Čo znamená stratiť vieru?

V priebehu stáročí sa to už stalo nejednému laikovi, rehoľníkovi, kňazovi či biskupovi a aj dnes, tak ako vždy v minulosti, ide o rovnako tvrdú a hrozivú realitu.

Nebezpečenstvo straty katolíckej viery, ktorú sme nezaslúžene dostali pri krste, je dosť veľké vo svete, ktorý úmyselne marginalizuje nadprirodzeno, a v Cirkvi, ktorá po celé desaťročia vyučovala svoje mladé deti neefektívne. Aktuálne prieskumy hovoria jeden a ten istý príbeh: veľký počet katolíkov, čo v mladosti chodili na omšu, v dospelom veku prestali.

Na vysvetlenie tohto exodu sa udávajú mnohé príčiny, no nad všetkými každodennými sa týči jedna duchovná: v srdciach tých, čo úmyselne zostávajú doma, sa umenšila láska k Bohu. Inými slovami, stratili vieru.

Čo to znamená, stratiť vieru? Ako k tomu dochádza? Čo sa deje s tými, ktorí ju strácajú? Ako možno vieru znovu nájsť?

"Nebezpečenstvo straty katolíckej viery je dosť veľké vo svete, ktorý úmyselne marginalizuje nadprirodzeno, a v Cirkvi, ktorá po celé desaťročia vyučovala svoje mladé deti neefektívne."

Zdieľať

Viera je nadprirodzená cnosť daná Bohom, vďaka ktorej človek žije s ním, Stvoriteľom sveta, vo vzťahu lásky a dôvery. Vo vzťahu viery je iniciátorom Boh, ktorý volá človeka, aby mu odpovedal. Odpoveď človeka nie je vynútená: rozhoduje sa pre ňu slobodne v hĺbke svojho osobného svedomia. Ak človek podnietený Duchom Svätým odpovie kladne, prijíma Boha a všetko, čo Boh zjavil prostredníctvom Cirkvi.

Viera je milosť aj cnosť, môže rásť aj vyhasnúť

Viera je teda milosť aj cnosť, objektívna aj subjektívna: ako milosť je to predmet nezaslúžene daný Bohom a ako cnosť ju treba v živote každého jedinca kultivovať. Viera sa u každého na rozličných stupňoch prehlbuje a rozvíja prostredníctvom ľudského konania: prijímaním sviatostí, vzdelávaním sa v obsahoch viery, modlitbou, reakciou na ohlasovanie a svedectvá iných, čítaním Písma či iných duchovných diel a konaním skutkov lásky.

Keďže však viera môže ľudskými skutkami rásť, veriaci ju môžu vo svojej duši aj hatiť či dokonca vyhasiť, skutkami, ktoré sú proti Božej vôli. Vieru treba upevňovať láskou a každý hriech, ktorý spáchame, lásku umenšuje – prípadne ak je hriech smrteľný, môže lásku z našej duše úplne odstrániť.

Keď hrešíme, uprednostňujeme lásku k sebe pred láskou k Bohu. Cieľom pokánia je dať lásku k Bohu späť na prvé miesto. Ak sa rozhodneme nekajať sa, začne láska k Bohu v našom srdci odumierať. Ako vysvetlil kardinál Avery Dulles: „Keď veriaci nemiluje Boha kvôli nemu samému, skutky viery budú stále menej intenzívne a uspokojivé.“

V mnohých prípadoch tieto skutky viery nakoniec zmiznú úplne a cnosť – čiže prax – viery sa stratí. Tým, čo stratili vieru, zostáva podľa sv. Tomáša „neživá viera“, objektívne semeno, ktoré je vďaka krstu naveky prítomné, no latentné. Toto semeno spí vo vnútri neochotných ľudí, no má potenciál znovu vzrásť, ak sa znova poleje láskou k Bohu.

Samozrejme, okrem hriechu môžu k strate viery prispieť aj mnohé iné faktory: slabá (prípadne žiadna) katechéza, zúrivo sekulárna kultúra, verejné nepriateľstvo voči katolicizmu, trauma z ublíženia alebo zo straty, pohoršenie spôsobené hriechmi veriacich. No vo svojom základe viera predstavuje hlboko osobnú orientáciu, ktorá je v konečnom dôsledku závislá od nášho vlastného prijatia – alebo odmietnutia – Božieho pozvania.

Čo bude s tými, čo stratili vieru?

Čo bude s tými, čo stratili vieru, vo večnosti? To vie len Boh. Na jednej strane sa môžeme spýtať: akoby niekto mohol opustiť Boha a Cirkev, ak by naozaj chápal ich nesmiernu lásku a moc? Za zblúdilých môžeme prosiť Boha „priveď do neba všetky duše, najmä tie, ktoré najviac potrebujú tvoje milosrdenstvo,“ v nádeji, že Boží hnev padne na okolnosti, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnili ich rozhodnutie, a nie na samotné ich rozhodnutie. Veď napokon Boh „chce, aby všetci ľudia boli spasení a poznali pravdu.“ (1 Tim 2,4).

"Okrem hriechu môže k strate viery prispieť aj slabá katechéza, zúrivo sekulárna kultúra, trauma z ublíženia alebo zo straty. No vo svojom základe je viera závislá od nášho vlastného prijatia alebo odmietnutia Božieho pozvania."

Zdieľať

Na druhej strane máme od Krista a z Písma jasné autoritatívne varovanie, že nie je ľahké dosiahnuť spásu, že niektorí budú zatratení a že pre spásu je potrebná viera v Krista. Preto druhý vatikánsky koncil učil: „Nemohli by sa spasiť tí ľudia, ktorí hoci by vedeli, že Katolícku cirkev založil Boh skrze Ježiša Krista ako nevyhnutne potrebnú, predsa by nechceli do nej vstúpiť alebo v nej vytrvať.“

Tieto dva proti sebe stojace princípy by mali spoločne viesť naše úsilie zamerané na tých, čo stratili vieru: mali by sme sa modliť za Božie milosrdenstvo voči nim, no keďže im reálne hrozí večný trest, mali by sme sa tiež úporne snažiť pomôcť zblúdeným znovu nájsť a roznietiť to, čo stratili.

Každý dar možno zneužiť, odhodiť či stratiť. Dar božskej viery daný v krste je možné stratiť, ak sa nepoužíva, no nikdy ho nemožno úplne odhodiť. To by malo dodávať nádej nám, čo sa bojíme o zblúdilých a modlíme sa za nich, aby skôr, než bude neskoro, ešte nejako poslúchli slová sv. Leva Veľkého: „Kresťan, poznaj svoju dôstojnosť, a keďže si dostal účasť na Božej prirodzenosti, nevracaj sa nízkymi skutkami k starému potupnému životu. Pamätaj, akej Hlavy a akého tela si údom. Spomeň si, že si bol vytrhnutý z moci temnôt a prenesený do Božieho svetla a kráľovstva.“

David G. Bonagura
Autor vyučuje teológiu v seminári sv. Jozefa v New Yorku.

Pôvodný text: On Losing the Faith, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo