Marián Šťastný - ideový otec Sviečkovej manifestácie

V utorok 25. marca si pripomíname 26. výročie Sviečkovej manifestácie. Pri tejto príležitosti prinášame príbeh Mariána Šťastného, ktorý odznel na minuloročnej konferencii Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom, neskôr budú pokračovať aj ďalšie.

Veľkým prejavom odvahy veriacich počas obdobia komunizmu bola Sviečková manifestácia, ktorá sa konala 25. marca 1988 v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí.

Prvotná myšlienka vznikla v septembri 1987, keď začal výkonný podpredseda Svetového kongresu Slovákov (SKS) Marián Šťastný organizovať na 25. marca 1988 protestné zhromaždenia pred zastupiteľskými úradmi Československej socialistickej republiky (ČSSR) vo svete za dodržiavanie náboženských práv a slobôd v ČSSR. Predstavitelia tajnej cirkvi na Slovensku sa rozhodli pripojiť k tejto akcii formou polhodinového pokojného zhromaždenia so sviečkami v rukách.

Medzi organizátorov patrili František Mikloško, Ján Čarnogurský, Rudolf Fiby, Vladimír Jukl, Silvester Krčméry, Ladislav Stromček, Eugen Valovič, Jozef Roman, Peter Murdza a Vladimír Ďurikovič. Od svojho zámeru neustúpili ani vtedy, keď v tomto úsilí zostali osamotení.

Organizovanie manifestácie sa pripravovalo striktne v súlade so vtedajšími platnými predpismi, podľa ktorých stačilo manifestáciu ohlásiť.

František Mikloško oficiálne oznámil 10. marca 1988 listom adresovaným Obvodnému národnému výboru (ObNV) Bratislava I uskutočnenie pokojného verejného zhromaždenia, ktorého programom mala byť tichá manifestácia za menovanie katolíckych biskupov na vyprázdnené diecézy na Slovensku podľa rozhodnutia Svätého otca, za úplnú náboženskú slobodu a za úplné dodržiavanie občianskych práv v ČSSR.

Správa o chystanej manifestácii sa po Slovensku šírila ústne, prostredníctvom rádia Vatikán, rozhlasových staníc Hlas Ameriky a Slobodná Európa a tiež amatérskymi plagátikmi a letákmi. Články o kultúrnom živote v Československu boli zverejňované aj v časopisoch Literárny týždenník, Dotyky, Ramboid a Slovenské pohľady.

Vládnuci komunistický režim bol rozhodnutý za žiadnych okolností nepripustiť konanie protestného zhromaždenia. Celý priebeh protiopatrení bol priamo riadený Ústredným výborom komunistickej strany Slovenska (ÚV KSS) a priebežne bol o všetkých opatreniach informovaný aj Ústredný výbor komunistickej strany Československa (ÚV KSČ). Predsedníctvo ÚV KSS zriadilo politickú komisiu, ktorá sledovala a riadila aktivity proti zhromaždeniu a zásah proti nemu. Členmi tejto komisie boli: Gejza Šlapka, Miroslav Válek, Štefan Lazár, Ladislav Sádovský, Vincent Máčovský, Štefan Mikula, Ladislav Horák, Pavol Kováč, Alojz Lorenc, Ján Šveda a Igor Škorica.

Priebeh Sviečkovej manifestácie

Sviečková manifestácia sa konala v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí a v okolitých uličkách a zúčastnilo sa jej viac ako 2 000 veriacich.

O 16:00 sa tu začali zhromažďovať ľudia a o 17:16 bol vydaný pokyn na uzavretie Hviezdoslavovho námestia. Napriek tomu sa tu sústredilo asi 3 500 osôb a v okolitých uličkách zostalo zablokovaných približne 6 000 osôb. O 18:00 sa asi 500 až 1 000 osôb zhromaždilo pred budovou Slovenského národného divadla (SND) so zapálenými sviečkami, zaspievali štátnu a pápežskú hymnu a začali sa pokojne modliť modlitbu ruženca. Organizátorov, ktorí boli zaistení, zastúpili ďalší aktivisti laického apoštolátu Július Brocka a František Vikartovský.

"Príslušníci VB kričali na ľudí, bili ich obuškami, päsťami a tých, čo padli, kopali na zemi. Viacerých odvliekli do pripravených áut a odvážali na policajné stanice."

Zdieľať

Zhromaždení občania boli vyzvaní, aby sa rozišli, pretože manifestácia nebola povolená. Keď však na výzvu nereagovali, politická komisia sledujúca dianie na námestí z okien štvrtého poschodia Hotela Carlton vydala príkaz na rozohnanie davu veriacich. Autá Verejnej Bezpečnosti (VB) so zapnutými sirénami a majákmi začali prudko jazdiť po námestí a vrážať do ľudí. Príslušníci VB kričali na ľudí, bili ich obuškami, päsťami a tých, čo padli, kopali na zemi. Viacerých odvliekli do pripravených áut VB a odvážali ich na policajné stanice. Zhromaždených veriacich popritom neprestajne kropili prúdmi vody vozidlá technických služieb. Napriek všetkému sa zhromaždení veriaci naďalej pokojne modlili, preto proti nim polícia nasadila dve vodné delá.

O 18:30 sa zhromaždenie v plánovanom čase ukončilo, napriek tomu naďalej zasahovali špeciálne jednotky proti manifestujúcim, mlátili ich obuškami a použili aj slzotvorný plyn a psov. Viacerí ľudia utrpeli zranenia a krvácanie, pretože Zbor národnej bezpečnosti (ZNB), ŠtB a VB nešetrila ani starcov a mladé dievčatá. Na potlačenie zhromaždenia veriacich občanov bolo nasadených 953 príslušníkov VB. Celkovo bolo zadržaných 126 občanov ČSSR a 12 cudzích štátnych príslušníkov, medzi nimi boli i akreditovaní novinári.

Správu o zhromaždení veriacich a zásahu poriadkových síl proti nim predložili predsedníctvu ÚV KSČ v apríli 1988 Ignác Janák a Peter Colotka. Správu prijalo Predsedníctvo ÚV KSČ súhlasne a bez námietok. Až po Nežnej revolúcii v roku 1989 začala vojenská prokuratúra trestné stíhanie majora ZNB Alexandra Kysuckého pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa preto, že nezákonne zaistil Františka Mikloška. Vzhľadom k tomu, že František Mikloško spoločne s Jánom Čarnogurským navrhli zastaviť jeho trestné stíhanie, podala komisia Slovenskej národnej rady prezidentovi republiky v prospech trestne stíhaného žiadosť o udelenie milosti. Okrem Alexandra Kysuckého nebolo proti nikomu z politických a štátnych činiteľov začaté trestné stíhanie.

Osudy Mariána Šťastného – Zrodil sa Človek

Celý príbeh sa začal odohrávať v malebnej dedinke Pružina pod Strážovskými vrchmi. Tu bývali Františka Kvassayová a Stanislav Šťastný. Cesty sa im skrížili na dedinskej veselici. Keď prekročili prah manželstva, narodili sa im deti Vladimír (*10.5.1945) a Bohumil - zvaný Milo (*6.3.1947). Mali pomerne veľké hospodárstvo, ktorému sa viac venovala mama, lebo otec pracoval vo fabrike. Najskôr dochádzal do Dubnice, no keď si našiel robotu v Bratislave, museli sa presťahovať tam, hoci svoje hospodárstvo, ku ktorému mali veľmi pozitívny vzťah, nechceli opustiť. V Bratislave pribudli k Vladimírovi a Milovi ďalší súrodenci. 8. januára 1953 sa narodil Marián, o tri roky neskôr Peter (*18.9.1956), potom Anton - prezývaný Stenly (* 5.8.1859) a nakoniec sa chlapci potešili aj zo sestričky Evy (*12.4.1966 ). Spolu bývali v dvojizbovom byte na Kvetnej ulici.

Záľuba, ktorá sa stala zmyslom života

Mariána už v detstve fascinoval hokej. V centre sídliska, ktoré tvorili bytovky z Kvačalovej, Kulíškovej, Kvetnej ulice a Daxnerovho námestia, každoročne v zime pripravovali dospelí ľadovú plochu pre mládež. Chlapci sa tam mohli naplno vyšantiť a najradšej hrávali hokej. Marián svojich dvoch starších bratov s úžasom obdivoval a sníval, že bude hrávať s nimi. Keď trochu podrástol, pridal sa k chlapcom a každú chvíľku svojho voľného času trávil trénovaním otočiek, kľučiek a prihrávok do hokejovej bránky. Takmer všetci malí chlapci, ktorí chcú byť hokejistami, majú svoj jeden veľký hokejový vzor, ktorému sa chcú podobať. Marián bol však iný. Obdivoval každého, kto sa snažil mať úspech a neustále na sebe pracoval, a tým sa ten človek zaradil k jeho vzorom. Povedal nám: „Nezáležalo na tom, či tie úspechy boli na medzinárodnej úrovni, štátnej, mestskej alebo dokonca na úrovni ulice, kde som žil. Títo ľudia ma motivovali a nepriamo formovali.“

"S bratmi Petrom a Antonom hrávali ako bratské trio a veľmi sa im darilo. V roku 1979 sa ako hráč Slovana stal majstrom ČSSR."

Zdieľať

Bol nesmierne talentovaný. Už ako 13-ročného si ho v školskej lige na Kvačalovej ulici všimol tréner B-žiakov Slovana Ing. Pavol Urcikán na hokejovom turnaji bratislavských základných škôl a pozval ho na tréning. Marián s nadšením súhlasil a veľmi sa tešil. Odvtedy hral už „naozajstný“ hokej. Darilo sa mu veľmi dobre. Na konci sezóny bol preradený do mužstva A-žiakov. Namiesto mladšieho dorastu zakotvil na dve a pol sezóny v staršom doraste, pretože obstál v skúškach trénera Eduarda Gábriša. Získal čestné miesto opory družstva. V tomto období sa jeho meno začalo skloňovať aj v súvislosti s československou juniorskou reprezentáciou. Ako 15-ročný bol pozvaný do výberu mladšieho dorastu ČSSR a po roku začal štát reprezentovať za starší dorast. Hrával tam do devätnástich rokov. V tomto čase už pôsobil u mužov Slovana Bratislava. Po prvýkrát sa v reprezentácii mužov objavil v roku 1972 pred olympiádou v Sapore. Na majstrovstvách sveta získal zlatú medailu v rokoch 1976 a 1977.

Bol veľmi ctižiadostivý hráč a hokeju sa venoval telom aj dušou. Častokrát zdôrazňoval, že hokej je jednoducho agresívna a priamočiara hra. S bratmi Petrom a Antonom hrávali ako bratské trio a veľmi sa im darilo. V roku 1979 sa ako hráč Slovana stal majstrom ČSSR. Toto bol jeho najkrajší hokejový zážitok. Veď Bratislava čakala na tento titul 60 rokov. „Viete si predstaviť tú úžasnú radosť divákov a samozrejme vedenia klubu spolu s hráčmi?“, hovorí Marián. O rok neskôr sa zúčastnil s bratmi olympiády v Moskve a v druhej časti turnaja nastúpil vojenskú službu do Jihlavy. Rok 1980 bol preňho aj návratom k hokeju.

Bratia Šťastní - zľava Anton, Peter a Marián

(Ne)dobrovoľný odchod     

Koncom augusta spomínaného roka 1980 sa v Innsbrucku hral turnaj o Pohár európskych majstrov, na ktorom sa zúčastnil aj Slovan. Hrali tam aj Peter a Anton Šťastný. Pre manželky tohto tímu bol zorganizovaný zájazd, takže turnaj mohli prežívať po ich boku. V tomto čase boli už Peter s bratom Stenlym (Antonom) pripravení emigrovať. Odchod naštartovali vyhrážky predsedu Slovanu. Dal Petrovi jasne najavo, že keď nebude spolupracovať s trénerom Horským, postará sa, aby sa k hokeju už nikdy nepriblížil. Trpela by aj celá jeho rodina a on nechcel dopustiť, aby jeho deti vyrastali v pokrytectve, falši ani v schizofrenickej rozpoltenosti.

V období, keď sa konal turnaj o Pohár európskych majstrov, boli bratia Šťastní pravdepodobne predmetom zvýšenej pozornosti tajnej polície. Veď krátko predtým emigrovalo viac známych hokejistov a dalo sa predpokladať, že ich budú nasledovať aj ďalší. Príslušníci ŠtB si mohli domyslieť, že to budú bratia Šťastní. A zrejme uvažovali správne, lebo tesne pred odchodom do Innsbrucku sa u Šťastných objavili istí funkcionári zo Slovana, ktorí ich vraj prišli navštíviť, no nikdy predtým nič podobné neurobili. A bratia Šťastní si doteraz myslia, že prišli skontrolovať, či nepopredávali nábytok, čo bolo v tej dobe znakom prípravy emigrácie.

"S jeho hokejovou kariérou bol fakticky koniec - dostal dištanc a nemohol si nájsť prácu ani ako právnik. Začali ho sledovať tajní. Povolávali na výsluch ľudí, s ktorými ho videli rozprávať sa."

Zdieľať

Peter a Stenly však do poslednej chvíle váhali, či emigrujú, alebo nie. Rozhodovať sa bolo pre nich nesmierne ťažké, pretože mysleli aj na svojich bratov a rodičov. Marián o ničom nevedel. Hoci by ho radi vzali so sebou, vedeli, že on by bez svojej rodiny neodišiel, a bolo vylúčené veriť, že sa im takto narýchlo podarí dostať za hranice aj jeho manželku a tri deti. Na to si režim dával pozor. Mariánovi napríklad nikdy nedovolili odísť na dovolenku do Talianska alebo Nemecka s celou rodinou. Vždy muselo ostať doma aspoň jedno dieťa ako rukojemník, aby mala ŠtB záruku, že rodina neemigruje. A tak o tejto „emigračnej dohode“ povedali Mariánovi až na mieste činu – v Innsbrucku, krátko po tom, čo sa spojili s tímom Quebec Nordiques. Ich odchod bol už vtedy viac ako pravdepodobný. Mariána to poriadne zaskočilo. Bratia pochopili, že ich spoločné hokejové cesty sa začnú rozchádzať. Mariánovi dali prísľub, že sa budú snažiť, aby sa čo najskôr znovu spojili. Požiadali Quebec o kontrakt aj pre Mariána. Predpokladali, že tento hokejový klub bude chcieť získať bratskú trojku v plnej zostave. Marián sa rozhodol, že ak to vyjde, pokúsi sa neskôr za bratmi dostať aj s celou rodinou.

Marián – terč ŠtB

Petra a Antona najviac trápilo, že Marián sa stane hlavným terčom útokov režimu. A presne to sa aj stalo. Marián nám napísal: „Najsmutnejším momentom bol august 1980, kedy sa na mňa zosypalo celé biblické peklo a moja hokejová kariéra musela skončiť bez toho, aby som niečo zavinil ja.“ S jeho hokejovou kariérou v Československu bol fakticky koniec - dostal dištanc a nemohol si nájsť prácu ani ako právnik. Začali ho sledovať tajní. Povolávali na výsluch ľudí, s ktorými ho videli rozprávať sa. Dokonca sa musel dvakrát týždenne hlásiť u ŠtB. Problémy mu spôsobilo aj to, že jeho bratia boli kvôli emigrácii trestne stíhaní a Marián musel vybavovať ich súd. Dôsledky musel znášať on, jeho rodičom dali našťastie relatívne pokoj. ŠtB ho stále sledovala a vyhrážali sa mu, že jeho deti budú môcť vyštudovať nanajvýš učňovku.

Neskôr mu ponúkli, že ak chce emigrovať, môže, ale natrvalo. Musel však splniť desať podmienok, ako napríklad: nesmel poberať detské prídavky, musel predať dom a nemohol do zahraničia vycestovať s hotovosťou. Práve vtedy, keď už bol so všetkými papiermi a potvrdeniami pripravený odísť, mu oznámili, že plány sa zmenili a ŠtB nesúhlasí s jeho emigráciou. Marián hovorí: „Bol to pre mňa ďalší šok, po tom, čo som nemohol pracovať ani ako právnik, ani hrať hokej ako športovec, ktorý bol v tom čase na vrchole svojej slávy. Jednoducho, musel som sa vzdať detských prídavkov a rodina zostala absolútne bez príjmov. Žili sme len z nejakých úspor, ktoré som mal.“ Preto sa v januári 1981 rozhodol napísať list prezidentovi Gustávovi Husákovi, v ktorom ho žiadal ako bývalý majster sveta o pomoc.

Žiaľ, ŠtB tento list zadržala a vysmiala sa z neho. So sarkazmom mu z neho citovali určité state a nakoniec dodali: „A dúfam, že ste si vedomý, pán Šťastný, že tento list pán prezident nikdy nedostane.“ V tomto momente sa Marián rozhodol vycestovať aj so svojou rodinou ilegálne.

Cesta za slobodou

Ilegálny odchod nebol vôbec jednoduchý. Marián požiadal o pomoc jedného zo svojich predchodcov zo Slovana Bratislava - Jána Jendeka, ktorý mu pomohol získať niektoré pečiatky a vďaka tomu sa dostal aj so svojou rodinou cez hranice do Maďarska. Problém mu však robilo falšovanie pečiatky hraničného prechodu Rusovce na tzv. doložku. Tento falzifikát sa musel zhodovať s originálnou pečiatkou v pase. Marián musel tzv. štočok z medi namáčať do trojakého atramentu, aby z toho vznikla jedna pečiatka. Bola to veľmi náročná práca, pretože bola asi 30-stupňová horúčava, plno komárov a on mal iba jeden pokus na vytvorenie tohto falzifikátu. Pritom si zašpinil ruky a atrament mu nešiel zmyť. Juhoslovanskú hranicu museli prejsť v noci, aby si colníci farbu na jeho rukách nevšimli.

„Od radosti som začal búchať do strechy a radoval sa, že som konečne na slobode a budem môcť tú istú slobodu ponúknuť mojim deťom a manželke.“ 

Zdieľať

Po prechode za hranice opisuje svoje pocity nasledovne: „Ja som od radosti začal búchať do strechy a radoval sa, že som konečne na slobode a budem môcť tú istú slobodu ponúknuť mojim deťom a manželke.“ A v tej chvíli začul tiché kvílenie syna Róberta, ktorého sa spýtal, prečo plače, a on mu odpovedal: „Ocko, ja ťa vidím, ako sa tešíš, a mne je jasné, že odchádzame do Kanady, a ja už nikdy neuvidím svojich kamarátov, svoju babinku, svojho starkého...“ No a k tomu sa pridali aj jeho dve dcéry, takže „bolo to ako na pohrebe, no a z radosti a zo šampanského, ktoré som mal pripravené na oslavu v Záhrebe, nebolo nič. Otvoril som ho a vylial do záchodovej misy. Takže prvé kroky našej slobody boli viac v smútku ako v radosti,“ spomína Marián.

Tu - v Juhoslávii - vyhľadal pomoc pre vstup do Rakúska. Podarilo sa mu spojiť s rakúskym konzulátom, ktorý mu dal pracovné víza na sedem dní. Odišiel do Viedne, kde poňho prišlo vedenie klubu Quebec Nordiques. Potom sa už bez problémov 6. júna 1981 dostal aj so svojou rodinou do Kanady.

To, že sa mu snažili pomôcť aj jeho bratia, opisuje Peter Šťastný takto: „My v Kanade sme za ten čas vymýšľali všelijaké kovbojky a dokonalé bondovské plány, ako ho dostať z Československa. Uvažovali sme napríklad o prelete hraníc vrtuľníkom z piešťanského letiska alebo z Vajnor. Prezident Nordiques Marcel Aubut bol ochotný zaplatiť za Mariánov útek kráľovské peniaze.“ No bolo to komplikovanejšie, než si mysleli, a tak ho aspoň finančne podporovali. 


Rozhodnutie o začiatku trestného stíhania proti manželom Šťastným.

Marián v kanadskom drese

Po príchode do Kanady začal hrávať za klub Quebec Nordiques so svojimi bratmi. Vo svojej prvej sezóne v NHL dosiahol 89 bodov (z toho 35 gólov a 54 asistencií), a tým sa stal tretím najlepším nováčikom. Jeho výkon je dodnes dvanásty najlepší v histórii NHL. Odohral tu štyri sezóny a v roku 1985 prestúpil do klubu Toronto Maple Leafs, kde odohral ešte jednu sezónu. Potom pôsobil v klube HC Sierra vo Švajčiarsku. Po čase sa však znovu vrátil do Quebecu a začal sa venovať podnikaniu, ktorému sa venuje dodnes.

Srdcom Slovák

Marián nebol len vynikajúcim športovcom, ktorý emigroval do Kanady, ale i človekom, ktorý nikdy nezabudol na rodné Slovensko, a doteraz denno-denne sleduje, čo sa tu deje. Taktiež sa v minulosti snažil pomáhať Slovákom bojovať za ich slobody. Vždy ho zaujímali potreby a požiadavky svojich krajanov, ako napríklad oslobodenie spod komunizmu. Možno aj preto ho zaujala činnosť SKS a začal sa v ňom realizovať.

Marián Šťastný a Svetový kongres Slovákov

Spriatelil sa so Štefanom Romanom – predsedom Svetového kongresu Slovákov (SKS) – a v roku 1986 sa stal jeho podpredsedom.

Za predsedu, za ktorého ho navrhoval viac ráz aj Štefan Roman, bol zvolený Generálnym zhromaždením SKS v Toronte až na jar v roku 1990. Bola tu prítomná aj delegácia zo Slovenska, v ktorej boli niektorí vtedajší ministri i Alexander Dubček. Marián sa po svojom zvolení dozvedel, že istí členovia delegácie sa pokúsili voľby ovplyvniť rôznymi nepeknými poznámkami, no tie voľby našťastie neovplyvnili.     

V tomto období organizoval SKS viacero podujatí. Jedným z nich, a dokonca prvým v spolupráci s Maticou slovenskou, bol Svetový festival slovenskej mládeže (SFSM). Konal sa v roku 1992 v Martine a Marián naň spomína takto: „Boli to prekrásne chvíle, ktoré som prežíval spolu s ostatnými účastníkmi SFSM. Slovenská mládež z celého sveta si prvýkrát mohla užívať ranú slobodu na Slovensku a nadväzovať nové priateľské vzťahy.“

Z myšlienky nezabudnuteľná akcia          

Ako jeden zo zahraničných organizátorov sa v roku 1988 podieľal na iniciovaní Sviečkovej manifestácie v Bratislave. Rozhodol sa ju zorganizovať preto, lebo ako človeka so vzdelaním právnika ho vždy priťahovala politika a záujmy spoločnosti. V tomto období sa už nevenoval hokeju profesionálne, a tak mal oveľa viac času na plnenie svojich vízií ako pomôcť svojmu národu.

V roku 1987 sa zúčastnil už ako podpredseda SKS generálneho zhromaždenia vo Švajčiarsku. Tu sa zveril Štefanovi Romanovi so svojím plánom uskutočniť akciu, ktorá by demonštrovala záujmy Slovákov a záujmy SKS, ku ktorým patrila demokracia a sloboda vierovyznania. „Tu som prišiel na myšlienku, že by mohla byť taká sviečková manifestácia, kde by sa ľudia pokojne modlili a zhromaždili pred SND na Hviezdoslavovom námestí bez toho, aby to bolo násilné,“ hovorí Marián. O tomto pláne napísal v jednom liste svojim dvom kolegom z SKS, v ktorom ich žiadal o vyjadrenie ich názoru, pretože nechcel nikomu nanútiť niečo striktné a neschválené ďalšími ľuďmi. Hodnotili to veľmi pozitívne. Pavol Čarnogurský (člen SKS) dal potom Mariánovi kontakt na svojho brata Jána,ktorý žil v Československu. Jemu Marián poslal list o plánovanej Sviečkovej manifestácií.

Keby bolo všetko jednoduché...

Táto správa si však prešla neľahkú cestu. Z rúk do rúk bola podávaná niekoľkokrát. List s obsahom o plánovanej akcii najskôr prepašovala zo Švajčiarska do Československa Mariánova svokra Valéria Malinovská, rodená Pravdová. „Jej rodné meno juuž predurčilo k tomu, že sa bila za pravdu,“ s úsmevom povedal Marián. Ako penzistku ju príslušníci ŠtB nepodozrievali a bez problémov ju púšťali na návštevy k Mariánovi do Kanady alebo do Švajčiarska. Nikto by nepredpokladal, že by cestou domovukrývala túto cennú správu v nenápadnom klobúku. Po príchode na Slovensko list odovzdala svojmu synovi Štefanovi – bratovi Mariánovej manželky Evy. Býval v byte hneď vedľa Jána Čarnogurského, ktorému bol list adresovaný. Tento plán mal jeden háčik. Ján bol sledovaný ŠtB, takže keby ho videli stýkať sa s Mariánovou rodinou, mohli by si domyslieť, že sa niečo chystá. A tak dal Evin brat Štefan tento list, zabalený v čokoláde Milka, svojmu spolužiakovi. Ten ho už odovzdal Jánovi Čarnogurskému s odkazom, že vo vnútri si nájde správu od Mariána.

Marián spomína: „Informácie zo Slovenska išli smerom von veľmi ťažko, ale dozvedeli sme sa, že súhlasia s tým, že táto aktivita bude zrealizovaná a vlastne to, čo sa všetko udialo, bolo podľa scenára, ktorý som navrhoval ja zo Švajčiarska.“ Marián chcel, aby sa takéto demonštrácie konali v jeden deň aj vo viacerých západných krajinách pred československými veľvyslanectvami. Nakoniec sa však táto demonštrácia uskutočnila iba v tomto meste a v Ríme, kde sa stretlo len okolo 150 ľudí.

„Detičky, v Bratislave to vrie! Teraz som to videla v televízii na recepcii. Ľudia so sviečkami sa modlia a polícia ich strieka so striekačkami. Slovensko sa prebúdza!“
Valika Tóthová v kanadskom Toronte

Zdieľať

V Bratislave to vrie

Marián Šťastný sa Sviečkovej manifestácie osobne nemohol zúčastniť, pretože bol v Toronte a spolu s inými členmi predsedníctva SKS sa schádzal na pohreb Štefana Romana. Keď sa všetko odohrávalo, Marián bol spolu s ďalšími dvadsiatimi v salóne hotela Sherraton. Pamätá si na situáciu, keď pribehla dnu pani Valika Tóthová, manželka vtedajšieho Generálneho tajomníka SKS Dušana Tótha, a nadšene kričala: „Detičky, v Bratislave to vrie! Teraz som to videla v televízii na recepcii. Ľudia so sviečkami sa modlia a polícia ich strieka so striekačkami. Slovensko sa prebúdza!“ Všetci bežali hneď pred televíziu, aby na vlastné oči videli, ako to prebieha, keďže tieto „Breakingnews“ sa stále opakovali na viacerých televíznych kanáloch. Boli hrdí na to, že na Slovensku sú ľudia, ktorí sa dokážu obetovať za lepšiu budúcnosť, a tým sa definitívne presvedčili, že práca SKS mala zmysel.

Hlavne Marián mal pocit zadosťučinenia a radosti z toho, že je Slovák, a že náš národ dokáže spolupracovať. No na druhej strane ho zarazilo konanie niektorých ľudí, ktorí sa touto akciou chceli zviditeľniť a komentovali to ako niečo perfektné a veľkolepé, avšak od samotnej organizácie Mariána odhovárali a tvrdili, že to nedopadne dobre. No aj napriek tomu Marián usudzuje: „Stálo to za to. Za niekoľko hodín utrpenia a problémov ukázať svetu, že sme národ, ktorý má odvahu, ktorý vie, čo chce a nebojí sa postaviť za svoje práva, ktoré mu prináležia ako ktorémukoľvek inému vyspelému národu.“

Autorky s pani učiteľkou.

Mariánov život v novej vlasti

Marián a jeho manželka Eva (narodená 20.4.1953) bývajú v Quebecu, kde vlastnia hotel a golfový areál. Majú tri deti. Najstaršia Eva sa narodila 11. marca 1974. Róbert, ktorý sa venuje umeleckým aktivitám a žije vo Francúzsku, uzrel svetlo sveta 28. júla 1976 a najmladšia Jana, ktorá pracuje u rodičov v hoteli, sa narodila 26.decembra 1978.

„Stálo to za to. Za niekoľko hodín utrpenia a problémov ukázať svetu, že sme národ, ktorý má odvahu, ktorý vie, čo chce a nebojí sa postaviť za svoje práva."
Marián Šťastný

Zdieľať

Marián je veľmi zaneprázdnený hlavne v lete, keď je golfová sezóna, pretože jeho podnik si vyžaduje obrovskú koncentráciu a čas. Okrem toho sa venuje aj aktivitám, kde sa prezentuje ako bývalý športovec a niekedy sa stretáva aj s politikmi.

Vo svojom voľnom čase oddychuje pri televízii, kde pozerá dokumentárne filmy o prírode, zvieratách, historických záznamoch alebo popredných politikoch, umelcoch a iných. Častejšie však športuje - bežkuje, lyžuje alebo sa vozí na snežnom skútri, keďže v Quebecu majú na to výborné podmienky. Je to všestranný človek.

Nikdy nezanevrel na Slovensko a pravidelne sa sem vracia, akoby mal dve vlasti. Hovorí o tom: "V zámorí žijem už 31 rokov, ale národná hrdosť je to, čo sa nedá odobrať. Som hrdý Slovák a ním aj zostanem. Nebolo pre mňa ľahké z domoviny odchádzať, ale nebol by ľahký ani návrat naspäť. Opäť by to bola emigrácia. Voči Kanade cítim záväzok, že mi podala pomocnú ruku, keď som bol doma odsúdený k zániku.“

Vďaka projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom sme spoznali život nie rozprávkového alebo filmového, ale ozajstného hrdinu, ktorému nikdy nechýbala ochota bojovať za národ. A týmto si nás získal. Je to človek, ktorý si zaslúži úctu každého hrdého Slováka a kresťana.

Jana Beňadiková, Kristína Kmeťová, Lenka Vrecková
Autorky študujú na Gymnáziu Vavrinca Benedikta Nedožerského v Prievidzi.

Práca bola prezentovaná na záverečnej konferencii 5. ročníka projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom dňa 15. novembra 2013 v Banskej Bystrici. Text je krátený. Zdroj fotografií: archív Mariána Šťastného a autoriek. Projekt organizujú Nenápadní hrdinovia, o.z. a Konfederácia politických väzňov Slovenska. Viac informácií o projekte je možné nájsť na webstránke www.november89.eu. Nenápadní hrdinovia, o.z. predstavuje a zachytáva príbehy nenápadných hrdinov v Múzeu zločinov a obetí komunizmu, viac na www.muzeumkomunizmu.sk.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo