Základný inštinkt

Základný inštinkt

Amy Chua, foto: YouTube

Moc tribalizmu v politike a vojne.

Amy Chua (ročník 1962) je dôležitá akademická provokatérka. Keď americký svet blúznil o demokratizácii Iraku a Blízkeho východu po invázii v roku 2003, profesorka práv z Yale napísala knihu World on Fire, kde tvrdila, že export demokratického kapitalizmu povedie k nárastu etnickej nenávisti a svetovej nestability. Keď svet podľahol šialenstvu demokratickej výchovy, Chua napísala Bojovú pieseň tigrej matky (vyšla aj po slovensky), so základným argumentom, že podstata výchovy je disciplína, autorita rodiča a tlak na klasické vzdelanie.

Keď Američania zvolili Trumpa, Chua pomohla na svet knihe J.D. Vancea Hillbilly Elegy (tiež vyšla v slovenskom preklade), jej študenta, ktorý autobiograficky opísal morálny, kultúrny a ekonomický úpadok pracujúcej triedy. K téme pridala aj vlastný pohľad, tento rok jej vyšla kniha Political Tribes: Group Instinct and the Fate od Nations. Jeden z argumentov knihy približuje esej v aktuálnom vydaní Foreign Affairs s lakonickým názvom Tribal World. Group Identity is All.

Politický tribalizmus, tvrdí čínska tigrica, objasňuje v dnešnom svete viac ako ideológia alebo trieda. Jedno aj druhé sa tam mieša, spolu s nacionalizmom, samozrejme, ale princípom je výsledná kmeňovosť, nie jednotlivé zložky koktejlu.

Chua opisuje tri vojny, ktoré Američania prehrali: Vietnam, Afganistan, Irak, ukazuje, ako nepochopiteľne ignorovali kmeňové zloženie a tribalistickú energiu. Robert McNamara, bývalý minister obrany z obdobia vietnamskej vojny, sa v roku 1997 stretol s bývalým ministrom zahraničných vecí Vietnamu Nguyen Co Thachom, ktorý bol vo funkcii až po vojne a ktorý McNamarovi na adresu amerického prístupu k Vietnamu povedal: „Vy ste asi nikdy nečítali knihu o dejinách,“ a doplnil, ako Vietnamci prežili tisícročnú dominanciu Číny.

„Americkí policy-mejkri majú tendenciu vnímať svet v termínoch národných štátov, ktoré riešia politické a ideologické bitky: kapitalizmus verzus komunizmus, demokracia verzus autoritárstvo, slobodný svet verzus os zla,“ píše Chua a vysvetľuje, že to zaslepuje Ameriku pri docenení podstatnejších a silnejších identít, čoho dôsledkom sú chyby.

Napríklad Afganistan. Dve storočia mu vládli Paštúni, najpočetnejšia etnická skupina, ich vláda skončila pádom monarchie v roku 1973, v opozícii boli aj počas sovietskej invázie po roku 1979. Paštúni sa vrátili k moci až počas Talibanu, ktorý nebol iba islamistický, ale aj etno-paštúnsky fenomén. Keď Američania zvrhli talibanský režim, spojili sa s Tadžikmi a Uzbekmi, dvomi menšinami, dosadený prezident Hamíd Karzaj bol síce etnicky Paštún, ale nové mocenské elity boli s veľkou prevahou tadžické (napr. 70 percent vojenských veliteľov v novej armáde), pričom ich podiel na populácii bol nižší, asi 27 percent. Američania si tak proti sebe postavili väčšinu populácie, „oni dostávajú doláre, my guľky,“ hovorili si vraj Paštúni na adresu Tadžikov medzi sebou.

Prípad Iraku je podobný, s jedným zásadným rozdielom. Stabilita Iraku počas osmanskej ríše, britskej vlády aj Saddáma Husajna záležala od sunitskej menšiny, ktorá však mala viaceré predpoklady vládnuť šiítskej väčšine. Chua takúto menšinu nazýva tržne dominantnou menšinou (market dominant minority), mimochodom, zaujímavo to korešponduje s teóriou nacionalizmu Ernesta Gellnera. Američania tento vnútro-iracký poriadok prevrátili naruby, stačili na to jedny voľby, ktoré prirodzene vyhrali početnejší šiíti. Nasleodval vzostup islamizmu a fundamentalizmu, ktorý napokon viedol k Islámskemu štátu. A tiež šiítsko-sunitskej regionálnej vojne medzi Saudmi a Iránom, dodajme.

Ďalšia krajina, ktorá potvrdzuje argument autorky, je Sýria či Egypt. Ak trochu zmeníme definíciu kmeňa, politický tribalizmus vysvetlí aj súčasnú politickú transformáciu Izraela či Turecka. V inom, podstatne viac ideologickom móde, funguje tribalizmus v Maďarsku alebo Poľsku, možno ním vysvetliť dodatočnú energiu, ktorú získalo referendum o vystúpení Británie z EÚ (nielen protest proti Bruselu, ale aj kozmopolitnému Londýnu) a, samozrejme, úspech kampane Donalda Trumpa.

„Trumpov kmeň“ mieša rasu, ideológiu, ale aj protest pracujúcej triedy a podobne, už sme o tom na našej stránke písali veľakrát, kamienok v topánke, ktorý sa vždy ozval, bol, že Trump predsa nie je jedným z nich, ani kresťan, ani pôvodom chudobný muž zo Stredozápadu, skôr je to príslušník New York society, miliardár, ktorý v systéme, ktorý kritizuje, zbohatol. Ako môže anti-establišment zosobňovať niekto ako on? „Odpoveď je v tribalizme,“ píše Chua a menuje celý rad príkladov, kde sa Trump správa kmeňovo autenticky ako jeho voliči, preto sa s ním ľahko identifikujú. Spôsob, ako sa oblieka, ako sa mýli a nič si z toho nerobí, kto na neho útočí, ako preháňa, ako mu chutí fast-food a podobne. A v neposlednom rade aj to, čo v politike presadzuje, mení optiku, spomeňte si na múr s Mexikom. It´s tribalism, stupid.

A ešte niečo, liberálne elity svojim správaním tento tribalizmus posilňujú. Vždy, keď z neho robia blázna, Putinovho lokaja a populistu, len utvrdzujú jeho bázu. Keby sa Kongres pokúsil o jeho odvolanie a keby bol za istých (nepravdepodobných) okolností takýto pokus úspešný, tribalizmus by to iba posilnilo.

Esej Amy Chua možno vystaviť polemike, niektoré veci skôr znejasňuje a tézu aplikuje aj tam, kde skôr nepatrí (nacionalizmus, islam), ale nárast tribalizmu je fenomenálny. Všimnite si, ako Steve Banon nijako nebojuje s nálepkou populista, naopak ju využíva. Podobne je to aj s kmeňami na ľavici, tento princíp pestuje LGBTI aj ďalší. Tribalizmus sme zažili aj nedávno pri diskusii o Kotlebovom návrhu zákona o obmedzení potratov.

Podstatou tribalizmu je rozdelenie a schopnosť vyťažiť z neho čo najviac, pre diskusiu o jeho povahe a problémoch je ale potrebné robiť rozdiel medzi tým, čo sú príčiny a čo následky rozdelenia. Pre Slovensko takto otázka ešte stále nestojí. Aj keď isté predpoklady tu už sú, máme, napríklad, pomerne rozvinuté kmeňové médiá, tribalizmus už cítiť aj v politike. Tomuto trendu sa vyhnúť nemôžeme, jeho príčinám by sme mali venovať väčšiu pozornosť.

Celú esej Amy Chua si možno prečítať tu.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo