Komentáre a názory 04. september 2018

Kiska chce po 20 rokoch napodobniť Dzurindu

Martin Hanus
Martin Hanus
Prezident sa chystá vyzvať Fica, ako kedysi vyzvala SDK Mečiara, chýbajú mu však dzurindovské inštinkty.
Prezident sa chystá vyzvať Fica, ako kedysi vyzvala SDK Mečiara, chýbajú mu však dzurindovské inštinkty.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Martin Hanus

Kiska chce po 20 rokoch napodobniť Dzurindu
Prezident Andrej Kiska a Mikuláš Dzurinda na otvorení 5. ročníka Economic Ideas Forum, 16. októbra 2014 v historickej budove NR SR na Župnom námestí v Bratislave, foto TASR – Štefan Puškáš

Nová strana sa pripravuje v zákulisí už od jari, keď prezident Andrej Kiska ohlásil, že hoci z rodinných dôvodov nebude druhýkrát kandidovať za prezidenta, určite sa nechystá odísť z politiky a viac prezradí v novembri po komunálnych voľbách.

Kiskovi blízki ľudia sa však už po tomto oznámení v rozhovoroch s novinármi nijako netajili, že skutočným cieľom prezidenta je založiť vlastnú stranu, ktorá nebude ideologicky vyhranená, bude rozkročená naširoko v strede, chce oslovovať pravicovejších aj ľavicovejších, liberálnejších aj konzervatívnejších voličov, pôjde teda o stredovo a proeurópsky orientovaný subjekt. Hoci Kiska pôvodne naozaj plánoval odchod z politiky, všetko vraj zmenili týždne po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice.

Sám Kiska odvtedy nepovedal o svojich plánoch podstatne viac, na letnom festivale Pohoda však týmto chýrom neprotirečil, skôr ich viacerými vyhláseniami nepriamo potvrdil: „Treba prevziať moc,“ „Keďže sme parlamentná demokracia, potrebujeme prevziať moc. Toto je naša úloha, toto musíme spraviť,“ „Ideme do toho a verím, že to dáme.“

V čom chce byť podobný ako Dzurinda

Včera sme v spolupráci s agentúrou Focus priniesli výsledky prieskumu, podľa ktorého si 25 percent oprávnených voličov dokáže predstaviť, že by v najbližších voľbách dalo hlas prípadnej Kiskovej strane. 

V politickom zákulisí tak už pár mesiacov vládne nervozita, keďže prezident Kiska sa netají, že sa rozpráva s mnohými ľuďmi a jeho neoficiálny prípravný tím si v prvých prieskumoch testuje, akých voličov by nová strana mohla získať, respektíve ako voliči reagujú na niektoré mená, ktoré by Andrej Kiska rád oslovil.

Prieskum Focusu pre Postoj len potvrdil, čo lídri konkurenčných strán vedia už z interných dát, teda že nová strana by brala najviac voličov dnešným opozičným stranám ako OĽaNO či SaS, ale podstatne útočí aj na voličskú základňu KDH a Mosta. Aj to je dôvod, prečo sa Richard Sulík a Alojz Hlina zhodujú, keď Kisku označujú za rozbíjača pravice či celej politickej scény, Hlina dokonca nazval možnú Kiskovu stranu jedným z „najšialenejších a najnepotrebnejších projektov, aké na Slovensku vznikli“.

Faktom je, že Andrej Kiska a jeho okolie majú ambíciu napodobniť model Mikuláša Dzurindu spred 20 rokov. Nová strana má absorbovať ľudí, ktorí dosiaľ neboli v politike – tu sa ráta napríklad s niektorými študentskými organizátormi protestov – ale aj bývalých či súčasných politikov z viacerých strán. Rodiaci sa Kiskov projekt chce byť viac hnutím než stranou, víťazným hnutím, keďže nemá byť ideovo nijako vyhranený a chce zbierať voličov naprieč pravo-ľavým spektrom. Len tak, ako veria u Kisku, možno poraziť Ficov Smer a prebrať moc.

Rozmýšľanie o novom hnutí je tak vlastne do veľkej miery ozvenou toho, čo kedysi hovorili Dzurinda a Šimko, keď sa z rodného a hodnotovo jasne ukotveného KDH katapultovali do SDK(Ú). Podobne ako Dzurinda so svojou novou mocenskou víziou ohrozil rodné KDH, ale aj ďalšie materské strany, ktoré boli súčasťou pôvodného projektu päťčlennej Slovenskej demokratickej koalície, aj Kiskov projekt ohrozuje viaceré vyprofilované opozičné strany.

Miroslav Beblavý so svojím Spolu napokon celkom rád splynie s novou stranou rovnako, ako kedysi väčšina liberálnej DÚ už nevidela svoju budúcnosť popri Dzurindovej SDKÚ. I keď niekdajšia DS si najskôr verila na samostatnú existenciu, časom ju pohltila SDKÚ – podobný osud teraz žmurká na Štefunkovo PS.

V situácii vtedajšieho KDH, ktoré vznik SDKÚ síce prežilo, ale jeho dobré časy sa už skončili, sa teraz ocitajú SaS aj OĽaNO. Otázne je, či si Kiska do svojho hnutia preberie „čerešničky“ z týchto strán, či napríklad osloví Veroniku Remišovú ako jednu z osôb, ktorá by mala stelesňovať konzervatívnejšiu tvár vznikajúceho projektu. To všetko je zatiaľ v štádiu úvah.

S Dzurindom v jeho začiatkoch spájajú Andreja Kisku ďalšie momenty – aj súčasný prezident má na svojej strane skupinu adorujúcich novinárov, preto jeho nástup do straníckeho ringu bude rovnako ako pred 20 rokmi profesionálnou výzvou pre niektoré médiá.

Lenže nemenej podstatné sú aj rozdiely medzi Kiskom a Dzurindom, ktoré obnažujú problém dnešného prezidenta a zajtrajšieho straníckeho lídra.

Kiskov problém

Mikuláš Dzurinda bol srdnatým bojovníkom. Svoje miesto na výslní si vydupal mocenskými zápasmi aj intrigami v KDH a SDK, bol to homo politicus s obrovskou vášňou aj ťahom. Jeho úspech nebol daný len tým, že bol mužom svojej doby, ktorá ho vyviezla nahor ako svoj najlepší marketingový produkt, ale bol daný tiež jeho talentom, energiou a mimoriadnou pracovitosťou.

Andrej Kiska preukázal, že prezidentom sa môže stať aj človek, ktorý predtým nemal nič spoločné s politikou, ale má svoj formát a takisto veľa peňazí, aby si zaplatil nákladnú kampaň. Kiska sa ako prezident pomerne rýchlo zorientoval v pravidlách politickej prevádzky a tento rok obstál aj pod veľkým tlakom, keď bol v mocenskom zápase s Robertom Ficom a moderoval vládnu krízu.

Lenže tento istý Andrej Kiska ešte pred pár mesiacmi plánoval postupný odchod z politiky, ktorá ho vnútorne nenapĺňala. Jeho presvedčenie, že už nebude kandidovať druhýkrát za prezidenta a skončí s vrcholnou politikou, sa zrodilo už v prvej tretine jeho prezidentovania, celé si to rozmyslel po bezprecedentnej vražde novinára, masových demonštráciách a vládnej kríze.

Navyše, pochybnosti, ako si predstavuje svoje stranícke lídrovstvo, spätne vzbudzuje aj májové zdôvodnenie, prečo nebude opätovne kandidovať na prezidenta – okrem iného vtedy uviedol, že čas s rodinou je nenahraditeľný, a preto ho chce s ňou tráviť viac.

Je však ťažko predstaviteľné, ako chce Kiska toto svoje dlhodobejšie súkromné nastavenie skĺbiť so všetkou fyzickou aj časovou obetou, ktorá si vyžaduje založenie, každodenné fungovanie a úspech novej strany.

Prokiskovské médiá vytvárajú ešte jednu paralelu s rokom 1998, ktorá má za zatiaľ mlčiaceho Kisku vysvetliť, prečo krajina potrebuje naširoko roztiahnuté, stredové hnutie: aj dnes, rovnako ako pred 20 rokmi, má ísť o všetko, o to, či budeme patriť na Západ alebo na Východ.

Táto paralela však nesedí. Fico ani Pellegrini nie sú Mečiarom, obaja by na hypotetickú ponuku, či sa chce Slovensko zúčastniť na užšej integrácii spolu s Nemeckom a Francúzskom, súhlasili bez zaváhania rovnako ako Andrej Kiska.

Krajina dnes nerieši základné geopolitické dilemy, ani nie je v obkľúčení diktátora. No pravdou je, že pocit skorumpovanosti a nespravodlivosti za tretej vlády Smeru je už pre zdravie krajiny neúnosný, a preto si Ficova strana zaslúži výmenu.

Pokus o druhú metamorfózu

Andrej Kiska má vďaka aure prezidenta, dôvere verejnosti a masívnemu mediálnemu pokrytiu slušný potenciál aj predpoklady na dobrý štart.

V roku 2014 mu na prezidentský triumf stačili punc novosti, marketingovo a finančne zvládnutá kampaň v spojení so značkou Dobrého Anjela a napokon stelesnenie protestu proti Ficovi.

Kiska pritom politicky netvrdil nič zaujímavé, vystupoval ako antipolitik, hovoril o starých stranách, ktoré neriešia problémy, zanedbávajú školstvo aj zdravotníctvo.

Ani dnes netvrdí nič iné, jeho rola aj očakávania od neho stúpali v priamej úmere k tomu, ako morálne aj preferenčne upadal Ficov a Kaliňákov Smer a ako nemohúco pôsobí súčasná opozícia.

Pre Andreja Kisku sa však až teraz začína nová éra a je otázkou, ako so svojím vnútorným nastavením „nenechať si politikou príliš kaziť súkromný život“ znesie, keď proti nemu nebude útočiť len Smer. Ale pridajú sa aj opoziční ostrostrelci ako Igor Matovič, ktorý v Kiskovi neobjaví len rozbíjača scény, ale aj povedzme „daňového podvodníka“. Napokon, všetci si pamätáme, ako Matovič v priebehu jedného týždňa politicky zostrelil Kiskovho najväčšieho obľúbenca vo Ficovej vláde Tomáša Druckera.

O tom, či sa Kiska z úspešného prezidenta pretransformuje na úspešného a víťazného lídra, napokon nerozhodnú dnešné ani zajtrajšie prieskumy, ale tvrdá práca (keď musí ísť rodina celkom nabok) a dzurindovská odolnosť (keď vás napríklad prestane zaujímať, čo o vás píšu novinári).

Pri pohľade na pokus o novú Kiskovu metamorfózu, predtým z podnikateľa na prezidenta, teraz z prezidenta na straníckeho lídra, nás čakajú mimoriadne zaujímavé mesiace.  
 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0

Najčítanejšie

Deň Týždeň

Najčítanejšie

Deň Týždeň
Diskusia 0