Deň, ktorý patrí Varšave

Deň, ktorý patrí Varšave

Foto: Pawel Kabanski/flickr.com

Dnes o 17. hodine sa vo Varšave odohrá niečo, čo nemá obdoby inde v Európe.

Navštívil som Varšavu v tento deň viackrát a má to na mňa rovnaký účinok: mesto sa na minútu zastaví, všetky generácie, električky, autá, všetko. Sirény, vlajky, dymovnice v rukách futbalových fanúšikov, spev hymny. Plné ulice, plné cintoríny. Kedysi zakázaný sviatok, pamiatka na deň, keď sa pre Varšavu začalo „Kartágo“, ktoré prežila.

V lete 1944 to bola hrozná dilema. Politická elita rozdelená, vojenská ešte viac.

Generál Tadeusz Komorowski – Bór, ktorý stál na čele Povstania, na jeho začiatku povie: „Bojujeme na všetkých frontoch vojny, nemohli sme zostať pasívni na vlastnom území. Rozhodujúci boj o Varšavu nemohli zviesť iba cudzie sily. Národ, ktorý chce žiť v slobode, nemôže vo chvíľach rozhodujúcich o jeho osude zostať pasívny.“ Ján Stanislaw Jakowski, splnomocnenec vlády pre územie Poľska: „Chceli sme byť slobodní a za slobodu vďačiť len sebe.“

Ale sú aj opačné svedectvá, napríklad Kazimierz Sosnkowski, vrchný veliteľ poľskej armády a člen exilovej vlády, rovnako ako jeden z najúspešnejších poľských generálov Wladyslaw Anders, ktorý viedol Poliakov pri Monte Cassine, vstup do povstania nazval „zločinom“. Proti bol Czeslaw Milosz, považoval ho za „trestuhodne ľahkomyseľné“.

Dilemu presne zachytil Andrzej Bobkowski, píšuci v Paríži, ktorý vo svojich Skiciach porovnával Paríž a Varšavu, krútiac pritom hlavou, ako môže ten istý historický proces prebiehať tak odlišne:

„Poľská podzemná armá­da začala včera otvorený boj za oslobodenie Varšavy. Z akého dôvodu? Myšlienky, myšlienky, samé myšlienky a množstvo slov, každé z nich by mohlo byť nepríslušné, neprimerané. (…) A Rusi sa prizerajú. Len čo Nemci pobijú Poliakov, Rusi Varšavu obsadia. V každom prípade bude o niekoľko desiatok tisíc najlepších poľských občanov menej, inými slovami bude o niekoľko desiatok tisíc menej nepriateľov komunizmu a sovietskeho Poľska. To je už teraz absolútne jasné.“

A presne to sa stalo. Poliaci bojovali za slobodu svojho mesta a štátu do posledného náboja, udržali sa 63 dní a potom bolo mesto zničené do tla, na rozkaz a podľa plánu: „Mein Führer,“ povedal na začiatku augusta 1944 šéf Gestapa a Waffen-SS Heinrich Himmler svojmu vodcovi, „táto chvíľa je zložitá. Z historického hľadiska je však akcia Poliakov požehnaním. Skoncujeme s nimi. Varšava bude zničená. Toto mesto (...) prestane existovať. A samotní Poliaci už nebudú predstavovať problém pre naše deti a pre všetkých, ktorí prídu po nás.“ Hitlerov rozkaz znel rovnako: mesto vyvraždiť a vypáliť. Sovietizácia prišla po vojne.

Varšava 1944 je v niečom opakom voči Solidarite z prelomu 70. a 80. rokov, a predsa sú hlboko previazané. K Solidarite patrili deti pokorenej generácie z vojny, ideál bol rovnaký, doba, prostriedky iné. Ako však vravel poľský pápež Ján Pavol II., Varšavu „nemožno pochopiť“ bez toho, čo sa tu stalo v roku 1944.

Čo to presne znamená?

John Ward, Angličan, ktorý sa trochu náhodne ocitol na strane povstalcov, o Auguste 1944 napísal: „Je to totálna vojna. Každá ulica v meste je bojiskom. Nepriateľské mínomety, delostrelectvo a letectvo zabíjajú množstvá ľudí. Škody na majetku nie je možné vyčísliť. Normálny život... sa celkom zastavil.“ Čísla: Na začiatku vojny žilo vo Varšave asi milión tristotisíc ľudí. Na začiatku roku 1944, po všetkých útrapách vojny, holokaustu a vraždenia, ich bolo asi 900 000. Na konci tohto roku bolo mesto iba kopou ruín, v ktorých sa skrývalo asi tisíc vyhladovaných ľudí, Robinsonov.

Dokument Múzea varšavského povstania Mesto ruín. Zdroj: YouTube

Vojna bola v Auguste 1944 pred poslednou fázou, stále však ešte 10 mesiacov pred koncom. Sovietske vojská sa už blížili k Varšave, onedlho mali byť aj pri Dukle. Správa Vrbu a Wetzlera navždy určila význam slovu Auschwitz, Spojenci obsadzovali Taliansko, bolo už po bitke o Monte Cassino a vylodení v Normandii.

Poľská vláda postupovala inak ako Beneš, s iným vzťahom k Stalinovi, inak vnímala rolu a varovania Churchilla, ktorý Poľsko upozornil, že Británia nebude garantovať jeho hranice po vojne. A povstanie nemalo šancu na vojenský úspech. To vedeli aj Poliaci, keďže vedeli, ako sa sovietske vojská správali k Poliakom v Litve a východnom Poľsku.

Vráťme sa k 1. augustu roku 1944. Velenie Krajinskej armády (AK), ozbrojenej zložky podzemného štátu riadenej exilovou vládou, rozhodlo, že povstanie sa začne o piatej a poľskí vzbúrenci sa nevedeli dočkať prvého výstrelu. Mladý kapitán Krajnskej armády s krycím menom „Marek“ vydal rozkaz na útok na nemeckú hliadku na predmestí Zoliborz. Neboli ešte ani dve hodiny popoludní.

Nadšenie prialo pripraveným. Vojaci s červeno-bielou stužkou na rukávoch dobyli varšavský výškový dom Prudential, nemeckú zbrojnicu a sklad, poštu, elektráreň, riaditeľstvo železníc a niekoľko navzájom dobre prepojených mestských štvrtí hlavného mesta. Pri bojoch zahynulo 2 500 ľudí, väčšinou vojakov Krajinskej armády. Ako ukázal britský historik Norman Davies, tento „pomer je porovnateľný so stratami, ktoré utrpela armáda Spojencov na plážach Normandie v deň vylodenia.“

Začali sa mimoriadne kruté boje. Nacisti pod velením obergruppenführera SS Ericha von dem Bacha nerozlišovali medzi civilistami a povstalcami. Vo Varšave bojovali s miliónom tamojších mužov a žien. Vraždenie bolo masívne. Vojaci SS chodili po školách, nemocniciach, kláštoroch aj bežných domoch. A všetkých vraždili, domy vypaľovali. Jeden belgický príslušník SS v rozhovore, ktorý návštevník nájde vo varšavskom múzeu, spomína, ako tie kopy detských tiel dosahovali do výšky druhého poschodia školy.

Nič o tom nesvedčí viac ako Wolská ulica. Na konci prvého týždňa povstania tu nacisti zavraždili štyridsaťtisíc (údaj Múzea varšavského povstania) až šesťdesiattisíc osôb. Je to jedna z dvoch najhorších a najrýchlejších masových popráv v dejinách celej druhej svetovej vojny. Možno ju porovnať iba s vraždením židov v rokline Babyn Jar, neďaleko Kyjeva. 

Varšava začala trpieť hladom, ľudia sa skrývali v pivniciach. V meste bolo proti nim nasadených päťdesiattisíc nemeckých vojakov, vyzbrojených ťažkými aj ľahkými zbraňami, bombami, tankmi či granátmi. Ale aj modernými diaľkovo ovládanými zariadeniami, ktoré nosili bomby priamo k obetiam. Problém nemeckej armády bol, že išlo o rôzne pozbierané jednotky a brigády vrátane brutálnej brigády RONA pod velením poľského prebehlíka Mieczyslawa Kaminského, ktorý sa preukázal neobvyklou krutosťou, za ktorú napokon dostal od von dem Bacha smrť. Masové vraždenie, lúpenie a znásilňovanie bolo stále väčším problémom, dokonca aj pre Nemcov. Vojaci boli často opití, demoralizovaní. Preto po šiestom auguste zmenili nacisti taktiku: zastrelení majú byť iba muži. Medzi civilmi a vojakmi sa stále nerozlišovalo.

Nemci boli nespokojní. Do Berlína smerovali depeše, ktoré žiadali lepšie zásobovanie, aj lepšie jednotky – s reálnymi skúsenosťami z bojov. Vojnu o Varšavu porovnávali nacisti iba s odporom, ktorý zažili v Stalingrade.

Poľská strana trpela inými problémami. Vedenie neustále žiadalo podporu Spojencov, najmä leteckú podporu od Angličanov a Američanov a aktívnu podporu od Rusov. Sovieti mlčali, prípadne šírili dezinformácie („vo Varšave sa nebojuje“) a Američanom Varšava nestála za námahu. Jediný, kto Varšave ako-tak pomáhal, boli Angličania. Do veľkej miery išlo o osobnú zásluhu Winstona Churchilla, ktorý proti vôli svojho ministerstva zahraničných vecí aj vedenia armády a napriek absolútnemu nezáujmu britskej verejnosti (britské médiá o varšavskom povstaní na pár výnimiek a faktografických, často nepresných správ, nepísali), dal rozkaz zhadzovať zbrane a zásoby z lietadiel RAF. Tie lietali najčastejšie z Talianska a hoci nemali až také hrozné straty, hoci ich efektivita nebola vysoká (stávalo sa, že až 80 percent nákladu spadlo do Nemcami kontrolovaných oblastí), napriek tomu ich význam pre Varšavu bol obrovský.

Povstalci sa síce snažili zabezpečiť morálku v meste rôznymi spôsobmi, vychádzalo niekoľko novinových listov, písalo sa o kultúre, darilo sa – ak to tak možno povedať – poézii či divadlu, ale chýbali dve dôležité veci: jedlo a zbrane. Väčšinu zbraní a munície si povstalci vyrábali sami, prípadne ich ukradli Nemcom alebo im ich zhodili Angličania.

Z dnešného pohľadu to pôsobí neuveriteľne, ale táto guerillová vojna s hladom a všadeprítomným nedostatkom trvala celých 63 dní. Až na začiatku 64. dňa, tretieho októbra 1944, bola vyhlásená kapitulácia. Nacisti zavraždili okolo 200-tisíc civilistov, zvyšok bol nútene evakuovaný mimo mesta. Z asi 50-tisíc povstalcov zahynulo 16-tisíc, okolo 15-tisíc bolo zajatých a 20-tisíc bolo zranených. Je až neuveriteľné, s akou malou výzbrojou sa povstalci dokázali držať. Mali len asi tisíc pušiek, 300 samopalov a 1 750 pištolí. Najčastejšie používali domácky vyrobené benzínové bomby a svoju rolu zohrali aj štyri tanky, ktoré dokázali ukoristiť Nemcom. Napriek tomu sa generálovi „Bórovi“ podarilo vyjednať s nacistami ústupky. Voči civilistom aj vojakom AK. Na rozdiel od Sovietov na východe, ktorí ich v tom čase už cielene vraždili.

Celková bilancia bola hrozná. Mesto bolo premenené na kopu ruín, ako dokazuje krátky dokument, zostavený z fotografií mesta.

Čo teda po tom všetkom Poliakov dnes napĺňa hrdosťou? O tom sa nedá písať, to treba vidieť.

Mesto stojí, prudko rastie do výšky, opäť sa spojilo s riekou, je najdynamickejším mestom východnej Európy. Dnes slávi to, vďaka čomu to všetko prežilo: myšlienky, myšlienky, samé myšlienky. Varšava ukázala, že je niečo silnejšie ako vojenská sila a totalitné režimy minulého storočia, je to silnejší príbeh ako Kartágo alebo Masada. A to bude dnes spájať ľudí na uliciach s tými, čo v roku 1944 zahynuli alebo utiekli.

Ale pravdu mali všetci, tí čo pred povstaním varovali, aj tí, ktorí v ňom umierali. Preto dnes väčšina Poliakov popoludní o 17. hodine bude stáť potichu.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo