Nie som nezabudnuteľná

Mnoho blogerov, akademikov a kaviarenských filozofov uvažuje nad príčinami, ako sa sociálnym sieťam podarilo dosiahnuť v posledných rokoch taký výrazný nárast a širokú popularitu. Ale keď som si pozrela svoje staršie príspevky z roku 2013 vďaka “ročnému vyhodnoteniu” na Facebooku, napadlo mi: všetci sa snažíme byť nezabudnuteľní. Pre niečo. Pre všetko.

Zdá sa, že statusy mojich priateľov, príspevky od organizácií, ktoré sledujem či skupiny, ktorých som členom, majú spoločný cieľ: zanechať tu odkaz na ktorý sa nezabudne. Ak bude dostatok prívržencov, potom vás niekto bude počuť a bude sa venovať vašej veci. Nikto nechce zomrieť zabudnutý alebo neznámy. Pre ľudí je prirodzené chcieť urobiť niečo, čo má trvalý účinok na svet; táto túžba sa prejavuje bežne práve na sociálnych sieťach. Ľudia instagramujú momentky zo svojich životov, ktoré si chcú pamätať, blogujú ich najhlbšie myšlienky a pocity pre niekoho ďalšieho, aby ich objavil, facebookujú svoje aktivity a zverejňujú fotky, tweetujú relevantné správy a udalosti dúfajúc, že si ich niekto všimne. To všetko kričí: “Zapamätaj si ma. Tu som. Toto som spravil.”

"Sústavne sa naháňame za tým, aby sme spravili niečo veľké a trvácne predtým, než zomrieme - lebo si myslíme, že takto nájdeme svoju identitu. Tá je podľa nás v tom, čo robíme, nie v tom, kto sme alebo čoho sme súčasťou."

Zdieľať

Porovnajte to s mojou skúsenosťou: Počas sviatkov som išla na prechádzku s mojím otcom a sestrou. Zastavili sme sa na starom cintoríne, kde boli stovky pomníkov a hrobiek. Všimla som si, že najväčšie hrobky neboli pre jednotlivcov, ale pre celé rodiny. Mená rodín boli napísané tučnými, veľkými písmenami, kým mená jednotlivcov boli oveľa menšie a často sa dali nájsť len ťažko. Prišlo mi to, akoby zosnulí našli svoj odkaz a zmysel pre spolupatričnosť v ich rodine. A nešlo len o bezprostrednú rodinu, ale o starorodičovské, prarodičovské či pra-prarodičovské generácie, ktorí sa možno v živote ani nikdy nestretli. Hrobky ticho hovorili: “Vieme, kto sme, pretože vieme, ku komu patríme - a takto si nás budú pamätať.”

Skúsenosť z cintorína ma ohromila ako čosi úplne odlišné oproti dnešnej situácii. Ľudia sa pokúšajú použiť sociálne médiá, aby zanechali svoje individuálne odkazy, pretože nevedia, kto sú; nevedia, kto sú v kontexte ich najbližších rodín, nehovoriac o širšom príbuzenstve. V minulosti boli rodiny stavebným kameňom spoločnosti. Teraz ale žijeme vo svete, kde sa jednotlivci stali týmito stavebnými kameňmi - ale dokazujú, že sú oveľa slabšími základmi. Rozpad tradičnej rodiny spôsobil, že ľudia stratili zmysel pre minulosť a ich napredovanie v budúcnosti. Sústavne sa naháňame za tým, aby sme spravili niečo veľké a trvácne predtým, než zomrieme - lebo si myslíme, že takto nájdeme svoju identitu. Tá je podľa nás v tom, čo robíme, nie v tom, kto sme alebo čoho sme súčasťou.

Problém je ten, že ak chcete zanechať odkaz, musíte byť súčasťou minulosti aj budúcnosti. Ale zdá sa, že dnes všetci utekáme preč od minulosti a robíme všetko preto, aby sme ju ignorovali. Rozklad rodinného života zabránil mnohým ľuďom mať pravdivý a prenikavý zmysel pre to, odkiaľ pochádzajú; dokážu vidieť svoju budúcnosť, ale nepozerajú sa do minulosti, ktorá je plná bolesti a zranení. Navrávajú si, že si pripravia novú cestu a že veci budú iné a lepšie pre ich životy a ich rodiny. Ale často nie sú.

"Ľudia trávia svoje životy snahou 'nájsť samých seba', lebo niet nikoho, kto im môže povedať, toto sme my, odtiaľto pochádzame a pre toto je to dôležité."

Zdieľať

Zo zakorenenia v rodine, histórii a mieste pochádza istý typ bezpečia a istoty, na ktorý už ľudia zabudli. Pokiaľ spoločnosť ako naša tak veľmi príde o svoju zakorenenosť, jednotlivci už viacej nepoznajú svoje miesto vo svete. Trávia svoje životy snahou “nájsť samých seba”, lebo niet nikoho, kto im môže povedať, toto sme my, odtiaľto pochádzame a pre toto je to dôležité. Namiesto toho žijeme ako jedinci usilijúci sa vytvoriť náš vlastný typ potomstva. Neuvedomujeme si, že naše pokusy ho vytvoriť iba cez nás pravdepodobne zlyhajú. Nikto si nás nebude pamätať, pretože my sami nie sme zas až takí nezabudnuteľní.

Takže najbližšie, keď sa budete nudiť a čumieť na váš telefón, prečo neskúsiť zavolať starej mame a spýtať sa jej na príbeh vašej rodiny - vašej minulosti - namiesto tweetovania ďalšieho obrázku seba samého? Nebudete musieť dvakrát premýšľať nad tým, čo bude nezabudnuteľnejšie.

Brittany Crippen
Autorka nedávno ukončila štúdium na John Jay Institute a pracuje pre Love and Fidelity Network.

Zdroj: I am not memorable. Publikované so súhlasom autorky, preložil M. Demko.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo