Svet kresťanstva 08. september 2018

Mať veľa detí sa kresťan báť nemusí

Lukáš Krivošík
Lukáš Krivošík
Hovorí Američan Tracy Lesan, ktorý 22 rokov žije na Slovensku a je otcom ôsmich detí.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Lukáš Krivošík

Mať veľa detí sa kresťan báť nemusí
Hovorí Američan Tracy Lesan, ktorý 22 rokov žije na Slovensku a je otcom ôsmich detí.

Tracy Lesan (50) je starší Kresťanského zboru v Bratislave-Rači. Popri duchovnej práci pôsobí ako učiteľ angličtiny na voľnej nohe.

Narodil sa v meste Leon, v americkom štáte Iowa. Vyštudoval filozofiu na University of Northern Iowa a teológiu na Dallas Theological Seminary v Texase. Od roku 1996 žije na Slovensku. Je ženatý. Spolu s manželkou Brendou majú osem detí (štyroch synov a štyri dcéry) vo veku 8 až 22 rokov.

V rozhovore sa okrem iného dočítate o Tracyho ceste z farmy v Iowe na Slovensko, ako sa učil náš jazyk, prečo by sa kresťania nemali báť mať viac ako len dve-tri deti, ako vytvoriť v rodine prostredie, v ktorom sa deti pre Boha slobodne rozhodnú, prečo toľko amerických kresťanov podporuje Trumpa a ako môžu kresťania osobnou evanjelizáciou vo svojom okolí čeliť prebiehajúcemu odpadávaniu ľudí od viery.  

Priezvisko „Lesan“ pripomína slovenské slovo „les“. Prišli vaši predkovia do Ameriky zo Slovenska?

Túto otázku občas dostávam, no moji predkovia pochádzajú v skutočnosti z Anglicka. Priezvisko „Lesan“ nie je od slova „les“, ale vzniklo zrejme skrátením anglického Leeson, čo zase pochádza od „Lee´s Son“, teda „Leeho syn“.

Ste zo štátu Iowa. To je jeden z tých amerických „kukuričných štátov“?

(Úsmev.) Áno, jeden z hlavných. Prívlastok „kukuričný štát“ možno pre Iowu platí ešte viac než pre iné štáty USA, kde sa tiež pestuje kukurica.

Keď sa povie Iowa, našinec si kvôli tej kukurici najskôr predstaví klasickú americkú farmu.

Ja som na jednej takej vyrastal.

Aký to bol život?

Bol to pekný život. Kŕmil som zvieratá, jazdil som na traktore po poli... Prirodzene, život na farmách sa čoraz viac mení. Ja som vyrastal na rodinnej farme. Kúpil ju starý otec, dnes na nej gazduje môj brat. No mnohým sa to už takto neoplatí a odpredávajú pôdu veľkostatkárom. Niektorí farmári, ktorí pôdu obrábajú, ju dnes už nevlastnia. Len si ju prenajímajú. Alebo sú fakticky platenými zamestnancami.

Aká veľká bola vaša rodinná farma?

Mala rozlohu asi 800 akrov (teda približne 323 hektárov, pozn. aut.). Ďalšiu pôdu si otec prenajímal. Popri už spomenutej kukurici sme pestovali ešte sóju. A chovali sme tiež kravy a ošípané na mäso.

Jedine vierou

Bola vaša rodina veriaca?

Áno, chodievali sme do metodistického kostola každú nedeľu. Ako tínedžer som bol zapojený do mládeže pri našom zbore, no spomínam si, že niekoľko rokov som mal v hlave dosť veľký zmätok.

Prečo?

V našom kostole nekázali jasne o spasení z viery, ale hlavne aby si bol dobrý človek a konal dobré skutky. Keď som mal sedemnásť rokov, jeden učiteľ na strednej škole mi prečítal niektoré biblické verše. Napríklad z Listu Efezanom 2:8-9: „Veď ste spasení milosťou skrze vieru. A to nie je z vás, je to dar Boží. Nie zo skutkov, aby sa nikto nevystatoval.“

Čo to s vami urobilo?

Otvorili sa mi oči. Ľudia môžu byť zbožní, môžu mať výzor nábožnosti. Môžu v tom byť aj úprimní, chodiť do kostola, zúčastňovať sa na obradoch a rituáloch. No všetko je to ľudským snažením o ospravedlnenie zo skutkov. Pravá moc nábožnosti je v evanjeliu opísaná cez osobné znovuzrodenie z viery v Krista. Napríklad v desiatej kapitole Listu Rimanom sa píše:

„Bratia, túžbou môjho srdca a prosbou k Bohu za nich je, aby boli spasení. Lebo vydávam im svedectvo, že horlia za Boha, ale nie podľa správneho poznania; keďže nepoznajú spravodlivosť Božiu a snažia sa uplatňovať svoju, nepoddali sa spravodlivosti Božej. Koniec zákona je totiž Kristus, aby sa spravodlivosti dostalo každému veriacemu.“

Pre môj vlastný život bolo toto poznanie rozhodujúce. Dlhé roky som totiž svoj kresťanský život staval na snahe byť dobrým človekom, ktorý z vlastných síl robí to a ono. No človek si musí uvedomiť, že potrebuje Božiu spravodlivosť, ktorá sa nadobúda len skrze vieru v Ježiša a v to, čo on pre nás už urobil. Tá zmení človeka znútra a dá mu nový život.

Ešte pred teológiou ste študovali filozofiu. Prečo?

Začal som študovať manažment. Po roku a pol som však prešiel na filozofiu. Zdala sa mi dobrou voľbou ako pochopiť zmýšľanie ľudí vrátane tých, čo v Boha neveria. Neskôr som študoval na teologickom seminári v Dallase. Štvorročné štúdium sa mi podarilo zvládnuť za tri roky. To už som začal mať záujem o službu, a to mimo Spojených štátov – v Európe.

Služba v Európe

Hneď po škole ste prišli na Slovensko?

Nie, najskôr sme sa so ženou pripravovali na cestu. Pôsobili sme v medzinárodnej kresťanskej organizácii Crossworld. Slovensko nám ponúkli spolu s Českom a Rumunskom. Už sme sa poznali s jednou rodinou, ktorá spolupracovala s našou organizáciou a tiež pôsobila na Slovensku. Otec tej rodiny študoval rovnako ako ja v Dallase. Začali sme si písať.

Čo ste vedeli o Slovensku?

V Spojených štátoch sa hlavne vedelo o Československu. Dodnes to rezonuje najmä medzi staršími ľuďmi. Pre mňa bolo Slovensko vtedy predovšetkým Európou a ja som vždy túžil slúžiť Pánovi práve vo východnej Európe. Za komunizmu tu bola cirkev potláčaná. V 90. rokoch sa otvorili dvere a bola tu veľká potreba po evanjeliu. Vlastne, stále je.

Keď ste sem prišli, bol to šok?

Tak určite. V roku 1996 bol život trochu iný ako teraz. A bol tiež iný ako v Amerike v tej dobe. Dnes už tie rozdiely nie sú také veľké, hlavne v Bratislave. Vezmite si už len takú vec ako nakupovanie. V Spojených štátoch sa nakupuje v hypermarketoch, pred ktorými sú veľké parkoviská. Človek zásadne chodí nakupovať autom, vezme veľký vozík, naplní ho po okraj a po zaplatení ho vyloží do auta.

V princípe rovnako je to dnes už aj na Slovensku.

Áno, ale keď sme sem prišli v 90. rokoch, ešte to tak nefungovalo. My sme ešte zažili malé obchody, ku ktorým bolo treba prísť pešo, lebo nebolo kde parkovať. Človek čakal v sobotu ráno pred potravinami na vozík, ich počet bol totiž obmedzený. A nakúpil len toľko, koľko dokázal uniesť v taškách dvomi rukami, lebo domov sme sa vracali električkou.

V roku 1996 vládol na Slovensku Mečiar, krajina skĺzavala do medzinárodnej izolácie a vnútropoliticky sa polarizovala. Vnímali ste to?

Na Slovensko sme prišli s manželkou a najstarším synom. Chodili sme vtedy do zboru Cirkvi bratskej na Cukrovej ulici. Oni sú spoločenstvo, ktoré sa vyjadruje k politike možno o niečo častejšie, než je to inde. Pamätám sa, že raz k nám na bohoslužbu prišiel aj pán prezident Michal Kováč. Vnímal som, že v slovenskej spoločnosti sú problémy, ale až tak hlboko to na mňa nevplývalo.

Chodili ste na bohoslužby ako bežný veriaci alebo ste hneď aj kázali?

Prvý rok som len študoval slovenčinu. Chodil som na Ústav jazykovej a odbornej prípravy zahraničných študentov. Vydával som párkrát aj svoje svedectvo. Ku koncu prvého roka som už v zbore aj v iných zboroch po Slovensku kázal. Počas druhého roka už bolo toho kázania viac. V treťom roku som začal učiť po anglicky dejepis a občiansku výchovu v Petržalke na škole Cirkvi bratskej, ktorá sa dnes volá Narnia. V Banskej Bystrici som tiež tri roky učil na evanjelikálnej teológii.

V slovenčine čítam aj Bibliu

Zastavme sa pri tej slovenčine. Tento rozhovor robíme v slovenskom jazyku. Hovoríte veľmi dobre. Bolo náročné naučiť sa našu reč?

Slovenčina bola výzvou číslo jeden. Je to hrozne ťažký jazyk. Predtým som sa dobre naučil po francúzsky. Učil som sa tiež trochu po nemecky. Všetko to bolo ako nič oproti učeniu sa slovenčine. Zo svojich skúseností s učením Slovákov po anglicky viem, že anglický jazyk je pre tých, čo sa ho učia, ako kopček, na ktorý pomerne rýchlo vyjdete a môžete ako-tak komunikovať. Za tým kopčekom je síce veľa ďalších kopčekov, ktoré musíte zdolať, ak chcete po anglicky hovoriť správne, no slovenčina je iná. Slovenský jazyk je ako vysoká hora, na ktorú musíte namáhavo vyliezť, aby ste vôbec mohli začať komunikovať s druhými.    

Neboli ste niekedy v situácii, že ste uvažovali, či to nevzdať?

Niekedy som z toho mal nervy. (Smiech.) Ešte stále dokážem byť frustrovaný, keď niečo nedokážem vyjadriť najlepšie, ako by som chcel. No nikdy som si nepovedal, že už toho bolo dosť a vzdávam sa. Naučiť sa v cudzom jazyku rozprávať plynulo nejde len z učebnice. Okrem kníh a kurzov je nutná aj bežná konverzácia. Talent na jazyky vnímam ako dar od Boha. V slovenčine čítam aj Bibliu.

Koľko vám trvalo, kým ste náš jazyk zvládli používať na plynulej úrovni?

Sú rôzne úrovne plynulosti. Prednášať v slovenčine som dokázal už druhý rok, ale úroveň bola dosť nízka. Musel som si dopredu skoro doslovne napísať všetko, čo som chcel povedať. Ďalším štúdiom a úsilím som sa cez chyby vypracoval na dnešnú úroveň.

Nebojte sa mať viac detí

Sám máte len dvoch súrodencov, ale až osem detí. Kde sa to vo vás vzalo?

Rád hovorím, že sme k tomu prišli postupne. (Smiech.) Nebol jeden moment, keď sme si povedali, že chceme mať osem detí. Alebo vôbec, veľkú rodinu. Boli sme však ovplyvnení učením kresťanov, ktorí na základe Biblie podporovali myšlienku veľkých rodín. Keď sme my s manželkou začali mať deti, v časti evanjelikálnych kruhov sa šírila myšlienka, že aj biblicky je dobré mať väčšie potomstvo.

Bežné argumenty proti viac ako dvom-trom deťom sú, že to ide do peňazí, že to rodičov obmedzuje... Čo na ne hovoríte?

Ide o plytké argumenty, ktoré sú veľmi ľahko vyvrátiteľné. O peniaze vôbec nejde. Ide o naše postoje k peniazom a naše životné ciele. Biblia hovorí, že deti sú požehnaním od Boha. Ľudia v minulosti vnímali deti inak ako dnes a až donedávna by nikomu ani na um neprišlo, že najlepšie je mať ich čo najmenej.

Nie je to tak, že sa proste zmenila ekonomická rovnica? Kedysi, keď sa ľudia živili prevažne poľnohospodárstvom, znamenalo viac detí zároveň viac pracovných síl na gazdovstve, kde už vo veku šesť-sedem rokov dokázali pomáhať rodičom. Naproti tomu, v dnešnej znalostnej ekonomike musia rodičia najskôr dlhé roky investovať vysoké sumy do vzdelania detí, aby sa vôbec dokázali v dospelosti samy uživiť.

Určite, spoločenská situácia, ekonomika a kultúra majú vplyv na názory ľudí. Nás ako kresťanov by malo hlavne zaujímať, čo hovorí Božie slovo. Pokiaľ ide o finančné a materiálne zabezpečenie veľkej rodiny, s manželkou máme vieru, že v tom nie sme sami a že Pán nám pomôže postarať sa o deti, ktorými nás požehnal.

A máte zatiaľ tú skúsenosť, že pomohol?

Áno. Asi väčšina ľudí by chcela viac peňazí, než momentálne má. Aj nám by sa zišlo o niečo viac. Máme už medzi deťmi aj vysokoškolákov a po finančnej stránke je to obmedzujúce. Nechodíme napríklad na klasické dovolenky. Človek si zvykne na jednoduchší spôsob života a lepšie si uvedomí, čo je v živote naozaj dôležité. Máme auto, aj keď nie najnovšie. Máme dom, aj keď nie ten najkrajší. A máme si čo obliecť, aj keď nejde o to najdrahšie a najznačkovejšie šatstvo.

Peniaze sú jedna vec, ale čo nároky v podobe času i emócií, ktoré si zrejme veľká rodina vyžaduje? Keď sa napríklad začne toľko detí škriepiť, nelezie to človeku na nervy?

Nikdy mi nelezie na nervy, že máme veľa detí. Veď si neviem predstaviť náš život bez čo i len jedného z nich. Skôr sú zaťažujúce niektoré situácie, keď napríklad musím niečo vybaviť, zavolať hentam, vyriešiť takú situáciu či skočiť o deviatej do obchodu po mlieko, lebo nám náhle došlo.

Ako deťom odovzdať vieru

Vaše deti vyrastali na Slovensku. Chodili do slovenských škôl?

Staršie majú strednú školu podľa amerického systému i americkú maturitu. Vzdelanie sme im poskytli doma prostredníctvom „homeschoolingu“. Mali individuálny študijný plán, ktorý sme vždy konzultovali s učiteľmi v USA. Každý rok robia skúšky. Posledné štyri roky dochádzajú deti na evanjelické lýceum na niektoré predmety. Zároveň navštevujú základnú umeleckú školu. Sú veľmi aktívne v hudbe. Každé hrá na dva hudobné nástroje a majú množstvo koncertov.

Prečo ste deti viedli práve hudobnou cestou? Prečo nie napríklad šport?

Začali sme s prvými dvomi deťmi, darilo sa im v hre na klavíri i na husliach, zároveň ich to bavilo, čo nás ako rodičov tešilo. Hudba je veľmi zvláštny fenomén. Má obrovskú silu. Martinovi Lutherovi sa pripisuje výrok, že Satan uteká pred dvomi vecami: pred evanjeliom a pred zbožnou hudbou. Postupne sme prichádzali na to, že to, čomu sa naše deti v hudbe venujú, má obrovskú cenu. Aj Boh sa človeka niekedy dotýka hudbou a pracuje ňou v jeho vnútri. Šport je v poriadku, ale na rozdiel od neho hudba a duchovná služba sú veľmi úzko prepojené.

Veľkou výzvou kresťanských rodín je odovzdanie viery nasledujúcej generácii. Často sa stáva, že dieťa sa v rámci hľadania vlastnej identity počas dospievania negatívne vymedzí voči viere rodičov. Dá sa tomu predísť?

Viesť deti k Bohu je prioritou číslo jeden. Aspoň do veku, kým sú pod rodičovskou strechou. Samozrejme, Boh nemá vnúčatá, len deti. Inak povedané, žiadne dieťa nemôže „zdediť“ vieru od svojich rodičov. Každý jeden človek sa musí sám rozhodnúť, či uverí alebo nie a či sa stane Božím dieťaťom. Tým pádom nikdy nie je záruka.

No rodič môže prinajmenšom vytvárať podmienky, aby sa dieťa pre Boha napokon rozhodlo z vlastnej slobodnej vôle. Ako ste tieto podmienky vytvárali vo vašej rodine?

Veľa sme spolu čítali Božie slovo. Začali sme s detskými obrázkovými Bibliami. Večer pred spaním si s mladšími sadneme a čítame. So staršími máme zase diskusie pri stole alebo sa rozprávame o kázni, keď v nedeľu ideme z bohoslužby. Počúvame spolu aj kázne cez internet.

Ako nájsť správnu mieru a neprestreliť to s náboženstvom tak, že sa deťom viera sprotiví?

Nájsť správnu mieru je vždy umenie. Každá rodina je iná. Základom je viesť deti k Božiemu slovu. Nemyslím si, že toho môže byť priveľa. Bežné povinnosti dňa majú skôr tendenciu členov rodiny natoľko pohltiť, že biblického vyučovania je skôr málo. Ďalšia vec, ktorú by rodičia mali robiť, je modliť sa za svoje deti. My sme sa za tie naše modlili od prvých dní ako sme zistili, že rastú v lone matky. Keď už sú na svete, treba sa modliť nielen za ne, ale tiež spolu s nimi.

Čoho sa, naopak, vyvarovať?

Najhoršie je, ak rodičia nežijú, čo sami kážu. Deti totiž vnímajú, čo rodičia hovoria, ale ešte viac si všímajú, čo rodičia v skutočnosti robia. Keď sa nežije, čo sa káže, môže to byť najväčší faktor, ktorý rozhodne, že dieťa vo viere rodičov nebude pokračovať. No toto platí aj z opačnej stránky.

V akom zmysle?

V ideálnom prípade je žitá viera rodičov ako dýchanie – prirodzenou súčasťou ich životov. Nie niečo oddelené alebo vyhradené len na nedeľu, prípadne na štvrťhodinku pred spaním. Keď idete s deťmi na prechádzku do lesa, dá sa napríklad spomenúť, aký úžasný je Stvoriteľ. Keď majú problémy v škole, skúsme sa spolu s nimi pomodliť za učiteľku, s ktorou zle vychádzajú alebo za spolužiakov, ktorí sa im posmievali. Ukážme deťom, že kresťanská viera nám dáva praktické prostriedky ako sa postaviť ku každodenným výzvam.

Atmosféra lásky, nie zákonníctva

Treba byť v odovzdávaní viery deťom prísny alebo, naopak, zhovievavý?

Veľmi dôležitá je v rodine atmosféra milosti a lásky. Deti sú totiž mimoriadne citlivé na akúkoľvek formu zákonníctva a tlaku. Každé „nesmieš“ a „musíš“ je formou zákona. Dôležité je však deti povzbudzovať k dobru a vyhýbať sa tomu, aby získali predstavu Boha ako neľútostného sudcu, ktorý len striehne, kedy niečo nedodržia, nech ich môže potrestať. Sloboda je tiež súčasťou výchovy. Každé dieťa sa raz dostane do veku, keď rodičia musia postupne začať ruky dávať preč a pustiť ho do sveta.

Nielen kresťanskí, ale asi aj mnohí sekulárni rodičia majú skúsenosť, že deťom chcú odovzdať hodnoty ako výdrž, vytrvalosť či schopnosť myslieť na budúcnosť, no vplyv okolia a populárnej kultúry zakúšajú ako protivietor voči svojim výchovným snahám. Tie totiž deti ťahajú skôr ku konzumu a okamžitému uspokojeniu. Regulujete u svojich detí, akú hudbu smú počúvať, či na čo ísť do kina?

Závisí od veku. Keď sú deti malé, kontrolujeme skoro všetko. Aj keď v dnešnej dobe je to ťažké, rodičia majú možnosť tlmiť spomenuté svetské vplyvy. Čím sú však deti staršie, dávame im viac slobody. Je to potom menej o diktáte zhora a s manželkou sa stávame skôr sprievodcami našich detí. Niekým, kto kráča vedľa nich.

Čo filmy, televízia, internet?

Filmy pozeráme, aj keď televíziu nemáme. Smartfóny im nedovoľujeme a regulujeme ich prístup k internetu. Na druhej strane, neviem, čo všetko pozerá a počúva moja sedemnásťročná dcéra, ani o to nemám taký strach, aby som kontroloval všetko. Viem totiž, aké hodnoty, priority a životné ciele majú moje deti. Ani ony nechcú byť zahltené svetskými vplyvmi.    

Prijali všetky vaše deti Krista za svojho spasiteľa?

Všetky vrátane toho najmenšieho už vyznali Krista za spasiteľa. Nemám pochybnosť, že aj deti môžu pochopiť evanjelium a uveriť. Nie je to žiadna veľká veda. Evanjelium je jednoduchá zvesť o dobrom spasiteľovi pre veľkých hriešnikov. Na druhej strane, jedno naše dieťa si prešlo veľkou krízou, ktorú v sebe stále rieši. Nepovie, že neverí v Boha, no momentálne nechce už veľmi žiť s ním.  

Čo v takom prípade rodičia môžu robiť?

Môžu sa stále za svoje dieťa modliť. V každom živote totiž môže nastať zlom. Žiaľ, niekedy aj za cenu ďalšej krízy.

Kresťanské manželstvo

Na výchovu sú v ideálnom prípade dvaja rodičia. Manželka je tiež z Iowy?

Áno, zoznámili sme sa na vysokej škole. Manželka študovala pedagogiku. Do života na Slovensku sme už išli spoločne.

Ako si udržať manželstvo?

Dnes pôsobí viacero zaťažkávacích vplyvov, ktoré tlačia rozdeľujúco aj na manželstvo. O to viac musia potom manželia na svojom vzťahu pracovať. Musíme mať ako vysokú prioritu, aby sme zostali jednotní s manželkou nielen vo výchove, ale aj ako pár.

Súhlasili by ste s názorom, že kresťanské manželstvo je nielen o dvoch, ale o troch osobách: manžel, manželka a Kristus?

Rozhodne! Neviem si predstaviť naše manželstvo bez pána Ježiša. Aj neveriaci ľudia môžu mať pekné manželstvo. Možno boli formovaní kresťanskou morálkou a žijú podľa toho, aj keď sami neveria. No myslím, že s Ježišom by to mohlo aj pre nich byť ešte lepšie.

Slováci, ktorí žili v USA, občas tvrdia, že rodinný život je tam veľmi odlišný. Deti už skoro po osemnástke odchádzajú z rodičovského domu, často sa odsťahujú na opačný koniec krajiny a rodičom nanajvýš pošlú pohľadnicu na Vianoce. Slovenské rodinné väzby sa zdajú pevnejšie. Je to naozaj tak?

Vnímam podobné rozdiely. Súvisia zrejme aj s tým, že Slovensko je malá krajina, kým Spojené štáty, naopak, obrovská. Dieťa z Iowy možno pôjde na univerzitu do Kalifornie, lebo práve tam mu ponúknu najlepšie štipendium. Už len v dôsledku kombinácie veľkej vzdialenosti a cestovných nákladov sa potom stane, že dieťa príde domov len na Vianoce. To pokračuje po vysokej škole, keď sa môže stať, že najlepšiu prácu dostanete na opačnom konci krajiny, než ste vyrastali. No mení sa to v tomto smere aj na Slovensku. Dnešné slovenské deti tiež už vidia svet väčší, než je len ich domovská krajina a často sa rozhodujú pre štúdium v zahraničí.

Deti tretej kultúry

Vrátia sa vaše deti do USA?

Najstaršie dve sú momentálne v Amerike. Dcéra slúži v námornej pechote, kým syn študuje hudobnú pedagogiku. No on sa plánuje vrátiť do Európy a aj ostatné deti chcú žiť tu. Tri z našich detí si dokonca podali žiadosť o slovenské štátne občianstvo. Ponechajú si aj americké občianstvo, no popri tom budú mať ešte slovenské.

Čo ich k tomu vedie?

Naše deti sú iné ako ja a moja manželka. My dvaja sme rodení Američania. Formovali nás americká kultúra a americké myslenie. S našimi deťmi je to úplne iné. Vyrástli na Slovensku. Na druhej strane, ani ono im nedalo hlavnú identitu. Sú takou zvláštnou zmesou. Vyrástli v inej kultúre, než bola kultúra ich rodičov. Tým pádom nepatria akoby ani do jednej. Je to niečo tretie. Hovorí sa tomu „dieťa tretej kultúry“. V každom prípade, cítia sa európsky a Amerika ich ani veľmi neláka.

Toto však zrejme neplatilo pre vašu dcéru, ktorá slúži v americkej námornej pechote.

Ani by som nepovedal, že to pre ňu neplatilo. Ona bola paradoxne najslovenskejšie dieťa, aké sme mali. Vždy hovorila, že je Slovenka. Najlepšie zo všetkých sa naučila po slovensky, aj začala študovať v Banskej Bystrici husle. Mysleli sme, že zostane žiť na Slovensku. Napokon odišla do USA a vstúpila do armády, čo je tá najamerickejšia inštitúcia. A to nemyslím nevyhnutne v dobrom. V každom prípade, myslím, že jej srdce sa až tak nezmenilo a stále by sa cítila doma viac tu ako tam.

Čo robí s otcom možnosť, že jeho dieťa môže byť nasadené vo vojne?

Klamal by som, keby som tvrdil, že nás jej rozhodnutie potešilo. Hoci v armáde môže slúžiť aj kresťan, z kresťanského hľadiska táto práca nesie so sebou viac protirečivých momentov než iné povolania. Lebo možno budeš musieť zabiť človeka, za ktorého pán Ježiš tiež zomrel a ktorého máš podľa Biblie milovať ako svojho blížneho. Jej rozhodnutie pre nás bolo ťažké, ale stále ju milujeme a veríme, že aj cez túto skúsenosť môže Boh konať v jej živote.    

Prečo kresťania podporujú Trumpa

Sledujete, čo sa deje v americkej politike?

Pravdupovediac, veľmi málo.

Prečo americkí evanjelikálni kresťania tak masovo podporili vo voľbách Donalda Trumpa, hoci nie je práve vzorový kresťanský kandidát?

Pre veľmi praktické, pochopiteľné dôvody. Môj otec je demokrat a veľmi silno sa vymedzuje voči Trumpovi. Naopak, svokor je republikán a od neho, aj od iných ľudí počúvam stále tie isté veci. A to, že Trump podporuje slobodu vierovyznania a právo kresťanov žiť podľa vlastných presvedčení. Navyše, dal do významných pozícií viacero serióznych a charakterných ľudí. To kresťanov veľmi oslovuje, aj keď on sám nie je veľmi príkladný.

Majú americkí kresťania v tomto hodnotení Trumpa pravdu?

Nerád by som to komentoval, keďže americkú politiku detailne nesledujem.

Vy ste ho volili?

Pravdupovediac, nevolil som v posledných voľbách. (Úsmev.)

Zdravotníctvo je stále problém

Ako sa zmenilo Slovensko za 22 rokov, počas ktorých tu žijete? Spomenuli ste v úvode nášho rozhovoru spôsob nakupovania, ale čo krajina a spoločnosť?

Zmenil sa vzhľad budov. V Bratislave vyrástli mrakodrapy a veľké nákupné centrá. Cesty sú oveľa viac zaplnené autami. V spoločnosti sa pevne zakorenil materializmus. Peniaze a majetok sú pre mnohých ľudí bohom. Žiaľ, aj pre mnohých kresťanov. Dosah to má aj na ich duchovný život. 

Čo sa, naopak, nezmenilo?

Zdravotníctvo. Nemôžem povedať, že je dnes omnoho lepšie. Výhodou akurát je, že existuje širší výber a viac možností v podobe súkromných ambulancií. No úroveň zdravotníctva nie je dobrá. Stačí ísť na Kramáre a človek je z tých podmienok zhrozený.

A ostatné verejné služby?

Som tiež oboznámený so situáciou v školstve a viem, že ohodnotenie učiteľov je žalostné, povedal by som, že až nespravodlivé. Nemám však dojem, že celková úroveň vzdelania by bola zlá. Povedal by som dokonca, že je lepšia než na amerických štátnych školách. Preto je aj v USA takým fenoménom homeschooling, teda domáce vzdelávanie detí. No obávam sa, že s úrovňou vzdelávania to po odchode staršej generácie učiteľov do penzie pôjde aj na Slovensku dolu vodou. Navyše, čoraz viac detí pochádza z rozvrátených rodín. Problémy doma sa potom prelievajú aj do ich školských výkonov.

Evanjelizácia jeden na jedného

Ste jeden zo štyroch starších Kresťanského zboru v Bratislave-Rači, čo znamená, že sa s ostatnými striedate počas nedeľných kázní, organizujete evanjelizačné akcie a plníte aj rôzne iné povinnosti. Sú slovenskí evanjelikálni kresťania iní než tí americkí?

Rozdiel je najmä v rozmeroch budov alebo v početnosti zborového členstva, keďže na Slovensku ide o malé denominácie, kým v USA o veľké mnohomiliónové cirkvi. No pokiaľ ide o spôsob uvažovania, prístup k Písmu alebo horlivosť vo viere, nevnímam veľké rozdiely.

Popri práci v zbore učíte angličtinu vo firmách, doučujete, dávate konverzácie. Hovoríte s ľuďmi aj o Bohu?

Áno, ale dbám o to, aby som v rámci lekcií angličtiny o viere hovoril len vtedy, keď je to vhodné. Napríklad v čase sviatkov, ako sú Vianoce alebo Veľká noc, sa môžeme rozprávať o ich kresťanskom význame. A bavíme sa aj o hlbšom význame s tým súvisiacej slovnej zásoby – pojmov ako „crucifixion“ (ukrižovanie) alebo „resurrection“ (zmŕtvychvstanie).    

Spájate svoju budúcnosť so Slovenskom alebo sa raz vrátite do Spojených štátov?

Zatiaľ nemáme žiadne plány sa vrátiť. Môže sa udiať niečo vážne, čo naše rozhodnutie zmení, ale zatiaľ si neviem predstaviť, čo by sa muselo stať. 

Európa v súčasnosti čelí rýchlej sekularizácii. V zostávajúcich kresťanoch to vyvoláva aj istú úzkosť, kde sa to všetko zastaví. Vy ste sem, naopak, prišli, aby ste pomáhali neveriacim ľuďom nachádzať Krista. Ako by ste povzbudili kresťanov?

Apoštol Pavol v Liste Rimanom 1:16 hovorí, že evanjelium je „Božou mocou na spásu pre každého veriaceho“. Ako kresťania musíme spúšťať evanjelium na svet všemožnými spôsobmi. Nejde len o veľké evanjelizačné zhromaždenia na štadiónoch, aké robil Billy Graham, hoci Boh si, prirodzene, používa aj tie. No najlepší spôsob šírenia evanjelia, ktorý je dostupný každému kresťanovi, je ten najprirodzenejší: jeden na jedného.

Čo to znamená?

Žiť pre pána Ježiša všade, kde sme, a uprostred ľudí, s ktorými sa stýkame. Či už ide o kolegov v práci, rodinu alebo susedov. Žiť svoj kresťanský život úprimne. Nebáť sa svedčiť o tom, ako pracuje Boh v našich vlastných životoch. A modliť sa, aby nám Boh vytváral vhodné príležitosti pre vzájomné rozhovory s ľuďmi, ktorí ešte Krista nepoznajú.

Foto: Andrej Lojan

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0