Povstalecká anabáza starého otca

Povstalecká anabáza starého otca

Skupina dôstojníkov 2. československej paradesantnej brigády na povstaleckom území. Zdroj: archiv Olgy Bezděkové-Rejtharové, wikipedia.org

Keď som bol malým chlapcom, zbožňoval som počúvať príbehy, ktoré môj starý otec zažil v Slovenskom národom povstaní. Tie dva mesiace na letisku Tri duby a potom ďalších päť mesiacov, keď často nevedel, či sa dožije ďalšieho dňa, ovplyvnili jeho život natrvalo.

Mníchovské udalosti, rozpad Československej republiky ani vypuknutie 2. svetovej vojny sa našej rodiny veľmi nedotkli. Starému otcovi prišlo rukovať až v októbri 1941. Slovenský štát, ako neoficiálne volali prvú Slovenskú republiku, bol vtedy spojencom Veľkonemeckej ríše, a teda vo vojnovom stave aj so Sovietskym zväzom.

Slovensko malo na východnom fronte dve divízie a jednu stíhaciu letku. Voči masám vojska, ktoré tam proti sebe stáli, to bol vcelku zanedbateľný počet a dokonca ani z pohľadu slovenskej armády to nepredstavovalo ktovieako veľké vojnové úsilie. Aj tak ale hrozba nasadenia na fronte v nechcenej vojne mátala nejedného slovenského odvedenca.

Aby minimalizoval hrozbu nasadenia na fronte, starý otec pri odvode trochu prikrášlil svoje zámočnícke skúsenosti. Malá lesť vyšla a výsledkom bolo, že narukoval k Slovenským vzdušným zbraniam, ako sa vtedy volalo naše vojenské letectvo.

Starý otec bol odvelený do leteckých dielní v Trenčianskych Biskupiciach, kde sa ocitol vo svojom živle medzi motormi a strojmi najrôznejšieho druhu. Pôsobenie v Trenčianskych Biskupiciach bolo dokonca korunované získaním kvalifikačného listu a to, čo sa v leteckých dielňach starý otec naučil, navýsosť zužitkoval aj v ďalšom živote.

V porovnaní s okolitými krajinami síce naša krajina trpela prebiehajúcou vojnou najmenej, ale problémy so zásobovaním neobišli ani Slovensko. Moji predkovia vlastnili na slovenské pomery slušné gazdovstvo a vďaka tomu si vedeli udržať primeraný životný štandard aj vo vojnových časoch.

A občasná dodávka na gazdovstve dorobených deficitných potravín dôstojníkom či už v Biskupiciach, alebo neskôr na letisku Mokraď starému otcovi zabezpečovala nielen pravidelnú porciu tzv. opušťákov (povolenie ku krátkodobému opusteniu posádky), ale tiež každoročné uvoľňovanie na žatevné práce.

Na konci januára 1944 bol starý otec po ukončení základnej vojenskej služby konečne prepustený do civilu a v apríli sa oženil s mojou starou mamou.

Povstanie!

Jeden z Američanov, ktorý mal slovenské korene, sa so starým otcom skamarátil natoľko, že ho nahováral, aby odletel s nimi. Starký ale ani na chvíľu nepomyslel, že by opustil rodinu, a tak Američania odleteli z Troch dubov bez neho. Zdieľať

O štyri mesiace neskôr napadli Slovensko Nemci a vypuklo Slovenské národné povstanie. Bola vyhlásená mobilizácia a starý otec rukoval zase. Teraz ale do povstaleckej 1. československej armády na Slovensku. Ako vyškolený letecký mechanik bol pridelený na hlavnú leteckú základňu povstaleckej armády, na letisko Tri duby. Už pár dní po príchode na vlastné oči videl generála Goliana, ktorý na letisko prišiel osobne privítať sovietsku vojenskú misiu.

Po Golianovom odchode si veliteľ letiska nadporučík Kriško čerstvo zmobilizovaných a stále trochu zmätených vojakov nechal nastúpiť. Zvýšeným hlasom a s rukou na puzdre s pištoľou vojakom oznámil, že ten, koho pred chvíľou videli, bol naozaj vrchný veliteľ povstaleckej armády brigádny generál Ján Golian a „... toho, kto ho zradí, ja osobne zastrelím!!“

Na letisku Tri duby starý otec počas povstaleckých dvoch mesiacov zažil početné nemecké bombardovania, prílet nášho 1. stíhacieho pluku a 2. paradesantnej brigády, ale aj pristátie lietajúcich pevností B-17 amerických vzdušných síl. Američania priviezli našim protitankové bazooky a mali odviesť amerických pilotov, ktorí boli v uplynulých rokoch zostrelení nad Slovenskom a povstalci ich oslobodili zo zajatia. Jeden z Američanov, ktorý mal slovenské korene, sa so starým otcom skamarátil natoľko, že ho nahováral, aby odletel s nimi. Starký ale ani na chvíľu nepomyslel, že by opustil rodinu, a tak Američania odleteli z Troch dubov bez neho.

Najčastejším a veľmi náročným zamestnaním boli nočné vykládky sovietskych transportných lietadiel Li-2. „Furmani“, ako naši vojaci prezývali sovietske lietadlá, privážali zbrane, muníciu a lieky. Lietadlá boli vykladané vždy veľkým chvatom, pri pracujúcich motoroch a bez svetiel. Jedna taká vykládka sa starkému skoro stala osudnou. Rusi zjavne zháňali zbrane pre našich povstalcov, kde sa dalo, a dodávky expedovali veľkým chvatom. Samopaly a protitankové pušky prichádzali niekedy nekompletné, ale čo bolo obzvlášť nebezpečné, nezriedka nabité.

Po ukončení vykládky debien so zbraňami bolo starkého úlohou spolu s ďalším vojakom vytriediť a skontrolovať čerstvú dodávku samopalov PPŠ-41 Špagin. Zabraný do práce si starý otec len kútikom oka všimol, že jeho kolega skúšaný samopal práve mimovoľne natočil na neho. Starký inštinktívne švihol rukou, aby hlaveň odstrčil a vzápätí vyšla rana. Guľka o vlások minula jeho bok, prerazila tenkú stenu hangáru a na smrť vydesila dvoch tam sa zašívajúcich vojakov, ktorí opretí o zadnú stenu hangáru pokojne pofajčievali.

Vojak Žiarovský. Zdroj: archív autora

Ústup na Poľanu

Do tuhého začalo ísť na konci októbra 1944. Pod velením veliteľa povstaleckého letectva majora Jozefa Tótha pozemný personál a letci, na ktorých nevyšlo lietadlo 25. októbra 1944, opustili Tri duby a ustupovali smerom na Hornú Mičinú. Od Zvolena už mali v pätách SS divíziu Horst Wessel. V Mičinej sa prúd ustupujúcich vojakov zlial z masou civilistov a vojakov opúšťajúcich Banskú Bystricu. Spoločným cieľom všetkých bola Poľana, kde z rozkazu velenia povstaleckej armády mala byť vybudovaná opevnená zásobovacia základňa. Preplnená cesta z Mičinej na Poľanu sa ale rýchlo upchala a s nástupom tmy nastal chaos.

Starý otec si len kútikom oka všimol, že jeho kolega skúšaný samopal práve mimovoľne natočil na neho. Starký inštinktívne švihol rukou, aby hlaveň odstrčil a vzápätí vyšla rana. Guľka o vlások minula jeho bok a na smrť vydesila dvoch zašívajúcich sa vojakov. Zdieľať

Prúd ľudí sa rozlial po vedľajších cestách a lesných chodníkoch. V nasledujúcom zmätku vojaci často strácali svoje jednotky. Niektorí to využili a pobrali sa potichu domov, iní sa zúfalo snažili nájsť svojich kamarátov. V dave uviazla dokonca aj delostrelecká batéria. Súvislý front neexistoval a menšie nemecké jednotky sa neraz neočakávane zjavovali v tyle našich. Z rôznych strán sa podchvíľou ozývala streľba a zdalo sa, že je len otázkou času, kedy ich Nemci dostihnú. Nervózni delostreleckí dôstojníci zo svojich zbraní radšej povyberali úderníky a odmontovali zameriavače, aby delá nepadli do rúk Nemcov funkčné.

V panujúcom chaose ako mnoho iných vojakov aj starý otec stratil kontakt so svojou jednotkou. Za tejto situácie dospel k rozhodnutiu, že ak už má padnúť Nemcom do rúk, tak bude oveľa bezpečnejšie, ak pri tom nebude ozbrojený. Pušku zastrčil do bútľavého stromu a pokračoval ďalej na Poľanu bez nej.

Napokon sa mu ale predsa len nejako podarilo nájsť svojich a spolu s nimi ďalej tmou stúpal do kopca. Mužstvo z Troch dubov v jednu chvíľu pojalo podozrenie, že ich dôstojníci sa chcú po anglicky stratiť a vojakov nechať svojmu osudu. Vypätá situácia hrozila prerásť v prestrelku medzi vojakmi a dôstojníkmi. Gradujúcu zvadu prerušila charakteristicky dunivá dávka z nemeckého guľometu priamo na trase ich pochodu. Mužstvo aj dôstojníci sa zrazu spamätali a uvedomili si, kde je skutočný nepriateľ. Starý otec túto príhodu uzatváral vetou: „Tí dôstojníci boli ‚pľuhy‘, ale vo svojej robote sa vyznali. Z toho obkľúčenia nás vyviedli bez jediného výstrelu.“

K jednotke leteckého personálu sa pridala skupina ruských partizánov a jeden z Rusov dovtedy udivoval svoje okolie žonglérskymi kúskami so samopalom, až tento spustil a vykosil do Rusovej hustej štice krvavú čiaru. Rus si krv neveriacky utrel rukou, pokrčil plecami, ale v žonglérskej produkcii už nepokračoval. Bolo treba ísť ďalej. Rus nechcenými výstrelmi prezradil ich polohu a streľba z doliny sa zase začala približovať k ich kolóne.

Tu niekde sa starý otec stretol so sovietskym partizánom, ktorý sa s ním rozdelil o chlieb. Neznámy Rus týmto činom navždy spečatil vzťah starého otca k ruskému národu. Nech už sa dialo čokoľvek, do konca jeho dní na tomto svete Rusi zostali tí dobrí a Nemci tí zlí. Pritom starý otec neslobodu po vojne panujúceho komunistického režimu zreteľne vnímal. Aby aj nie, keď v päťdesiatych rokoch sám prešiel nie práve príjemným procesom rozkulačovania. Vojnová skúsenosť s chlebom od ruského vojaka ale pre neho bola nad všetkým. Ako hlboko veriaci človek k tomu ešte zvykol dodávať: „Kto si bez viny, hoď kameňom!“

Popoludní 26. októbra sa veliteľovi 3. taktickej skupiny plukovníkovi Mikulášovi Markusovi a jeho dôstojníkom ako-tak podarilo situáciu dostať pod kontrolu. Na druhý deň sa skupine dokonca úspešne podarilo odraziť prvý pokus Nemcov dobyť osadu Kyslinky, kde sídlil Markusov štáb.

Starkého jednotka napokon Poľanu úspešne dosiahla a dostala za úlohu brániť južné prístupy zo strany Detvy. Starý otec k svojej pramalej radosti namiesto pušky vyfasoval ťažký guľomet. Je záhadou, ako sa mu bez ujmy podarilo zdôvodniť stratu svojej pušky. Dôstojníci ale asi museli v tom čase riešiť omnoho vážnejšie veci ako jednu zašantročenú pušku vz. 24. Guľomet, ktorý starý otec dostal do opatery, bol starý rakúsko-uhorský vodou chladený Schwarzlose vz. 7/24 z mobilizačných zásob slovenskej armády. Starý otec po rokoch lakonicky konštatoval, že „ten guľomet bol aj tak k ničomu, lebo pri streľbe trhal nábojové pásy a zasekával sa“.

„Tí dôstojníci boli ‚pľuhy‘, ale vo svojej robote sa vyznali. Z toho obkľúčenia nás vyviedli bez jediného výstrelu.“ Zdieľať

Masív Poľany sa zmenil na jeden veľký vojenský tábor. Napriek zvládnutiu chaosu ale bolo jasné, že naši sa dlho neudržia. Nemci boli príliš rýchli a príliš silní. A našim sa na Poľanu nepodarilo presunúť prakticky žiadne ťažké zbrane. Bez delostrelectva bola dlhodobejšia obrana nemožná. 30. októbra Nemci obsadili cestu Hnúšťa – Brezno a povstalecké vojsko na Poľane bolo definitívne obkľúčené. Markusov štáb sa musel stiahnuť z Kysliniek a usídlil sa v horárni na vrchole Poľany.

Je pozoruhodné, že 3. taktická skupina dokázala klásť nepriateľovi organizovaný odpor ešte dva týždne po páde Banskej Bystrice. Perimeter, ktorý skupina bránila, sa však zmenšoval každým dňom a 11. novembra sa už bojovalo o vrchol Poľany. Našim sa ešte raz podarilo Nemcov odraziť, ale koniec už bol na dohľad.

Dôstojníci vedeli, že leteckí mechanici, ktorí absolvovali len základný pechotný výcvik, nie sú práve tí správni adepti na partizánsky spôsob boja. Major Tóth preto dal jednotku z Troch dubov nastúpiť a oznámil im, že 1. československá armáda prechádza na partizánsky spôsob boja a že ich technická jednotka sa preto rozpúšťa. Po prečítaní rozkazu jeden z dôstojníkov za súhlasného prikyvovania ostatných ešte dodal, aby tí, čo majú rodiny, radšej išli domov.

Starému otcovi ako čerstvému ženáčovi to nebolo treba opakovať. Zasekávajúci sa guľomet s vybratým záverom a naschvál prederaveným chladičom skončil pod jedným z mostíkov cez blízky potok. Potom sa spolu s kamarátom od Topoľčian, ktorý bol v civile lesníkom, vydal na cestu domov.

Záber z letiska Tri duby počas SNP. Zdroj: sliacdnes.sk

Nebezpečný návrat domov

V noci z 11. na 12. novembra sa partizánom z brigád Za slobodu Slovanov a Alexander Nevský náhlym prepadom na viacerých miestach podarilo úspešne preraziť nemecké pozície na ceste Hnúšťa – Brezno. Starkému a jeho kamarátovi sa podarilo využiť vytvorenú medzeru v nemeckých líniách a z obkľúčenej Poľany uniknúť.

Napriek zvládnutiu chaosu bolo jasné, že naši sa dlho neudržia. Nemci boli príliš rýchli a príliš silní. A našim sa na Poľanu nepodarilo presunúť prakticky žiadne ťažké zbrane. Zdieľať

Plukovník Markus a jeho 3. taktická skupina sa bránili ešte päť dní. Až 17. novembra mohol SS-Obergruppenführer Hermann Höfle hlásiť do Berlína, že organizovaný vojenský odpor slovenských povstalcov je definitívne potlačený.

Starý otec a jeho kamarát medzitým opatrne smerovali domov. Bolo to na lúke v sedle pod Prašivou, kde narazili na telo zjavne olúpeného muža v civile s prestrelenou hlavou. Kamarát sa neudržal a v rozrušení vykríkol, že „... to určite urobili tie svine partizáni!!“ Keď dosiahli kraj lesa, krovie sa pred nimi zrazu rozhrnulo a tam ruský partizán vo vatovanom kabáte s červenou hviezdou na baranici a so špaginom v rukách. A hneď: „Kto gavaril, što partizani svini?“ Z reči Rusa bolo jasné, že toho dňa už niečo popil. Starému otcovi a jeho kamarátovi išli ruky nad hlavu úplne mimovoľne.

Ešte sa neprebrali z prvého šoku, keď sa vedľa Rusa zrazu zjavila drobná žena v uniforme a začala partizánovi po rusky nadávať. Rus jej niečo odvrkol, na čo si ona po pár energických vetách strhla z hlavy čiapku a začala ňou Rusa mlátiť. Zdalo sa, že na ruského partizána to nejaký zásadný vplyv nemá. Len vtiahol bitú hlavu hlbšie medzi plecia, ale stále vytrvalo mieril na starého otca a jeho kamaráta.

Po chvíli sa rozzúrená partizánka postavila pred Rusa a schmatla jeho samopal za hlaveň. Partizán s ním začal kmásať sprava doľava, aby partizánku zo svojej zbrane striasol. Zdalo sa, že je len otázkou okamihu, kedy samopal spustí a Ruska a zrejme aj starý otec s kamarátom budú rozpáraní dávkou guliek. Ale buď spúšť samopalu podopierali všetci svätí, alebo Rus napriek opitosti so svojou zbraňou naozaj vedel zaobchádzať. Žiadna rana nevyšla.

Partizán to napokon vzdal a nespokojne krútiac hlavou zmizol v kroví. Ruska našim ešte spakruky kývla, nech sa pracú, a zmizla tiež. Na kraji lesa zrazu ostali len dvaja vyjavení, dosť nepredpisovo ustrojení slovenskí vojaci, s rukami ešte stále nad hlavami. Starý otec hovoril, že si od úľaku ani nepamätá, ako sa z tej lúky dostali preč.

Najhoršiu chvíľu zažili, keď sa kúsok od ich provizórneho denného úkrytu utáborila nemecká motocyklová kolóna. Vojaci boli takí vyčerpaní, že zaspávali bez ohľadu na hroziace nebezpečenstvo. Zdieľať

Na jeseň 1944 bolo stredné Slovensko plné nemeckých hliadok a presúvajúcich sa okupačných jednotiek. Dvojica sa postupne rozrástla na skupinu. Ísť sa však dalo len v noci. Deň vždy museli prečkať v úkryte. Ale aj za nočnej tmy bolo každé prebehnutie cez cestu behom o život. Keď skupine došla voda, museli celý deň vydržať len s tou trochou, ktorá sa vpila starému otcovi do cípov jeho vojenského kabáta duchaprítomne namočeného v potoku, cez ktorý prebiehali pri jednom z riskantných prechodov cez hradskú.

Najhoršiu chvíľu zažili, keď sa kúsok od ich provizórneho denného úkrytu utáborila nemecká motocyklová kolóna. Vojaci boli takí vyčerpaní, že zaspávali bez ohľadu na hroziace nebezpečenstvo. Starý otec, našťastie, dokázal nezaspať a dával pozor, aby niekto zo spiacich nedajbože nezačal chrápať. Nemci by s nimi asi urobili krátky proces a nechať sa zabiť alebo hoci len byť odvlečený do zajatia sa nechcelo nikomu z našich.

Na dohľad od rodného kraja sa starý otec s kamarátom od Topoľčian rozišiel a ďalej šiel každý svojou cestou. Až po vojne a aj to vlastne náhodou sa starý otec dozvedel, že jeho kamarát domov nikdy nedošiel.

Príslušníci nemeckej protipartizánskej jednotky „Edelweiss“ prepadli obec Kľak a Ostrý Grúň. Domy vyrabovali a zapálili. Do osôb, ktoré z horiacich domov utekali, bezohľadne strieľali. Na snímke vypálený a vyrabovaný Kľak. Foto: repro TASR

Beh o život

Ak si starý otec myslel, že návratom domov do rodného Župkova má najhoršie za sebou, bol to zásadný omyl. Kľakovská dolina sa rýchlo stala jedným z najživších partizánskych centier a podhorskú gazdovskú usadlosť mojich prarodičov si partizáni pomerne rýchlo „obľúbili“.

Pri partizánoch človek nikdy vopred nevedel, čo sa z nich vykľuje. Prababka rozprávala, že ešte pred návratom starého otca z Povstania sa raz vrátili z poľa a z gánku ich domu na nich samopalom mieril partizán. Bol celý otrhaný a zjavne vyčerpaný, ale zato bohato ovešaný granátmi. Keď sa ubezpečil, že narazil na slovenskú usadlosť, začal sa správať o poznanie priateľskejšie. S tou otázkou, či je prababka Slovenka alebo Nemka, to nebol až taký nezmysel. Na druhej strane kopca Žiar sa nachádzajú dediny Píla a Veľké pole. Tie boli vtedy osídlené karpatskými Nemcami, ktorí veľmi ochotne spolupracovali s okupačnou armádou.

Prababka partizánovi dala najesť, aj niečo na oblečenie a partizán sa rozhovoril. Išiel od Zemianskych Kostolian a z úkrytu na vlastné oči videl, ako mu Nemci na dvore jeho domu zastrelili ženu a dieťa. Hovoril, že pri Baťovanoch (dnešnom Partizánskom) podmínoval most a teraz chce len pozabíjať čo najviac Nemcov. Keď si odpočinul, paholok ho v noci zaviedol do lesa k partizánom.

SS-Einsatzkomando Edelweiss Kľakovskú dolinu 21. januára 1945 za svitania uzavrelo. Esesáci začali systematicky podpaľovať domy a strieľať mužov. Ako prví šli na smrť chlapi z Kľaku a Ostrého Grúňa. Zdieľať

Vďaka schopnosti starého otca opraviť čokoľvek, nech už to bol výstroj alebo výzbroj, sa nebezpečné spolužitie s partizánmi obišlo bez väčších excesov. Trúfalosť partizánov ale postupne rástla. Keď sa začali po doline otvorene pohybovať už aj vo dne, starému otcovi bolo jasné, že toto nemôže dopadnúť dobre. Radšej preto odpravil ženskú časť rodiny k príbuzným do neďalekej Novej Bane. Prababka ešte pred odchodom pre každý prípad v neďalekej strži ukryla väčšinu kuchynského vybavenia. Vedela, že chlapi, teda starý otec, pradedo a hluchonemý paholok Paľo, si aj tak vystačia s jednou panvicou, nožom a troma lyžicami.

Nemcom došla trpezlivosť v nedeľu 21. januára 1945. SS-Einsatzkomando Edelweiss Kľakovskú dolinu za svitania uzavrelo. Esesáci začali systematicky podpaľovať domy a strieľať mužov. Ako prví šli na smrť chlapi z Kľaku a Ostrého Grúňa. Vďaka jednému malému chlapcovi sa o tom, čo sa deje v Kľaku, dozvedeli aj v Hrabičove a Župkove. V oboch dedinách zavládla panika.

Z našej usadlosti nad dedinou je výhľad hlboko do doliny. Stúpajúci dym a z diaľky doliehajúce staccatá streľby pradedovi a starému otcovi napovedali, že je zle. Za chrbtom mali Pílu a Veľké Pole. Tadiaľ cesta do bezpečia neviedla. Nebolo inej možnosti, len zísť dolu do doliny a v jej najužšom mieste prebehnúť na hornohámorskú stranu. Na gazdovstve zostal iba paholok, ktorý sa nenechal presvedčiť, aby išiel s nimi.

Na kraji dediny ale hliadkoval esesman. Pradedo a starý otec sa plazili v snehu pokiaľ to šlo, snažiac sa čo najviac oddialiť chvíľu, keď sa budú musieť zdvihnúť a bežať o život len o niečo viac než sto metrov od esesmana. Našťastie ten bol práve na hliadke sám a bol vyzbrojený iba puškou. To spolu s pradedovými frontovými skúsenosťami a nedávno absolvovaným pechotným výcvikom starého otca dávalo šancu na prežitie.

Keď sa už plaziť ďalej nedalo, obaja vyrazili behom a prískokmi vpred, neustále pri tom nahlas počítajúc: raz-dva-tri-štyri. Presne toľko trvá nabitie nemeckej pušky Mauser 98K. Po každom „štyri“ sa hodili na zem a v tej chvíli Nemec vystrelil. Kým prebehli do bezpečia krytu strmého brehu potoka, za ktorým už bol les, vystrelil štyrikrát. Našťastie, ani raz netrafil. Starý otec len dodával, že „sviňa nemecká, nestrieľal až tak zle! Tá posledná pleskla už veľmi blízko“.

V bezpečí lesa za prvou terénnou vlnou pradedo vyčerpaním skolaboval. Starý otec ho priviedol k vedomiu razantným trením snehu po tvári a po krátkom odpočinku obaja pokračovali ďalej. Nakoniec sa obaja zdarne dostali do Novej Bane k starkého svokrovi, môjmu pradedovi Antonovi zo Šimunovej doliny.

Na starého otca sa ale vzťahovala povinnosť nástupu do tzv. Haššíkovej domobrany. To bola akási náhrada za armádu pomenovaná po pronemeckom ministrovi obrany Štefanovi Haššíkovi vymenovanom na miesto generála Ferdinanda Čatloša, ktorý prešiel k povstalcom. Starý otec túto mobilizáciu bez zaváhania odignoroval, a teda sa musel ukryť. Pradedo Anton bol miestnym funkcionárom HSĽS, ale rodina bola pre neho jednoznačne viac ako nejaká ideológia. Zdalo sa, že pre bývalého povstalca niet lepšieho miesta na ukrytie než práve na jeho hospodárstve. V pivnici pod zemiakmi bola urobená skrýša a starý otec sa do nej „nasťahoval“.

Štále boli na ukrývanie pred Nemcami ideálne. Starý otec takto prežil vyše mesiaca až do 28. marca 1945, keď Novú Baňu oslobodila rumunská armáda. Zdieľať

Nečakaným problémom sa ukázala byť fešná a ešte slobodná mladšia sestra starej mamy, o ktorú prejavovali veľký záujem početní príslušníci okupačnej armády nakvartírovaní v Novej Bani. Jazyková bariéra pri tom nebola takou prekážkou, ako by sa mohlo zdať. Jednak starkej sestra sa v tzv. meštianskej škole naučila ako-tak po nemecky a títo „Nemci“ na počudovanie hovorili nejakým vcelku zrozumiteľným slovanským jazykom. Nápadníci boli totiž príslušníkmi 14. granátnickej SS-divízie „Galizien“, ktorej mužstvo tvorili pronemeckí Ukrajinci z východnej Haliče.

Po jednej takej neočakávanej nápadníkovej návšteve bola skrýša v chvate zahrnutá zemiakmi tak dôkladne, že sa starý otec skoro zadusil. Kým sa nápadníka podarilo z domu slušne vypoklonkovať, starký už strácal vedomie. Pradedo Anton hneď po tom, ako priviedol zaťka späť k životu, mladšiu dcéru za spoločensky nevhodné kontakty pomerne dôkladne vykrstil remeňom. Po krátkej úvahe dospel k záveru, že takto to ďalej nejde. V noci bol starý otec potichu presťahovaný do jedného z početných štálov nad Šimunovou dolinou.

Štále boli na ukrývanie pred Nemcami ideálne. Boli to senníky na podhorských lúkach dosť ďaleko od ľudských obydlí, ale zase nie až tak ďaleko, aby do nich nebolo možné raz za čas zaniesť zásoby. A keby bolo najhoršie a nejaká nemecká patrola sa dostala na dohľad, les bol vzdialený len pár krokov. Starý otec takto prežil vyše mesiaca až do 28. marca 1945, keď Novú Baňu oslobodila rumunská armáda. Tá prešla na stranu Spojencov tiež v auguste 1944 – presnejšie, týždeň pred tým, než u nás vypuklo Povstanie.

Pamätník v Ostrom Grúni venovaný obetiam nacistických represálií z 21. januára 1945. Súsošie matky brániacej dieťa bolo realizované v roku 1965. Zdroj: Marian Sabo, wikimedia.org

Po vojne

Keď sa pradedo a starý otec po oslobodení vrátili do Župkova, našli len do tla vypálenú usadlosť a za tým, čo zostalo z humna, mŕtve telo zastreleného paholka.

V povojnovom chaose sa našiel nejaký miestny dobrák, ktorý asi preto, aby si sám zachránil krk, na starého otca napísal udanie, že spolupracoval s klérofašistickým režimom a bojoval proti Povstaniu. Starý otec sa o mene udavača nikdy nezmienil, ale určite vedel, kto to bol, lebo s neskrývanou nechuťou hovorieval, že to na neho napísal „práve ten, čo do Haššíkovej domobrany bez odporu nastúpil a ktovie čo tam potom robil“.

Kým sa veci vyjasnili a potvrdila sa starkého účasť v SNP, bol v lete 1945 na nejaký čas zaistený novobanským „revolučným“ Národným výborom. Či ten „nejaký čas“ bolo pár hodín, dní alebo týždňov, starký neupresňoval. Zdieľať

Kým sa veci vyjasnili a potvrdila sa starkého účasť v SNP, bol v lete 1945 na nejaký čas zaistený novobanským „revolučným“ Národným výborom. Či ten „nejaký čas“ bolo pár hodín, dní alebo týždňov, starký neupresňoval a k tejto téme sa vracal len zriedka a vyslovene nerád.

Gazdovstvo bolo postavené nanovo za prispenia štátu, ktorý vypáleným rodinám vyplatil vojnovú kompenzáciu. Keď na konci päťdesiatych rokov bola do Župkova konečne zavedená elektrina, starý otec sa opäť raz ocitol vo svojom živle. Kto nevidel naše hospodárstvo v prevádzke, nevie, čo je to elektrifikácia v praxi.

Keď som na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov u starých rodičov trávieval prázdniny, vojnové udalosti pripomínali už len dve nemecké prilby, do ktorých sa sliepkam sypalo zrno, a dažďovú vodu z odkvapu zachytával sud s vylisovaným veľavravným nápisom „Wehrmacht 1943“. Starý otec mal v dielni ešte niečo, čo mal byť experimentálny sušiak vyrobený z trojnožky guľometu.

Na moju dychtivú otázku, čo sa stalo so samotným guľometom, starký len neurčito mávol rukou smerom k lesu. Zato k puške zanechanej v bútľavom strome pri Hornej Mičinej sa starý otec z času na čas spomienkami vracal. Zaoberal sa myšlienkou, že by ju išiel skontrolovať, či je ešte tam, kde ju zanechal onú hroznú noc na konci októbra 1944. Ale ako čas plynul, vždy bolo na programe niečo dôležitejšie a ku kontrole v strome ukrytej pušky nikdy nedošlo.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo