Mystérium pápeža Františka

V týchto dňoch si pripomíname prvé výročie zvolenia pápeža Františka. Jedným z veľkých paradoxov jeho pontifikátu je, že tento muž, od začiatku oslavovaný pre svoju jednoduchosť a pokoru, spôsobil viac otázok než ktorýkoľvek iný pápež v moderných dejinách.

Nehľadiac na médiá, ktoré náboženské otázky takmer vždy čítajú v hrubom a nie úplne vhodnom kontexte pravice a ľavice, v istom zmysle to ani neprekvapuje. Jednoduchosť nikdy nie je taká jednoduchá, ako sa zdá. V skutočnosti je jednoduchosť taká zriedkavá, že väčšina z nás ju len ťažko sleduje, keďže nám v hlave bzučia nedopečené teórie a všetko prekrúcajúce predsudky. Dokonca ani vtedy, keď sa snažíme dávať pozor. Jasnosť či jednoduchosť si vyžaduje ozajstnú námahu – a to pri všetkom.

Jednoduchý a často aj dezinterpretovaný

Bol som pri tom, keď František pred rokom po prvýkrát vystúpil na balkón na Námestí sv. Petra. Jeho prvé slová v pápežskom úrade „Buona sera“, boli výrazné rovnako, ako keď Ján Pavol II. v rovnakej situácii povedal svoje slávne „Nebojte sa!“. Keď sa sklonil a poprosil zástup o modlitbu – čo médiá často prekrúcali, že si žiada „požehnanie“ ľudu – jeho obraz v médiách bol právom či neprávom daný: pokorný človek, ktorý sa snaží reformovať Cirkev, zrušiť kruté pravidlá a privítať celý svet.

Následné rozhovory samozrejme vyvolali otázky, do akej miery je celá jeho vízia konzistentná. Nech už je odpoveď na tieto otázky akákoľvek – a vypariť sa len tak nemôžu, ako by si niektorí priali – „jednoduchá“ rozhodne nie je.

"Jeho skutočné názory sú odlišné od zbožných prianí mnohých reportérov a kritikov a priťahujú veľkú pozornosť práve pre pápežovu hmatateľnú spontánnosť a nákazlivú charizmu."

Zdieľať

Opakovane hovoril, že je „mužom Cirkvi“ a že samozrejme verí všetkému, čo Cirkev učí. Vyskytli sa však aj nešťastné ruchy vo forme náhodných poznámok typu: „kto som, aby som ich súdil?“ o homosexuáloch, poznámka o „registrovaných partnerstvách“ z minulého týždňa, rastúci tlak v samotnom Vatikáne, ako sa zdá, aby sa zmenilo učenie o rozvedených a znovuzosobášených, že môžu pristupovať k prijímaniu. Jeho skutočné názory sú oveľa zložitejšie a dosť odlišné od zbožných prianí mnohých reportérov a kritikov a priťahujú veľkú pozornosť práve pre pápežovu hmatateľnú spontánnosť a nákazlivú charizmu. Predsa však nie je vždy jednoduché ich rozlúštiť.

Ukazuje cestu k cirkvi ako poľnej nemocnice

Práve minulý týždeň sa objavil inteligentný článok, ktorý porovnával pápežov sklon k praktickosti s pragmatizmom Williama Jamesa a Charlesa Sandersa Peircea, ako aj so súčasnými filozofmi Alasdairom MacIntyreom a Slavojom Žižekom, či s ostatnými antiteoretickými teoretikmi. Neviem, či je to tak – to nevie asi nikto. A je viac než len trochu zvláštne odvolávať sa pri vysvetľovaní Jorgeho Bergoglia na tieto ťažké váhy. Ak je to však pravda, potom by sa pápež podobal na prezidenta Obamu, keď tvrdí, že „nie je veľký ideológ“ a zaujíma sa len o to, „čo funguje“. Tento zdanlivo jednoduchý cieľ predpokladá veľké množstvo zložitej teórie.

Je napríklad na míle vzdialený od hnutí ako stará teológia oslobodenia so svojou pokrivkávajúcou marxistickou praxis. Niektorí americkí konzervatívci absurdne tvrdili, že František je marxista len preto, lebo povedal, že treba nanovo usporiadať globálny ekonomický systém, aby sa pomohlo chudobným a marginalizovaným.

"Svet je hriešny tak, ako aj my sami. Možno preto vyvolal Františkov obraz Cirkvi ako 'poľnej nemocnice' uprostred bitky taký veľký ohlas."

Zdieľať

Nemali by sme pápeža – a vlastne ani Karla Marxa – až toľko podceňovať. Samotný marxizmus sa prezentoval ako „vedecký“ socializmus, ktorý nevyhnutne nahradí nesprávne ekonomické a politické systémy. Technik, ktorý by postavil most na základe takejto zjavne nefungujúcej „vedy“, by dávno sedel za mrežami.

František nie je naivný a všetko toto si jasne uvedomuje. Podobne ako všetci moderní pápeži aj on vie, že nevie, ako sa dostať tam, kde by nás všetkých rád videl. To je úlohou ostatných – on len ukazuje cestu. Navyše – ako každý deň vidíme – globálnu ekonomiku či medzinárodný politický poriadok v skutočnosti neriadi nikto. Tápavo sa snažíme reagovať na ekonomické krízy, urovnávať regionálne konflikty a dať svetu niečo, čo sa bude aspoň trochu podobať na medzinárodné právo. Svet je však hriešny tak, ako aj my sami. Možno preto vyvolal Františkov obraz Cirkvi ako „poľnej nemocnice“ uprostred bitky taký veľký ohlas.

Duch svätý často koná tajomne

Svetu sa páči, keď hovorí o politike a spravodlivosti – veď kto je proti zlepšeniu v akejkoľvek oblasti? Keď rozpráva o chudobe a inklúzii, čo robil aj Ján Pavol II. či Benedikt XVI. (no nik to nijako veľmi neoceňoval), podporuje sa tým novinársky príbeh o tom, že pápež sa chce odvrátiť od neuralgických otázok týkajúcich sa sexu a života.

František však takisto často odsudzoval kultúru vyhadzovania, podľa ktorej je možné zbaviť sa nenarodených detí. Dokonca nazval pápeža Pavla VI. „prorokom“, pretože sa naďalej pridŕžal starobylého kresťanského učenia o antikoncepcii, ktoré bolo ani nie tak dávno spoločné všetkým kresťanským cirkvám. Že ste o tom nepočuli? Možno by ste mali napísať svojmu redaktorovi. Ale veľké nádeje si nerobte.

"Máme pozoruhodného pápeža, muža, ktorý má tajomnú schopnosť osloviť a nadchnúť celý svet neobvyklým citom."

Zdieľať

No úprimne, veľmi nepomohlo, keď František zo začiatku svojho pontifikátu hovoril o katolíkoch, že nie vždy majú „nástojiť“ a „byť posadnutí“ potratmi a podobnými otázkami – možno začiatočnícka chyba. Nedávno povedal ľuďom, ktorí s ním robili rozhovory, že by chcel byť opatrný, lebo každé jeho slovo sa podrobne skúma a občas, ako sa obáva, aj nesprávne pochopí.

Takže aspoň zatiaľ nám tu ostáva záhada. Máme pozoruhodného pápeža, muža, ktorý má tajomnú schopnosť osloviť a nadchnúť celý svet neobvyklým citom. Ján Pavol II. robil to isté, aj keď viac verejne a menej osobne. Takisto máme pápeža, ktorý má hlboký odhad pre naše časy, a preto sa nezdráha podpísať pod encykliku Lumen fidei, vynikajúcu analýzu súčasného stavu, ktorú z veľkej časti napísal jeho predchodca, Benedikt, XVI., s ktorým – nech mi to podpichovači v médiách odpustia – má srdečné vzťahy.

Predsa však po tomto prvom roku stále nechápeme, ako vlastne všetky tieto rozličné časti jeho osobnosti zapadajú do seba. Duch Svätý koná často tajomne. A keď pozorujeme tohto mimoriadneho pastiera, je to zatiaľ možno najlepšia odpoveď na všetky naše otázky.

Robert Royal
Autor je šéfredaktor The Catholic Thing a prezident Faith & Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) vo Washingtone D. C. Jeho najnovšia kniha je
The God That Did Not Fail: How Religion Bult and Sustains the West (Boh, ktorý nezlyhal: Ako náboženstvo vybudovalo a udržiava západ).

Pôvodný text: The Mystery of Pope Francis, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo