Keď Američania zvažovali, či sa stať impériom

Keď Američania zvažovali, či sa stať impériom

Neskorší prezident USA Theodore Roosevelt a jeho Drsní jazdci na Kube po bitke o výšiny San Juan. Júl 1898. FOTO: William Dinwiddie/Wikimedia Commons

Španielsko-americká vojna z roku 1898 je dnes skoro zabudnutá. No v USA začala pozoruhodnú debatu o napätí medzi imperializmom a ideálmi demokracie.

Bolo krátko pred desiatou večer 15. februára 1898, keď Havanou otriasla mohutná explózia. Výbuch sa odohral na americkej vojnovej lodi Maine, ktorá kotvila v prístave.

Bola sem vyslaná len pár týždňov pred tým, aby chránila občanov USA počas kubánskeho povstania proti španielskej nadvláde. – Konflikt, ktorý už trval niekoľko rokov.   

Potopenie vojnovej lode Maine si vyžiadalo životy 260 amerických námorníkov. Jej náhla skaza mnohých z nich zastihla v spánku.    

Pamätajte na Maine!

Tlaková vlna bola silná. „Vybité okná sú skoro na každom dome“, písali vtedy noviny New York Times o situácii v Havane.  

No dôležitejšie bolo, čo písal New York Journal tlačového magnáta Williama Randolpha Hearsta a New York World vydavateľa Josepha Pullitzera. V bulvárnom štýle a bez dôkazov obvinili z výbuchu Španielov. Aj keď tí mali sotva záujem, aby dravý severný sused získal zámienku pre zamiešanie sa do ich kubánskych záležitostí.

Niektorí zase špekulovali, že vo výbuchu mohli mať prsty kubánski rebeli. To bola verzia, ktorá by vyhovovala Španielsku.

Iní tvrdili, že si loď Američania potopili sami, aby mali dôvod vstúpiť do vojny. Dodnes incident nie je úplne objasnený.

Novšie výskumy vraku Main pripúšťajú aj možnosť, že požiar v sklade s uhlím viedol k výbuchu v sklade s muníciou. Inými slovami, mohlo ísť o nehodu.

Lenže americká komisia, ktorá incident vyšetrovala krátko po tom ako sa stal, došla k záveru, že explóziu spôsobila námorná mína. Táto verzia poukazovala na Španielsko.

Americká bulvárna tlač viac nepotrebovala. Už roky zveličovala španielske zverstvá na Kube. Najmä vymýšľaním sexuálne ladených príbehov o španielskych dôstojníkoch, obťažujúcich kubánske ženy.

„Vy zaobstaráte obrázky a ja zaobstarám vojnu“, mal odkázať Hearst ešte v roku 1897 jednému svojmu korešpondentovi, ktorý sa na Kube nudil, lebo mal pocit, že sa tam nič akčné nedeje. Nie je isté, či je ten výrok autentický, no Spojené štáty v každom prípade posadla vojnová hystéria.

„Remember the Maine, to hell with Spain“ (Pamätajte na Maine, do pekla so Španielskom), začalo sa hovoriť medzi Američanmi. Vojna bola na spadnutie.

Nový dravec na scéne

Keď v havanskom prístave vybuchla americká vojnová loď Maine, zostávali zo španielskej koloniálnej ríše, ktorú v 16. storočí vybudovali moreplavci a conquistadori, už len torzá.

Španielsky hovoriace krajiny strednej a južnej Ameriky získali nezávislosť už v prvej polovici 19. storočia. Z Madridu sa v roku 1898 vládlo v Karibiku iba Kube a Portoriku, v Tichom oceáne ešte Filipínam, k tomu pár súostroviam a hŕstke území v Afrike.

Prelom 19. a 20. storočia bol obdobím imperializmu a kolonializmu. Medzi priemyselnými mocnosťami tých čias sa presadil názor, že k národnej veľkosti patrí koloniálna ríša v zámorí.

Misijné rojčenie o civilizačnom pozdvihnutí divochov išlo ruka v ruke s módnymi teóriami, podľa ktorých vzťahy medzi národmi pripomínajú džungľu: Slabé sú predurčené, aby sa stali korisťou silných a aj medzi veľmocami bude napokon kraľovať tá najsilnejšia.

Najväčšími koloniálnymi ríšami v zámorí disponovali v tom čase Veľká Británia a Francúzsko. No o slovo sa hlásili nové mocnosti na vzostupe: predovšetkým wilhelmovské Nemecko, ale tiež Japonsko, Taliansko a napokon Spojené štáty americké, ktoré sa v druhej polovici 19. storočia stávali postupne vedúcou svetovou priemyselnou veľmocou. Keď ukončili svoju vnútrozemskú expanziu, začali sa obzerať po okolí.

Jeden spôsob ako získať kolónie spočíval v zabratí území, ktoré si ešte nerozdelili Briti a Francúzi. Tie však rýchlo mizli.

Napríklad v Afrike do roku 1914 zostali len dve nezávislé krajiny: Libéria a Etiópia. Zvyšok čierneho kontinentu si podelili európske koloniálne mocnosti.

Druhý spôsob spočíval v tom, že mladá dynamická veľmoc na vzostupe zoberie kolónie niektorej z upadajúcich mocností. Najpravdepodobnejšími kandidátmi na takéto prerozdelenie boli koloniálne ríše Portugalska a Španielska, ktoré kedysi, v 16. storočí, začali s európskou zámorskou expanziou, no na konci 19. storočia to boli dve zaostávajúce krajiny, zmietané vnútornými spoločenskými problémami.

Kým napríklad vo wilhelmovskom Nemecku bol názor, že krajina potrebuje kolónie, relatívne rozšírený, situácia v USA bola komplikovanejšia. Samotné Spojené štáty totiž boli kedysi kolóniou, ktorá si musela vybojovať nezávislosť od Britov.

Američania si zakladali na svojich slobodných inštitúciách. Rovnako existovala silná nevôľa voči napodobňovaniu koloniálnych mocností Starého sveta, od ktorých si Spojené štáty zachovávali odstup.

Americký flirt s nepokrytým imperializmom európskeho typu bol krátky, ale intenzívny. Napokon zvíťazili hlasy tých, ktorí nové veľmocenské postavenie USA vo svete chceli vybudovať na zvyškoch španielskych dŕžav.

Drsní jazdci

„Krv zavraždených z Maine nevolá po odškodnom, ale po úplnom odčinení, ktoré môže nastať jedine tak, že Španielov vyženieme z Nového sveta“, hromžil štátny tajomník ministerstva námorníctva Theodore Roosevelt.

Ak niekto doslova túžil po vojne, tak on. Svojho prezidenta, Williama McKinleyho, neváhal v súkromí kritizovať ako zbabelca, lebo sa pokúšal navzdory tlaku verejnej mienky udržať mier.

Theodore Roosevelt bol motivovaný okrem snahy vydobyť prestíž pre Spojené štáty a osobitne pre ich námorníctvo (ktoré mal na starosti), aj étosom Monroeovej doktríny. Američania boli od začiatku 19. storočia citliví na angažovanie sa európskych mocností v ich „záhradke“. Zvlášť to platilo o Kube, ktorá sa nachádza len približne 160 kilometrov južne od Floridy.

Avšak v 90. rokoch by Roosevelt nemal problém ani s vojnou proti Veľkej Británii za účelom dobytia Kanady, ako skonštatoval jeho životopisec Edmund Morris. 

Španielsko-americká vojna napokon začala dva mesiace po potopení lode Maine. Trvala od 21. apríla do 13. augusta 1898. Teda len necelé štyri mesiace.

Už 1. mája sa Američanom podaril neočakávaný úspech. Všetky pohľady boli upreté na Kubu, no zatiaľ americké vojnové lode v manilskej zátoke na Filipínach zničili španielsku eskadru. Američania mali len osem zranených.

V mnohých ohľadoch bola španielsko-americká vojna veľmi kuriózny konflikt. V roku 1898 mali Spojené štáty 73-miliónov obyvateľov a ich populácia sústavne rástla vďaka prisťahovalectvu z Európy. No v ich armáde slúžilo len 26-tisíc vojakov. Aj armády menších európskych štátov mali väčšie mierové stavy.

Ak nerátame vojny s indiánmi, americká armáda bola aj pomerne neskúsená. Jej posledný veľký konflikt bola občianska vojna Severu proti Juhu, ktorá skončila 33 rokov pred vojnou so Španielskom.

No vďaka dobrovoľníkom sa vojsko USA rýchlo rozrástlo na 300-tisíc mužov. Španieli boli na tom horšie. Na Kube mali 80-tisíc mužov. Boli slabo vycvičení a ich bojová morálka nebola vysoká. Španielska armáda čelila problému prebujneného dôstojníckeho zboru. Inými slovami: priveľa veliteľov pripadalo na málo vojakov.

Keď vojna vypukla, Theodore Roosevelt rezignoval na svoju pozíciu v americkej administratíve a s hodnosťou podplukovníka začal organizovať dobrovoľnícku jednotku, ktorá vošla do histórie pod názvom Rough Riders (Drsní jazdci).

Tvorila ju zvláštna zmes ľudí, vrátane absolventov elitných univerzít, športovcov, zálesákov, kovbojov, indiánov, či baníkov. Oddiel sa vyznamenal počas bitky o výšiny San Juan 1. júla 1898, neďaleko mesta Santiago de Cuba, druhého najväčšieho mesta na Kube.

Roosevelt si zápal bitky z dnešného pohľadu až perverzne užíval. Pritom sám veľmi riskoval, keď sa postavil do čela útoku proti španielskym pozíciám.

Iróniou je, že Drsní jazdci museli bojovať ako pechota, hoci išlo o jazdecký oddiel. Ich kone totiž zostali trčať na Floride.

Vojenská sláva, ktorú si vyslúžil počas španielsko-americkej vojny, sa Rooseveltovi čoskoro zúročila v politike. V roku 1901 bol zvolený za viceprezidenta Spojených štátov. Po polroku sa neočakávane stal prezidentom, keď anarchista Leon Czolgosz zavraždil dovtedajšieho prezidenta Williama McKinleyho...

Dva dni po bitke o výšiny San Juan došlo k námornej bitke pri Santiagu de Cuba, rozhodujúcemu stretu celej vojny. Španielske loďstvo vyplávalo na more, aby prelomilo blokádu, čo Američanov zaskočilo.

No ako poznamenal poľský námorný historik Edmund Kosiarz v známej knihe Námorné bitky, španielske lode neboli dobre udržiavané. Posádky zanedbali čistenie ich trupov. Boli nahrubo obrastené chaluhami a tak nemohli dosiahnuť plnú rýchlosť. Ich drevené paluby boli navyše vysušené na slnku, lebo neboli polievané vodou. A tak po zásahoch rýchlo vzplanuli.

Španielske lode jedna za druhou nabiehali na plytčinu. Španieli takmer nestrieľali. Američania strieľali veľa, ale mali len 1,2-percentnú úspešnosť zásahov. Na víťazstvo nad španielskou flotilou to stačilo.

Oporné body

Keďže Španielom sa nepodarilo naštrbiť americkú námornú prevahu, nemalo zmysel vo vojne pokračovať. Svoje vzdialené ostrovné dŕžavy nemohli zásobovať, keď námorné trasy kontrolovalo námorníctvo USA. Madrid požiadal o mier.

Španielsko prišlo v karibskej oblasti o Kubu a Portoriko, rovnako stratilo ostrov Guam a Filipíny v Tichom oceáne. Zaujímavé je ako s týmito územiami víťazi naložili.

Američania umožnili Kube stať sa v roku 1902 formálne samostatným štátom, no vyhradili si možnosť rozsiahlych zásahov do vnútornej i zahraničnej politiky krajiny. Tieto obmedzenia kubánskej suverenity trvali do roku 1934. Od roku 1903 až dodnes si tiež prenajímajú vojenskú základňu Guantanámo.

Portoriko dodnes patrí Spojeným štátom ako „nezačlenené územie“. Strategicky je to brána do Karibského mora a stráži prístup k Panamskému prieplavu, ktorý Američania otvorili lodnej doprave v roku 1914. Pred dvomi mesiacmi bol predstavený návrh zákona, podporený demokratmi i republikánmi, vďaka ktorému by sa Portoriko mohlo v roku 2021 stať 51. štátom USA.

Pokiaľ ide o oblasť Tichého oceánu, s Filipínami to bolo komplikovanejšie. Podobne ako na Kube, aj tu existovalo hnutie za nezávislosť od Španielska. No Spojené štáty urobili z Filipín fakticky svoju kolóniu a do roku 1902 viedli brutálnu vojnu proti tamojším povstalcom. Na plnú samostatnosť si Filipíny museli počkať až do roku 1946.   

Počas španielsko-americkej vojny Spojené štáty akoby mimochodom anektovali Havajské ostrovy, hoci tie Španielsku nepatrili. Jeden z dôvodov spočíval v tom mať v Tichom oceáne sériu oporných bodov od západného pobrežia USA, cez Havajské ostrovy, Guam a Filipíny, až do Číny. Na konci 19. storočia mnohí Američania totiž verili v ohromné možnosti obchodu s Čínou.

Ostrov Guam je dodnes strategickou americkou základňou v západnej časti Tichého oceánu. Naposledy sa o ňom hovorilo koncom minulého roka v súvislosti s hrozbou v podobe severokórejského raketového programu. Z KĽDR by totiž Guam mohol byť zasiahnuteľný. 

Republika alebo impérium?

Hoci mnohí Američania v roku 1898 úprimne verili, že pomáhajú Kubáncom a Filipíncom zbaviť sa útlaku, španielsko-americká vojna je vo všeobecnosti dnes považovaná za typický koristnícky konflikt koloniálneho obdobia.

Kritici americkej veľmocenskej politiky v nej navyše vidia nekalé tendencie, ktoré sa prejavili neskôr aj pri iných nepopulárnych amerických vojnách – od Vietnamu až po vojnu v Iraku. No už vtedy malo imperialistické dobrodružstvo svojich kritikov.

Jedným z najvýrečnejších bol sociológ a klasický liberál William Graham Sumner. V januári 1899 predniesol na Yale prednášku s na prvý pohľad paradoxným názvom Dobytie Spojených štátov Španielskom.

„Porazili sme Španielsko vo vojenskom konflikte, ale podrobujeme sa dobytiu ním v oblasti myšlienok a politík“, vyhlásil Sumner. „Expanzionizmus a imperializmus nie sú ničím iným, než starodávnymi filozofiami nacionálnej prosperity, ktoré priviedli Španielsko tam, kde je teraz.“

Sumner argumentoval, že Spojené štáty boli založené na ideáloch slobody, politickej samosprávy a individuálnej sebarealizácie. Ak Američania prepadnú mámeniu nacionalistickej márnivosti a vydajú sa na cestu koloniálnych výbojov, rola imperiálnej mocnosti skorumpuje krajinu morálne, ekonomicky i politicky. Ostatne tak ako stáročia imperiálnej politiky zruinovali Španielsko.  

Buď budú musieť Američania urobiť zo svojich nových dŕžav rovnocenné štáty USA. No to je problematické, pretože ich obývajú osobité národy s vlastnou históriou, tradíciami i záujmami, ktoré sú navyše zaostalejšie, než zvyšok krajiny. Ich integrácia nevyhnutne bude predstavovať výzvu pre demokratické inštitúcie Ameriky.

Alebo ich Spojené štáty budú musieť spravovať ako podmanené územia. S tým jednak nemajú žiadne skúsenosti, jednak rola utláčateľa poškodí Američanov morálne, poškvrní ich svedomie a zdevastuje dovtedy dobrú povesť krajiny vo svete.

Politika expanzie a národnej veľkosti povedie tiež k posilneniu úlohy armády v americkej spoločnosti i k nutnému zvýšeniu vojenských výdavkov. To bude stáť veľa peňazí a môže napokon viesť k vysokým dlhom, znehodnoteniu meny, ba dokonca k bankrotom, akých si dosť zažilo aj Španielsko.

Imperiálna rola krajiny vo svete je podľa Sumnera len trblietavým pozlátkom, pod ktorým sa skrýva hlavne množstvo problémov a odriekania. Obyčajní ľudia sú povolávaní, aby činili materiálne i osobné obete v mene abstraktnej myšlienky národného velikášstva, namiesto toho, aby v pokoji pracovali, podnikali a žili pre svoje rodiny. 

Ľud, ktorý vyznáva ideál slobody a demokracie, by sa o takéto postavenie usilovať nemal. Naháňanie sa za vidinou imperiálnej prestíže je márnivosť, ktorá sa napokon krajine vypomstí.

Zrod benevolentného hegemóna

Názory, aké prezentoval Sumner vo svojej prednáške, možno nemali okamžitý politický efekt, no v americkej spoločnosti rezonovali. Čoskoro prišla prvá svetová vojna a po nej už tradičný európsky kolonializmus vyzeral staromódne.

Spojené štáty sa postupne stali najsilnejšou svetovou veľmocou, no ich „impérium“ malo neformálny charakter. Namiesto priamej anexie území je americký vplyv vo svete založený na vojenskom spojenectve a ideologickom porozumení medzi demokraciami, ktoré síce spolu často nesúhlasia, no prinajmenšom proti sebe nebojujú.   

K tomu treba prirátať mäkkú silu v podobe angličtiny, kultúrneho vplyvu a príťažlivosti amerických ideálov, prosperity, či politických inštitúcií.

Je to koncept hegemóna, ktorý sa presadzuje častejšie nepriamo, cez neformálny vplyv, než prostredníctvom priameho mocenského nátlaku. A z porazených nepriateľov dokáže vyrábať spojencov ako dokladá príklad Nemecka a Japonska po druhej svetovej vojne.     

No ešte dnes sa vedie debata, či medzinárodné intervencie nepoškodzujú Spojené štáty ekonomicky a nekorumpujú ich politicky i morálne. K známym kritikom tejto veľmocenskej úlohy patrí napríklad paleokonzervatívec Patrick Buchanan, ktorý aj jednu svoju knihu o Amerike pomenoval Republika, nie impérium.

Španielsko-americkú vojnu vo vedomí ľudí zatienila prvé svetová vojna a ďalšie konflikty 20. storočia. No dopady tohto krátkeho konfliktu, rezonujú dodnes.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo