Žije na Slovensku manažér, ktorého smrť by vás dojala?

 Žije na Slovensku manažér, ktorého smrť by vás dojala?

Na archívnej snímke z 9. januára 2017 šéf taliansko-americkej automobilky Fiat Chrysler Sergio Marchionne na autosalóne v americkom Detroite. Foto – AP Photo/Carlos Osorio

Už týždeň sa Taliansko zaoberá smrťou jedného manažéra, akoby šlo o úmrtie popkultúrnej celebrity alebo veľkolepého štátnika. Mohlo by sa to stať na Slovensku?

Taliansko sa v tomto čase intenzívne zaoberá smrťou biznismena, akoby šlo o smrť hviezdy či svätca. Ako záujemcovia o talianske reálie si dovolíme povedať, že podľa veľkosti verejného záujmu zasiahla táto smrť krajinu porovnateľne ako smrť slávneho spisovateľa a filozofa Umberta Eca pred dvoma rokmi.

Len manažér

Sergio Marchionne, taliansko-kanadský manažér, zomrel necelý týždeň po tom, ako odstúpil z čela koncernu Fiat Chrysler Automobiles. Až po jeho smrti vyšlo najavo, že už rok mal vážne zdravotné komplikácie, ktoré „tajne“ liečili vo Švajčiarsku.

Marchionne nie je dnes toľko spomínaný preto, že by sa ukazoval na dobročinných akciách, zakladal nadácie alebo sa inak štylizoval do polohy filantropického továrnika. Bol známy ako mimoriadne tvrdý vyjednávač a mnoho ľudí malo zo spolupráce s ním traumu. Pre Taliansko urobil len „obyčajnú“ manažérsku vec – zachránil najväčší taliansky koncern – a to vo veľkom štýle. 

Fiat je súkromná firma pod kontrolou rodiny Agnelli. Jej produkcia sa rovná zhruba štyrom percentám talianskeho HDP. Koncern sa pred dvadsiatimi rokmi  dostal do problémov, až mu hrozil krach. A z tejto situácie ho dostal práve Sergio Marchionne. Prekopať musel celú firemnú kultúru, za čo sa dostal do mnohých konfliktov a mnohých ľudí z vedenia vyhodil (zvlášť neznášal právnikov vo vedení firmy). 

Za jeho najväčšiu operáciu v rámci záchrany sa považuje spojenie Fiatu a krachujúceho amerického Chryslera, vďaka čomu prežili obe firmy. Vyjednával pritom s kanadskou aj americkou vládou vrátane Baracka Obamu o špeciálnej podpore. Po dvoch rokoch ju firma dokázala vrátiť.

Celý život Marchionneho bol dobrodružný. Jeho rodina bola hlboko poznačená vojnou, narodil sa ako syn karabiniera, čo je šľachta v rámci  talianskej polície, mladosť prežil v Kanade, kam sa jeho rodina presťahovala za príbuznými v emigrácii. Tam začal kariéru ako účtovník v poradenských firmách.

Ľútosť za Marchionnem

Pohnutie zo smrti Marchionneho má prameň v mnohých pocitoch. Okrem spojenia s najväčšou talianskou značkou je pre Talianov aj symbolom boja s ekonomickou krízou. Reprezentuje niekoho, kto v tomto boji nahrádzal vládu a dokázal prísť s riešeniami, ktoré presahovali fantáziu a možnosti politikov.

V piete cítiť aj širší kontext, nostalgiu za časmi, keď sa Taliansko mohlo hrdo oprieť o svoj priemysel a strojárstvo – značky ako Fiat, Ferrari, Lancia, Alfa Romeo, Maserati, Lamborghini. To im dávalo pocit, že nie sú len zašlá umelecká a kultúrna mocnosť, ale že rozumejú aj priemyslu, môžu sa porovnávať s Nemeckom či Francúzskom a sú rovnoprávnym členom klubu G7.

Lenže skratka G7 už dnes znamená len zlomok toho, čo pred tridsiatimi rokmi a podobne aj talianska pozícia vo svete. 

Krajina zostala zaseknutá, zatiaľ čo zvyšok vyspelého sveta jej uniká. A sklamanie z toho sa odráža aj v politike, ktorá prežíva aj na talianske pomery bizarné obdobie.

Populistickí politici majú kus pravdy, keď hovoria, že za to môže aj spoločná mena. Južanskej krajine viac vyhovoval systém, kde mohla udržiavať svoju konkurencieschopnosť cez devalvovanie meny (preto mala líra toľko núl), a nie cez prísne stráženie miezd a cez silný tlak na produktivitu v nemeckom štýle. Taliansko sa za desať rokov nepohlo, dokonca je na tom horšie – jeho verejný dlh je druhý najvyšší po Grécku a nie je jasné, dokedy ho dokáže udržať.

Sergio Marchionne bol stelesnením túžby po takom Taliansku, ktoré si nájde vlastnú cestu k rastu. Možno občas bizarnú a nesystémovú, ale svoju cestu, originálnu, fungujúcu a hrdú. Zdieľať

Euro túto možnosť zrušilo a Taliansko sa nedokázalo lusknutím prsta nastaviť na nemecký štýl. Výsledkom je, že krajina má o tretinu drahšie jednotkové náklady práce ako pred dvadsiatimi rokmi, zatiaľ čo Nemecko len o päť percent. Výroba v Taliansku sa tak výrazne predražila, je neefektívna. HDP na obyvateľa sa pritom len teraz doťahuje na úroveň, akú mala pred krízou v 2009, zatiaľ čo Nemecko je už výrazne bohatšie, ako bolo pred krízou.

Sergio Marchionne bol stelesnením túžby po takom Taliansku, ktoré si nájde vlastnú cestu k rastu. Možno občas bizarnú a nesystémovú, ale svoju cestu, originálnu, fungujúcu a hrdú. No rast je už dlho preč a teraz je preč aj Sergio Marchionne.

Plakali by ste za manažérom?

Hoci tradícia súkromného biznisu bola u nás, na rozdiel od Talianska, na desaťročia prerušená, otázka znie zaujímavo: Existuje na Slovensku manažér, ktorého smrť by vás zasiahla? 

Svet manažérov a kapitalistov je od verejnej debaty v podstate úplne oddelený. Zatiaľ čo lekári, učitelia či len vodiči MHD sú vnímaní ako dôležitý objekt verejnej debaty, pre biznismenov to neplatí.

No tí, podobne ako lekári či učitelia, by tiež mali cítiť, že nežijú len vo svojom uzavretom svete, ale že aj na nich sa upierajú oči spoločnosti.

Nie je ťažké tomu rozumieť, napríklad z pohľadu médií. Prinášať čitateľom rozhovory s biznismenmi je náročné – pre novinárov, ktorí sú novinármi najmä preto, že ich biznis svet nebaví, ale náročné (nudné) je to aj pre čitateľov. A tí to dajú pocítiť v čítanosti. Biznis svet tak získal zvláštnu imunitu pred verejnou debatou, hoci náš svet výrazne formuje. 

Hoci sa teraz ponúka príhovor o tunajších známych finančných skupinách, dovolíme si uviesť iný príklad tejto imunity. Tým je fungovanie najziskovejšieho konglomerátu na Slovensku a jeho hlavného manažéra a vlastníka.

Najziskovejšou firmou minulého roka je spoločnosť SPP Infrastructure, ktorú kontroluje český miliardár Daniel Křetínský a jeho EPH. Dosah jeho ekonomickej moci je veľmi veľký – kontrolou plynového tranzitu sa zapája do medzinárodnej energetickej politiky a po sfunkčnení nových blokov v jadrovej elektrárni Mochovce bude naplno kontrolovať aj strategické Slovenské elektrárne.

Křetínský sa však tvári, akoby so Slovenskom nič nemal, verejnej komunikácii sa vyhýba, Slovensko je pre neho len krajina, kde má rozložený svoj biznis. Riadi sa zásadou, čím menej sa o ňom a jeho biznise hovorí, tým lepšie pre neho.

A aj v tom sa mu darí. O tom, ako jeho svet funguje, aké sú jeho plány so slovenskými aktívami a čo si myslí, verejnosť nevie v podstate nič.

Potrebujeme legendu

Výsledkom imunity biznisu pred verejnou debatou je kultúra, kde sa aj fungovanie firiem, manažérov stalo témou mimo verejného záujmu. Nemáme pri tom na mysli len to, že manažérov preto málo kritizujeme. Cieľom verejnej pozornosti nemá byť len kritika.

Aj medzi manažérmi potrebujeme mať legendu, ktorá pomôže formovať krajinu a ktorá bude dôkazom, že aj dobrý biznismen je pre krajinu nezastupiteľná profesia. Zdieľať

Rozhovor s inšpiratívnym lekárom či učiteľom prepája náš svet s ich svetom, ukazuje nám, ako sa žije v ich vesmíre, pomáhajú nám ho pochopiť a do mladších duší môžu vniesť túžbu byť ako oni alebo sa od nich niečo užitočné naučiť.

Prečo by toto nemalo platiť aj vo vzťahu k biznis svetu? Ten je plný talentovaných ľudí, ktorí si musia poradiť s komplexnými problémami, rozmýšľajú o svete a formujú ho, ďaleko za rámec vlastných firiem. Biznis svet preto nemôže byť imúnny voči tlaku, aby aj v ňom pôsobili charakterní ľudia a osobnosti.

Slovensko dnes nemá manažéra, ktorého smrť by ľutovala aj širšia verejnosť než len príbuzní, známi, zamestnanci či obchodní partneri, a to nie je dobré. 

Aj medzi manažérmi potrebujeme mať legendu, ktorá pomôže formovať krajinu a ktorá bude dôkazom, že aj dobrý biznismen je pre krajinu nezastupiteľná profesia.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo