Arcibiskup Cyril Vasiľ SJ: Katolicita na katolíckych univerzitách

Postoy.sk prináša úryvok z prednášky sekretára Kongregácie pre východné cirkvi arcibiskupa Cyrila Vasiľa SJ, ktorú predniesol v Kolégiu Katolíckej univerzity v Ružomberku 1. apríla 2014. Venoval sa v nej základnej otázke, čo znamená pre univerzitu jej prívlastok „katolícka“. Pre našich čitateľov sme vybrali zaujímavú pasáž o akademickej cti – ktorá sa chápe nielen ako akademická „čestnosť“, ale aj ako „zachovanie si cti aj v boji voči presile masy, ak ide o obranu slobody, nezávislosti, 'demokracie', o obranu pravdy“.

Katolicita a univerzitný duch – tieto termíny by sme mohli spojiť s fenoménom, ktorý by mal v podstate charakterizovať každú univerzitu, a katolícku univerzitu zvlášť. Ide o jav, ktorý označil Ján Pavol II. ako čestný postoj voči pravde na každom poli, ako dozrievanie v láske a spravodlivosti a ktorý by sme mohli označiť slovom „akademická česť“.

Dnes sa toto slovo – „česť“ – často používa skôr vo vzťahu k osobe, hovoriac teda o osobnej cti, a to najmä pri podávaní podnetu na orgány činné v trestnom konaní v prípade podozrenia, či pocitu, že vinou niekoho, najčastejšie na základe nejakých ním vyslovených, či napísaných slov došlo k jej poškodeniu, došlo k urážke na cti. Dokázať takéto poškodenie cti, ba niekedy aj dokázať jej samotnú existenciu však nie je vôbec jednoduché. Niekomu sa to na súde podarí, niekomu nie, niekomu sa to podarí vždy, niekomu nikdy. Existujú dokonca rôzne finančné hodnotenia takto poškodenej cti – výška vysúdenej čiastky ale nemusí vždy adekvátne zohľadňovať tú všeobecnú vážnosť, ktorú osoba požíva nie na základe vysúdeného rozsudku, ale ako všeobecne prijímaný osobný vysoko hodnotený spoločensko-morálny stav. V skutočnosti je ale ťažko predstaviť si, že by si niekto obnovil česť len na základe rozhodnutia súdu – niekedy je dosiahnutý práve opačný efekt.

Z čoho ale vyplýva česť človeka, jeho dôstojnosť a hodnosť? „Pradedovská česť“ – pojem sv. Cyrila – má oveľa hlbší základ. Je to vedomie zodpovednosti pred Bohom.

"Človek, ktorý viaže svoju česť na vlastné, správne formované svedomie, je imúnny voči pokusom o porušenie tejto cti, takýto človek je duchovne slobodný a nezávislý od konjunktúry akejkoľvek moci."

Zdieľať

Vedomie zodpovednosti – to nás už privádza k termínu „svedomie“. Človek, ktorý viaže svoju česť, česť nielen osobnú, ale i občiansku, profesijnú, napríklad aj akademickú, na vlastné, správne formované svedomie, je imúnny voči pokusom o porušenie tejto cti, takýto človek je duchovne slobodný a nezávislý od konjunktúry akejkoľvek moci.

História nám ponúka rôzne príklady pokusov o zbavenie cti – ale aj uznanie preukázanej čestnosti, a to dokonca aj od nepriateľov.

Možno sa nám nevdojak natíska otázka: prečo toľká zloba, prečo bývalý režim považoval za nevyhnutné ísť až do týchto extrémnych dôsledkov. Známy rakúsky spisovateľ Stefan Zweig, vo svojom diele Svedomie proti násiliu hovoriac všeobecne o totalitných režimoch odpovedá na túto otázku takto: „Súčasťou tragiky všetkých despotov býva, že sa ešte aj potom boja nezávislého človeka, keď ho už umlčali a zbavili politickej moci. Nestačí im, že mlčí a musí mlčať. Už tým, že neprikyvuje, neslúži a nepoklonkuje, že sa nezaradí do kŕdľa pochlebovačov a poskokov, vzbudzuje hnev už aj to, že existuje. ... Morálny (teda čestný) človek pôsobí už svojou čírou existenciou, pretože jeho bytosť vytvára okolo seba atmosféru presvedčivosti, a hoci sa táto duchovná pôsobnosť zdanlivo ohraničuje na úzky okruh ľudí, rozširuje sa neviditeľne a nezastaviteľne do šírky ako vlnobitie.”

Čestný človek alebo inštitúcia presadzujúca čestnosť boli, sú a budú tŕňom v oku ľuďom nečestným a násilným. Preto sa všetky totalitné režimy báli univerzít – a katolíckych univerzít zvlášť. Preto sa vždy a všade, všetky totalitné, alebo skorumpované režimy snažili zlikvidovať, podriadiť si, alebo skorumpovať všetky univerzity – a katolícke univerzity zvlášť – či už zastrašovaním, finančným priškrcovaním, kádrovaním, či infiltráciou rozbíjačských elementov.

Univerzita a staroveké bitky

Univerzita presadzovaním vnútornej slobody, čestného skúmania i hodnotenia prispieva k formovaniu spoločenského života národa, prispieva teda k formovaniu všeobecného dobra.

Verejné dobro, dobro občianskej spoločnosti i dobro cirkevného spoločenstva, ktoré je súčasťou tejto spoločnosti, nie je možné vnímať a budovať cez prizmu osobného záujmu, či osobných výhod. Práve naopak – niekedy je nevyhnutné aj nemyslieť na osobné dobro, dokonca ani nie na fyzické, či morálne „prežitie“, ak je vystavené riziku zničenia celé spoločenstvo.

"Čestný človek alebo inštitúcia presadzujúca čestnosť boli, sú a budú tŕňom v oku ľuďom nečestným a násilným. Preto sa všetky totalitné režimy báli univerzít – a katolíckych univerzít zvlášť."

Zdieľať

Keď sa v roku 480 pred Kristom viacmiliónové vojsko perzského kráľa Xerxésa vylodilo v Trácii a tiahlo do Grécka, zdalo sa, že je všetko stratené. Rozkvitajúca grécka kultúra, jeho demokracia, filozofia, literatúra i umenie - to všetko bolo vystavené hrozbe zániku. Budúcnosť Európy bola vystavená hrobe zániku. Vtedy sa ničivej záplave barbarov postavil do cesty spartský kráľ Leonidas s tromi stovkami osobne vybraných spartských bojovníkov, na mieste, ktorého meno vošlo do dejín – v priesmyku Termopyly. Tri dni Sparťania v boji odolávali tlaku Peržanov a ich spojencov. Tri dni odolávali útokom presily. Nakoniec sa perzské vojská zradou dostali za ich chrbát. Sparťania sa nerozutekali, ale zovreli sa v obrannom šíku. Bojovali a zahynuli do posledného muža. Peržania dočasne zvíťazili, ale práve obrana Termopýl, hrdinská neústupčivosť kráľa Leonidasa vzpružila odvahu ostatných gréckych miest, ktoré behom roka, po víťazstve pri Salamíne a Platajách, rozprášili perzskú armádu a oslobodili Heladu. Keď sa neskôr Gréci vrátili na krvou presiaknutú pôdu Termopýl, na mieste, kde padol kráľ Leonidas, postavili Sparťanom pomník s odkazom pre rodákov a potomkov: „Pocestný, zvestuj v Lakedaimone, že tu mŕtvi ležíme, ako zákony kázali nám.” Tento pomník stojí dodnes ako svedectvo boja odhodlaného ducha proti hrubej sile, ako svedectvo boja za slobodu, za česť.

Možno by niekto povedal, že spomínať staroveké bitky nemá nič spoločné s dnešnou úlohou katolíckej univerzity i všetkých jej predstaviteľov. Ja si ale myslím, že istý paralelizmus tu existuje.

Akademická česť, to znamená aj zachovanie si cti aj v boji voči presile masy, ak ide o obranu slobody, nezávislosti, "demokracie", o obranu pravdy. Žiaľ, zdá sa, že jednotlivci i spoločenstvá sa dokážu vzopnúť k obrane cti len zriedkavo, len v istých vypätých historických momentoch. Na druhej strane sa však aj dnešný akademický svet neraz stáva tiež bojiskom, v ktorom jednotlivec i spoločenstvo musia preukázať svoj jednoznačný postoj pri obrane akademickej cti.

Aj v krátkej histórii univerzít na samostatnom Slovensku sme už mali prípady solidárnej obrany akademickej pôdy, nezávislosti i akademickej cti – a to napríklad aj voči ministrovi, ktorý išiel osobne vymieňať zámky na jednej zo slovenských univerzít, ktorá sa stala nepohodlnou vtedajšej politickej garnitúre, ktorá sa ju snažila všetkými spôsobmi skompromitovať a uškrtiť.

"Akademická česť, to znamená aj zachovanie si cti aj v boji voči presile masy, ak ide o obranu slobody, nezávislosti, 'demokracie', o obranu pravdy."

Zdieľať

Každý, kto svojou mierou aj v univerzitnom svete prispel k budovaniu akademickej cti a zodpovednosti, však vykonal veľké dielo pri formovaní univerzitného ducha pri formovaní spoločnosti, pri formovaní svedomia.

Na takýchto ľudí spomíname, pretože sa stali sa stali pre nás vzorom v boji za slobodu ducha. Zachovali sa tak, ako sa zachovali, nie preto, aby im niekto postavil pomník. Práve preto si ho zaslúžia. Veď svojim svedectvom sa každý z nich stotožnil s apoštolom Pavlom, ktorý v liste Korinťanom hovorí: „Nech nás takto každý pokladá za Božích služobníkov a správcov Božích tajomstiev. A od správcov sa už vyžaduje, aby bol každý verný. No mne naozaj málo záleží na tom, či ma súdite vy alebo iný ľudský súd. Ani sám seba nesúdim.... Pán je môj sudca. Preto nesúďte nič predčasne, kým nepríde Pán. On osvetlí, čo je skryté v tme, a vyjaví úmysly sŕdc. Vtedy každý dostane pochvalu od Boha.” (1 Kor 4, 1-5)

Arcibiskup Cyril Vasiľ SJ
Autor je sekretár Kongregácie pre východné cirkvi. Prednáška odznela v Kolégiu Katolíckej univerzity v Ružomberku 1. apríla 2014, text je krátený. Medzititulky redakcia.

Foto: Martin Buzna (KU)

Plný text prednášky si môžete prečítať tu alebo vypočuť tu:

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo