Globalizačné trendy, kultúra a národ

Existujú slová, s ktorými zachádzame neopatrne, pohadzujeme ich ako tenisové loptičky. Jedným z nich je globalizácia.

Pre väčšinu kresťanov je synonymom zla, strašidlom, čo obchádza svet a chystá sa nás zničiť. I v prípade globalizácie málo informovaný kresťan naletí na povrchné a účelové formulácie masmédií. Globalizácia sa často poníma len ako ekonomický fenomén, ako dieťa nedávnych desaťročí. Pravda je však celkom iná.

Globalizácia (vo francúzskej verzii mondialisation) je oveľa širším javom, než otvorenie svetových trhov alebo aktivita nadnárodných firiem. Kto študuje dejiny sveta, nemôže nevidieť, že tendencia zjednotiť ľudstvo, búrať hranice medzi rôznymi civilizáciami, kultúrami a národmi, je tak stará ako ľudstvo samo. Veľké dejinné postavy sa usilovali „globalizovať“ známe svety okolo seba: Dareisova Perzská ríša a neskôr helénska ríša Alexandra Veľkého dosiahli až hranice Indie, Rímska ríša na dlhé stáročia zjednotila civilizácie Stredomoria a „barbarskej“ Európy, ríša Habsburgovcov na začiatku novoveku za cisára Karola V. siahala od strednej Európy po dnešné Mexiko, Britské impérium do roku 1945 zahrnovalo celú severnú Ameriku, veľkú časť Afriky, Indiu až po Austráliu a Nový Zéland.

Koniec koncov, či nie sú dejiny našej viditeľnej Cirkvi, od jeruzalemskej obce, maloázijské cirkvi, cez rímsku enklávu, cirkvi v severnej Afrike, pokresťančenie „barbarských“ kmeňov Európy, až po zaoceánsky „export“ do oboch Amerík, do Afriky, Japonska, Číny a Indie, veľkolepým svedectvom „globalizácie“ Kristovej náuky, spájania rôznorodých kultúr a civilizácií pod globálnym znamením?

Globalizácia, postupné zjednocovanie ľudstva, stavanie mostov medzi rôznymi civilizáciami a kultúrami, je veľkou súčasťou Božieho plánu. Začítajte sa do Božieho štátu sv. Augustína. Píše, že ľudí rôznych krajín a národov spája istý druh spolupatričnosti „založený na spoločnej prirodzenosti“. Myšlienka zjednocujúceho a neustále sa zdokonaľujúceho sa ľudstva na tejto planéte sa vynára u mnohých mysliteľov, vrátane kresťanských. Vrcholí vo vízii Teilharda de Chardina o pochode ľudstva do bodu Omega, k absolútnej Kristovej láske. V spisoch z 30. rokov 20. storočia nazýva tento proces „planetizáciou“, čo je len iným výrazom pre „mondializáciu či „globalizáciu“. (Skúmaniu týchto zaujímavých súvislostí som sa venoval v knihe Nebojme sa sveta. Sprievodca globálnym myslením, vyd. Lizard, Bratislava 2001).

Navyše, táto planetizácia má aj svoj ekologický rozmer. Ľudia si čoraz viacej uvedomujú, že žijeme na spoločnej planéte a sme spoluzodpovední za zachovanie jej prírodných aj kultúrnych zvláštností.

Slovom, globalizácia je odveký historický proces prepájania sa ľudských spoločenstiev, ktoré sa navzájom ovplyvňujú výmenou duchovných a materiálnych hodnôt a uvedomujú si spoločnú zodpovednosť za rôznorodosť ľudstva a zachovanie tejto planéty. V takomto zmysle je súčasťou veľkej Božej architektúry časného sveta. Kto zužuje globalizáciu na úroveň coca-colových impérií, nepochopil vôbec nič.

Problém je v tom, že každodenná prax dnešného globalizačného procesu zakrýva a zatlačuje do úzadia tento duchovný rozmer globalizácie. Tak dochádza k nebezpečnému pocitu strachu a bezmocnosti, ktorý masmédiá vedome šíria, aby paralyzovali ľudské obranné aktivity. Tak ako sa nanucuje širokým masám diktatúra audiovizuálnych prostriedkov ako jediná správna forma trávenia voľného času, pred ktorou niet úniku, práve tak sa vytvára vedomie, že pred ekonomickými dôsledkami globalizácie niet úniku. Pápež Ján Pavol II. v apoštolskej exhortácii Ecclesia in America z roku 1999 varuje pred démonizovaním procesu globalizácie. Vyzýva, aby sme globalizáciu humanizovali, aby sme aj ekonomickým procesom dali morálny rozmer. Zdôrazňuje úlohu politiky, ktorá môže zmierňovať nepriaznivé ekonomické dopady globalizácie.

Proces globalizácie je totiž vnútorne protikladný. Na jednej strane stiera hranice medzi štátmi, národmi a ich kultúrami. Súčasne však oživuje národné kultúry, prebúdza pocity národnej identity. Po roku 1989, ktorý sa považuje za medzník pri urýchlení procesu globalizácie, po páde komunistických režimov rozpadli sa veľké socialistické federácie. Na svete vzniklo na vyše dvadsať nových samostatných štátov, vrátane našej Slovenskej republiky. Ukazuje sa, že politická integrácia nemá znamenať likvidáciu národných identít. Naopak, nové vyššie celky sa obohatia o kultúrnu rozmanitosť nových národov. To by malo byť typické aj pri rozširovaní Európskej únie o nové krajiny strednej a východnej Európy.

Žiaľ, globalizácia v dnešnej podobe vstúpila aj na javisko kultúry a ukazuje práve svoju negatívnu tvár. Myslím tu na agresívne pôsobenie digitálnych masmédií, predovšetkým v podobe nových televíznych a rozhlasových staníc, v predaji elektronických nosičov CD a DVD, ktoré prinášajú prevažne produkty amerického zábavného priemyslu.

Toto nové duchovné zamorenie narastá zo dňa na deň a ničivo pôsobí na doterajšie formy národnej kultúry. Kresťania a vlastne celá kultúrna verejnosť stojí pred vážnou dilemou. Ako sa brániť proti tejto invázii pakultúry bez toho, aby sme narušili princípy slobody? Akékoľvek formy štátnej cenzúry sú v demokratickom štáte neprípustné. Sloboda trhu – a to aj trhu s kultúrnymi statkami – je ústavne zaručená. Ako teda brániť našich ľudí, samých seba pred týmto brakom?

-----------------------------------------------------

Kultúrne inštitúcie Európskej únie už desaťročia zvádzajú zápas s týmto bezbrehým importom deštrukcie. Cesty obrany sú v podstate dve.

Po prvé, podpora kvalitnej národnej kultúry systémom grantov a to na úrovni štátu, rovnako ako sponzoring súkromných firiem. Obe formy podpory vo veľkej miere závisia od ekonomickej výkonnosti krajiny. Ak budeme mať bohatší štátny rozpočet, môže štát viacej dávať na kultúru. Čím budú firmy bohatšie, tým je väčšia nádej, že niečo „prihodia“ kultúre. Žiaľ, morálna a duchovná úroveň našich podnikateľov dnes nie je na takej výške, aby podporovala ozajstné kvality. Čo podporujú, to vidíme na rôznych superstaroch, dievčatách za milión a na mojsejovcoch.

Druhou cestou obrany proti globálnemu braku je aktívna sebaobrana . Kresťania by si mali uvedomiť, akú časť populácie tvoria. Na Slovensku je to dosť vysoké percento. Keďže žijeme v trhovej ekonomike, tento zápas so zlom sa musí zvádzať na trhu. Každý z nás je účastníkom na trhu. Každý z nás každý večer rozhoduje o tom, či bude televízna spoločnosť zisková alebo nie. Peoplemetre spoľahlivo zmerajú našu morálnu vyspelosť, úroveň našich detí a vnukov, odhalia účinnosť výchovy ku kultúrnym hodnotám v školách. Ak stupídny a dobré mravy urážajúci TV program nielen sleduje milión divákov, ale navyše sú slovenskí ľudia ochotní zasielať desaťtisíce súhlasných SMS-iek (a tým aj finančne výdatne podporujú firmu, ktorá im prináša tento brak), potom nie je s našim národom niečo v poriadku.

Jednoducho, za pätnásť rokov politickej slobody, sme utrpeli vnútornú porážku ako národ, ktorý sa navonok prezentuje ako kresťanský a kultúrny. Každý z nás, predovšetkým trocha viacej mysliaci ľudia, inteligenti, pedagógovia, kňazi, lekári, psychológovia, rovnako ako ministri, policisti, pracovníci štátnej správy, samosprávy, rodičia, my všetci by sme si mali spytovať svedomie. Prečo sme nepripravení na globalizačné nápory? Prečo sme nedokázali mladým ľuďom ukázať hodnoty našej národnej kultúry? Prečo nekupujeme knihy našich, kresťansky a ľudsky orientovaných spisovateľov? Reči o zdražení kníh, divadiel, sú iba farizejskými výhovorkami. Zdraželo aj všeličo iné. 19 percentná DPH je aj na mobily, na CD a DVD s pornom, aj na značkové adidasky, aj na magazíny s radami ako dostať do postele svojho šéfa, aj na SMS-ky. Na koncert pop hviezdy, o ktorej po desiatich rokoch neštekne ani pes, sme schopní dať svojim deťom niekoľko stoviek. To je cena knihy jedného slovenského spisovateľa...

Trh je neúprosný sudca. Odhalil naše slabé, najslabšie miesta. Nenadávajme na trh, nadávajme na tých, ktorí dobrovoľne kupujú duchovnú otravu. Pýtajme sa, prečo tak robia a či nemáme na tom svoj podiel viny.
Nebojme sa globalizácie. Bojme sa vlastnej neschopnosti zastať sa svojej národnej kultúry. Zastať sa kresťanských hodnôt, ktoré sme zdedili, ale ktoré sa neprešmyknú do nového tisícročia, ak ich sami mocne nepotlačíme. Naraz a mnohí.
Čas nečaká.

Anton Hykisch
Autor je spisovateľ.

Esej bola uverejnená v časopise VIERA A ŽIVOT, máj-jún 2005 č.3. Publikované na www.postoy.sk s dovolením autora.

Antonovi Hykischovi naposledy vyšla zbierka poviedok Sám v cudzích mestách a historický román Spomeň si na cára. Tieto aj niekoľko ďalších jeho diel si v prípade záujmu môžete zakúpiť tu.

• Ak sa Vám článok páčil, podporte ho navybrali.sme.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo