Katolíci v politike – áno alebo nie?

Možno príliš teoretická kniha, ale inak môže poslúžiť ako vcelku inšpiratívny návod na pôsobenie katolíkov v politike.


Giampaolo Crepaldi

„Prvou vecou, ktorú musí katolík v politike sám sebe ujasniť, je, či a prečo by mala mať jeho viera verejnú úlohu. Ak si na prvú časť otázky nedokáže dať kladnú odpoveď, nemal by vzájomne spájať svoju náboženskú vieru a angažovanie sa v politike.“

Takto jasne a stručne začína svoju štúdiu Giampaolo Crepaldi, arcibiskup z Trieste a bývalý sekretár Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj. Ako vyštudovaný filozof a teológ píše v knihe Katolík v politike úvahy o angažovaní sa veriacich vo verejnom živote. Kniha je občas príliš teoretická, často tam cítiť veľkú prevahu cirkevných dokumentov ako argumentačného základu, ale aj napriek tomu je vcelku inšpiratívnym čítaním, zvlášť pre kresťanov ašpirujúcich na štátnické a politické funkcie.

„Veľkým pozitívom publikácie je jej otvorenosť. Kresťanstvo prezentuje ako ponuku a alternatívu, ktorá sa vyberá slobodne, nie ako čosi, čo má byť vnútené.“

Zdieľať

Nadácia Antona Tunegu vydala knihu s podtitulom Príručka pre obnovu. Skutočne, je to čítanie na „obnovu“ súčasnej politiky a jej predstaviteľov, ale aj vnútornú obnovu voličov. Kdesi v podtexte cítiť aj podnet na výmenu starej garnitúry za nových, uvedomelejších a lepších politikov. Autor knihy nabáda katolíkov vstupovať do verejného života, angažovať sa tam – a nebáť sa byť veriacimi aj v tomto prostredí. Ak sa oddelí súkromné od verejného, „viera bude modlitbou, bohoslužbou, individuálnou zbožnosťou, ale neprekoná vnútorný rozmer týchto postojov a nebude usmerňovať žiadnu verejnú činnosť v politickom spoločenstve.“ Preto treba, aby viera nestratila svoj verejný charakter.

Súčasne arcibiskup Crepaldi motivuje aktívnych politických činiteľov, aby posilnení vierou aktívne obraňovali život, hodnoty rodiny, ekológiu – a nielen to. Crepaldi ako najhlavnejšiu obsahovú náplň katolíckej politiky vidí ochranu práva života od počatia až po jeho prirodzený koniec, ďalej ochranu a podporu rodiny založenej na monogamickom manželstve medzi osobami odlišného pohlavia či garanciu slobody výchovy rodičmi vlastných detí. K úlohám pridáva sociálnu ochranu maloletých a oslobodenie obetí od moderných foriem otroctva ako sú drogy, vykorisťovanie, prostitúcia. Nechýba povinnosť katolíckych politikov garantovať právo na náboženskú slobodu, bojovať proti chudobe a tiež rozvíjať ekonómiu, ktorá je v službe človeka a verejného blaha s rešpektovaním sociálnej spravodlivosti, princípu ľudskej solidarity a subsidiarity.

Veľkým pozitívom publikácie je jej otvorenosť. Kresťanstvo prezentuje ako ponuku a alternatívu, ktorá sa vyberá slobodne, nie ako čosi, čo má byť vnútené: „Kresťanstvo vedie dialóg s politickým rozumom, pričom rešpektuje jeho autonómiu, ale žiada od neho vstúpiť do dialógu a tiež, aby sa pozrel, či je v kresťanskom posolstve niečo, čo by odporovalo skutočnému spolunažívaniu, alebo či v ňom sú základné indikácie pre to najlepšie vyjadrenie takéhoto spolunažívania.“

O tom, že kresťanstvo by nemalo chýbať vo verejnej sfére, svedčí Crepaldiho argument týkajúci sa dedičného hriechu. Človek nesmie zabudnúť na svoju vnútornú slabosť – a nesnívať o fiktívnom raji a spásonosnosti politiky. „Kresťanstvo dôveruje človeku i jeho schopnostiam hľadieť na spoločné blaho, ale zároveň reálne vidí jeho slabosti. Myslí si teda, že spoločnosť vždy potrebovala očistu. Občianske čnosti vždy potrebujú podporu a nasmerovanie, ináč upadnú.“ Bulvárnym jazykom môžeme povedať, že je hriechom sľubovať raj už tu na zemi. Pravdivejšie by bolo radšej voličom sľúbiť „churchillovské“ slzy, krv a pot.

"Podľa Crepaldiho ak sa propaguje svet bez Boha, nie je to neutrálny svet, ale diktát nového náboženstva – náboženstva bez Boha."

Zdieľať

Výhradou voči pôsobeniu katolíkov v politike, štáte či správe vecí verejných je neutrálnosť či laicita štátu. Podľa Crepaldiho ak sa propaguje svet bez Boha, nie je to neutrálny svet, ale diktát nového náboženstva – náboženstva bez Boha. „Keď štát zakáže vystavovať na verejných miestach náboženské symboly, nie je neutrálny (prečo vlastne nedovolí vystaviť ich všetky?) ale nakazuje nové štátne náboženstvo, a to náboženstvo úplne bez náboženských súvislostí vo verejnom živote. Nakazuje vlastne novú netoleranciu.“ Crepaldi vidí riziko aj v tom, že ak „absolútny rozum“ označí náboženstvo za iracionálne, bude relativizovať aj etiku ako nevhodnú do verejného života. Rozum bude akceptovať iba to, čo sa dá zmerať. A morálku či etiku nezmeriate. „Ale na čo sa teda zredukuje ten verejný život?“

Crepaldiho kniha je určená širokej verejnosti, ale štýl, akým je napísaná, bude vyhovovať skôr akademikom. No nemali by ju obísť ľudia od fachu. Môže to byť inšpiratívne čítanie aj pre občanov-voličov, aj keď publikácia smeruje skôr k tým, ktorí zodpovedajú za res publicu. Tí by ju mali zaradiť priam do povinného čítania. „Katolík v politike je síce politikom, ale je aj katolíkom. Jeho viera vrhá na to všetko osobitné svetlo. Aj rozum vie, že život je život a smrť je smrť, že muž je muž a žena je žena, že z ľudského embrya sa rodí ľudská osobnosť a nie nejaká ohava. Avšak viera rozum osvecuje a posilňuje v momente slabosti. Katolík v politike vidí v prírode „stvorenie“, v Desiatich prikázaniach nevidí iba prírodný zákon, ale aj Bohom určené dobro, Bohom, ktorý je Pravda a Láska, a preto mu je jasné, kedy sa musí zastaviť, aj keby sa politický rozum, ktorý stratil dôveru v seba samého, rozhodol pokračovať.“

Matúš Demko

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo