Arcišpión plukovník Redl

Arcišpión plukovník Redl

Alfred Redl.

Na konci mája 1913 otriasol Rakúsko-Uhorskom dovtedy nepredstaviteľný špionážny škandál.

Odhaleným zradcom, ktorý sám skoncoval so životom, bol vysoký štábny dôstojník a ešte nedávno zástupca náčelníka spravodajskej služby plukovník Alfred Redl.

Plukovník Redl sa zastrelil v izbe č. 1 viedenského hotela Klomser nadránom 25. mája 1913. Niekoľko hodín predtým ho v hotelovej izbe navštívili zástupca náčelníka rakúsko-uhorského generálneho štábu generálmajor Franz Höfer von Feldsturm, náčelník vojenskej spravodajskej služby plukovník August Urbański von Ostrymiecz, šéf operačného oddelenia major Maxmilian Ronge a vojenský prokurátor major-audítor Václav Vorlíček. Pri odchode mu dôstojníci zanechali na stole nabitú pištoľ.

Prvoradým záujmom generálneho štábu bolo aféru ututlať. Preto bolo hneď na druhý deň zverejnené vyhlásenie, že plukovník Redl spáchal samovraždu v náhlom pominutí zmyslov z prepracovanosti. Bolo to veľmi časté, priam tradičné zdôvodnenie samovraždy dôstojníka. K tým v rakúsko-uhorskej armáde dochádzalo častejšie než v iných armádach.

Spoločenský a technický pokrok spôsobili, že stále viac dôstojníkov pochádzalo z nešľachtických rodín, ale majetkovými pomermi sa často nemohli rovnať svojim zámožným aristokratickým kolegom. V rakúsko-uhorskej armáde boli platy nižších dôstojníkov vyslovene mizerné. Popri chronickej šetrnosti cisárskeho eráru hral rolu aj archaický prežitok z dôb minulých, keď dôstojnícka služba bola u šľachticov žijúcich z výnosov svojich majetkov braná v prvom rade ako česť. Slúžne bývalo preto len symbolické.

Rakúsko-uhorský dôstojnícky étos ale vyžadoval od dôstojníka život na úrovni. Dokonca pokiaľ sa dôstojník chcel oženiť, musel preukázať svoje majetkové pomery, aby dokázal, že život na patričnej úrovni zabezpečí aj svojej manželke. Pre nemajetného dôstojníka do hodnosti hauptman (kapitán) bolo prakticky nemožné získať povolenie na svadbu. Sám cisár nezriedka schopným a perspektívnym mladým dôstojníkom prispel zo svojho súkromného majetku, aby takto mohli splniť požadovaný limit. Cisárovej náklonnosti sa obzvlášť tešili dôstojníci zo starých, ale schudobnených šľachtických rodín. Požiadavka na morálnu bezúhonnosť bola ale v prípade cisárovej intervencie bezpodmienečná.

Napriek masovému príchodu synov z meštianskych rodín tón dôstojníckeho životného štýlu stále udávali príslušníci bohatej aristokracie. Tomu horšie situovaní dôstojníci mohli stačiť iba za cenu zadlženia sa. Dlhy niekedy prerástli cez hlavu a nejeden z nešťastníkov dospel k rozhodnutiu, že jedinou alternatívou k hanbe bankrotára je „čestný odchod zo života vlastnou zbraňou“. Samovraždou si dôstojník zachoval svoju česť a náhle pominutie zmyslov umožňovalo, aby nešťastník mal katolícky pohreb.

Lenže v prípade plukovníka Redla veci nešli tak jednoducho. V čase samovraždy bol plukovník náčelníkom štábu VIII. armádneho zboru v Prahe. Vojenská komisia si k otvoreniu Redlovho pražského bytu mala prizvať civilného zámočníka Hansa Wagnera. Tomu sa vraj veľmi nechcelo, pretože na ten deň mal iné povinnosti. Prísľub odmeny spojený s nátlakom úradnej autority ale urobili svoje. Wagner sa nechal zaviesť na udanú adresu a dal sa do práce. Lenže Redlov byt bol zabezpečený dôkladnejšie, než zámočník predpokladal, a tak svoje avizované povinnosti nestihol. Wagner bol členom pražského nemeckého futbalového klubu DBC Sturm a tou inou povinnosťou bolo nastúpiť na majstrovský zápas s tímom Union Holešovice.

Predseda futbalového klubu zúril, ale keď mu Wagner začal vysvetľovať, čo bolo príčinou jeho absencie, zbystril pozornosť. Predsedom klubu bol totiž známy korešpondent Berliner Tagblatt a redaktor pražských nemeckých novín Bohemia Egon Erwin Kisch. Kisch už vedel, že vo Viedni sa zastrelil náčelník štábu pražského zboru a okolnosti otvorenia jeho bytu mu nie bez príčiny pripadali zvláštne. Najmä keď vraj Wagner farbisto vykreslil, čo všetko vnútri bytu videl a odpočul od dôstojníkov, pre ktorých byt otváral.

Nepodložené obvinenie prominentného zosnulého dôstojníka sa mohlo skončiť konfiškáciou vydania novín a súdnym obvinením. Preto sa Kisch a jeho šéfredaktor rozhodli pre lesť. Na druhý deň vyšlo v Bohemii akože dementi, v ktorom na žiadosť „nemenovaných vojenských miest“ noviny vysvetľovali, že prehliadka bytu tragicky zosnulého plukovníka Redla sa neuskutočnila z dôvodu podozrenia pre plukovníkovu špionáž v prospech Ruska, ale pre podozrenia iného druhu. Správy sa okamžite chytili viedenské noviny a bomba bola na svete.

Škandál sa prevalil a v parlamente bol dokonca nevyberavo interpelovaný minister obrany. Náčelníka generálneho štábu Franza Conrada von Hötzendorf škandál rozčúlil, ale následník trónu František Ferdinand doslova zúril. Cisár František Josef plukovníka poznal osobne a bol zdrvený. Jednak z Redlovej zrady a nemenej z toho, že si vzal život. Ako úprimne veriaci katolík cisár samovraždu odmietal, hoci aj z dôvodu dôstojníckej cti.

Vo Viedni už boli vydané rozkazy na plukovníkov pohreb so všetkými poctami. Ceremóniu nacvičovali tri čestné prápory viedenskej posádky s vojenskou hudbou a bola objednaná grandiózna smútočná kvetinová výzdoba. 28. mája bol vydaný diskrétny obežník, v ktorom veliteľ viedenskej posádky oznamoval, že pohreb zosnulého plukovníka Redla bude vykonaný v tichosti a predchádzajúce rozkazy okamžite strácajú platnosť.

V kauze Redl ale na väčšinu udalostí existujú minimálne dve verzie. Tak je to aj so zámočníkom. Podľa protokolu o otvorení bytu sa nevolal Hans Wagner, ale Václav Kučírek. Bol to pražský Čech, futbal nehral a v ten deň sa ostatne ani žiadny majstrovský zápas nekonal. To len rafinovaný novinár Kisch vymysleným zámočníkom chránil svoj dôverný zdroj pravdepodobne pochádzajúci z oných „nemenovaných vojenských miest“.

Ambiciózny dôstojník z Ľvova

Alfred Viktor Redl bol rozhodne viac než len obyčajný plukovník rakúsko-uhorskej armády, hoci jeho pôvod ho ku skvelej vojenskej kariére nijako nepredurčoval. Narodil sa 14. marca 1864 vo Ľvove. Redlovci síce netreli biedu, ale neboli ani majetní. Jeho otec Franz Redl bol úradníkom na železnici. Bol bývalým nadporučíkom a v uniforme odslúžil 11 rokov. Nemal dosť prostriedkov, aby sa mohol oženiť, a preto z armády odišiel. Napriek tomu, že Redl o sebe príležitostne tvrdil, že je Rusín, u nich doma sa hovorilo len po nemecky.

Mladý Alfred už v škole upútal pozornosť svojím talentom a snaživosťou. Medzi svojimi spolužiakmi sa netajil, že jeho ambície presahujú rodnú Halič. Aj pod vplyvom otca sa rozhodol pre vojenskú službu. Po absolvovaní ľvovskej kadetskej školy nastúpil v roku 1881 ako dôstojnícky čakateľ k miestnemu pešiemu pluku č. 30. Rakúsko-uhorská armáda mala prepracovaný systém selekcie perspektívnych dôstojníckych kádrov a mladý ambiciózny Redl týmto sitom neprepadol. Po pár rokoch služby bol odoslaný na vyššiu štábnu školu do Viedne, ktorú zakončil v roku 1894 s výbornými výsledkami.

Cár Mikuláš II. s najvyššími dôstojníkmi svojej armády.

Už počas štúdií Redl svojimi schopnosťami zaujal vedenie c. a k. Evidenčnej kancelárie (k. u k. Evidenzbureau). Pod týmto nenápadným názvom sa skrývala rakúsko-uhorská vojenská spravodajská služba – jedna z prvých trvalých spravodajských služieb na svete.

Keď Redl už ako nadporučík opäť nastúpil k materskému pluku, z Evidenzbureau si ho niekoľkokrát vyžiadali a opakovane bol vysielaný na služobné cesty do Ruska. Počas týchto ciest vykonával rôzne spravodajské úlohy a zjavne v nich uspel, lebo v roku 1900 plne prechádza k spravodajskej službe. Tej vtedy velil plukovník Artur Giesl von Gieslingen. V Evidenzburaeu sa Redl ocitol vo svojom živle a na Giesla evidentne urobil dojem. Po šiestich rokoch usilovnej práce ho Gieslov nástupca plukovník Hordliczka vymenoval za šéfa operačného oddelenia. Tu mal na starosti spravovanie agentúrnej výzvednej siete a kontrašpionáž. Redl pri svojej práci používal mnohé progresívne metódy, okrem iného aj najnovšie poznatky z kriminalistiky. Zaviedol nahrávanie výsluchov a z jeho iniciatívy boli založené registre vzoriek písma záujmových osôb, ale napríklad aj písacích strojov. Redl sa vypracoval do roly experta a nezriedka sa ako znalec zúčastňoval na súdnych procesoch s odhalenými špiónmi. Jeho rozhodné a erudované vystupovanie na sledovaných procesoch z neho urobilo niečo ako celebritu. Bol často vídaný vo vyššej spoločnosti a nevyhýbal sa návštevám luxusných reštaurácií a hotelov. Dosť nezvyklé pre spravodajského dôstojníka, ale jeho nadriadeným to neprekážalo.

Náčelníkom Evidenčnej kancelárie sa medzitým stal plukovník August Urbański von Ostrymiecz, ktorý tiež Redla podporoval. V roku 1908 bol Redl vymenovaný do funkcie zástupcu náčelníka Evidenzbureau. Operačné oddelenie po ňom prevzal jeho žiak major Maxmilian Ronge. Na pozícii Urbanskeho zástupcu mal Redl prístup k najväčším tajomstvám podunajskej monarchie.

V tom istom roku Rakúsko-Uhorsko anektovalo Bosnu a Hercegovinu. Napriek tomu, že vo svojich hláseniach takýto krok neodporúčal, bolo aj zásluhou Redlovej agentúrnej siete, že anexia prebehla hladko. Sám Redl pritom platil za tvrdého kritika preventívnej vojny proti Srbsku a tento nepopulárny postoj mu vo vojenských kruhoch narobil dosť nepriateľov. O rok neskôr bol Redl povýšený na podplukovníka a za jeho zásluhy mu bol udelený Rad Železnej koruny III. triedy. Rozhodne nešlo o formalitu. Rad Železnej koruny bolo prestížne a veľmi cenené vyznamenanie. Podplukovníci ho bežne nedostávali.

Na jeseň 1912 bol Redl povýšený do hodnosti plukovníka a krátko nato bol prevelený do Prahy na funkciu náčelníka štábu tamojšieho VIII. armádneho zboru. Zboru nevelil nikto iný než Redlov bývalý predstavený, teraz už generál Giesl. Prevelenie do Prahy preto pravdepodobne nebolo náhodné. Pre ďalšiu Redlovu kariéru bol post náčelníka štábu armádneho zboru kľúčový. Otváral mu cestu ku generálskej hodnosti a do najvyšších sfér rakúsko-uhorskej vojenskej hierarchie. Aj na novom poste sa Redl prejavil ako energický dôstojník a vo svojej novej funkcii plne využíval skúsenosti zo spravodajskej práce. Vypracoval nové postupy narábania s klasifikovanými dokumentmi a výrazne zdokonalil fungovanie režimových pracovísk štábu, t. j. pracovísk, kam mohli vstupovať len oprávnené osoby.

Plukovníkov druhý život

Až do osudného dňa, keď bol Redl odhalený, nikto netušil, že prominentný plukovník vedie aj druhý, tajný život.

Názory na to, kedy Redl začal pracovať pre Rusko a možno aj pre iné štáty, sa rôznia. Došlo k tomu niekedy medzi rokmi 1903 až 1906. Redla ako perspektívny spravodajský zdroj mal vytypovať ruský konzul vo Ľvove Konstantin Pustoškin. Agent varšavskej rezidentúry ruskej Stavky (vrchného velenia) August Pratt získal kompromitujúce materiály usvedčujúce Redla z homosexuálneho vzťahu z mladým hulánskym dôstojníkom Stephanom Horinkom. Redl mal byť s kompromitujúcimi materiálmi konfrontovaný a súhlasil so spoluprácou.

Okrem biča vydierania však Rusi voči Redlovi použili aj cukor finančnej odmeny. A Redl si za svoje služby nechal platiť naozaj kráľovsky. Čoskoro si mohol dovoliť luxusný byt vo Viedni, trvalú rezerváciu v karlovarskom Grandhoteli Pupp a dokonca vlastnil dva osobné automobily. Jeden dokonca daroval svojmu priateľovi Horinkovi. To všetko v čase, keď mnohí ľudia na vlastné oči automobil ani len nevideli.

Redl sa nijako netajil svojím luxusným, a teda aj finančne náročným životným štýlom. Akoby zámerne robil všetko opačne, než by mal robiť skutočný špión. Počas Studenej vojny podobnú taktiku pri preniknutí do CIA s úspechom uplatnil aj československý tzv. nelegál Karel Köcher.

Klaus Maria Brandauer v úlohe plukovníka Redla v maďarsko-nemeckom koprodukčnom filme Plukovník Redl.

Dnes už nezrovnalosti v majetkových pomeroch v žiadnej spravodajskej službe netolerujú, ale začiatkom 20. storočia si v rakúsko-uhorskej armáde žila nad pomery väčšina dôstojníkov. Ak aj niekto z nadriadených položil zvedavú otázku, vždy sa dalo vyhovoriť na dedičstvo po vzdialenej tete alebo na šťastie v kartách. Ostatne, nie je to tak dávno, čo aj u nás bývalý minister obrany zdôvodňoval náhle zlepšenie svojich majetkových pomerov úspešným stávkovaním. Aj Redl použil obľúbenú rozprávku o zosnulej tete, ale dal si tú námahu, aby sa v spoločnosti vedelo, že má stále dlhy. Vďaka tomu z radu dôstojníkov nijako výrazne nevyčnieval.

S ohľadom na prácu pre ruskú Stavku sa Redlov kariérny postup dostáva do trochu iného svetla. Je možné, že aby Rusi pomohli kariére svojho nádejného špióna, podhodili Rakúšanom niekoľko menej významných vlastných špiónov. Na ich odhalení Redl mohol budovať svoju kariéru a renomé. Dôkazy na to nie sú, lebo podstatná časť Redlovho spisu sa stratila a ruské archívy, ako je ich zvykom, mlčia. Rovnako nie je preukázané, čo všetko Redl Rusom odovzdal a čo všetko pre nich robil. Pred smrťou o svojej špiónskej činnosti hovoril iba s majorom Rongem a ich rozhovor bol príliš krátky na nejakú systematickú analýzu.

Rusom sa v každom prípade splnil sen každej rozviedky na svete. Mali na výplatnej listine šéfa spravodajskej služby štátu, s ktorým sa chystali viesť vojnu. Existujú indície, že Redl mal Stavke odovzdať mobilizačné plány pre vedenie vojenských operácií proti Rusku a Srbsku (Kriegsfall R a Kriegsfall B). Mal tiež paralyzovať rakúsko-uhorskú agentúrnu sieť v Rusku a zásobovať viedenský generálny štáb množstvom dezinformácií, čo v konečnom dôsledku malo viesť k podceneniu sily ruskej armády na jeseň 1914.

Tieto tvrdenia ale príliš zaváňajú účelovosťou. Pokiaľ bola príčinou rakúskej porážky v bitke o Halič a v prvej srbskej kampani podlá Redlova zrada, k úľave mnohých cisárskych generálov ňou nemohla byť ich vlastná vojenská neschopnosť. Od Redlovho odhalenia do vypuknutia vojny uplynul viac než rok. To je dosť dlhý čas na zmenu plánov. Okrem toho, v auguste 1914 sa rakúsko-uhorská mobilizácia síce rozbehla podľa plánu „Balkán“, ale o tri dni bol vyhlásený mobilizačný plán „Rusko“. Proti Srbsku mala zostať bojovať len minimálna skupina vojsk. Problém bol, že 2. armáda generála Boroevića bola v tom čase rozťahaná po železničných tratiach polovice monarchie smerujúc na Srbsko. Rakúsko-uhorský generálny štáb musel všetky plány odložiť bokom a začať improvizovať. To sa paradoxne časom ukázalo ako jeho najsilnejšia stránka.

Žiak prekonáva učiteľa

Nad tým, ako bol Redl odhalený, dodnes visí veľa otáznikov. Redlov nástupca vo vedení operačného oddelenia major Ronge zo svojich agentúrnych správ začal tušiť, že z ústredia rakúsko-uhorskej brannej moci unikajú informácie. Okrem iných opatrení výrazne zosilnil kontrolu poštového styku. Početná skupina inšpektorov Evidenzbureau v tajnej spolupráci s c. a k. poštou začala zachycovať a tajne otvárať podozrivé listy.

S pomocou nemeckých kolegov bola zachytená podozrivá obálka adresovaná „poste restante Viedeň“ na meno Nikon Nizetas. Obálka bola odoslaná z malého pruského mesta Eydtkunen na hraniciach s Ruskou ríšou, ale miesto odoslania nesúhlasilo s uvedenou spätnou adresou. Inšpektori obálku otvorili a našli v nej značný obnos peňazí. Ronge dal obálku opäť uzavrieť tak, aby nebolo vidieť, že s ňou bolo manipulované, a do poštovej budovy umiestnil stálu službu troch detektívov. Pri pokuse vyzdvihnúť si obálku mal úradník pri priehradke dať detektívom tichý signál a tí mali dotyčného zadržať. Po týždňoch márneho vyčkávania sa zdalo, že to nikam nevedie. Potom sa na Rongeho zrazu usmialo šťastie. V krátkom čase po sebe prišli na meno Nikon Nizetas dve ďalšie obálky. V nich opäť peniaze a list, ktorý indikoval, že jeho adresát robí čosi nekalé.

Vzápätí sa objavil dobre oblečený muž v civile a všetky obálky si vyzdvihol. Detektívi vyrazili za civilistom, ale ten hneď ako opustil budovu pošty, nasadol do taxíka a zmizol.

O tom, čo sa dialo potom, je viac verzií. Podľa jednej z nich sa taxikár vrátil na svoj „štafl“ pred hotelom a tam si ho naradostení detektívi odchytili. Podľa druhej si jeden z detektívov stihol zapamätať evidenčné číslo taxíka a podľa neho bol jeho šofér promptne vypátraný.

V každom prípade, šofér si pamätal, kam svojho zákazníka viezol. A zase sú dve verzie. Podľa prvej, mužovým cieľom mal byť priamo hotel Klomser. Podľa druhej verzie to mala byť kaviareň Kaiserhof. V kaviarni ale detektívi nenašli nikoho, kto by zodpovedal opisu muža z pošty. Detektívom napadlo opýtať sa na neďalekom parkovisku fiakrov. A jeden z fiakristov si spomenul, že pána zodpovedajúceho opisu viezol do už spomínaného hotela Klomser. Rýchle striedanie dopravných prostriedkov je obvyklá protisledovacia taktika, ale tu nevyšla.

Detektívi však od taxikára získali aj niečo navyše. Bolo to jelenicové puzdro od vreckového noža, ktorým tajomný muž asi nedočkavo otváral obálky, a nejakým činom to puzdro v taxíku zabudol. Detektívi zaniesli puzdro na recepciu hotela s tým, že ho našli pred hotelom, a teda pravdepodobne patrí niektorému z hotelových hostí. A potom už len čakali, kto si puzdro vyzdvihne. K všeobecnému zdeseniu po ňom siahol ich bývalý šéf – plukovník Redl.

Toto Ronge nemohol riešiť sám. Dal hotel dôkladne sledovať a bežal podať hlásenie svojmu nadriadenému. Ten uvažoval podobne a o chvíľu už bol o hrozivom zistení informovaný náčelník generálneho štábu poľný maršal Conrad von Hötzendorf. Ten si v prvom momente myslel, že Urbański žartuje. Keď si uvedomil vážnosť situácie, rozhodol, že škandál a z neho vyplývajúci súdny proces nie sú v záujme armády. Pokiaľ sa plukovník sám prizná, má mu byť poskytnutá zbraň k čestnému odchodu zo života. Námietku, že pre určenie rozsahu spôsobených škôd by bolo potrebné Redla dôkladne vypočuť, odmietol. Povesť armády bola dôležitejšia.

Redlovmu skúsenému oku neušlo, že hotel je sledovaný, a pochopil, že hra sa skončila. Kolegov mal privítať slovami: „Páni, viem prečo ste tu. Sám som sa zničil a prosím len o možnosť odísť z tohto sveta.“ Redl sa následne ku všetkému priznal a Rongeho oboznámil z rozsahom svojej špionážnej činnosti. Vyhlásil, že ju vykonával bez komplicov, a požiadal o zbraň. Po ich odchode Redl dopísal listy na rozlúčku a aj akýsi svoj epitaf: „Zničila ma moja ľahkomyseľnosť a vášeň. Modlite sa za mňa. Za svoje poblúznenie pykám smrťou. Alfred. P. S. Je trištvrte na dve. Teraz sa chystám zomrieť. Prosím, aby moje telo nebolo pitvané.“

Hanba a príliš veľa nejasností

Mnohí si kladú otázku, ako je možné, že taký skúsený spravodajský dôstojník urobil nakoniec toľko vyslovene školáckych chýb. Dvojitý agent žije pod stálym tlakom a je pravdepodobné, že skôr alebo neskôr nejakú chybu urobí. Redlovi sa pritom komplikoval aj súkromný život. Jeho dlhoročný priateľ Horinka ho chcel opustiť. A do tretice, Redl sa v mladosti nakazil syfilisom. Ten postihuje práve nervovú sústavu a v tejto dobe ho ešte nevedeli spoľahlivo vyliečiť. Možno to bol práve súbeh tohto všetkého, čo privodilo Redlovu skazu.

Existujú však aj názory, že Redl v skutočnosti nebol zradca, ale sa stal obeťou provokácie, alebo ešte lepšie, že sa stal obeťou vlastnej spravodajskej hry, ktorá sa mu fatálne vymkla z rúk.

Po Redlovom odhalení nastal v rakúsko-uhorskej spravodajskej službe chaos. Ak zradil Redl, môže predsa zradiť každý. Tento hon na čarodejnice paralyzoval v poslednom kritickom roku pred vypuknutím 1. svetovej vojny rakúsko-uhorské spravodajské operácie spoľahlivejšie, ako by to dokázal sebelepší nepriateľský agent. Podobne sa to podarilo o štyridsať rokov neskôr šéfovi kontrarozviedky CIA Jamesovi J. Angletonovi. Ten svojou paranojou paralyzoval americké tajné operácie na niekoľko rokov potom, čo sa zistilo, že jeho blízky priateľ a zároveň vysoký hodnostár britskej SIS Harold „Kim“ Philby bol dlhoročným sovietskym agentom.

Aby hanby nebolo málo, v decembri 1913 na pražskú policajnú stanicu prišiel občan a chcel odovzdať film z fotoaparátu. Bdelý občan k filmu prišiel tak, že si na dražbe inventára Redlovho bytu jeden z jeho fotoaparátov kúpil a doma s prekvapením zistil, že je v ňom exponovaný film. Inšpektori Evidenčnej kancelárie, ktorým toto počas prehliadky bytu trestuhodne uniklo, museli obehnúť všetkých účastníkov dražby a preveriť, či sa nafotených tajných materiálov omylom nevydražilo aj viac. Z výťažku onej dražby Redlov mladší brat Heinrich uhradil eráru náklady 467 korún na súrodencov pohreb.

Foto: Wikimedia. org

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo