Mozgová smrť: potrebné rozlíšenia
Státisíce ľudí pred dvomi týždňami pochodovali po celých Spojených štátoch na protest proti hromadnému vraždeniu životov v matkinom lone. Katolíci a iní už celé desaťročia udržujú tento boj pri živote a s dobrými výsledkami. No ako náboženstvo, ktoré si cení vieru aj rozum, katolicizmus robí rozlí...
Státisíce ľudí pred dvomi týždňami pochodovali po celých Spojených štátoch na protest proti hromadnému vraždeniu životov v matkinom lone. Katolíci a iní už celé desaťročia udržujú tento boj pri živote a s dobrými výsledkami. No ako náboženstvo, ktoré si cení vieru aj rozum, katolicizmus robí rozlíšenia aj pri iných otázkach života.
Mnohí ľudia napríklad nevedia, čo presne konštituuje mozgovú smrť. Nie je to práve najpríjemnejšia téma na premýšľanie. A vďaka Bohu len málokto z nás má k tomu aj naliehavé dôvody. No tragický prípad Jahi McMathovej, 13-ročného dievčaťa z Oaklandu, dal túto tému do pozornosti celému národu – a preto je viac než predtým potrebné hovoriť nielen jasne, ale aj ohľaduplne.
Čo sa stalo v prípade Jahi McMathovej
Toto je stručné zhrnutie Jahiinho prípadu: šla na plánovanú operáciu, pri ktorej jej mali odstrániť mandle, aby jej uľavili od spánkového apnoe. Krátko nato mala masívne krvácanie, po ktorom nasledovala zástava srdca a poškodenie mozgu. Tento katastrofálny dôsledok je pri takomto zákroku veľmi zriedkavý. Po pár dňoch u nej lekári stanovili mozgovú smrť.
Zhodou okolností pred dvomi rokmi v tej istej nemocnici po podobnom zákroku utrpelo iné dievča ničivé neurologické poškodenie, ale nezomrelo, a rodina dostala odškodnenie vo výške 4,4 milióna dolárov.
Nikto vlastne nevie, čo presne sa udialo v prípade Jahi McMathovej. Zo správ, ktoré postupne priniesli médiá, sa zdá byť jasné, že nastali trenice medzi rodinou a nemocnicou – a následne medzi právnymi zástupcami rodiny a hovorcami nemocnice. Rodina trvala na tom, aby ju udržiavali na ventilátore, čo roznietilo širokú diskusiu.
Je však tento prípad skúšobným kameňom v zápase medzi kultúrou života a kultúrou smrti, ako niektorí vykreslili prípad Terri Schiavovej, akési druhé kolo? Zmätok do tejto situácie môže vniesť nedávne vyhlásenie Nadácie Terri Schiavovej, že Jahi McMathová má jej podporu. Pod podporou tu nemyslím vyjadrenie solidarity so smútiacou rodinou (ktorú samozrejme cítia), ale že považujú Jahi za živú, tak ako jej rodina.
Príbeh Terri Schiavovej bol trochu iný
Spomeňme si – aby sme urobili najdôležitejšie rozlíšenie – že Terri Schiavová mozgovo mŕtva nikdy nebola. Bola v stave, ktorý sa dlho nazýval „perzistentný vegetatívny stav“. Jej mozog nebol úplne zničený. Bola schopná sama dýchať, čo je jasným znakom, že mozgový kmeň poškodený nie je. Nikdy sa nediskutovalo o tom, či je mŕtva; nikto ju nikdy za mŕtvu nepovažoval.
Schiavovej stav sa teraz začína nazývať syndróm areaktívnej bdelosti. Táto nedávna zmena terminológie nie len je prázdnym ústupkom voči politickej korektnosti, ale viac rešpektuje pacientovu dôstojnosť a je presnejšia.
Jedným z najfascinujúcejších nedávnych objavov neurovedy je, že niektorí pacienti v stave, v akom bola Terri Schiavová, majú väčšie možnosti a viac si uvedomujú okolie, než sa doteraz predpokladalo.
Napríklad štúdia z roku 2013 uverejnená v časopise JAMA Neurology ukázala, že technológia skenovania mozgu (fMRI) dokáže u niektorých behaviorálne areaktívnych pacientov preukázať vedomie a dokonca aj schopnosť komunikovať.
Takéto objavy sú ďalším potvrdením faktu, ktorý sa dlho a bežne považuje za samozrejmý: že takíto pacienti sú očividne živí, napriek vyjadreniam niektorých vedcov, ktorí by ich chceli klasifikovať ako mŕtvych.
Jahi McMathová
Naproti tomu tí, čo spĺňajú neurologické kritériá smrti, nezvratne stratili nevyhnutné funkcie celého mozgu. Stratili takzvané „vyššie“ mozgové funkcie a zároveň nie sú schopní udržať si svoje autonómne, vegetatívne funkcie. Fakt, že pacient všetky tieto funkcie nezvratne stratil, sa chápe ako znak, že nastala smrť, a nie vážne ochromujúce zranenie.
Pius XII.: Smrť určujú lekári
V Schiavovej prípade sa spor točil okolo toho, či je možné odoprieť jej umelú výživu a hydratáciu a kto má právo o tom rozhodovať. Jahi McMathová naproti tomu podstúpila šesť samostatných neurologických vyšetrení, z ktorých každé potvrdilo diagnózu mozgovej smrti.
Nie je ťažké pochopiť, prečo Jahiina mama povedala, že bude môcť prijať jej smrť až vtedy, keď jej prestane biť srdce – je ľahké ju chápať. Ťažšie je však rozumieť výdobytkom a hraniciam modernej technológie. V čase, keď išiel Jahiin prípad na súd, istý muž vo Francúzsku dostal prvé úplne umelé srdce – čo je (ďalší) radikálny dôkaz, že človek nepotrebuje vlastné srdce na to, aby jeho život pretrval. O jeho mozgu sa to sa však nedá povedať.
Posledná správa znela, že Jahi bola prijatá do nemenovaného zariadenia v New Yorku. Podľa jedného novinového článku, Jahi „privítali s otvorenou náručou členovia istej katolíckej organizácie, ktorá verí v právo na život.“ [sic]
Aj táto poznámka môže vyvolať určitý zmätok, keďže akoby naznačuje, že katolícka mentalita za právo na život vylučuje, aby lekári legitímne určovali, kedy nastala smrť. Pius XII. v 50-tych rokoch konkretizoval, že jedine lekári majú potrebnú kompetenciu určovať takéto veci.
Treba citlivosť aj pravdu
Nie je veľmi známe, že Cirkev pozorne reflektuje mozgovú smrť už niekoľko desaťročí. Zakaždým, keď sa na túto tému vyjadrila, bolo to na podporu legitímnosti tohto prostriedku na určenie, že nastala smrť človeka.
Častou sťažnosťou po Schiavovej prípade je, že sa premeškala príležitosť poučiť verejnosť. Tým možno čiastočne vysvetliť, prečo sa základné rozlíšenia stále prehliadajú, aj keď niektorí ich možno prehliadajú náročky.
Istý hosť v CNN spojil McMathovej prípad s prípadom Schiavovej a naznačoval, že obe boli mŕtve – pomiešané pojmy, aby som sa vyjadril mierne. Urobil to preto, aby odmietol všetok aktivizmus za život – či už za McMathovú, Schiavovú alebo za kohokoľvek iného – ako v konečnom dôsledku prejav protipotratovej politiky, ktorú podľa všetkého považuje za bezdôvodný nezmysel.
Je zrejmé, že sa treba postaviť proti pokračujúcim zločinom charakterizujúcim kultúru smrti – ako aj bdieť proti ďalším – a nikdy to nemožno dostatočne prízvukovať. No v tomto zápase by sme mali používať také prostriedky, že budeme vyžarovať svetlo pravdy hovorenej v láske. Toto svetlo pravdy je rovnako potrebné aj na rozlišovanie a prijatie, že tragická smrť naozaj nastala.
Matthew Hanley
Autor je akademikom v National Catholic Bioethics Center (Národné katolícke bioetické centrum). Spolu s doktorom Jokinom de Irala napísal knihu Affirming Love, Avoiding AIDS: What Africa Can Teach the West (Sľúbiť lásku, vyhnúť sa AIDS-u: Čo môže Afrika naučiť Západ), ktorá nedávno získala cenu za najlepšiu knihu od Catholic Press Association. Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi pána Hanleyho, nie NCBC.
Pôvodný text: Brain Death: Making the Distinctions, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).
Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha.
