Chceme viesť deti k hodnotám, ale aj dobre učiť

Chceme viesť deti k hodnotám, ale aj dobre učiť

Foto: archív školy Navis

Na to, aby vzdelávali deti podľa kresťanských ideálov, založili školu. Neďaleko Prahy funguje súkromná katolícka škola, ktorú vyhľadávajú aj neveriaci.

Základná škola Navis je deväťročná súkromná škola, ktorá je postavená na kresťanskom hodnotovom systéme. Vznikla v roku 2011 v Dobřejovicích neďaleko Prahy z iniciatívy rodičov, ktorí chceli svoje deti viesť k cnostiam a prehlbovať ich vzťah k Bohu.  

Hoci tam deti musia nosiť rovnošaty, majú pravidelné modlitby, omše a sú vedené tutoriálnym spôsobom k rozvoju svojho charakteru, školu navštevujú aj žiaci z neveriacich a nepraktizujúcich rodín. 

O koncepte škôl, ktoré sú inšpirované školským systémom hnutia Opus Dei, sme sa rozprávali s Janom Vepřekom, riaditeľom českej školy Navis. 

Vaša škola vznikla na podnet skupiny rodičov. Ako k tomu došlo?

Vznikla na podnet rodičov, ktorí vedeli, že takéto školy už fungujú v zahraničí, kde sa deťom venujú celostne, teda ich formujú aj po duchovnej stránke ako kresťanov.

Takéto školy vznikli podľa španielskeho vzoru. Väčšina rodičov, ktorí si takúto školu želali, boli z Prahy. Napokon sa ukázalo, že dopyt po tomto type vzdelávania je taký veľký, že sa škola rozdelila na polovicu, jedna je v Prahe, druhá ostala tu v Dobřejovicích.

Dnes máte 130 žiakov, pričom neprijímate len deti z kresťanských rodín. Podľa akých kritérií vyberáte žiakov?

Robíme prijímací pohovor, ktorým prechádzajú rodičia.

Rodičia?

Áno, zatiaľ sme nenašli lepší spôsob než osobný pohovor s rodinou, hoci je to časovo náročné. Od začiatku roku som mali asi šesťdesiat pohovorov, každý trvá asi hodinu.

Rodičia musia vedieť, čo škola robí, a byť uzrozumení s hodnotovým vzdelávaním, musia chápať svoju rolu, ako aj doma pracovať s deťmi, nielen po akademickej stránke, ale aj hodnotovo.

Rodičia sami bojujú o to, aby bola škola pre ich deti prínosná a rozvíjala ich. Zdieľať

Nie je podmienkou, aby prijímaní žiaci boli z veriacich rodín, ale nesmú mať s vierou problém, keďže sme školou, kde sa kresťanstvo každodenne žije ako prirodzená súčasť. Inak by vznikol problém pre obe strany. Tolerancia je podmienkou. Samozrejme, priťahujeme najmä veriacich rodičov.

Deti teda pred prijatím na školu ani nevidíte?

To určite nie, máme jedno kolo pohovoru s deťmi, rozdelíme ich do skupiny po 10 až 15 detí, robíme to na skúšku, aby sme videli, či sú deti ochotné pracovať, udržať pozornosť, teda či sú zrelé. Ten hlavný pohovor, kde sa rozhoduje, či si vyhovujeme, je však naozaj s rodičmi.

Je veľa rodín, ktorým poviete nie?

Žiaľ, áno, musíme odmietať aj rodiny, ktorých dieťa by sme aj radi prijali, ale nemáme na to kapacitu. Čím sme starší, získavame meno, povedomie, tým menej sa nám stáva, že prichádzajú rodičia, ktorí by sa do našej školy nehodili.

Vaším zriaďovateľom nie je cirkev, ste súkromnou školou, nemáte cirkev ani ako istého garanta?

Hlavným dôvodom toho, že sme súkromnou školou, je ten, že nám to umožňuje reagovať rýchlo. Keby sme boli cirkevnou školou, bol by to problém. Cirkev síce zvykne reagovať dobre, ale niekedy s tisícročným oneskorením. (Úsmev.)

Oblasť pedagogiky musí reagovať na mnohé podnety a meniace sa podmienky, chceli sme byť nezávislí.

Rodičia musia vedieť, čo škola robí, a byť uzrozumení s hodnotovým vzdelávaním, musia chápať svoju rolu. Zdieľať

Naozaj to má preto zmysel, keď sú to rodičia, ktorí si založia školu, zvonku sa im tým pádom nič nevnucuje. Rodičia sami bojujú o to, aby bola škola pre ich deti prínosná a rozvíjala ich.

Ale, samozrejme, čo sa týka výučby náboženstva, máme akreditovaných učiteľov, ktorí vyštudovali v Ružmoberku Katolícku univerzitu. Sme na zámočku, ktorý máme prenajatý od arcibiskupstva, sme teda v čulom kontakte.

Neprezentujete sa ako škola hnutia Opus Dei, hoci celý tento systém je inšpirovaný práve týmto hnutím. Obávate sa reakcií rodičov, vzhľadom na to, že o Opus Dei kolovali v minulosti všelijaké mýty?

Nemáme s tým problém, aj na webe o tom máme informáciu, je tam uvedené, že náš kňaz, ktorý zaisťuje duchovné vedenie, je z Opus Dei.

Hovoríme to aj na stretnutiach s rodičmi, právne však nemáme s Opus Dei žiadnu previazanosť, u nás učí jeden numerár, farár, ktorý k nám dochádza z osobnej náklonnosti. Nestalo sa nám, že by niekto praskol dverami, lebo spolupracujeme s Opus Dei. V Česku veriacich nie je toľko, aby sme sa nepoznali, takže predsudky príliš nehrozia.

Aké percento neveriacich je na vašej škole?

Je to asi pol na pol, až by som povedal, že neveriaci mierne prevažujú, keďže sme tak blízko Prahy. Medzi učiteľmi máme v drvivej väčšine veriacich ľudí.

Keď hovoríte o hodnotovom vyučovaní, nemajú neveriaci s týmto konceptom problém?

Naším cieľom je každého človeka priblížiť na tej úrovni, kde je, bližšie k Bohu. To môže u niekoho znamenať vedenie k ľudským cnostiam, u niekoho iného duchovné vedenie.

Keď prichádzajú rodičia z neveriacich rodín, tak práve preto, že sa s ich deťmi rozprávame o cnostiach, hodnotách. Mnohé tie rodiny, s ktorými si dobre rozumieme, sú naozaj morálne, smerujúce k dobru, hoci neveria.

Naším cieľom je každého človeka priblížiť na tej úrovni, kde je, bližšie k Bohu. Zdieľať

Niektorí aj prídu ako neveriaci a odchádzajú ako pokrstení, to je ďalšia devíza, že rodičia sú cez svoje deti k tomu prirodzene priťahovaní.

Samozrejme, práca s neveriacimi rodinami by sa mohla zadrhnúť, keby sme si nestanovili jasné pravidlá. Máme špecifikum, výchovu k cnostiam, dvojročný cyklus, keď každý mesiac sa venujeme nejakej cnosti. Rodičov sa preto pýtame, či chcú, aby boli deti prehlbované v týchto cnostiach. Keď si to rodičia pred prijatím prečítajú, môžu povedať, že ďakujeme, toto nie je pre nás.

Akého typu sú neveriaci, ktorí navštevujú vašu školu? Pretože jedna vec je súhlasiť s cnosťami, ktoré sú všeľudské, ale iná vec je súhlasiť s ucelenou kresťanskou víziou, v ktorej sú tie deti vedené...

Je to asi otázka terminológie. Bavil som sa s jedným kolegom, riaditeľom takejto španielskej školy. Pýtal som sa ho, ako to robíte, aký podiel veriacich a neveriacich máte? On povedal, že v Španielsku nie sú neveriace rodiny.

Samozrejme, aj on pochopil, že sa rozprávame o praktizujúcich a nepraktizujúcich kresťanoch.

Rodičia ale vedia, že deti sa budú pýtať na veci hlbšieho významu. Zdieľať

Myslím, že polovica našich neveriacich sú pokrstení, keď prejdeme v debate hlbšie, zistíme, že sa síce označujú za neveriacich, ale nemusí to znamenať, že neveria v Boha.

Mnohí sú latentnými katolíkmi, teda ľuďmi, ktorí súhlasia s našimi hodnotami. Pokiaľ si rozumieme na úrovni cností, morálky a stability rodiny, nie je problém zobrať neveriaceho človeka.

Nemajú však problém s tým, že vaším cieľom je priblížiť ich bližšie k Bohu?

My im to povieme dopredu, vedia, že dieťa chodí do školy, kde je formované kresťansky, modlí sa pred jedlom, na začiatku aj na konci školského dňa, mávame omše.

Náš symbol je maják. Snažíme sa osvetľovať cestu, ale nikomu nič nevnucujeme a nikoho nespútavame reťazami. Samozrejme, keď sa deti modlia, tak tie neveriace nemajú povinnosť sa modliť, ale mali by ostať v tichosti. Rodičia ale vedia, že deti sa budú pýtať na veci hlbšieho významu.

Rodičia idú vo výchove stále liberálnejším smerom, k väčšej voľnosti, demokracii v rodine. Nenarážate na výsledky takejto výchovy?

Naším cieľom je nielen viesť deti k hodnotám, ale aj dobre učiť, aby sa deti veľa naučili. Toto zameranie, ktorému sa dnes hovorí výkonové, príliš liberálne rodiny nepriťahuje. Teda takzvané nevýchovné rodiny alebo také, čo deti vychovávajú demokraticky, majú skôr tendenciu hľadať iný typ škôl. Náš typ pedagogiky vyžaduje autoritu.

Počula som, že vaša škola vyžaduje slušnosť do detailov...

Ale aj u nás sú deti úplne normálne, vedia sa nahnevať ako na ostatných školách, my ich však máme usmerňovať. Príkladom má byť učiteľ. Všetci veríme, že ak deti majú dobrý príklad v škole a doma, tak sa to raz v živote dieťaťa musí pozitívne prejaviť.

Náš typ pedagogiky vyžaduje autoritu. Zdieľať

Ak si spomeniete, na ktorých učiteľov v dobrom spomínate, tak to neboli takí, ktorí sa s vami bratríčkovali a chodili za roh na pokec, ale tí s pevným charakterom, z ktorých ste možno aj mali rešpekt, ale odovzdali nám toho naozaj veľa.

Školy tohto typu v zahraničí praktizujú oddelené vyučovanie, teda školy zvlášť pre chlapcov a dievčatá. Vy ste týmto smerom nešli, prečo?

Vzbudilo by to veľký rozruch, česká spoločnosť nie je na dievčenské a chlapčenské školy pripravená. Navyše, ľudia, ktorí by vyhľadávali takéto školy u nás, by neboli tou klientelou, ktorú hľadáme. Možno by chceli takmer vojenskú školu pre chlapcov, ale to nie je náš cieľ.

Deti u vás ale nosia rovnošaty. Prijali to dobre?

Ujalo sa to skvele. Jednak to stiera sociálne rozdiely medzi deťmi, čo je fajn, ale najmä to slúži k tomu, aby sa deti identifikovali so školou. Majú svoj znak, vedia, čo znamená, a keď je tá škola dobrá, vedie ich to k hrdosti, že tam patria.

Hovorí sa, že formálnosť v oblečení pozdvihuje žiaka na vyššiu úroveň, kultivuje to jeho správanie.

Pozdvihuje to najmä učiteľa, pokiaľ by boli deti v uniforme a učitelia vo vyťahaných svetroch, nepôsobilo by to dobre, nemohlo by to fungovať. Na učiteľoch vidieť, že si vážia prostredie, kam chodia, muži chodia v kravatách a košeliach, ženy majú tiež svoj dreskód, chodia elegantne oblečené. Deti potom vnímajú istú vážnosť vzdelania.

Ďalším vaším špecifikom je, že vediete deti tutoriálnym spôsobom.

Samozrejme, bez toho by to nešlo, problém je, že sme prví u nás, ktorí to takto robíme, teda nemáme veľa podnetov navôkol, kde sa inšpirovať. Sami sa tým musíme veľa zaoberať, ako sa zlepšovať. Dôležité je, že to má dosah na žiakov.

Pozdvihuje to najmä učiteľa, pokiaľ by boli deti v uniforme a učitelia vo vyťahaných svetroch, nepôsobilo by to dobre. Zdieľať

V tútoringu sa prepája oblasť školy a osobného rozvoja. Vďaka tomu dieťa vie, že do školy patria cnosti, smerovanie jeho temperamentu, osobný a duchovný rozvoj. To všetko sú príliš osobné veci, ktoré by sa nedali vybaviť na klasických triednických hodinách.

Samozrejme, dávame si pozor, aby sme nezasahovali do vecí, do ktorých nás nič nie je. Preto je tu kňaz, s ktorým môže dieťa prebrať niektoré citlivejšie veci v duchovnej oblasti.

Máte aj prvých absolventov?

Najstarší sú ôsmaci, ešte nám chýbajú deviataci. Chceli by sme, aby sme raz fungovali až do maturity, aby sme viedli dieťa od škôlky až do tých osemnástich-devätnástich rokov.

Určite však nechceme osemročné gymnázium, chceme základnú školu do deviatej triedy a potom štvorročné gymnázium.

Teda ste proti segregácii detí v skoršom veku?

Áno, to sa nám nepáči, ani dnes nestaviame na tom, aby sme tu mali výnimočne nadané deti. Snažíme sa zlučovať rodiny, ktoré majú podobný názor na výchovu.

Sú školy, ktoré sa snažia deti vyčleniť, tie chytrejšie posúvajú do vybraných škôl, to však ide proti duchu rodiny. Lebo ak mám viac detí a každé by som mal voziť do inej školy, tak by som sa mohol rovno rozkrájať.

Robíme to naopak, pokiaľ prijmeme jedno dieťa, tým rodičom garantujeme, že zoberieme aj ďalšie dieťa. Teda či je dyslektik, dysgrafik, ADHD, nadané dieťa, chceme to zvládnuť a také dieťa prijmeme.

Ako je to s financovaním, zvládajú školu rodičia financovať?

Vychádzame z toho, že peniaze nemôžu ísť proti rodine, teda nemôžu sa stať dôvodom, aby deti prestali u nás študovať. Nikdy sme nikoho nevylúčili na základe toho, že nemal na to, aby nám platil.

Sú školy, ktoré sa snažia deti vyčleniť, tie chytrejšie posúvajú do vybraných škôl, to však ide proti duchu rodiny. Zdieľať

Ale usilujeme sa s nimi viesť otvorený dialóg. Vyberáme istú čiastku, ale mnoho rodín má zľavu, princíp solidarity funguje. Keď sa rodine zlepší situácia, tak si rodič opäť zvýši platbu za školu.

Je možná forma dôvery, že ľudia povedia, teraz mám, môžem dať viac? Čo keď sa niekto tvári, že nemá, ale chodí pritom na drahé dovolenky?

To je ťažké súdiť, finančne nie sme na tom zle, máme takisto zdravú klientelu rodín, ktorým dôverujeme.

Ako škola s istým renomé by sme už mohli vyžiadavať isté pevné sumy od každého a som si istý, že by sme to marketingovo docielili a mali by sme viac peňazí. Lenže potom by sa nám aj zmenila klientela školy, čo nechceme. Vymizli by ľudia, ktorí si to nemôžu dovoliť, lebo ide často o viacpočetné rodiny. Tie sú na tom inak než rodiny s jedným dieťaťom.

Vieme, že aj na Slovensku je skupina rodičov, ktorá plánuje založiť školu na podobnom princípe. Myslíte si, že aj u nás má tento typ školy budúcnosť?

Samozrejme, má to budúcnosť kdekoľvek, kde vznikne angažované spoločenstvo rodín, ktoré je ochotné do toho niečo dať a tým nemyslím peniaze. Ak vznikne združenie rodín, ktoré je pevné, tak to má budúcnosť.

Najväčší problém nie je v tom, že by po takýchto školách nebol dopyt, ale vnútorný rozpor medzi rodinami. Pokiaľ školu nezaloží vnútorne pevné spoločenstvo, tak môže nastať problém. Ale inak majú tieto školy veľkú budúcnosť.

Foto: archív školy Navis

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo