Môj týždeň pre pomalé správy

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Môj týždeň pre pomalé správy

Ilustračné foto: pixabay.com

Rýchlosť nie je najdôležitejšou hodnotou.

Pokroky v technológii spôsobujú, že veci sú občas rýchlejšie, no nie nevyhnutne lepšie. Cestovanie vlakom je oveľa pohodlnejšie a civilizovanejšie než cestovanie lietadlom. Zmierime sa však s tým, že sme natlačení do moderných lietadiel, lebo sme závislí od rýchlosti.

A predsa nie je rýchlosť najdôležitejšou hodnotou. Niektorí ľudia síce píšu rýchlo, no ich presnosť je hrozná, iní rýchlo čítajú, no pochopia málo. Nepomôže vám, že jazdíte rýchlo, ak idete nesprávnym smerom. Na jednej z tých vtipných tabuliek, ktoré si ľudia dávajú vedľa kávovarov, sa píše: „Pi kávu. Rob hlúpejšie veci rýchlejšie.“

Aj moderné spravodajstvo má obdivuhodnú rýchlosť, no často mu chýbajú práve tie prísady, ktoré si cením najviac: pravdivosť, presnosť a spoľahlivosť. Nemá pre mňa hodnotu dostať správu o nejakej udalosti dve minúty po nej, ak správa prekrúca to, čo sa stalo.

Nemá pre mňa hodnotu dostať správu o nejakej udalosti dve minúty po nej, ak správa prekrúca to, čo sa stalo. Zdieľať

Aby som mal to, čo chcem, musel som sa akoby „vrátiť do minulosti“, do čias, keď ľudia dostali správu o nejakej udalosti aj týždeň či dlhšie po nej. Zomrel pápež a trvalo týždeň i viac, kým sa táto správa dostala do Spojených štátov. Teraz som si zaviedol prax, že kedykoľvek počujem horúce správy, pripomeniem si, že by som mal čakať aspoň týždeň, kým sa veci „usadia“ – týždeň na to, kým sa všetky falošné správy opravia a mnohé jednostranné a stranícke správy vyvážia a opravia správami z druhej strany.

Počujete šokujúci príbeh. Pápež povedal x alebo prezident urobil y. Možno je to pravda, ale vlastne to môže byť aj presne naopak. Ako pribúdajú opačné správy, komentátori začínajú byť obozretnejší, pokiaľ ide o fakty, no nie, pokiaľ ide o hrozbu. Dobre, tak teraz si nie sme istí, že sa tá katastrofa stala (ktorú sme včera hlásili ako fakt), ale sme hlboko znepokojení, že sa mohla stať. A ak sa stala, čo by to znamenalo pre verejnosť?

Ako sa veci začínajú vyjasňovať, zisťujeme, že pápež v skutočnosti nepovedal x, iba že niekto povedal, že povedal x, alebo niekto počul niekoho iného povedať, že povedal x. Ani prezident v skutočnosti neurobil y; len spomenul, že spraví y alebo niečo ako y, prípadne niečo, čo niekto interpretoval ako y. Polícia možno zastrelila chudobného, nevinného a neozbrojeného muža, a možno nie. Nejaké úbohé dievča možno znásilnili nemilosrdní chlapci na výške, ale s určitosťou to nevieme.

To, že nikto nevie, čo sa vlastne stalo, nezastaví médiá v ďalšom komentovaní, najmä o tom, ako sa toto všetko zahráva s verejnosťou – s verejnosťou, ktorá stále nevie, čo sa v skutočnosti stalo, a väčšinou len reaguje na správy z médií. Budú sa písať nahnevané blogy a na Twitter sa budú posielať kruté komentáre, aj keď pravda stále nie je jasná.

Je pravda ešte stále hodnotou? Nebohý Tom Wolfe raz napísal o modernom umení, že umenie sa stalo menej dôležitým než „elitný“ komentár k nemu. Zdá sa, že to isté platí aj o moderných „krízach“. Pravdivosť toho, čo sa stalo, je už menej dôležitá než nahnevaný a morálne nadradený komentár.

Pri tomto všetkom je to práve verejnosť, s ktorou sa „hrá“. Ktosi zapíska a my máme tancovať, skákať od zlosti a jedu zakaždým, keď médiá vytrúbia ďalší „škandál“ či „krízu“. Dnes médiá používajú tieto slová tak často, že sa len ťažko dá povedať, aké použijú, keď budeme mať skutočnú krízu. „Nie, tentokrát to skutočne myslíme vážne.“ Kričte „vlk“ príliš často a ľudia si prestanú toto volanie všímať. Škoda však, že neprestanú hrať hru na mediálne šialenstvo.

Istý priateľ mal pred pár dňami zaujímavý zážitok. V médiách čítal „horúcu“ správu o tom, že možná nominantka na Najvyšší súd Amy Barrettová letí so svojou rodinou do Washingtonu. Keďže býva oproti Barrettovým, videl, že sú doma, a pred domom dvoch reportérov, ako sedia v autách a čakajú ako supy. Táto správa bola čistý výmysel.

Mnohí ľudia však, žiaľ, na túto nepravdu zabudnú a naďalej budú brať „správy“ z tohto zdroja. Kto má ešte nejakú vierohodnosť? Je to luxus, o ktorom majú ľudia zo správ pocit, že si ho už nemôžu dovoliť a celkovo sa bez neho zaobídu?

Médiá dnes používajú slová kríza a škandál tak často, že sa len ťažko dá povedať, aké použijú, keď budeme mať skutočnú krízu. Kričte „vlk“ príliš často a ľudia si prestanú toto volanie všímať. Zdieľať

Porovnajme si kvantitu a kvalitu spravodajstva z politiky či komunálnych záležitostí so športovým spravodajstvom. Športoví komentátori sú vyzbrojení faktmi a štatistikami, často sa rozprávali so všetkými hlavnými zúčastnenými a hráčmi, kladú otázky, ktoré idú o hĺbky, a snažia sa, aby ich tímové predsudky nezničili ich komentár alebo tieto predsudky aspoň čestne a otvorene priznávajú.

Čo nám to hovorí o kultúre, keď je jej športové spravodajstvo dôkladnejšie, profesionálnejšie a menej detinské než jej politické spravodajstvo? Hovorí nám to to, čo nás pred desaťročiami učili knihy Entertaining Ourselves to Death (po česky vyšlo ako Ubavit se k smrti) a How the News Makes us Dumb (Ako zo správ hlúpneme – obe sa oplatí prečítať). Už nemáme tie vzácne vážne správy a ani ich mať nebudeme, kým sa správy budú i naďalej vnímať ako ďalšia forma zábavy, ktorú poháňajú peniaze a ratingy, a predsa má velikášsky blud a falošnú serióznosť.

Autori ústavy vedeli, že republika, ktorú zakladajú, si vyžaduje silnú, slobodnú a zodpovednú tlač. Keď som bol mladší, ľudia sa obávali, že korporácie získajú kontrolu nad správami. Dnes to už nikto nehovorí. Aspoň nie vo veľkých spravodajských programoch. Možno je to preto, že ich všetky vlastnia veľké korporácie. Ľudia z médií si robia starosti pre kapitalistické korporácie, len nie pre svoje vlastné. Robia si starosti pre nepravdy a prekrúcania iných ľudí, len nie pre svoje vlastné. Každý deň si robia starosti pre stovky vecí, ale o pravdu sa nestarajú. A pravda je to jediné, vďaka čomu môžeme zostať slobodní.

Pravda si však vyžaduje to, čo básnik Randall Jarrell raz nazval „nežnosťou trpezlivej mysle“. Naučíme sa mať túto trpezlivosť?

Randall Smith
Autor je profesorom teológie na Univerzite sv. Tomáša v texaskom Houstone. Jeho najnovšia kniha Reading the Sermons of Thomas Aquinas: A Beginner’s Guide (Čítanie kázní Tomáša Akvinského: Sprievodca pre začiatočníkov) sa dá v súčasnosti dostať na Amazone a v Emmaus Academic Press.

Pôvodný text: My Slow News Week.

 

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo