Formálny počiatok dejín gréckokatolíckej cirkvi sa zhoduje so zrodom Československa v roku 1918. Tento štát bol pôvodne zložený takto: Česko, Slovensko a Podkarpatská Rus, ktorá bola po druhej svetovej vojne pripojená k Sovietskemu zväzu.
Avšak na tomto území majú východné tradície oveľa hlbšie historické korene, než sa zdá na prvý pohľad. Dôkazom toho je nielen misia Cyrila a Metoda (9. storočie), ktorej tradícia je veľmi živá na Morave (Velehrad, 14. storočie), ale aj niektoré miesta v Čechách, ktoré boli venované svätému Klimentovi (Levý Hradec, 10. stor.; Vyšehrad, 11. stor.), alebo miesta, na ktorých žili nejaké obdobie v minulosti východní mnísi (Sázava, 11. stor.). Tu bol založený monastier, v ktorom bol prvým igumenom sv. Prokop Sázavský (10. stor.). Tento monastier bol veľmi dôležitý, pretože sa v ňom slávila v staroslovienskom jazyku byzantská liturgia a pravdepodobne aj latinská liturgia.
Morava a Sliezsko (na východ) a Čechy (na západ) sú veľkými starovekými regiónmi, z ktorých každý mal vlastný vývoj, a napriek tomu tvorili a tvoria aj dnes jeden štát, Českú republiku (dnes nazývanú Česko). Hneď v prvých dňoch existencie Československa sa početní gréckokatolíci z východného Slovenska a z Podkarpatskej Rusi z rozličných dôvodov presťahovali do Čiech a na Moravu: niektorí za prácou (treba pripomenúť, že podkarpatská časť bola najchudobnejšia), iní za štúdiom alebo za prácou v štátnych úradoch. Niektorí prišli s veľkou pravdepodobnosťou aj z politických dôvodov, pričom utekali zo Zväzu sovietskych socialistických republík pred komunistickým režimom.
Katolíci byzantského obradu na terajšom území Českej republiky boli pod cirkevnou jurisdikciou Prešovskej eparchie. Boli zverení pastoračnej starostlivosti centrálnej Pražskej farnosti, ktorá bola ustanovená Prešovskou eparchiou pro tota Bohemia v roku 1933 a schválená Svätým stolcom 1. januára 1934. Za farský kostol bol ustanovený Chrám svätého Klimenta (dnes katedrála exarchátu), ktorý darovala latinská cirkev.
Prvým farárom bol neskorší mučeník Vasiľ Hopko (blahorečený Jánom Pavlom II. v Bratislave 14. septembra 2003), ktorý bol neskôr vymenovaný za pomocného biskupa v Prešove. V roku 1937 Prešovská eparchia zorganizovala ďalšiu farnosť v Brne pre Moravu a Sliezsko. Podľa Schematizmu z roku 1938 bolo na území Čiech 7125 gréckokatolíckych veriacich a na Morave a v Sliezsku 4160.
Dôležitá vlna gréckokatolíkov prišla na územie Českej republiky počas a po druhej svetovej vojne. Tento ľud utekal zo svojich rodísk kvôli utrpeniam vojny a často sa navždy usádzal v Českej republike. Mnohí gréckokatolícki utečenci sa presťahovali na územia opustené Nemcami, ktorí boli vyhnaní z Československa po druhej svetovej vojne. V Schematizme z roku 1948 sú publikované nasledovné údaje: v Prahe 10 000 gréckokatolíkov a v celých Čechách 50 000. Na Morave a v Sliezsku ďalších približne 7200.
V Čechách a na Morave bolo v 50. rokoch celkovo približne 60 000 gréckokatolíckych veriacich. V tomto období boli ustanovené ďalšie centrá pastoračnej starostlivosti s vlastným kňazom: Liberec, Milíkov, Jelení a Mikulov; neskôr aj Tachov, Lesná, Planá a Bruntál.
Dvadsiateho ôsmeho apríla 1950 bola gréckokatolícka cirkev zakázaná v celom Československu a do jari 1968 boli kňazi a veriaci nútení buď prejsť do pravoslávnej cirkvi alebo žiť v „katakombách“.
Niektorí veriaci a kňazi sa rozhodli participovať na liturgickom živote latinskej cirkvi: tento fakt má dnes nemilé následky, pretože deti týchto veriacich, zvyknuté na latinskú liturgiu a mnohé aj pokrstené v latinskom obrade, často nevedia o svojom gréckokatolíckom pôvode a ani sa nechcú vrátiť do gréckokatolíckej cirkvi.
Pravoslávni sa s podporou komunistického štátu zmocnili chrámov a gréckokatolíckych farských budov. Tento proces likvidácie gréckokatolíckej cirkvi bol uskutočňovaný s podporou zo strany sovietskej vlády a ruskej pravoslávnej cirkvi. Napriek veľkému tlaku a vyhrážkam zo strany štátnych orgánov len 10 percent kňazov prestúpilo do pravoslávnej cirkvi.
Napriek Pražskej jari (1968), počas ktorej bola obnovená aktivita gréckokatolíckej cirkvi v Československu, cirkev získala povolenie mať farnosť počas vyše dvadsiatich rokov len v Prahe, čo sa týka Českej republiky, pričom približne 20 000 veriacim, ktorí zostali, bol k dispozícii len jeden kňaz. Jeho pastoračná aktivita bola obmedzená na Prahu.
Na vykonávanie svojej služby mimo Prahy musel mať ten istý kňaz špeciálne povolenie od štátnych orgánov. Toto všetko zanechalo stopu v dnešnej situácii gréckokatolíckej cirkvi v Českej republike.
Znovuzískaním slobody v roku 1989 sa začala nová etapa v živote gréckokatolíkov v Českej republike. Po rozdelení Československa na dva nezávislé štáty (Česká republika a Slovenská republika) prešovský biskup Ján Hirka ustanovil 1. januára 1993 biskupský vikariát gréckokatolíckej cirkvi v Českej republike.
Za biskupského vikára bol vymenovaný Ivan Ljavinec a za kancelára Ján Eugen Kočiš. Sídlo vikariátu bolo umiestnené v časti farského domu sv. Haštala v Prahe (dnes sídlo exarchátu), ktorý darovala latinská cirkev v roku 1989. Pätnásteho marca 1996 pápež Ján Pavol II. bulou Quo aptius consuleretur spirituali saluti založil apoštolský exarchát (Apoštolský exarchát řeckokatolické církve v České republice) a vymenoval prvého exarchu Ivana Ljavinca (1923-2012), pražského vikára, ktorý prijal biskupskú vysviacku 30. marca 1996 v Bazilike sv. Klimenta v Ríme.
Prečítajte si tiež:
Zrušenie gréckokatolíckej cirkvi
Biskup Ljavinec zorganizoval v krátkom čase pastoračné štruktúry novej oblasti, pričom ponúkol aj platnú spoluprácu Svätej stolici v chúlostivej záležitosti ženatých latinských mužov, ktorí prijali tajnú kňazskú vysviacku v rokoch totalitného režimu. Táto otázka sa riešila na základe noriem schválených pápežom Jánom Pavlom II. 17. januára 1992 a na základe Poznámky Štátneho sekretariátu z 20. júla 1992.
Druhého septembra 1997 pápež usporiadal právne postavenie dvadsiatich dvoch kňazov ordinovaných tajne v bývalom Československu, ktorí sú odvtedy zapísaní do byzantského exarchátu v Českej republike. Šestnásteho apríla 2003 Ján Pavol II. akceptoval Ljavincovo vzdanie sa pastoračného vedenia apoštolského exarchátu pre veriacich byzantského obradu, ktorí bývajú v Českej republike. Za jeho nástupcu bol vymenovaný 24. apríla 2003 Ladislav Hučko, ktorý bol zvolený pre titulárnu cirkev Orea a biskupskú vysviacku prijal 31. mája 2003 v Chráme svätého Spasiteľa v Prahe.
Terajší veriaci, ktorí pochádzajú hlavne z východného Slovenska (robotníci a študenti) a z Ukrajiny (robotníci), prišli v troch nasledujúcich migračných vlnách: ihneď po prvej svetovej vojne, po druhej svetovej vojne a nakoniec po zamatovej revolúcii roku 1989.
V sčítaní ľudu v roku 2001 sa prihlásilo ku gréckokatolíckej cirkvi 7704 osôb (z nich bolo 2808 slovenskej , 2469 českej a 1571 ukrajinskej národnosti a 163 Rusínov). Sčítanie sa týkalo len občanov Českej republiky. K nim treba doplniť približne 100 000 robotníkov ukrajinskej národnosti (z ktorých prinajmenšom 20 percent sú gréckokatolíci), ktorí neboli zahrnutí do tohto sčítania, no žijú a zúčastňujú sa na gréckokatolíckych liturgiách. Aktuálne v exarcháte existuje kúria, kolégium konzultorov, kňazská rada, liturgická komisia a ekonomická rada, no chýba ešte pastoračná rada.
Všeobecná náboženská situácia exarchátu sa dá pochopiť lepšie, keď sa pozeráme na jeho dejiny, ktoré vytvárali rozličné migračné vlny, na nepochopenia a tvrdé prenasledovanie v minulosti. Vzhľadom na špecifickosť podmienok, do ktorých sa umiestňuje gréckokatolícka cirkev, je ťažké robiť hodnotenie so zvyčajnými kritériami.
Nezriedka narážame v Českej republike na osoby, ktoré sa pýtajú na potrebu existencie exarchátu v krajine, v ktorej je málo domácich veriacich a ktorá má v porovnaní s latinskou cirkvou aj málo farností. Pomerne často sa stáva, že latinská hierarchia, tak biskupi ako i kňazi, a zjavne aj veriaci, si zamieňajú gréckokatolícku cirkev s pravoslávnou. Ustanovenie exarchátu v tejto krajine sa javí stále viac ako prozreteľný skutok, a to vzhľadom na migrácie z Východu, a tiež ako prozreteľný nástroj pre obnovu života už existujúcich komunít.
Ženatí východní kňazi so svojimi rodinami nezriedka začínajú vlastnú pastoráciu tam, kde nič nie je: ani chrám, ani farská budova a žiadna zorganizovaná komunita. Napriek tomu časom vznikajú na týchto miestach pomerne početné a živé komunity.
Situáciu s povolaniami možno považovať za uspokojivú. V tomto okamihu je počet povolaní dostatočný pre potreby veriacich. No predpokladá sa, že v budúcnosti budú potreby rásť v dôsledku rastúcej migrácie. Dvaja absolventi študovali v Ríme na Pápežskom východnom inštitúte. V prvej fáze bol prínos tajných kňazov prospešný, ale v tomto období a do budúcnosti je exarchát schopný pokryť požiadavky vlastnými zdrojmi a študentmi, ktorí prišli z Ukrajiny. Veľkú časť mladých kňazov tvoria študenti teológie pochádzajúci z Ukrajiny, ktorí študovali a prešli duchovnou formáciou v seminároch v Českej republike.
Vážnym problémom je to, že exarchát vlastní málo chrámov a nedisponuje farskými budovami pre kňazov. Mnohí z nich bývajú vo vlastných domoch a bytoch. A zároveň aj roztrúsenosť veriacich po celom území Českej republiky veľmi sťažuje vykonávanie efektívnej pastoračnej práce.
Vychádza so súhlasom sekretára Kongregácie pre východné cirkvi. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.