Kto nám kradne dejiny?

Malé národy - malé dejiny, veľké národy - veľké dejiny. Aj takto by sa dalo zjednodušiť známe pravidlo histórie. Samozrejme, že aj z tohto pravidla sú určité výnimky. Slovensko však medzi tieto výnimky bohužiaľ nepatrí.

Veľké dejiny sú dejinami významných osobností a rozhodujúcich udalostí. Sú vládcovia a ovládaní, aktívni tvorcovia a pasívni prijímatelia. No toto moje tendenčné rozdelenie je potrebné doplniť ešte o jeden faktor. O geografický priestor, v ktorom sa veľké dejiny tvoria.
Objektívne si musíme priznať, že v našom stredoeurópskom priestore by sme našli len zopár udalostí, ktoré „otriasli svetom.“ A práve z tohto dôvodu môžeme naše „malé dejiny“ ospravedlňovať. A čo Slováci? Majú nejaké úctyhodné dejiny?

Po dlhých rokoch štúdia slovenských dejín na základnej a strednej škole môže byť bežný človek v rozpakoch. Naše dejiny sa učia ako dejiny Slovákov a nie ako dejiny Slovenska. A tu je prvý kameň úrazu. Akoby slovenské dejiny museli tvoriť iba Slováci. Významné udalosti, ktorých sa na Slovensku odohralo pomerne dosť, sú významné len vtedy, ak v ich úzadí stal nejaký roduverný krajan. Ak náhodou nestál, tá udalosť už nie je naša. Ak nie je naša, prečo o nej písať. Ak nie je naša, prečo o nej učiť. Prečo vlastne spomínať?
Približne takto by sa dala zjednodušene popísať „logika“ našich dejinných interpretátorov.
Niektorí z nich sú historici, iní nie. No naši historici nemajú vplyv na verejnú mienku. Majú ho politici, ktorí určujú trendy. Môžu ovplyvňovať učebné osnovy, môžu oslovovať masy. A robia to obdivuhodne úspešne. Najmä tí národne orientovaní. Výsledok?

Slováci úspešne zabúdajú napríklad na uhorské dejiny. Na tie dlhé stáročia v Uhorskom kráľovstve, keď uhorskí králi boli aj našimi kráľmi. Na uhorské výhry aj prehry. Na spoločný boj proti nepriateľom, na bohatstvo a význam našich miest. Na naše regionálne osobnosti, na panovnícke rody na Spiši, Turci, Liptove a na celom našom území. A to všetko preto, lebo na tých osobnostiach nebolo takmer nič slovenské.
Títo národne orientovaní politici však idú ďalej. Podľa nich je potrebné zabudnúť napríklad aj na dejinný odkaz Československa. Tu používajú opäť emocionálny nádych národných argumentov. Opäť selektujú na našich( teda rýdzo slovenských) a tých druhých. Aké detinské. Naši a vaši. My a vy.

A preto to v dnešných dňoch vyzerá s našimi dejinami opäť zle. Významné uhorské udalosti na slovenskom území si chodia pripomínať maďarské delegácie. Ako inak, bez slovenských vládnucich špičiek. Rovnako sme ešte neboli schopní vymenovať 28. alebo 30. október za štátny sviatok. Akoby žiadne česko-slovenské spolužitie v jednom štátnom útvare nikdy nebolo. Obdivuhodné, ako rýchlo zabúdame.

Nepopieram, že v našich dejinách, teda aj v uhorských a československých, boli mnohé problémy a kontroverzné udalosti. Pravdaže, stali sa aj mnohé príkoria. Ale tým, že ich vymažeme, nikdy nič nevyriešime.
Je to všetko smutné a smiešne zároveň. Smutné, lebo tým strácame svoju vlastnú identitu. Kúsok zo seba. Podobné delenie na našich a vašich som si nevšimol ani u žiadnych veľkých národov. Ani Nemci, ani Briti také nič nepraktikujú. Keďže majú mnoho významných osobností, mohli by si to pokojne dovoliť. No nerobia to. A my, malý národ, čo ich má minimum, to napriek tomu robí. Aj to málo, čo má, ničí. No nie je to smiešne?
Takže, kto nám kradne dejiny? Maďari ani Česi to určite nie sú. Kradneme si ich sami. Presnejšie, kradnú nám ich naši roduverní politici svojimi rečami. Paradoxné, no pravdivé. Rýdzo slovenské.

Dušan Čurila

foto: www.sxc.hu

• Ak sa Vám článok páčil, podporte ho navybrali.sme.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo