Zavrhnutý revolucionár Trockij

Zavrhnutý revolucionár Trockij

Lev Trockij na Červenom námestí v Moskve. Foto: CC0 Public domain

Lev Davidovič Trockij bol vo svojej dobe priam zosobnením víťazstva boľševickej revolúcie. Ale ak je na niekom možné demonštrovať výrok o tom, že revolúcia ako boh Saturn požiera svoje deti, je to práve tento zavrhnutý revolucionár.

Podľa v cárskom Rusku platného juliánskeho kalendára budúci profesionálny revolucionár Lev Trockij prišiel na tento svet 26. októbra 1879. Pri prepočte dátumu jeho narodenia na gregoriánsky kalendár nám vyjde dátum 7. novembra. Na deň presne o 38 rokov neskôr od jeho narodenia bude v Rusku ustanovený komunistický režim, k čomu sám Trockij prispeje nemalou, možno až rozhodujúcou mierou.

Trockij sa narodil ako Lev (Leiba) Bronštejn do dobre situovanej a nábožensky vcelku laxnej židovskej rodiny. Bronštejnovci žili v Chersonskej gubernii na pobreží Čierneho mora. Vlastnili množstvo pôdy, ktorú prenajímali, a žili z renty. Doma hovorili prevažne po rusky a Lev sám vedel z jidiš iba pár slov.

Do revolučnej ilegálnej činnosti sa mladý Ljova zapojil už na štúdiách v čiernomorskej Odesse a v januári 1898 bol prvýkrát zatknutý. Cárska justícia činnosť mladého Bronštejna nehodnotila obzvlášť nebezpečne a trest štyri roky pobytu v trestaneckej kolónii rozhodne nepatril k prísnym.

Pre cársky režim by asi bolo bývalo lepšie, keby ho na Sibír radšej neposielal. Revolučne naladený Bronštejn sa tam stretol z mnohými prominentnými revolucionármi. Zdieľať

Pre cársky režim by ale asi bolo bývalo lepšie, keby mu trest úplne prepáčil a na Sibír ho radšej neposielal. Revolučne naladený Bronštejn sa tam stretol z mnohými prominentnými revolucionármi. Štúdiom revolučnej literatúry si doplnil vzdelanie a z provinciálneho buriča sa stal skutočným revolučným teoretikom. A ako mala ukázať budúcnosť, aj veľmi schopným praktikom. Okrem toho sa tam stihol ešte aj oženiť s dcérou jedného zo spoluodsúdených. Jeho noví priatelia, medzi inými aj budúci zakladateľ tajnej boľševickej polície „Čeka“ Felix Dzeržinskij, rýchlo rozpoznali v mladíkovi revolučný talent a zorganizovali jeho útek.

Tak sa z Bronštejna stal Trockij. Na rozdiel od Stalina alebo Molotova jeho revolučný pseudonym neskrýval žiadne revolučné posolstvo. Falošný pas, s ktorého pomocou mal utiecť do Viedne, dal s dávkou čierneho humoru a vraj „pre šťastie“ vystaviť na rovnaké priezvisko, ako mal hlavný dozorca v odesskej väznici – istý Trockij.

Revolucionár – bigamista

Vo Viedni sa dlho nezdržal a presídlil do Londýna. Ruskou sociálno-demokratickou stranou vtedy zmietal principiálny spor o podobu triedneho boja medzi starým krídlom – budúcimi menševikmi vedenými Georgijom Plechanovom a mladým krídlom – budúcimi boľševikmi vedenými Vladimírom Iljičom Uljanovom-Leninom. Trockij urobil na ruskú revolucionársku komunitu v Londýne dojem a tu sa tiež prvýkrát stretol s Leninom. Práve vďaka Leninovi bol kooptovaný do redakčnej rady revolučného časopisu Iskra ako akýsi mediátor neustálych frakčných sporov. Trockij sa intenzívne usiloval preklenúť rozpory medzi krídlami a stranu opäť zjednotiť, ale jeho snaženie bolo márne.

Mladý Trockij si pomerne rýchlo s Leninom porozumel, ale nebál sa s ním ísť aj do ideologických sporov. Lenin bol nekompromisný až brutálny k triednym nepriateľom, ale oponentov z vnútra revolučného hnutia netrestal ani nepotláčal. To platilo vtedy, ale aj neskôr, keď už bol pri moci. Preto na Trockého nikdy nezanevrel, hoci s jeho rodiacou sa teóriou „permanentnej svetovej revolúcie“ principiálne nesúhlasil.

Popri cestách medzi revolučnými bunkami západnej Európy sa Trockij v Paríži stihol ešte raz oženiť. Ako vášnivému boričovi existujúceho spoločenského poriadku mu ani veľmi neprekážalo, že v Rusku ho stále čakala jeho prvá manželka.

Popri cestách medzi revolučnými bunkami sa Trockij v Paríži stihol ešte raz oženiť. Ako vášnivému boričovi poriadku mu ani veľmi neprekážalo, že v Rusku ho čakala jeho prvá manželka. Zdieľať

Keď v roku 1905 vypukla v Rusku prvá revolúcia, Trockij sa okamžite vrátil do vlasti. Stal sa aktívnym členom Petrohradskej rady (sovietu) robotníkov a roľníkov a po zatknutí jeho vedenia sa sám stal jeho faktickým predsedom. Po potlačení revolúcie bol zatknutý a teraz už bez pardónu odsúdený na večné vyhnanstvo na Sibír. Ale opäť sa mu podarilo ujsť a ruská revolučná elita sa opäť z prežitého dávala dokopy vo viedenských kaviarňach.

Za čias ZSSR bolo prísne stráženým tajomstvom, že sovietske hlavné stranícke noviny Pravda začal vo Viedni vydávať už v roku 1908 práve Trockij. V roku 1912 nie celkom dobrovoľne odovzdal noviny Leninovi. Trockému jednoducho došli peniaze a vydávanie novín prevzala boľševická frakcia, ktorá sa na práve skončenom pražskom straníckom zjazde od menševikov úplne odtrhla. Trockij vytrvalo zostával mimo frakčného boja a nepridal sa ani k jednej zo sporiacich sa odnoží revolučného hnutia.

Život v exile bez straníckeho krytia nebol jednoduchý, ale talentovaný Trockij sa vcelku úspešne živil ako novinár na voľnej nohe. Ako vojnový korešpondent sa dokonca zúčastnil na balkánskych vojnách. Vojenské skúsenosti, ktoré tu získal, mu boli na nezaplatenie, keď ho v roku 1918 Lenin poveril vytvoriť Robotnícko-roľnícku červenú armádu. Ako nevojak a bývalý pacifista iné skúsenosti s vojenskými záležitosťami totiž vôbec nemal.

Trockij počas pohrebu Džeržinského, zakladateľa a veliteľa Čeky, tajnej služby Sovietskeho zväzu, v roku 1926. Foto: wikimedia.org

Mozog a meč revolúcie

Po vypuknutí 1. svetovej vojny Trockému ako ruskému štátnemu príslušníkovi vo Viedni hrozila internácia. Chcel sa presťahovať do Paríža, kde z neho ale veľkú radosť štátne orgány nemali. Skúsil preto šťastie v USA a tam ho začiatkom roku 1917 aj zastihla správa o vypuknutí Februárovej revolúcie. Cestou do Ruska ho síce Briti nakrátko zadržali, ale na neprozreteľný zásah Dočasnej vlády bol prepustený. Keď na konci dvadsiatych rokov upadol do nemilosti, práve rýchle prepustenie z britského väzenia bolo uvádzané ako dôkaz, že do Ruska sa vrátil ako britský špión.

Do Petrohradu dorazil skôr ako sám Lenin a hneď sa vrhol do revolučného diania. V Rusku vtedy panovalo dvojvládie. Dočasná vláda, ktorá mala vládnuť iba do zvolenia ústavodarného zhromaždenia, sa musela deliť o moc s vojensko-robotníckymi radami – sovietmi. Soviety ale netvorili iba boľševici a dokonca v nich v tom čase ani nemali väčšinu. Tú mali tzv. eseri, čo bol akronym pre Stranu socialistov-revolucionárov, ktorá bola v tom čase najväčším politickým zoskupením v Rusku. Aby to nebolo také jednoduché, základom Dočasnej vlády boli tiež eseri.

Rozvášnenému davu sa v chaose podarilo zmocniť jedného z ministrov Dočasnej vlády a chystal sa ho lynčovať. Trockij si razantne vynútil poslušnosť davu a k smrti vystrašeného ministra odviedol do bezpečia. Zdieľať

Lenin ale chcel okamžite využiť oslabenie autority Dočasnej vlády po neúspešnej tzv. Kerenského ofenzíve a na začiatku júla 1917 sa boľševici pokúsili prevziať moc do svojich rúk. Zásadne ale precenili práve svoj vplyv v petrohradských sovietoch. Boľševici a ich spojenci anarchisti narazili na rozhodný odpor už pri pokuse ovládnuť sídlo Dočasnej vlády a ústredného petrohradského sovietu v Tavridskom paláci. Ozbrojeným milíciám eserov a lojálnym jednotkám petrohradskej posádky povolaným ministrom obrany Kerenským sa diletantsky pripravený útok podarilo odraziť.

Veľmi zaujímavú rolu pri pokuse ovládnuť Tavridský palác zohral práve Lev Trockij. Rozvášnenému davu sa v chaose podarilo zmocniť jedného z ministrov Dočasnej vlády a chystal sa ho lynčovať. Trockij si razantne vynútil poslušnosť davu a k smrti vystrašeného ministra odviedol do bezpečia.

Kerenského vojenské jednotky napokon potlačili pokus o prevrat skôr, než boľševikom stihli prísť na pomoc námorníci Baltského loďstva zo základne na ostrove Kronštadt. Prvý pokus prevziať moc neuspel a Lenin musel ujsť do Fínska, ktoré síce v tom čase bolo formálne stále súčasťou Ruskej ríše, ale disponovalo rozsiahlou autonómiou a Dočasná vláda ho neovládala.

Počas Leninovej neprítomnosti sa faktickou hlavou boľševikov stal práve Trockij. Správne pochopil, že cesta k moci vedie cez ovládnutie petrohradských sovietov a podlomenie autority Dočasnej vlády. V tom prvom mu pomohla nejednotnosť ostatných politických zoskupení, v tom druhom sám Kerenskij.

Kerenskij chcel obnoviť rozpadajúcu sa morálku ruskej armády, a preto do jej čela menoval populárneho frontového hrdinu generála Lavra Kornilova. Kornilov bol ale zarytým monarchistom a vzápätí po svojom menovaní poslal časť svojej armády priamo na Petrohrad, aby „akože“ zbavil Dočasnú vládu pretrvávajúcej hrozby zo strany boľševikov. V skutočnosti generál zamýšľal ustanoviť vojenskú diktatúru a opäť povolať na trón cára. Kerenskij zrazu s hrôzou zistil, že čerstvo vymenovaný vrchný veliteľ sa vymkol kontrole. Bolo jasné, že petrohradská posádka sama Kornilovovej armáde nedokáže odolať. V Petrohrade zavládol chaos a zdesenie.

Lenže aj Kornilovovi vojaci už boli infikovaní revolučným vírusom. Boľševickým agitátorom vedeným výrečným námorníkom Dybenkom sa podarilo jeho armádu utáborenú na okraji Petrohradu v priebehu pár dní fakticky rozložiť. Prekvapený generál bol zatknutý.

Počas Leninovej neprítomnosti sa faktickou hlavou boľševikov stal práve Trockij. Správne pochopil, že cesta k moci vedie cez ovládnutie petrohradských sovietov a podlomenie autority Dočasnej vlády. Zdieľať

Kornilov síce neuspel, ale Dočasná vláda bola nadobro skompromitovaná. Zásluhu na potlačení puču si pripísali výhradne práve soviety, ktoré sa nezadržateľne dostávali pod kontrolu boľševikov. Takto krok za krokom Trockij naplánoval a pripravil zvrhnutie Dočasnej vlády.

Keď 7. novembra (podľa vtedy v Rusku platného juliánskeho kalendára 25. októbra) 1917 ozbrojení robotníci a námorníci vzali útokom Zimný palác, Dočasná vláda už bola paralyzovaná a strana eserov vnútorne rozložená. Monumentálny útok zobrazovaný v desiatkach filmov sovietskej éry sa ale nekonal. Tých pár junkerov, čo ešte zostali verní Dočasnej vláde, sa jednoducho rozutekalo. Kerenskij z paláca unikol v aute amerického veľvyslanca.

Nová boľševická vláda potrebovala rýchlo vystúpiť z 1. svetovej vojny, aby mohla konsolidovať svoju moc a zlomiť rastúci protiboľševický odpor. Trockij bol menovaný ľudovým komisárom (ministrom) zahraničia s jedinou úlohou – dojednať s centrálnymi mocnosťami mier. Rokovania sa začali v Breste-Litovskom už koncom roku 1917. Boľševici chceli rokovania preťahovať, až kým revolučná iskra z ruskej armády nepreskočí na nemeckých a rakúsko-uhorských vojakov, ktorí sa na fronte začali zo svojimi protivníkmi masívne bratať. Lenže nemeckým a rakúsko-uhorským dôstojníkom sa podarilo situáciu zvládnuť a revolúcia sa v strednej Európe na prelome rokov 1917/18 ešte nekonala. Naopak, netrpezlivé Nemecko a Rakúsko-Uhorsko formulovali svoje mierové podmienky ako drastické ultimátum. Trockij podmienky emotívne odmietol a opustil rokovanie. Centrálne mocnosti vzápätí vypovedali prímerie a ich armády sa dali do pohybu.

Až do roku 1991 sa deti v Sovietskom zväze učili, že čerstvo sformované jednotky Červenej armády 23. februára 1918 útočníka na prístupoch k Petrohradu hrdinsky zastavili a porazili. Tento deň sa v ZSSR oslavoval ako deň ozbrojených síl. V skutočnosti sa nemecká a rakúsko-uhorská armáda pri svojom postupe do hĺbky európskej časti Ruska stretávala len so sporadickým odporom. V priebehu pár dní padol Kyjev, vojská centrálnych mocností ohrozovali Minsk a stáli na Done.

Už na začiatku marca 1918 boli na zúfalú žiadosť sovietskej vlády mierové rozhovory obnovené. Lenin tentoraz poslal vyjednávať kultivovaného diplomata Čičerina a ten mier naozaj promptne uzavrel. Západná ruská hranica sa fakticky vrátila tam, kde bola za čias cára Borisa Godunova v 16. storočí, ale kolaps centrálnych mocností v novembri 1918 umožnil Červenej armáde časť územia čoskoro získať späť.

Tvorca Červenej armády

Nemilosrdne upevňoval disciplínu a burcoval morálku. Viedol poľné súdy, ktoré nad domnelými alebo skutočnými zbabelcami a zradcami vynášali jeden rozsudok smrti za druhým. Popravy boli zväčša vykonávané okamžite. Zdieľať

V Rusku sa medzitým rozhorela občianska vojna stúpencov boľševickej vlády (červených) proti bielym – tak sa začali nazývať odporcovia boľševikov. Boľševikom sa v začiatkoch občianskej vojny veľmi nedarilo. Doteraz intenzívne pracovali na rozložení cárskej armády a teraz zistili, že ak sa chcú udržať pri moci, potrebujú vybudovať vlastnú armádu. Paradoxne, jediný, kto mal z profesionálnych revolucionárov aspoň nejaké povedomie o tom, ako sa vedie vojna, bol vďaka svojej minulosti vojnového korešpondenta práve Trockij.

Lev Davidovič bol vymenovaný za predsedu Revolučnej vojenskej rady a z hordy nedisciplinovaných rebelov a dezertérov v priebehu pár týždňov naozaj vytvoril skutočnú armádu, ktorá boľševikom dokázala udržať moc a vyhrať krvavú občiansku vojnu. Tak vznikla Robotnícko-roľnícka červená armáda. Trockij sa v role najvyššieho revolučného vojenského veliteľa doslova našiel. V nezameniteľnej koženej brigadírke a dlhom čiernom koženom plášti sa vo svojom osobnom pancierovom vlaku neúnavne presúval z bojiska na bojisko. Nemilosrdne upevňoval disciplínu a burcoval morálku. Viedol poľné súdy, ktoré nad domnelými alebo skutočnými zbabelcami a zradcami vynášali jeden rozsudok smrti za druhým. Popravy boli zväčša vykonávané okamžite.

Len samotným revolučným terorom by ale morálku armády pozdvihnúť nedokázal. Trockij bol úžasným rečníkom, ktorý svojím plamenným prejavom dokázal strhnúť vojakov k heroickým výkonom. Keď to vyžadovala situácia, Trockij neváhal do zbrane povolať aj bývalých cárskych dôstojníkov, pokiaľ títo boli ochotní odprisahať vernosť boľševickej vláde. Pre istotu ale na každého veliteľa dozeral preverený boľševický komisár. Táto prax sa v sovietskej armáde udržala až do rozpadu ZSSR.

Bola to ale práve vysoká bojová morálka postavená na železnej disciplíne, ktorá pomohla armáde s hŕstkou profesionálnych dôstojníkov poraziť omnoho početnejšie a mnohokrát aj lepšie vyzbrojené armády tzv. bielych.

Sebavedomý veliteľ Červenej armády si zvykol veliť a tento štýl prenášal aj do styku so straníckymi kolegami. Stalin sa pri ňom zrazu zdal ako ten umiernenejší a rozumnejší. Zdieľať

V tomto období sa tiež zrodila Stalinova nenávisť k Trockému. Stalin bol počas občianskej vojny veliteľom obrany mesta Carycin, neskoršieho Stalingradu, a mal pocit, že Trockij nespravodlivo zatienil jeho zásluhy pri obrane mesta. Neskôr, počas vpádu do Poľska v roku 1920 bol Stalin politickým komisárom 1. jazdeckej armády maršala Buďonného. Po zdrvujúcej porážke pod Varšavou a krachu celého ťaženia si Trockij na adresu velenia 1. jazdeckej nebral servítky. A Stalin nezabúdal a neodpúšťal. Okrem toho Stalin žiarlil na Trockého popularitu a závidel mu jeho rečnícke umenie. On sám bol mizerným orátorom. Texty prednášal mdlým monotónnym hlasom a do konca života sa nezbavil tvrdého kaukazského prízvuku.

Lev Trockij v Mexiku v roku 1940. Foto: myjewishlearning.com

Zavrhnutie hrdinu

Na konci občianskej vojny bol Trockij na vrchole moci. Velil obrovskej armáde, bol hlavným ideológom boľševickej strany a zdal sa byť prirodzeným Leninovým nástupcom. Jeho hviezda ale už začala pomaly blednúť. Sebavedomý veliteľ Červenej armády si zvykol veliť a tento štýl prenášal aj do styku so straníckymi kolegami. Stalin sa pri ňom zrazu zdal ako ten umiernenejší a rozumnejší. Trockij navyše zvysoka pohŕdal kancelárskou prácou a kuloárna stranícka politika sa mu vyslovene protivila. Miesto toho, aby si v centre moci budoval mocenskú základňu a pripravoval sa na stret so Stalinom v boji o moc po Leninovej smrti, on písal do novín ideologické články o svetovej revolúcii.

Po zdrvujúcej porážke pod Varšavou a krachu celého sovietskeho ťaženia si Trockij na adresu velenia Stalinovej 1. jazdeckej nebral servítky. A Stalin nezabúdal a neodpúšťal. Zdieľať

Kým žil Lenin, Trockého ústup zo slávy ešte nebol viditeľný, ale po jeho smrti v roku 1924 veci nabrali rýchly spád. Trockého postupne opúšťali aj poslední spojenci a ocital sa v izolácii. Stalin udrel na jar 1925. Trockij pre obvinenia z ideologických pochybení postupne prišiel o všetky dôležité funkcie. Keďže Trockij sa nikdy nenechal zväzovať straníckou disciplínou, hriechov na ideologickom fronte sa u neho našlo dosť. On sa však nemienil vzdať a snažil sa sformovať protistalinskú opozíciu. Bolo už však neskoro a pod podmienkou prerušenia akejkoľvek politickej činnosti bol v roku 1928 poslaný do vyhnanstva v kazašskom Almaty. Ani tu si ale nedal pokoj a Stalinovi rýchlo došla trpezlivosť. Uvedomoval si ale, že ešte nie je dosť silný na to, aby nedávneho hrdinu revolúcie dal popraviť. O rok neskôr je preto bývalý hrdina revolúcie po vylúčení zo strany „len“ vypovedaný za hranice ZSSR. Prvý azyl mu poskytlo Turecko.

Keď Stalin v priebehu prvej polovice tridsiatych rokov konečne získal nad boľševickou stranou a tým aj nad celým sovietskym štátom absolútnu kontrolu, za Trockým na jeho pokyn vyrazili zabijaci NKVD. Trockij vedel, že Stalin ohrozuje jeho život a záchranu hľadal na druhej strane Atlantiku v Mexiku. To malo vtedy ľavicovú vládu a bolo jedným z mála štátov, ktoré boli ochotné ideológa svetovej revolúcie prijať.

20. augusta 1940 sa agentovi Mercaderovi podarilo votrieť do Trockého domácnosti v Mexiku a v nestráženej chvíli ho smrteľne zraniť úderom horolezeckého čakana do hlavy. Mercader sa neskôr dostal do sovietskeho bloku na československý pas. Zdieľať

Honba na neho bola paradoxne načas prerušená počas Veľkého teroru v roku 1937, pretože aj agentúra samotného NKVD bola tvrdo zasiahnutá represiami. Ale už v máji roku 1938 je vytvorená zvláštna skupina pod velením špecialistu na španielsky hovoriace krajiny, absolventa parížskej Sorbonny a neskoršieho počestného akademika Josifa Griguleviča. Mala jedinú úlohu: zlikvidovať Leva Trockého. Prvý atentát v máji 1940 ešte úspešný nebol, ale 20. augusta 1940 sa Trockého čas naplnil. Jednému z Grigulevičových tajných agentov, Ramonovi Mercaderovi sa podarilo votrieť do Trockého domácnosti a v nestráženej chvíli ho smrteľne zraniť úderom horolezeckého čakana do hlavy. Trockij skonal v nemocnici na druhý deň po niekoľkých hodinách agónie.

Mercader bol zadržaný a odsúdený mexickým súdom na dvadsaťročný trest väzenia. V Moskve však na svojho človeka nezabudli ani po Stalinovej smrti. V roku 1960 bol Mercader po odpykaní trestu prepustený na slobodu. Prostredníkom pri zariaďovaní jeho prepravy za železnú oponu bola vláda komunistického Československa. Dostal diplomatický pas vystavený na jeho krycie meno a československým lietadlom odletel z Mexika do Havany a následne do Moskvy. Tam bol prijatý s poctami a vyznamenaný radom Lenina a zlatou hviezdou Hrdinu ZSSR. Keď v roku 1978 zomieral, jeho posledné slová mali byť: „Stále ho počujem, stále počujem ten žalostný krik. Viem, že on ma na druhej strane čaká.“

Vo svojej vlasti bol Lev Davidovič Trockij formálne rehabilitovaný až v roku 1992. Pre „patrioticky“ orientovaných ruských historikov, ale aj pre väčšinu súčasnej ruskej spoločnosti však Trockij stále zostáva zavrhnutým zradcom.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo