dogmatikmi ako Alojz Indra a Drahoslav Kolder. Po studenej sprche, ktorej sa Dubčekovi a spol. dostalo v Drážďanoch, bol Biľak jediným (!) z celého vedenia KSČ, kto hlasoval za účasť na podobnom stretnutí organizovanom vo Varšave. V Moskve si Biľakov posun všimli a zároveň si uvedomovali, že Biľak je jediný z dogmatikov, kto má na Dubčeka aký-taký vplyv. Za sprostredkovania Jánosa Kádára prvý tajomník ukrajinskej komunistickej strany Petro Šelest nadviazal s Biľakom dôverný kontakt. Na začiatku leta dokonca došlo k niekoľkým konšpiračným schôdzkam maskovaným ako dovolenka pri Balatone. Pri jednej z nich mu Šelest oznámil, že sovietske vedenie bude od československých „zdravých síl“ potrebovať pozývací list pre prípadný zásah. Biľak váhal. Vedel, že toto už je otvorená vlastizrada, po ktorej ešte k tomu zostane jasný dôkaz.

Vasil Biľak ako volič v parlamentných voľbách v roku 2002. Foto TASR/Vladimír Benko.

List napokon vznikol a odovzdať Sovietom ho mal práve Biľak. Stalo sa tak na stretnutí vedení komunistických strán v Bratislave 3. augusta 1968. Biľak bol posledný z piatich signatárov, kto mal list v rukách. Preto je jeho podpis na ňom posledný. Existujú dve verzie, ako došlo k odovzdaniu listu. Podľa tej Biľakovej mal list, ale bez toho, aby ho sám podpísal, odovzdať priamo do rúk Brežnevovi v jeho hotelovom apartmáne. Podľa druhej verzie mal Biľak na hotelových záchodoch list odovzdať agentovi KGB menom Savčenko. Ten ho mal dať Šelestovi a až on, už bezpečne mimo československého územia ho odovzdal Brežnevovi. V prípade, že by sa niečo pri odovzdávaní pokazilo, priame prevzatie listu by Brežneva mohlo vážne kompromitovať. Preto je verzia s agentom KGB pravdepodobnejšia.

O chystanej intervencii sa Biľak dozvedel od Indru 19. augusta. V kritickú noc z 20. na 21. ale Biľak a Indra trápne zlyhali. Nielenže nedokázali na rokovaní predsedníctva ÚV KSČ vyvolať rozkol, výsledkom ktorého mala byť robotnícko-roľnícka vláda „zdravých síl“, ale nedokázali ani zabrániť prijatiu vyhlásenia, ktoré inváziu jednoznačne odsudzovalo. Informácia o invázii vyvolala v predsedníctve také znechutenie, že Dubčeka v tej chvíli (dočasne) podporili aj jeho váhajúci členovia. On sám vo svojich pamätiach priznal, že celý večer netrpezlivo očakával, kedy sa vo dverách zasadacej miestnosti zjaví sovietsky major alebo plukovník. Po obsadení budovy vedenia KSČ sa zahanbený Biľak so svojimi súdruhmi uchýlil na sovietske veľvyslanectvo. Pri neslávnych rokovaniach v Moskve dal Brežnev zdrvenému Biľakovi jasne najavo svoje sklamanie nad jeho neschopnosťou. Začala vychádzať hviezda Gustáva Husáka.

Sovieti, samozrejme, verného Biľaka nezavrhli, len sa musel rozlúčiť s myšlienkami, že by v KSČ zaujal post prvého muža. Sovieti si vymohli, že zostal členom predsedníctva, kde mal na starosti tradične ideológiu a po novom aj medzinárodné vzťahy. Biľak sa stal na takmer dvadsať rokov strážcom ideologickej čistoty československých komunistov a jedným z najvplyvnejších mužov v štáte. Paradoxne, zo signatárov tzv. pozývacieho listu iba on dostal funkciu s reálnou mocou. Ostatní sa museli uspokojiť síce s teplými, ale z hľadiska reálnej moci druhotriednymi sinekúrami.

Súžitie politika Husáka a aparátčika Biľaka bolo plné paradoxov. Nemali sa radi, ale potrebovali sa. Husák do pražského prostredia nikdy úplne nezapadol a  nevytvoril si tam plnohodnotnú mocenskú základňu. Ani Brežnev Husákovi zo začiatku úplne nedôveroval. Biľak a jeho klika tak na sovietsky príkaz Husákovi držali chrbát, na druhej strane ale stále informovali kremeľských súdruhov doslova o každom jeho slove a kroku. Husáka to privádzalo do zúrivosti, ale pomôcť si nevedel.

Horký koniec

Keď Michail Gorbačov začal presadzovať demokratizáciu spoločnosti a individuálnu zodpovednosť národných komunistických strán za vývoj vo svojich krajinách, vo vedení KSČ spozorneli. Ich legitimita stála na tzv. Brežnevovej doktríne, podľa ktorej zodpovednosť za všetko v socialistickom tábore de facto niesol Sovietsky zväz. Biľak ale opäť zacítil príležitosť a začal sa usilovať o odchod chorľavejúceho a príliš „properestrojkového“ Husáka z postu generálneho tajomníka ÚV KSČ. Tentoraz ale zle odhadol situáciu. Možno si pritom ani neuvedomoval, ako je v spoločnosti, ktorej chce vládnuť, skompromitovaný a nepopulárny. Deložovať Husáka z postu generálneho tajomníka sa mu podarilo, ale bola to jeho labutia pieseň. Väzy mu zlomilo publikovanie jeho vlastných pamätí, v ktorých až príliš prostoreko dal čitateľom nazrieť do zákulisia udalostí z roku 1968. Zdesení súdruhovia z ÚV ďalšie vydávanie pamätí zastavili. Na konci roku 1988 bol Biľak včerajšími spojencami poslaný do dôchodku – samozrejme, ako bolo vtedy zvykom, oficiálne na vlastnú žiadosť.

Počas Nežnej revolúcie bol Biľak prakticky jediným vrcholovým predstaviteľom normalizačného režimu, ktorý mal odvahu vyjsť pred ľudí a diskutovať s nimi o svojich činoch. Stalo sa tak počas demonštrácie pred jeho bratislavskou vilou 21. decembra 1989. Na druhý deň ale musel pretrpieť najtvrdší úder vo svojom živote. Komunistická strana Československa ho v zúfalej snahe očistiť sa vylúčila zo svojich radov. Tí, čo mali k Biľakovi prístup, hovorili, že to bol pre neho väčší trest, ako keby bol odsúdený do väzenia. To sa však nikdy nestalo. Jednak pre nedostatok preživších svedkov a tiež, pretože Rusko nebolo ochotné uvoľniť zo svojho archívu originál tzv. pozývacieho listu. Kópia súdu, pochopiteľne, nestačila. Nevydanie originálu bolo vysvetlené až nečakane úprimným zdôvodnením, že by to poškodilo renomé Ruskej Federácie.

V posledných rokoch svojho života sa Biľak utiahol do svojej vily pod Slavínom a okrem sporadických návštevách súdnych pojednávaní von prakticky nevychádzal. Umrel 6. februára 2014 vo veku požehnaných 96 rokov.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo