Pravek na vlastnej koži

Pravek na vlastnej koži

Festivalu Utgard v archeoparku Liptovia sa zúčastnila aj skupina historického šermu Goryničové z Prahy. Foto - autor

Letné osvieženie ponúkajú nielen auparky, aquaparky, ale aj archeoparky. Vďaka nadšeným popularizátorom archeológie ich máme už aj na Slovensku.

Či už do Hanušoviec nad Topľou prichádzate autom, autobusom alebo vlakom, ktorý prechádza po známom hanušovskom viadukte, vašej pozornosti neunikne renesančno-barokový kaštieľ tróniaci nad dolnošarišským mestečkom s necelými štyrmi tisíckami obyvateľov.

Presne pred storočím sa z neho odsťahoval jeho posledný majiteľ Július Dežefi a v roku 1976 v ňom našlo sídlo vlastivedné múzeum, ktoré je od minulého roka súčasťou Krajského múzea v Prešove.

Poniže dominujúceho Dežefiovského kaštieľa stojí starší, aj keď menší renesančný kaštieľ rodu Šóšovcov.

Niekoľko krokov, po ktorých sa návštevník ocitne v susednom rozľahlom parku, znamená návrat o niekoľko tisícročí. Vedľa hanušovských kaštieľov sa za mohutnou palisádou zo smrekových kolov nachádza Archeopark Živá archeológia.

Dotyk ako súčasť poznávania

Prepojenie barokovo-renesančných kaštieľov s pravekými a včasnostredovekými objektmi môže na prvý pohľad pôsobiť neprirodzene. Riaditeľka prešovského krajského múzea Mária Kotorová, ktorá pred niekoľkými rokmi stála za vybudovaním vôbec prvého archeoparku na Slovensku, však toto prepojenie obhajuje.

„Mohli sme sa pustiť aj do výstavby archeoskanzenu na kopci pod hradom Čičva, ktorý sa nachádza na polceste medzi Vranovom nad Topľou a Humenným. V minulosti tam boli odkryté bohaté archeologické náleziská, ale tento priestor je trochu od ruky. Neviem, ako by to dopadlo s návštevnosťou,“ vysvetľuje Kotorová, ktorá je vyštudovanou archeologičkou.   

„Dlho som snívala o popularizácii archeológie. Zosnulý profesor Bohuslav Novotný nám počas štúdia kládol na srdce, aby sme pri vykopávkach nevnímali len predmet, ktorý odkryjeme, ale aby sme za ním videli ruku, ktorá ho vytvorila,“ hovorí Kotorová.

Tomu, aby sa takéto vnímanie prenieslo aj na návštevníkov, napomáhajú práve archeoparky a archeoskanzeny. Aj keď na prvý pohľad tieto slová pôsobia ako synonymá, nie je to tak. Kým archeoskanzeny, ako napríklad Nižná Myšľa pri Košiciach či Havránok pri Liptovskej Mare, sa nachádzajú priamo na miestach archeologických nálezov, archeoparky sú budované mimo archeologických lokalít.

Absentujúce genius loci vyvažuje možnosť tvorivých zásahov do prostredia, ktoré by v archeologických lokalitách neboli možné. „Zažila som panie učiteľky, ktoré v dobrom napomínali deti, aby sa ničoho nedotýkali. Lenže archeopark je práve o dotýkaní sa, o osobnej skúsenosti so životom našich predkov,“ zdôrazňuje archeologička Kotorová.


Mária Kotorová v slovanskom odeve. Foto - TASR/Milan Kapusta

To, že archeopark sa nenachádza priamo na mieste pôvodných nálezov, neznamená, že objekty v ňom sú vymyslené. „Každý jeden objekt, ktorý tu nájdete, bol vybudovaný podľa pôdorysov pravekých a ranostredovekých objektov odkrytých na východe Slovenska,“ vysvetľuje Kotorová.

V hanušovskom archeoparku tak môžete vidieť obydlia z obdobia staršej a mladšej doby kamennej, neskorej doby bronzovej, mladšej doby železnej a z doby slovanskej. K piatim objektom zakrátko pribudnú ďalšie dva – z mladšej doby bronzovej a z obdobia včasného stredoveku.

V procese realizácie je aj mohyla, do ktorej bude možné vstúpiť. „Rekonštruujeme ju podľa nálezu v obci Šapinec v okrese Svidník. Aj týmto spôsobom chceme poukázať na známe východoslovenské mohyly z konca doby kamennej a začiatku doby bronzovej,“ približuje nové objekty riaditeľka Kotorová.  

Popri tom si pochvaľuje spoluprácu s Podkarpatským múzeom v poľskom Krosne, ktorého súčasťou je archeoskanzen Karpatská Trója v obci Trzcinica pri meste Jasło s nálezmi z doby bronzovej a z obdobia včasného stredoveku. Práve vďaka spoločnému europrojektu cezhraničnej spolupráce mohol pred štyrmi rokmi vzniknúť aj hanušovský archeopark.

Prečítajte si aj
Na hodine dejepisu: ako dať histórii šťavu a nezabiť pri tom fakty Zdieľať

Kým sa rozprávame, okolo nás neustále prechádzajú ľudia a pobehujú deti. Viac, ako obydlia našich predkov, ich zaujímajú poníky a naháňanie hydiny. Starší sa pristavia aj pri dobovom mletí múky a pečení chleba.

Počas rôznych archeofestivalov si záujemcovia môžu takisto vyskúšať vypaľovanie predmetov dennej potreby v hrnčiarskej a sklárskej peci. Riaditeľka Kotorová je obzvlášť hrdá práve na funkčnú sklársku pec, ktorá bola vybudovaná podľa nálezu z prelomu 9. a 10. storočia odkrytého na území Bratislavy.

„Ak to celé zhrniem, najdôležitejšou pre mňa nie je ani tak skutočnosť, že sme prvým archeoparkom na Slovensku, ale že sa nám podarilo vybudovať skutočne živé miesto,“ uzatvára riaditeľka Kotorová.

Adrenalín historickej bitky

Aj za Archeoparkom Liptovia, ktorý v posledných rokoch vyrastá v tieni Nízkych Tatier neďaleko Partizánskej Lupče, stojí nadšený jednotlivec – archeológ Víťazoslav Struhár.

„Cestou na dovolenku v Taliansku sme sa pred niekoľkými rokmi zastavili v rakúskej obci Asparn an der Zaya, kde sa nachádza múzeum rakúskeho praveku. Ako milovník histórie som bol ohúrený a sám seba som sa začal pýtať, prečo čosi také nemáme na Slovensku,“ spomína Struhár.


Víťazoslav Struhár pred jedným z objektov v archeoparku Liptovia. Foto - Marek Hasák

Hoci liptovský archeopark ešte nie je ani zďaleka vybudovaný natoľko, ako ten hanušovský – z plánovaných 12 objektov stojí zatiaľ len poltucet – pochváliť sa môže organizovaním mimoriadne úspešného historického podujatia.

Na festival včasného stredoveku Utgard na prelome júna a júla sa prišlo pozrieť takmer dvetisíc ľudí a vystúpilo na ňom až 700 účinkujúcich z deviatich krajín.

„Najatraktívnejšou časťou programu bola veľká bitka Vikingov, Slovanov a Avarov, do ktorej sa zapojilo zhruba 300 bojovníkov,“ pochvaľuje si Struhár. „Naším cieľom však nie je len zábava, ale aj edukácia. Účastníci festivalu sa mohli zúčastniť napríklad aj odborných diskusií s historikmi Jánom Steinhübelom či Pavlom Dvořákom.“

Vyštudovaný archeológ, ktorý sa v súčasnosti pohybuje v podnikateľskej sfére, však nechce ostať len pri jednom festivale. „Chceme, aby sa ľudia chodili na dávnu históriu nielen pozerať, ale aby ju aj zažili na vlastnej koži. Aby sa mohli na pár dní ubytovať v pravekých obydliach, upiecť si chlieb v dobovej peci, vyrobiť si zbrane či nástroje,“ predstavuje Struhár víziu, ktorej súčasťou je aj múzeum praveku.

Rovnako by v Liptovii chcel chovať špeciálny hovädzí dobytok, ktorý vyšľachtili v Holandsku a fyziologicky je veľmi podobný pravekému turovi.

Veľké plány si však vyžadujú značné finančné prostriedky. „To, čo vidíte, som zatiaľ financoval z vlastných zdrojoch a z niekoľkých menších grantov, ktoré som získal od rôznych nadácií či od Žilinského samosprávneho kraja,“ hovorí Struhár.

Prvú väčšiu sumu, 50-tisíc eur, sa mu minulý rok podarilo získať v rámci programu cezhraničnej spolupráce s Poľskom. A verí, že uspeje znova. Nielen pri získavaní finančných prostriedkov, ale aj návštevníkov. „Liptov je úchvatný turistický región, takže dúfam, že návštevníci i miestni ocenia, čo sme tu doteraz nemali – kus živej histórie,“ nádeja sa Struhár.

A aby sme skončili pozitívnou správou pre obyvateľov západného Slovenska – ďalšie archeoparky postupne vyrastajú aj v Nitre či v Bojnej pri Topoľčanoch.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo